Začnem trošku osobnejšie – faktom, že od októbra minulého roka je z vás mamina. Ako si materstvo užívate?

Asi ako každá mama: snažím sa prijímať všetky príjemné aj náročné chvíľky. Tie príjemné sa prežívajú jednoduchšie, ale bez tých ťažších by to nebolo ono. Všetci rodičia asi vedia, o čom hovorím, a tým bezdetným sa to asi ani nedá opísať. Tak aspoň súdim na základe vlastnej skúsenosti. Myslela som, že mám pomerne presnú predstavu, čo to so sebou prinesie, no aj tak som často prekvapená, najmä sama zo seba.

Aká je dcérka Emka a ako vám jej príchod na svet zmenil život?

Naďalej si nachádzam čas na záľuby, aj keď ho je oveľa menej, tak­že nemôžem povedať, že by mi to život obrátilo naruby. Možno viac premýšľam nad tým, ako sa v niektorých situáciách správať, ako pestovať dobré vzťahy, ako komunikovať s ľuďmi, teda veci, ktoré bude Ema postupne odkukávať a vytvárať si podľa nich vzory správania.

Viac sa venujem domácnosti a viac si vážim všetky ženy, ktoré svoj čas venujú iba deťom. A Ema je pre nás, samozrejme, najúžasnejší a najfascinujúcejší dar, aký si vieme predstaviť.

Máte popri materskej čas na prácu, prípadne „odskočenie“ na nejaké nakrúcanie, alebo sa tým zatiaľ nezaoberáte?

Keďže sa ukázalo, že Ema je najspokojnejšia v novom prostredí, nemám problém zobrať ju aj manžela na nakrúcanie. Jedna z výhod našej práce je to, že zahŕňa veľa čakania – to teda môžem stráviť s rodinou a odpútam sa od nich iba počas skúšok a samotného nakrúcania. Na časovo náročné projekty si zatiaľ netrúfam, ale menšie postavy či filmy, ktoré ma zaujmú, prijmem veľmi rada.

Ako momentálne vyzerajú vaše dni v porovnaní so životom herečky na voľnej nohe bez záväzkov?

Sú organizovanejšie a hektické iným spôsobom než doteraz. Ale sú plnšie čistej radosti a smiechu. A občas únavy a sĺz.

Niečo vás na materstve aj prekvapilo?

Prekvapilo ma to, že aj ja viem stratiť trpezlivosť. Teraz je mi to smiešne, ale naozaj som o sebe mala predstavu, že ma nálada iného človeka nerozhodí. A zvlášť nevinné dieťatko, ktoré za nič nemôže a svoju nespokojnosť nevie vyjadriť inak než plačom. Ale už som si o sebe opravila mienku a ideme ďalej. (Smiech.)

Po pôrode žena bližšie spozná svojho životného partnera prostredníctvom novej, otcovskej roly. Aký otec je teda váš manžel?

Neprekvapil ma. Je rovnako dokonalý aj nedokonalý, ako som ho poznala predtým. Je nám spolu veľmi dobre, a keď potrebujem pomoc, môžem sa naňho vždy spoľahnúť. A myslím, že aj on na mňa.

V minulosti ste priznali, že s manželom sa snažíte dopriať jeden druhému slobodu. Zmenil sa nejakým spôsobom po narodení dcérky váš partnerský vzťah?

Máme na seba trochu menej času a veci, ktoré sme predtým robili spolu, musia ísť na chvíľu do úzadia. Ale tú slobodu, o ktorej hovoríte, sa snažíme jeden druhému dopriať. Momentálne je to hlavne tak, že jeden sa stará o dieťa a druhý má chvíľu pre seba.

Aký názor máte na archetypálne rozdelenie úloh medzi partnermi v spoločnej domácnosti?

Myslím si, že všetko závisí od toho, ako si to daný pár zariadi. Ak sú obidvaja spokojní, pokojne môže muž variť a žena hoci aj rúbať drevo. Som rada, že žijem v dobe, keď už spoločnosť vie, že byť doma na materskej nie je jednoduchá práca. Že žena môže mať aj iné ambície, než starať sa o deti, a že z mužov môžu byť majstri kulinárskeho umenia, to je inak aj prípad môjho muža.

Ja len potrebujem mať pocit, že sú povinnosti viac-menej vyrovnané. Neviem, či by som sa zmierila s tým, že môj manžel po práci príde domov, sadne si k telke a očakáva, že je všetko upratané, navarené a s deťmi sa naďalej bude hrať či učiť mama.

Je obdobie dovoleniek. Ako trávite toto leto? Kvôli bábätku preferujete dovolenku na Slovensku alebo sa nebojíte cestovať do zahraničia?

Dlhšia dovolenka u nás v lete nehrozí – môj manžel má každý víkend koncerty. Kým sme nemali Emu, cestovali sme v januári alebo vo februári. Minulý rok sme cestovanie do tepla vynechali, ale teraz by nám to opäť mohlo vyjsť. Zatiaľ zvažujeme, kedy a kam sa vydáme.

Váš život sa spája s behom, ktorému ste sa dlhé roky venovali. Stíhate si zabehať aj teraz?

Počas tehotenstva som si skúsila ísť zabehať, ale zistila som, že mi to nerobí dobre. Takže som s prvým behom počkala, kým sa mi skončí šestonedelie – dalo by sa povedať, že som to išla osláviť behom. Odvtedy si párkrát do mesiaca vybehnem, ale za métu 7 kilometrov som sa zatiaľ nedostala. Sčasti pre pokles kondície, ale ešte viac preto, že sa väčšinou ponáhľam domov.

Ako jednej z mála slovenských herečiek sa vám podarilo preraziť aj v zahraničných filmoch. Ako výber do takých filmov prebieha?

Ak kasting na zahraničný film prebieha niekde v okolí, snažím sa ísť naň osobne. Ale často nakrúcam videá aj doma – moje agentky dostanú ponuku, pošlú mi kastingový dialóg, ktorý sa naučím, sadnem si pred kameru alebo mobil a môj manžel mi nahadzuje texty. Videá posielajú moje agentky a potom už len čakáme, či sa náhodou „nezadarí“. Nasleduje druhé kolo, pri ktorom už chce režisér herca vidieť osobne. A potom prichádza ďalšie čakanie. (Úsmev.)

Máte už po týchto skúsenostiach čuch na to, že viete, kedy vás obsadia a kedy z toho nič nebude?

Pri osobnom kastingu mávam dobrý alebo zlý pocit, ale už som sa naučila, že to nič nemusí znamenať. Aj keď so sebou nie som spokojná, práve toto moje „zlyhanie“ sa môže režisérovi a producentom páčiť. Keď videá nakrúcam doma, rovno si to pozriem a zopakujem, kým nie som spokojná. Ale táto moja spokojnosť, samozrejme, ani zďaleka nezaručuje úspech.

Kastingy však beriem ako príležitosť nezáväzne si skúsiť zahrať nejakú postavu. Veľa ľudí to neuvidí, kritika sa k vám väčšinou nedostane, takže nie je dôvod na stres. Nie že by som ho vôbec necítila, ale nie je to zväzujúce. Na kastingy sa preto teším čoraz viac.

Ste aj v databáze nejakých agentúr, ktoré vám kastingy v zahraničí sprostredkúvajú?

Mám milého amerického agenta, ktorý mi stále dáva šancu a verí, že mi to raz vyjde. (Smiech.) Väčšina zahraničných vecí prichádza od neho. Ak teda za zahraničie nebudeme považovať Česko.

Bola v posledných rokoch nejaká úloha, ktorú ste si chceli zahrať, ale nedostali ste ju?

Veľmi som túžila hrať vo Fair Play. Tú postavu nakoniec dostala Judit Bárdos. Rovnako ma mrzí, že mi ušla postava v seriáli pre HBO Terapie. Tieto dve sklamania mi utkveli, inak som so všetkými neúspechmi úplne vyrovnaná.

Herecký život je v podstate založený na názore ľudí na váš výkon. Ako sa dá s neustálym hodnotením vyrovnať?

Ako komu. Ja som nebola vychovaná pre veľké sebavedomie, takže mám tendencie, že to so mnou zamáva. Ale zlepšujem sa v tom a beriem to s čoraz väčším humorom. Na našej práci je – okrem bulváru – ťažké to, že nikdy sa nebudete páčiť všetkým. Ale krásne je to, že vždy sa nájde niekto, komu sa páčiť budete. A takto sa na to snažím pozerať.

Zahrali ste si po boku svetoznámych hercov, napriek tomu sa o vás široká verejnosť dozvedala až potom, čo ste sa v rebríčku najkrajších žien sveta umiestnili na 85. mieste. Nepôsobíte ako človek, ktorý by si zakladal na povrchných veciach. Nezamrzelo vás, že vás ľudia začali registrovať až na základe tejto informácie?

A to je opäť sila bulváru. Toto je pre nich zaujímavejšia informácia, takže sa to spomenie takmer v každom článku. Ale aj na to si pomaly zvykám. Ak si prečítate článok o nejakej slovenskej herečke, takmer každá dostane prívlastok „krásna“. Je to jedna z ich zbraní – jasné, že bežný čitateľ chce konfrontovať svoj názor na krásu. A ešte radšej si potom zakomentuje, že teda ale vôbec nie je daná chudera krásna. (Smiech.)

Čo sa týka môjho umiestnenia, necítila som ani nárast, ani pokles záujmu o svoju osobu. Väčšinou sa to zdvihne, keď účinkujem v nejakom televíznom seriáli, a potom sa dostanem späť k svojej priemernosti.

Na herečku pôsobíte introvertnejším dojmom. Je to vzhľadom na vaše povolanie výhoda alebo nevýhoda?

Každý z nás sa ocitá v situáciách, keď je viac introvertom a keď je viac extrovertom. Je pravda, že mne viac vyhovuje samota a nenápadnosť, ale sú situácie, keď to potrebujem vyvážiť. Nepovažovala by som to ani za výhodu, ani za nevýhodu. Každý sme dostali do vienka nejaké vlastnosti, počas života sme zažili viaceré traumy a každý sa s tým musíme naučiť žiť. Viem, v ktorých oblastiach by som sa mohla zlepšiť, ale viem sa aj pochváliť za po­kroky, ktoré som už urobila.

Osobne vás registrujem najmä vo filmoch a seriáloch, mnohí herci však napriek značnému množstvu komerčnej práce nedajú dopustiť na divadlo a hovoria o ňom ako o veľkej vášni. Ako je to vo vašom prípade? Je vám bližší film/seriál alebo dosky, ktoré znamenajú svet?

Asi to závisí od konkrétnej práce. Mám rada pocit, že som súčasťou výnimočnej inscenácie a cítim energiu, ktorá prúdi od kolegov a divákov. A zároveň ma fascinuje náročnosť a komplikovanosť filmovej práce. Rada sa cítim súčasťou tímu, kde všetci pracujeme na jednom cieli – aby sme divákom o niekoľko mesiacov či rokov sprostredkovali silný zážitok. Aj to má niečo do seba.

V predstavení, kde hráte, si výsledok nikdy nepozriete a neviete si urobiť vlastný názor. Televízne záznamy inscenácií nedokážu odraziť atmosféru živého predstavenia. Vo filme sa po čase stávate divákom svojej vlastnej snahy.

Zahviezdili ste v seriáli Milenky. S akými reakciami na svoju postavu ste sa stretli?

Stretla som sa aj s úplným odsúdením, keď sa divákom zdalo, že postavy pochádzajú z prostredia, s ktorým sa bežný Slovák len ťažko stotožní, aj s názorom, že kazíme morálku. A aj s názorom, že je to najlepšie, čo sa na Slovensku nakrútilo. Moja postava rezonovala medzi ľuďmi, ktorí niekedy v živote riešili podobnú krízu. Tí, ktorí tým neprešli, majú tendenciu neveru jednoducho odsúdiť.

Ja si myslím, že seriál sa snažil narábať s tým, že nič nie je čierno-biele. Že ľudské vzťahy sú komplikované. Aj priateľstvo, aj partnerstvo. A mne sa okrem toho páčilo aj to, ako seriál pôsobil vizuálne a ako dobre hrali herci okolo mňa.

S hereckými kolegyňami z Mileniek vám to veľmi svedčalo. Pretrvalo vaše priateľstvo aj mimo kamier?

Myslím, že všetky sa tešíme, keď sa opäť stretneme. Väčšinou nás dá dokopy práca a počas nej sa vieme do sýtosti vyrozprávať. Nastalo tam také nejaké zblíženie, ktoré síce neudržiavame pravidelne, ale o to viac si ho užívame, keď nastane.

V minulom roku ste nakrúcali seriál Delukse, ktorý sa v septembri dostane na obrazovky televízie JOJ. Akú postavu ste si v ňom zahrali a čo o nej môžete prezradiť?

Hrám tam milú osobu, ktorá pracuje v hoteli ako chyžná. V každej časti do hotela zavíta nejaký zaujímavý hosť a udeje sa nejaká katastrofa, ktorú musíme svorne riešiť. No a, samozrejme, aj medzi zamestnancami sa tvoria nové vzťahy...

Herecké obsadenie je v tomto seriáli naozaj kvalitné, s kým ste si na pľaci po ľudskej aj profesionálnej stránke najviac „sadli“?

Vládla tam taká dobrá atmosféra. Mala som pocit, že sme si „sadli“ všetci! Rôzne vekové kategórie, dokonca by som povedala, že aj rôzne názory na výkon nášho povolania, ale napriek tomu sme sa všetci odovzdali režisérovi a dôverovali sme mu, že to nejako dá dokopy. (Smiech.)

Čo vám tento pracovný projekt do života dal?

No, toto je trochu zákerná otázka, lebo napriek tomu, že mi tam bolo veľmi dobre, celé obdobie prekrylo to, že som bola tehotná. Takže som si v sebe pestovala túto malú radosť, počas páuz som zaspávala všade, kde sa dalo, a občas som ďakovala, že ma práca odpútala od konštantných nevoľností.

Ide o komediálny seriál, máte rada tento žáner nielen ako herečka, ale aj ako diváčka?

Zatiaľ viac inklinujem k dramatickým seriálom, mám pocit, že tam ma menej často čaká sklamanie. Komický žáner je jednoducho náročnejší. Ale v poslednom čase som bola nadšená z Mosta. Zrazu vidíte, s akou ľahkosťou sa dá tvoriť humor, ktorý z väčšiny ostatných komediálnych seriálov vyžmýkate len ťažko. A majstrovské dielo v komediálnom žánri sú pre mňa Priatelia. A ešte milujem humor vo filmoch Adamove jablká, Pelíšky alebo Nuda v Brne.

Aké postavy hráte najradšej?

Najradšej hrám vo filmoch a v seriáloch s dobrým scenárom. Bodka. (Smiech.) A to, či sú dobré, závisí od toho, ako silnou témou sa zaoberajú, ako sú napísané dialógy a či sú postavy dostatočne zaujímavé.

Ešte je dôležité, či pre mňa predstavujú výzvu a či viem postavu dostatočne odlíšiť od postáv, ktoré som hrala predtým. Samozrejme, zasahuje do toho aj to, či je seriál, respektíve film, úspešný u divákov alebo u ľudí, ktorých si vážim.

Je nejaká postava, ktorú ste hrali nerada, prípadne sa vám hrala ťažko?

V začiatkoch sa mi hralo ťažko, vtedy, keď ma okolie nechválilo. Našťastie som sa už od tejto detinskej motivácie oslobodila.

Videli ste v poslednom čase film, ktorý vás úplne „dostal“?

Na tohtoročnom Art Film Feste som videla doposiaľ najsmutnejší film – Narušiteľ systému. Ak toto čítajú mamy a majú chuť dve hodiny si poplakať – nech sa páči! (Smiech.)

Herečka Gabriela Marcinková: Za seriál Milenky som sa stretla s úplným odsúdením

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás