Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Od vypuknutia vojny ubehli viac ako dva roky. Spomínate si na tie najsilnejšie zážitky, ktoré vo vás stále rezonujú?

Bol to napríklad týždeň strávený s&nbsp;mojimi študentmi a&nbsp;študentkami v&nbsp;kryte pod internátom kyjevskej univerzity. Keď vypukla vojna, na univerzitu prišlo z&nbsp;1 200 zamestnancov a&nbsp;zamestnankýň do práce iba dvanásť, bol som medzi nimi. Predpokladal som, že vojna bude, len som nevedel odhadnúť termín. Moje okolie mi hovorilo, že mi šibe. Som však odborník, aj preto som sa nemýlil. Citlivo som vnímal niektoré signály. Napríklad Rusko zhromažďovalo vojsko pri hraniciach a&nbsp;USA aj Čína zrazu poslali z&nbsp;našej krajiny preč svojich veľvyslancov. V&nbsp;zime 2022/2023 Rusi pravidelne útočili na našu infraštruktúru, mali sme masívne výpadky elektrickej energie, bolo to aj 72 hodín v&nbsp;kuse. Išlo o&nbsp;jasné porušenie Ženevskej konvencie. Môj otec priniesol domov malý plynový turistický varič. Spomínam si na chuť teplej praženice s&nbsp;klobásou. Sedeli sme spolu s&nbsp;rodičmi zababušení v&nbsp;dekách a&nbsp;jedli sme jedlo z&nbsp;jednej panvice. Nič lepšie som v&nbsp;živote nejedol. (Úsmev.) To je ďalší vojnový zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem.

Stretávame sa v&nbsp;Kyjeve. Povedzte nám v&nbsp;skratke, ako sa žije v&nbsp;hlavnom meste krajiny, ktorá je vo vojne.

Celá krajina má posttraumatický syndróm. Keď budete sedieť v&nbsp;reštaurácii a&nbsp;spadne lyžička na zem, všetci sa strhnú. Bojujeme so schizofrenickou krajinou. Nevieme, čo máme od Ruska čakať. Zažívame sínusoidu. V&nbsp;našom cítení sa strieda panika s&nbsp;apatiou teda so stavom, je mi všetko jedno. Keď dlho nepočujeme rakety, sme v&nbsp;panike, čo bude nasledovať. Potom je to andrenalínový syndróm. Chceme počuť výbuch, pretože vtedy vieme, že je to ďaleko. Keď sa prejdete po Kyjeve, uvidíte zničené budovy, svedectvo ruských útokov. Ide napríklad o&nbsp;objekt v&nbsp;západnej časti Kyjeva v&nbsp;širšom centre. Za éry Sovietskeho zväzu tam bola silná základňa na výrobu zbraní, rakiet. Po tom, ako sme sa osamostatnili, vyrábali sme tam iba napríklad navádzacie systémy, komponenty do dronov. Rusi tam šesťkrát zhodili raketu v&nbsp;pravidelných intervaloch, každé tri mesiace. V&nbsp;lete bol celý svet rozhorčený z&nbsp;toho, že Rusi zaútočili na detskú nemocnicu v&nbsp;Kyjeve. Keď sa na Ukrajine niečo stane, ako prví sú na mieste vojaci a&nbsp;hasiči, potom volontéri (dobrovoľníci), žurnalisti a&nbsp;žurnalistky a&nbsp;nakoniec civilné obyvateľstvo. Všetci pomáhajú, ako sa dá. Tak to bolo aj v&nbsp;prípade nemocnice. Nikto nikomu nevolá, každý vie, čo má robiť. Do nemocnice a&nbsp;okolia prišlo vtedy 70-tisíc ľudí. Niekto pomáhal desať dní, niekto desať minút. V&nbsp;samotnej nemocnice odstraňovalo škody dvetisíc ľudí. Lenže je to riziko. Rusi majú novú taktiku, na jedno miesto udrú dvakrát v&nbsp;priebehu krátkeho času.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Hovoríte o&nbsp;traumách vášho národa. Aká je tá najväčšia vojnová trauma Ukrajiny?

