Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Dej seriálu Sľub sa odohráva v&nbsp;osemdesiatych rokoch. Ako si spomínate na toto obdobie? Teraz narážam na tie pozitívne stránky.

Myslím si, že som počas svojho života v&nbsp;osemdesiatych rokoch zažila tie najkrajšie veci. Skončila som vysokú školu, prijali ma do Divadla Andreja Bagara v&nbsp;Nitre, vydala som sa a&nbsp;v roku 1989 sa mi narodila dcéra. V&nbsp;novembri som v&nbsp;snehu a&nbsp;s&nbsp;ňou v&nbsp;kočíku chodila na demonštrácie. Takže pozitívne na tom bolo to, že som napríklad zažila neskutočné ľudské prijatie v&nbsp;divadle. My sme boli ako jedna rodina. Tie medziľudské vzťahy... Tým, že neboli sociálne siete a&nbsp;tieto všelijaké online médiá, ľudia sa stretávali, skutočne sa nadväzovali priateľstvá. Rodinné vzťahy boli úplne iné.

A&nbsp;keď sa pozrieme na negatíva tohto obdobia?

Bola to taká schizofrénia doby, že iné sa hovorilo doma, iné sa hovorilo navonok. Lebo boli veci, ktoré sa nesmeli nahlas hovoriť. Boli to tie strašné heslá –&nbsp;so Sovietskym zväzom na večné časy a&nbsp;nikdy inak. A&nbsp;boli to prvomájové sprievody a&nbsp;lampiónové sprievody, na ktoré sme museli povinne ísť, z&nbsp;ktorých sme vždy ako študenti „zdrhali“ a&nbsp;ako zamestnanci tak­isto. A&nbsp;napríklad poviem takú „pikošku“ z&nbsp;divadla, že boli preberacie komisie, ktoré boli zložené s&nbsp;komunistov, členov strany, ktorí nemali nič spoločné s&nbsp;umením. A&nbsp;vlastne od ktorých záviselo to, či tá premiéra bude alebo nie. Keď sa im niečo nepáčilo, museli sme to zmeniť. A&nbsp;dodnes by som chcela, aby všetky vedúce a&nbsp;dôležité funkcie mali odborníci a&nbsp;nie na základe toho, že je niekto príslušník nejakej strany. Lebo tam sme videli, že to nebolo bohviečo, keď to bolo takto.

Máte nejaké obavy, keď vidíte, čo sa dnes deje, že sa tá sloboda stráca –&nbsp;sloboda médií, sloboda kultúry?

My sme v&nbsp;roku 1989 naozaj neštrngali tými kľúčmi zbytočne. Prišlo niečo, čo sme si mnohí ani nevedeli predstaviť, čo to je. A&nbsp;ja si myslím, že to bol dosť veľký rozdiel oproti tomu, čo sme žili. Prežila som 29&nbsp;rokov v&nbsp;socialistickom zriadení a&nbsp;potom do dnešného dňa 35&nbsp;rokov v&nbsp;demokracii. A&nbsp;určite vidím lepšie podmienky života v&nbsp;tej demokracii, aj keď, samozrejme, všetko je o&nbsp;ľuďoch. A,&nbsp;samozrejme, vždy sa nájdu takí, ktorí zneužívajú režim. Či už ten, alebo ten. A&nbsp;dnes je taká doba, akoby pre mňa nepochopiteľná nostalgia u&nbsp;mnohých za režimom, ktorý bol pred rokom 1989. Inak musím povedať, že v&nbsp;novembri 1989 boli také plné ulice ľudí, ktorí boli nespokojní s&nbsp;tým, čo žili, že odvtedy sa to už nikdy viac nezopakovalo. A&nbsp;ja by som bola veľmi rada, ak by sa to zopakovalo teraz, lebo, bohužiaľ, zase naši vládni predstavitelia sa nás snažia podľa mňa trošku zaviesť tam, kde ja by som už napríklad nikdy nechcela byť. Ja by som už nechcela, aby sa moje vnúčatá alebo deti učili päť hodín do týždňa ruský jazyk a&nbsp;štyri hodiny slovenčinu. Aj to sme mali napríklad. Ja by som už nechcela, aby sme museli kričať heslo: So Sovietskym zväzom na večné časy a&nbsp;nikdy inak. To cestovanie napríklad po roku 1989, keď sa otvorili hranice, to si dnes vy mladí ľudia ani neviete predstaviť. Ale keď sme išli napríklad do Juhoslávie, tak sme museli mať špeciálny devízový prísľub a&nbsp;marky sme mali pozašívané v&nbsp;podšívkach kabátov alebo v&nbsp;obložených chleboch, lebo to všetko sa nesmelo. A&nbsp;chodili s&nbsp;nami tajní. S&nbsp;Vysokou školou múzických umení sme boli dvakrát v&nbsp;Taliansku a&nbsp;vo Francúzsku na zájazdoch a&nbsp;vždy s&nbsp;nami v&nbsp;autobuse išiel tajný, ktorý mal hlásiť, čo sme hovorili, čo sme robili, a&nbsp;mal nám zabrániť v&nbsp;tom, aby sme emigrovali, lebo veľmi veľa ľudí, bohužiaľ, chcelo opustiť tento režim a&nbsp;nie všetci to prežili. <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/herecka-diva-eva-pavlikova-odkazuje-mladym-kolegom-neurobte-tuto-chybu-lebo" target="_blank">FOTKY ZO SERIÁLU V GALÉRII</a>

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Vrátim sa ešte k&nbsp;seriálu. Čo hovoríte na mladú generáciu, ktorá s&nbsp;vami hrá? Sú to veľké talenty?

Ja som s&nbsp;nimi veľmi rada, mám aj v&nbsp;divadle mladých kolegov a&nbsp;veľmi dobre sa cítim v&nbsp;spoločnosti mladých ľudí. A&nbsp;ja konkrétne som mama Jakuba Šveca, ktorý hrá mladého lekára, a&nbsp;myslím si, že spolupráca funguje perfektne. Majú to oveľa ťažšie ako my v&nbsp;tom, že majú oveľa viac možností. Stále tvrdím, že divadlo je grunt, lebo ja som v&nbsp;prvom rade divadelná herečka a&nbsp;to také naozajstné herecké sa herec naučí v&nbsp;divadle. Len od našich čias je asi desaťkrát viac absolventov hereckých škôl a&nbsp;nevzniklo žiadne nové divadlo. Sú rôzne také alternatívne divadlá, ale profesionálne žiadne nové. A&nbsp;oni majú tú situáciu oveľa ťažšiu, lebo mnohí sú na voľnej nohe a&nbsp;čakajú na príležitosti. Ono dnes je to tak,&nbsp;dnes sú úspešní a&nbsp;o&nbsp;tri roky to už môže byť úplne inak.

Ja len svojim mladým kolegom stále hovorím, že nenasadnite na vlak zarábania peňazí, lebo to vás zomelie. Musíte si nájsť čas na svoje koníčky, svoje dobíjanie bateriek, svoj život, pretože na­ozaj dnes si hore a&nbsp;zajtra môžeš byť dolu. Život v&nbsp;umení vôbec nie je jednoduchý a&nbsp;je to veľmi náročné povolanie, herecké napríklad, ale aj mnohé ďalšie v&nbsp;našej branži.

Spomenuli ste, že ste viac divadelná herečka, takže divadlo je vašou srdcovkou a&nbsp;televízia je len taká „bokovka“?

Povedala by som, že v&nbsp;divadle som sa naučila to gro a&nbsp;v&nbsp;televízii to môžem zužitkovať, aj vo filme, robievala som aj dabing. A&nbsp;ešte sa venujem spevu, šansónom, takže to je ďalšia taká pridaná hodnota toho, čo robím. Keď som bola mladá, mala som osemnásť rokov, moja mama mi hovorila, že ty vieš z&nbsp;každého rožka troška a&nbsp;nič poriadne, lebo som chodila na balet, chodila som na klavír, chodila som na spev do troch speváckych zborov, džez balet, hrala som amatérske divadlo a&nbsp;to všetko som vlastne mohla potom zužitkovať. Chodila som šesť rokov na balet a&nbsp;prvá inscenácia s&nbsp;Jozefom Bednárikom bol Perikles, kráľ tyrský od Shakespeara, kde sme tancovali na špičkách, a&nbsp;ja som to vlastne všetko vedela. Alebo som tancovala vo folklórnych súboroch, džez balet, to všetko som zužitkovala v&nbsp;muzikáloch. Nebol pre mňa problém tancovať a&nbsp;spievať súčasne. Tým, že som v&nbsp;troch speváckych zboroch v&nbsp;každom spievala iný hlas, dnes môže vedľa mňa vybuchnúť aj bomba a&nbsp;ja si ten hlas budem držať. A&nbsp;nič ma z&nbsp;neho nezvedie na nesprávny tón.

Keď ste načrtli spev, hneď mi napadla vaša dcéra Katarzia, ktorá je nielen na Slovensku mimoriadne známa a&nbsp;obľúbená.

Moja dcéra je hudobníčka, skladá hudbu a&nbsp;píše texty, skončila filmovú scenáristiku, žije v&nbsp;Prahe už desať rokov a&nbsp;musím povedať, že som na ňu veľmi pyšná, lebo okrem toho, že robí to, čo ju baví, čo je veľmi dôležité pre človeka, je veľmi láskavý, empatický a&nbsp;citlivý človek. Snaží sa pomáhať druhým, to má po mne a&nbsp;po mojom mužovi. (Úsmev.) Sme na ňu veľmi pyšní, lebo podľa mňa je úspechom rodiča, keď vychováte dieťa, ktoré dokáže stáť na vlastných nohách a&nbsp;nie je od vás závislé.

Nie tak dávno ste boli na spoločnej dovolenke a&nbsp;pamätám si, aký dojemný text vám dcéra venovala na sociálnej sieti. Aké to bolo pre vás?

Musím povedať, že to bolo celé perfektné. Bol to môj nápad, že by som chcela vidieť Portugalsko, a&nbsp;jej nápad, že ma tam teda zoberie, lebo ona Portugalsko poznala, už tam žila asi dva mesiace. Ona všetko zorganizovala a&nbsp;ja som všetko zaplatila. Prešli sme 1&nbsp;500&nbsp;kilometrov, videli sme naozaj úžasné miesta. To, že dokázala šoférovať v&nbsp;cudzej krajine, klobúk dole, a&nbsp;cestou v&nbsp;aute mi púšťala nové cédečká všelijakých kapiel, ktoré som vôbec nepoznala a&nbsp;ktoré sa mi veľmi páčili.

Mne odišli obidvaja rodičia v&nbsp;priebehu posledných dvoch rokov a&nbsp;neboli sme vtedy spolu. Toho roku mi zomrela mama a&nbsp;mali sme čas porozprávať sa aj o&nbsp;týchto veciach, takže bolo to krásne. A&nbsp;hneď 1.&nbsp;marca ideme na Fuerte aj s&nbsp;mojím mužom, takže v&nbsp;našich výletoch s&nbsp;rodičmi pokračujeme. (Smiech.)

Ešte máte nejaké vysnívané miesto, ktoré by ste chceli vidieť?

Madeiru a&nbsp;ešte napríklad Londýn. Ja by som to všetkým odporučila. Všetky deti, ktoré majú odvahu zobrať svojich rodičov, kým sú ešte pri sile a&nbsp;pri mysli, a&nbsp;deti zase vedia super po anglicky a&nbsp;vyznajú sa v&nbsp;tých sieťach a&nbsp;internete. Je to perfektne strávený čas a&nbsp;som si istá, že keď budem ležať na smrteľnej posteli a&nbsp;budem pri zmysloch, tak na to Portugalsko budem určite v&nbsp;duchu myslieť. <a rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/gal/rozhovory/herecka-diva-eva-pavlikova-odkazuje-mladym-kolegom-neurobte-tuto-chybu-lebo" target="_blank">ZÁBERY Z ICH KRÁSNEJ DOVOLENKY V GALÉRII</a>

Herecká diva Eva PAVLÍKOVÁ odkazuje mladým kolegom: Neurobte túto chybu, lebo...

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Výber pre vás

Herecká diva Eva PAVLÍKOVÁ odkazuje mladým kolegom: Neurobte túto chybu, lebo...

Roman Wesserle

Súvisiace články

Herečka Liv BIELOVIČ v Kalifornii: Strach o svoj život, ale aj...Požiare ničili krajinu! FOTO

ALENA ANTALOVÁ: Divadlo bolo miesto, kam mohla vypadnúť z domáceho cirkusu

Ady HAJDU a Anna ŠIŠKOVÁ opäť v úlohe hereckých manželov: Zasiahnutí zázrakom života

Autor článku

Roman Wesserle

Výber pre vás