Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Opäť ste zasadli do porotcovského kresla zábavnej šou Tvoja tvár znie povedome...

Teším sa veľmi. Máme už natočené dve epizódy, takže sme už videli šestnásť vystúpení. A&nbsp;myslím si, že divák sa má na čo tešiť, pretože skoro všetci vedia výborne spievať a&nbsp;tancovať. Vystúpenia sú naozaj krásne. Veľmi si to užívam.

Okrem „tvojej tváre“ budete aj v&nbsp;novom seriáli Chatári. O&nbsp;aký projekt ide?

Pre mňa zatiaľ veľmi príjemný. Sledovala som to aj v&nbsp;Českej televízii, tam sa to volalo Osada a&nbsp;veľmi ma to bavilo. Ten scenár je podľa mňa vynikajúci. Peter Kolečko je fantastický scenárista a&nbsp;som veľmi šťastná, že môžem byť toho súčasťou. Hráme manželský pár s&nbsp;Vladkom Kobielskym, je to celé také veselé, o&nbsp;normálnych ľuďoch a&nbsp;ich bežných problémoch. Samozrejme, každý ten manželský pár je „liznutý“ do nejakej strany, má nejaký taký ten mikrosvet a&nbsp;veľmi ma to zatiaľ baví. Verím, že to aj celé dobre dopadne.

Počul som, že sa to nedá porovnávať so seriálom Horná Dolná, ktorého ste boli neodmysliteľnou súčasťou...

Nie, nie, určite nie. Toto je vyslovene aj civilné herectvo, aj zápletky, aj všetko. Je to taká civilná Horná Dolná.

Už mi asi aj chýba, lebo predsa sme sa tomu venovali osem rokov. A&nbsp;bol to pre mňa doteraz asi najkrajší projekt z&nbsp;každej stránky – tým, že sme tam boli naozaj úzky okruh ľudí a&nbsp;ešte sme sa skamarátili aj s&nbsp;domácimi. Takže veľa na to spomíname.

Tak plynulo vhupnete do iného projektu, akoby ste ani nechceli oddychovať.

Oddychujem, len to sa nevidí… ako sa hovorí.&nbsp;(Smiech.) Alebo to nikde nehlásim, že dnes je ten deň voľna. Snažím sa merkovať si to tak, aby som to aj zvládla, aby som mala aj na všetko čas, aby som nemala žiadny tlak, žiadny stres. A&nbsp;zatiaľ to celkom funguje.

Ste mamina dvoch chlapcov. Zvládate to aj vďaka milujúcemu a&nbsp;starostlivému manželovi?

To ste dali krásne prívlastky. Ojojojojoj, ako z&nbsp;veľkej knihy! (Smiech). Áno, áno, určite. Sme na to dvaja. Obidvaja máme rovnaké povolanie. Keď robí on nejaký projekt, tak som, samozrejme, s&nbsp;detičkami viac ja a&nbsp;potom sa prestriedame. A&nbsp;keď máme voľno, sme zase všetci spolu, takže určite áno. Funguje to aj vďaka tomu. A&nbsp;aj vďaka tomu, že máme povolanie, ktoré sa dá časovo prispôsobiť, že nemusím byť niekde odvtedy dovtedy, ale dá sa to všetko pekne zmanažovať. A&nbsp;za tie roky už máme asi aj takú manažérsku kondíciu celkom dobre vyvinutú, takže si to vieme zariadiť.

Vie manžel v&nbsp;domácnosti všetko urobiť? Prezraďte niečo, čo mu naozaj nejde alebo čo nevie...

Vie všetko aj ho to všetko veľmi baví. Ale možno jediné… Ja mám viac trpezlivosti s&nbsp;kŕmením detí, lebo hlavne teraz je náš mladší syn vo fáze, že to všetko lieta okolo.&nbsp;(Smiech). Tak možnože to mi ide lepšie, ale inak si myslím, že je vo všetkom na tej istej úrovni.

Je veľmi skromný, váži si veci, je veľmi starostlivý, milujúci a&nbsp;je to taký – v&nbsp;tom najlepšom zmysle slova – normálny človek, normálny muž.

Pôsobíte ako harmonický pár. Sú vo vašom živote aj situácie, keď sa naozaj pohádate?

Neviem, či pohádame, ale myslím si, že v&nbsp;momente, keď ste niekde a&nbsp;nie ste sám, dôjde v&nbsp;živote k&nbsp;situáciám, kde ten druhý má o&nbsp;niečom inú predstavu. Ale myslím si, že sa nehádame. Vždy si to vieme vysvetliť a&nbsp;nie sme ani nejaké konfliktné typy. Sme celkom príčetní a&nbsp;nebudeme si my dvaja robiť navzájom zle. Na komunikačnej úrovni nám to ide veľmi dobre.&nbsp;(Úsmev.)

<strong>AKÍ SÚ HEREČKINI SYNČEKOVIA A SLOVÁ O ĎALŠOM DIEŤATKU NÁJDETE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

VIAC FOTO ŠEBOVEJ AJ JEJ SYNČEKOV NÁJDETE V GALÉRII

Je vo vašom manželstve dôležitý humor, ktorý máte obaja veľmi svojský?

Určite áno. Ale my máme taký interný humor, ktorý spočíva v&nbsp;tom, že veľmi často pozeráme svoje obľúbené filmy a&nbsp;sú rôzne hlášky, ktoré vieme implementovať do civilnej reči. A&nbsp;stačí, že to zaznie raz za čas v&nbsp;tej vhodnej a&nbsp;správnej situácii, a&nbsp;človek sa poteší. Až mu tak srdiečko podskočí, takže humor je určite naša silná stránka. Ale všetci sa pýtajú, koľko sa doma smejeme a&nbsp;ako to je… Samozrejme, nenakrúcame si doma skeče a&nbsp;ani príchod domov neznamená, že sa rozpleštia dvere a&nbsp;povie mi sedemnásť vtipov a&nbsp;až potom dostane večeru. Takže my máme medzi sebou humor...

Rudko má mladšieho bračeka. Ako ho prijal? Nežiarlil na neho trošku, predsa len už nie je iba on...

Nežiarlil, asi tomu slovu ani nerozumie. Bol skôr trošku v&nbsp;šoku, že zo začiatku sa všetko stále točí iba okolo toho bábätka. Či plače, či neplače, či spinká, či nespinká. Zo začiatku sa veľmi veľa pýtal, či to je ten z&nbsp;toho bruška a&nbsp;či tu bude stále a&nbsp;dokedy tu bude. A&nbsp;kde bude bývať, takže to sme mu chvíľočku vysvetľovali, ale trvalo to nejaký ten týždeň-dva, kým prekonal prvotný šok, a&nbsp;potom už bol úplne v&nbsp;pohode. Ale bol veľmi kúzelný v&nbsp;momente, keď sa Paľko začal hýbať, lebo kým len ležal ako také bábätko, nesiahal mu na žiadne jeho poklady typu lego, autíčka, knižky… A&nbsp;zrazu sa začal plaziť a&nbsp;on kričal: „Maminka, on sa pohol!“&nbsp;(Smiech.) Tak som mu povedala: „Rudinko, ale on tu nebude takto ležať desať rokov.“ Vtedy pochopil, že prichádza trošku nová fáza, keď riešime – nechytaj mi to a&nbsp;neber mi to. Ale ide, samozrejme, o&nbsp;to, že aj Paľko trochu podrastie a&nbsp;bude vedieť, že život nie je len o&nbsp;búraní stavebníc. Takže sme v&nbsp;tejto fáze, veľmi trpezlivo vysvetľujeme, že Paľko je ešte maličký, a&nbsp;preto vždy do všetkého drgne a&nbsp;obhrýza puzzle, lebo ešte nevie, čo to je.&nbsp;(Úsmev.)

Rudko už určite prejavuje svoju osobnosť. Koho v&nbsp;ňom vidíte viac? Seba alebo manžela?

Je veľmi vtipný a&nbsp;mňa samu prekvapilo, že som netušila, ako ma bude vedieť také malé dieťa rozosmiať. A&nbsp;on ako keby presne vedel, ako to má urobiť a&nbsp;čo na mňa funguje. Takže sa na ňom vyslovene zabávam, lebo robí vtipné grimasy, aj vtipné slová používa, aj vety zaujímavo skladá. Naozaj cítiť, že je náš syn…&nbsp;(Úsmev.)

Keď porovnáte obdobie iba s&nbsp;Rudkom a&nbsp;teraz, keď máte dvoch chlapcov, zmenili ste sa ako mama? Boli ste predtým úzkostlivá a&nbsp;teraz to beriete voľnejšie?

Ono je to akoby úplne nová skúsenosť v&nbsp;tom, že zrazu sú tam tie detičky dve a&nbsp;každé má úplne iné potreby, takže to je asi taká najväčšia výzva mamičiek, ktoré majú dve deti – vymyslieť to celé nejako tak, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá. Na tom ešte pracujem, ale myslím si, že sa nám to celkom darí. Určite keď budú väčší, niektoré situácie budú jednoduchšie. Z&nbsp;toho som asi mala na začiatku najväčší šok – ako mám uspávať v&nbsp;kočíku bábätko na ihrisku, keď zároveň ide syn okolo na odrážadle. A&nbsp;hrozne to počuť.&nbsp;(Smiech.) Ale on sa chce odrážadlovať pri tom kočíku a&nbsp;ten v&nbsp;tom kočíku chce spať, takže to som najprv nevedela rozlúsknuť, ale potom som na to prišla, ako sa to robí, a&nbsp;poradila som sa s&nbsp;inými „dvojmatkami“.&nbsp;(Úsmev.)

Ale neboli to tie premotivované mamičky z&nbsp;dobre známeho internetového portálu...

Ale tak, každý robí, čo môže.&nbsp;(Smiech.) Ja sa v&nbsp;súkromnom aj pracovnom živote snažím obklopovať príčetnými ľuďmi a&nbsp;ľuďmi, ktorí vyjadrujú svoj názor, až keď sa ich na to niekto spýta. Našťastie mám vo svojom okolí aj veľmi dobré ženy a&nbsp;veľmi šikovné maminy, s&nbsp;ktorými sa navzájom povzbudzujeme a&nbsp;pomáhame si.

Viem, že toto je citlivá otázka, tak sa aj citlivo opýtam. Prijali by ste k&nbsp;chalanom ešte ďalšie bábätko?

Keby prišlo, tak by sme ho, samozrejme, prijali, ale myslím si, že sme komplet. Aj vzhľadom na počet detičiek, aj vzhľadom na vek, aj vzhľadom na to, ako veľmi sme šťastní, že nám bolo dopriate, že máme až dve detičky. A&nbsp;hlavne že sú zdravé. Takže ja by som sa už asi bála hlavne preto, aby potom bolo všetko v&nbsp;poriadku. Takto sme veľmi spokojní a&nbsp;šťastní a&nbsp;myslím si, že aj dve detičky sú úplne akurát v&nbsp;rámci toho, aby ste sa im mohli venovať poriadne a&nbsp;aby im na­ozaj bolo dopriate to, čo treba. Čo sa týka pozornosti, nielen materiálnych vecí.

Vyzeráte výborne a&nbsp;popôrodné kilá sú fuč. Staráte sa nejako o&nbsp;postavu?

Konkrétne o&nbsp;túto postavu sa postarala relácia Let’s&nbsp;Dance.&nbsp;(Smiech.) Po tých pôrodoch sa človek musí dať trošku dokopy. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie, každý má iné šťastie. Teraz sa však o&nbsp;postavu veľmi nestarám. Určite mi pomohli tanečné tréningy a&nbsp;teraz ma udržiavajú v&nbsp;kondícii chlapci, lebo sú to naozaj také bežecké detičky atletického charakteru.&nbsp;(Smiech.) Keď tak celý deň bežím okolo nich, sadnem si až večer a&nbsp;mám už asi aj dosť. Je to také „kardiomaterstvo“.

<strong>AKÉ JE PRIATEĽSTVO ŠEBOVEJ A CIBULKOVEJ NAOZAJ? ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Patríte medzi známe ženy, ktoré majú aj známe kamarátky. Narážam teraz na kolegyňu Petru Polnišovú či tenistku Dominiku Cibulkovú. Nie je to úplne časté v&nbsp;našom šoubiznise...

Myslím si, že je to časté, len sa to tak hovorí, že to nie je časté. To by inak ani nemohlo fungovať, lebo keby sme si nerozumeli aj na pľaci… Tak to sú asi také mýty, že herečky si v&nbsp;šatni šklbú vlasy a&nbsp;narezávajú si opätky. Ja mám veľké šťastie na kolegyne a&nbsp;sú teda zároveň aj moje kamarátky a&nbsp;máme sa veľmi rady. Napríklad aj s&nbsp;Peťkou konkrétne sa to začalo v&nbsp;divadle, kde je to možno ešte celé osobnejšie než nakrúcanie, lebo predsa len s&nbsp;niekým stojíte dve-tri hodiny na javisku a&nbsp;snažíte sa vytvoriť nejakú emóciu. Takže som veľmi šťastná, že môžem robiť s&nbsp;takýmito ženami, ktoré sú mi aj vzorom. Peťku som roky obdivovala a&nbsp;chodievala som sa pozerať na jej predstavenia…

S&nbsp;ňou konkrétne vás spojilo herectvo, ale ako to bolo s&nbsp;Dominikou? Ako ste sa spoznali a&nbsp;skamarátili?

Paradoxne aj s&nbsp;Dominikou ma spojilo herectvo, a&nbsp;to takým spôsobom, že je veľká divadelná fanúšička a&nbsp;vždy, keď po turnaji prišla domov, hneď na druhý deň išla aj s&nbsp;manželom buď do Astorky, do GUnaGU, alebo L+S. A&nbsp;už keď druhý-tretí raz prišla do GUnaGU na predstavenie, nejako sme sa zarozprávali a&nbsp;tým, že býva v&nbsp;centre mesta a&nbsp;ja som mávala aj 25&nbsp;predstavení za mesiac, tak vždy, keď som išla z&nbsp;toho mesta domov, sme niekde na seba natrafili. Začali sme si byť sympatické, a&nbsp;tak sa začalo naše priateľstvo.

Verejnosť vás pozná ako herečku a&nbsp;tenistku. Aké ste, keď ste spolu?

Veľa sa smejeme, vôbec nespomíname povolanie ani jednej, ani druhej. Riešime také tie naše veci, našu zábavu, bavíme sa, samozrejme, veľa aj o&nbsp;deťoch, o&nbsp;tom, čo si vymyslíme – nejaký výlet alebo nejaký nápad. Sme úplne normálni ľudia.&nbsp;(Úsmev.) Asi si to ľudia nejako špeciálne predstavujú, ako to funguje, ale nie, nie, je to úplne normálne.

Človek nemá veľa naozajstných priateľov. Je pre vás Dominika tým skutočným priateľom?

Určite áno, veľmi si ju vážim, pretože ju, samozrejme poznám, aj zo situácií, v&nbsp;akých ju ľudia nemajú šancu spoznať. A&nbsp;celkovo mám v&nbsp;živote veľké šťastie na kamarátky, ktoré sú zároveň veľmi šikovné a&nbsp;úspešné vo svojej brandži. A&nbsp;Dominika, samozrejme… no to by bolo nadlho. Je veľmi vzácna a&nbsp;to mediálne okolo a&nbsp;tie otázky, ako to vlastne je… Je to všetko v&nbsp;najlepšom poriadku.&nbsp;(Úsmev.)

Pýtal som sa, čo si najviac vážite na manželovi, a&nbsp;teraz tá istá otázka v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Dominikou...

Určite jej odvahu, statočnosť, bojovnosť. Keď sme boli v&nbsp;Austrálii na Australian Open v&nbsp;Melbourne a&nbsp;videli sme štvorhodinový turnaj v&nbsp;45 stupňoch, kde my sme mali vlastne problém sedieť a&nbsp;pozerať sa na to a&nbsp;nie ešte hrať... A&nbsp;to, aká je bojovníčka, aká je statočná, ako vlastne všetko prijala – pripomienky od trénera, ako bola potom v&nbsp;tej ľadovej kadi, aby sa jej telo celé upokojilo, ako ešte ide na bicykli, aby sa telo dostalo do svojho tempa… A&nbsp;keď prehráte, musíte odletieť a&nbsp;zase musíte makať a&nbsp;veriť, že zase vyhráte. Je to celé obdivuhodné. Ja by som toto určite nedokázala. Myslím si, že je to tisíckrát ťažšia práca ako herectvo a&nbsp;všetko ostatné dokopy.

Sú aj chvíle, keď vám je napríklad ťažko a&nbsp;zavoláte práve Dominike? Okrem smiechu si spolu aj poplačete?

Jasné, určite. Na to sú predsa kamaráti. Žiadne kamarátstvo nie je len o&nbsp;zábave a&nbsp;smiechu, ale aj o&nbsp;ťažších chvíľach, takže myslím si, že sa delíme naozaj o&nbsp;všetky životné situácie.

Leto je za nami. Stihli ste aj dovolenku s&nbsp;celou rodinkou?

Boli sme v&nbsp;júni v&nbsp;Chorvátsku, vlastne prvýkrát ako rodina pri mori aj prvýkrát niekde lietadlom. Rudko prvýkrát videl more, lebo najprv bol veľmi maličký, potom bol kovid, potom bol Paľko veľmi maličký, potom bol zase kovid, tak sme to teraz skúsili prvýkrát a&nbsp;bol to veľký zážitok. Jedna vec je byť doma s&nbsp;deťmi a&nbsp;zrazu ísť na nejakú takú cestu a&nbsp;celé to zažiť – aj letisko, aj lietadlo, a&nbsp;vidieť, aký majú z&nbsp;toho obrovský zážitok. Bol to taký veľmi pekný ďalší rozmer rodičovstva, ktorý sme zažili až toto leto.

Zvládli ste to teda aj vy s&nbsp;manželom, aj deti…

Áno, aj sme sa vrátili v&nbsp;rovnakom počte.&nbsp;(Smiech.) Aj deti sa stále spolu bavia. Bolo to super, krásne...