Tých je veľa. Mŕtvi mladí muži na fronte, je ich viac ako 31-tisíc. Medzi nimi sú aj cudzinci, ktorí u&nbsp;nás bojovali. Pri Bachmute zomrel môj kamarát Christopher James Campbell († 27) rodák z&nbsp;Floridy. Hoci bol vyštudovaný biológ a&nbsp;doma mohol rozbehnúť slušnú kariéru, radšej prišiel pomáhať na Ukrajinu. Potom u&nbsp;nás zomrel aj Slovák Rastislav Gajdošík s&nbsp;prezývkou Rusty. Keď zomrel, spomenul som si na neho, ako som mu pomáhal telefonicky s&nbsp;oficialitami, aby mohol u&nbsp;nás bojovať. A&nbsp;potom odvlečené deti. Z&nbsp;územia Ukrajiny bolo podľa oficiálnych údajov odvlečených 20-tisíc detí. Podľa odhadov je to až 700-tisíc detí. Tie deti určite vedia, kam patria a&nbsp;v&nbsp;Rusku trpia. Vy, ktorí žijete v&nbsp;mieri a&nbsp;v&nbsp;pokoji, si ťažko viete predstaviť, čo ukrajinské rodiny na okupovanom území zažívajú. Napríklad rodina s&nbsp;jedným dieťaťom musí umiestniť dcéru či syna do ruskej školy. Od útleho detstva im vtĺkajú do hlavy, že budú bojovať proti Ukrajine. Druhý prípad, rodina má viac ako jedno dieťa. Jedno z&nbsp;detí musia odovzdať ruskej strane. Vraj sú tam v&nbsp;táboroch. Nikto nevie, aký je osud týchto detí. Ak rodičia odmietnu, zoberú im všetky deti. Ani netuším, podľa čoho sa rodičia rozhodujú, ktoré dieťa obetujú. To sú typické prípady na okupovanej Ukrajine. Je to genocída. Rusko vie, čo robí, ak nie sú deti, nie je budúcnosť. Potom je to rapavanie (znásilňovanie) žien a&nbsp;mužov na okupovanom území. Je to pernamentná, štandardná dejúca sa záležitosť. Rozprával som sa s&nbsp;mladou ženou z&nbsp;kyjevskej oblasti, ktorú znásilnili ruskí vojaci ako tehotnú. Druhý prípad je z&nbsp;chersonskej oblasti, ide o&nbsp;chlapca transgendera, ktorého znásilnili ôsmi vojaci. Predtým ho obliekli do červených dámskych šiat a&nbsp;prikázali mu tancovať. Mal tri týždne po osemnástich narodeninách. Je to jedna z&nbsp;mnohých metód terorizovania civilného obyvateľstva.

Vojna ide ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;infláciou.

V&nbsp;roku 2022 stál jeden dolár 25 hrivien, dnes je to 43 hrivien. Cigarety stáli 50 hrivien. Teraz je to 115 hrivien. Chlieb stál desať hrivien, teraz je to 30. Zdražela elektrická energia. Jeden kilowatt stojí štyri hrivny, predtým to bola jedna hrivna. Aktuálny kurz je, že za jedno euro dostanete 45 hrivien. Na Slovensku si preto poviete, že je to nič. Lenže my máme iné platy ako vy a&nbsp;pred vojnou sme elektrickú energiu predávali.

Povedzte nám viac na margo ukrajinských platov.

Ukrajinský dôchodok je v&nbsp;prepočte vo výške asi 130 eur. Moja mama je detská krčná lekárka. Jej plat je v&nbsp;prepočte na eurá 480 eur. Treba si však uvedomiť, že u&nbsp;nás lekári a&nbsp;lekárky nemajú taký vysoký spoločenský status ako inde vo svete. Utekajú z&nbsp;Ukrajiny do sveta, je to podobná situácia ako u&nbsp;vás. Sám som moju mamu motivoval, aby odišla pracovať do zahraničia, napríklad k&nbsp;vám. Je však silná lokálpatriotka a&nbsp;vyhovára sa na vek. Má 57 rokov. Vadí jej aj jazyková bariéra. Je perfekcionistka a&nbsp;tvrdí, že kým nebude vedieť rozprávať slovenské rozprávky naspamäť, nemá zmysel, aby si hľadala prácu na Slovensku. Mama okrem toho pracuje v&nbsp;privátnej nemocnici, tam zarába 800 eur. Je bežné, že ľudia na Ukrajine majú dve zamestnania, sú celý deň v&nbsp;práci. Moja mama pracuje do 21. hodiny. Predavačky zarábajú vcelku slušne, pretože je to v&nbsp;oblasti obchodu. Ide o&nbsp;plat 440 eur v&nbsp;prepočte. Čašníci a&nbsp;čašníčky 660 eur. Kuchár a&nbsp;kuchárka má v&nbsp;lepšej reštaurácii plat 770 eur. Gastru sa u&nbsp;nás darí dobre. Sme agrárna krajina, vždy sme pracovali na poli, dominantnou plodinou je u&nbsp;nás pšenica, vyvážame ju do tretieho sveta.

A&nbsp;čo podnikateľský sektor? Ako ho zmenila vojna?

Malý biznis krachuje. Stredný biznis stagnuje, pretože nikto nevie, čo bude zajtra, s&nbsp;investíciami sa váha. Iba veľký biznis nič necíti. Oligarchovia z&nbsp;Mariupoľa však prišli o&nbsp;60 percent svojho majetku. Ako som spomínal, stále sa dobre darí gastru pre poľnohospodársky ráz krajiny. Ak máte 50-tisíc eur a&nbsp;chcete investovať, príďte po vojne na Ukrajinu a&nbsp;otvorte si reštauráciu. Návratnosť je veľmi rýchla. Pre porovnanie, v&nbsp;Paríži potrebujete na otvorenie reštaurácie investíciu vo výške 500-tisíc eur. Okrem toho sa darí firmám, ktoré vyrábajú drony. Je vojna, potrebujeme ich. Nemáme však Slovnaft ako vy, ani vyvinutý cestovný ruch v&nbsp;horských oblastiach, z&nbsp;ktorého vy máte vcelku slušný hrubý domáci produkt. A&nbsp;potom tak ako všade, darí sa u&nbsp;nás IT technike. Ľudia v&nbsp;tejto sfére zarábajú v&nbsp;prepočte 3-tisíc eur.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Veľa ľudí pre vojnu odišlo za hranice, muži sú vo vojne. Ako vyzerá ukrajinský trh práce?

Trh práce je naplnený vakantnými (voľnými) miestami. Firmy sa boja zamestnávať mužov, pretože zo dňa na deň môžu narukovať. Ideálne pre firmy sú ženy vo veku, kedy si už nezakladajú rodiny. Prípadne mladé ženy, ktoré ešte neuvažujú nad vydajom. Celkovo na trhu práce vládne nerovnováha. Mnohé sektory krachujú, hlavne manažéri sú bez práce a&nbsp;vyčkávajú na podobnú príležitosť, odmietajú sa zamestnať napríklad v&nbsp;poľnohospodárstve. A&nbsp;potom nemáme remeselníkov, tak ako vy, je to problém celej postkomunistickej Európy.

Ukrajinskí muži umierajú na fronte, ženy utekajú za hranice. Ako odhadujete vývoj demografickej krivky?

Ukrajina mala už pred vojnou jednu z&nbsp;najnižších mier pôrodnosti v&nbsp;Európe. Populácia sa zmenšovala aj v&nbsp;dôsledku odchodu mladých ľudí, ktorí sa snažili hľadať príležitosti za hranicami krajiny. Po vojne to bude ešte horšie. Pribudnú vdovy, veľa mužov, budúcich otcov zomiera na fronte. Naša humanitárna organizácia, ktorú som založil, tak to je dvadsať ľudí. Nepoznali sme sa pred vojnou, spojila nás až okupácia. Z&nbsp;našich známych a&nbsp;príbuzných je už 72 ľudí mŕtvych. 

Obetí je veľa aj z&nbsp;radov civilistov a&nbsp;civilistiek.

Mňa osobne znepokojila v&nbsp;týchto dňoch smrť ukrajinskej mladej novinárky Viktorije Roščynovej, ktorá zomrela v&nbsp;ruskom zajatí. Nikto nevie, aká bola príčina jej smrti. Ukrajinské úrady uvádzajú, že v&nbsp;ruskom zajatí je asi 25 ukrajinských novinárov. Nastane ešte jedna nová skutočnosť. Mládež, ktorá zažíva vojnu počas svojich najkrajších rokov, si bude chcieť oddýchnuť, odreagovať sa. Mal som 22 rokov, keď som prvýkrát cestoval ako humanitárny pracovník na Donbas, rozprával som sa s&nbsp;vojakmi. Počúval som veci, ktoré sú ťažko, obrazne povedané, stráviteľné. Po vojne budem chcieť dobehnúť stratenú mladosť, baviť sa s&nbsp;priateľmi, cestovať. A&nbsp;tak rozmýšľajú takmer všetci mladí ľudia. Budeme si liečiť svoje rany.

Aký je aktuálny stav, čo sa týka obyvateľstva Kyjeva?

V&nbsp;Kyjeve žilo pred vojnou 3,9 milióna ľudí. S&nbsp;takzvanými satelitmi to bolo 5 miliónov ľudí. Keď vypukla vojna, ulice Kyjeva boli doslova prázdne. Každý, kto mohol, odišiel. Starosta Kyjeva Vitalij Kličko sa snažil zmapovať terajší stav obyvateľstva za pomoci informácii od mobilných operátorov. Od začiatku vojny odišlo z&nbsp;Kyjeva 1,9 milióna ľudí. Vrátilo sa 1,1 milióna ľudí. V&nbsp;satelitoch býva teraz 750-tisíc ľudí. Keď hovoríme o&nbsp;satelitoch, v&nbsp;Kyjeve vládne podobná situácia ako vo vašom hlavnom meste Bratislava. Pre vysoké ceny nehnuteľnosti v&nbsp;centre sa ľudia sťahujú do blízkeho okolia. Vo svete je známa napríklad Buča práve pre agresiu Rusov. Nedostali sa do Kyjeva, tak sa vyvŕšili&nbsp;na Buči. Žila a&nbsp;žije tam hlavne stredná vrstva, ktorá dochádzala za prácou do hlavného mesta.

Ste odborník, podľa vás, ako a&nbsp;kedy sa skončí vojna?

Každá vojna sa končí za rokovacím stolom. Možno to potrvá dva roky, možno päť. Určite sa však nebude riešiť iba územie. Musíme zvládnuť veľa bezpečnostných výziev, pretože bojujeme so schizofrenickým štátom. Predstavte si situáciu, zajtra sa skončí vojna a&nbsp;my prídeme o&nbsp;územia, ktoré sú obsadené Rusmi. Ale čo však bude s&nbsp;odvlečenými deťmi, znásilnenými ľuďmi a&nbsp;inými vojnovými zločinmi? Ako budú ľudia žiť blízko hraníc? Ja si myslím, že vojna potrvá dovtedy, kým nebudeme mať všetky naše územia späť. Keď sa nám to nepodarí, znamená to, že celý civilizovaný svet prehral. Dovolí totiž diktátorovi robiť to, čo chce. Jeden muž nepriamo zabil dva a&nbsp;pol milióna ruských aj ukrajinských ľudí, zničil infraštruktúru Ukrajiny a&nbsp;ekonomiku dvoch krajín.

H.FIŠČENKO: Keď vyhrá Rusko, prehrá celý svet. Dovolí totiž diktátorovi, aby si robil, čo chce

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

H.FIŠČENKO: Keď vyhrá Rusko, prehrá celý svet. Dovolí totiž diktátorovi, aby si robil, čo chce

Erika Szalayová

Súvisiace články

Dedina kúsok od chladiacich veží: Keď sa v Kalnej nad Hronom niečo podarí, je to radosť

Zomrela preživšia holokaustu: Helga († 95) otvorene hovorila, akým peklom si prešla

S prívlastkom mladistvé: Rozhanovce sú obcou s bohatou históriou a dynamickou súčasnosťou

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás