Jana Homolová

Trávil som ho doma pri jazere. Tam mi je najlepšie. (Úsmev.)

Takže ste si to domom pri jazere zariadili tak, že máte dovolenku celoročne?

Skôr by som povedal, že celoročne mám veľa roboty, preto keď mám trošku voľna, teším sa, lebo doma je super.

Práca sa vám po kovide rozbehla naplno. V&nbsp;ktorých seriáloch a&nbsp;projektoch vás najbližšie uvidíme?

Natočil som seriál Duch, v&nbsp;ktorom stvárňujem šéfa polície. Seriál by sa mal dostať na televízne obrazovky ešte tento rok. Ide o&nbsp;príbeh policajného vyšetrovateľa Emila, ktorému život naruby obráti smrť mafiánskeho šéfa. Ten sa mu začne zjavovať a&nbsp;pomôže nám riešiť rôzne kriminálne prípady. Moja postava šéfa policajtov bola trošku komplikovaná v&nbsp;tom, že som sa musel učiť veľa textov v&nbsp;porovnaní s&nbsp;kolegami, ktorí len počúvali, čo rozprávam. (Smiech.) Ale myslím, že to bude zaujímavé aj vtipné, pretože na nakrúcaní sme sa zišli dobrá partička.

Keď sme sa dotkli témy dovoleniek, teraz som bol točiť dva týždne v&nbsp;Chorvátsku seriál Na vlnách Jadranu, čo bolo príjemné, pretože som aj pracoval, aj som si mohol užiť krásy Chorvátska, ktoré milujem. A&nbsp;bol som v&nbsp;lete aj v&nbsp;Turecku nakrúcať ďalší jojkársky seriál Lásky v&nbsp;Istanbule. Aj táto práca bola príjemná, ale všade dobre, doma najlepšie. (Úsmev.)

Seriál Lásky v&nbsp;Istanbule je podľa medializovaných informácií veľkovýpravný projekt. Ako sa vám nakrúcalo?

Ťažké je pre mňa čokoľvek hodnotiť. Na prvý pohľad bolo jasné, že tvorcovia sa veľmi snažili, ale zahral som si tam len epizódnu postavu v&nbsp;jednej z&nbsp;posledných častí.

Seriál rieši problémy, ktoré zažívajú dovolenkári žiadajúci o&nbsp;pomoc slovenskú ambasádu v&nbsp;Turecku. Stalo sa vám, že ste v&nbsp;zahraničí museli kontaktovať našu ambasádu s&nbsp;konkrétnym problémom?

Našťastie nie, neriešil som žiadne problémy, ale služby slovenskej ambasády som využil v&nbsp;Portugalsku, konkrétne v&nbsp;Lisabone, kde som sa oženil so svojou bývalou manželkou a&nbsp;pán veľvyslanec nás oddal. (Smiech.)

Ale ešte na samotnom nakrúcaní seriálu bolo zaujímavé to, že som si zahral partnera herečky Veroniky Žilkovej. My sme asi pred 25 rokmi točili v&nbsp;Prahe Deník šílené manželky, kde som jej hral manžela, a&nbsp;odvtedy sme spolu nehrali. Stretli sme sa až teraz pri nakrúcaní seriálu, v&nbsp;ktorom hráme roky zamilovanú dvojicu, ktorá sa po tridsiatich rokoch stretne v&nbsp;Istanbule. S&nbsp;Veronikou sme sa teda po rokoch nestretli len ako seriáloví partneri, ale aj ako kolegovia v&nbsp;reálnom živote. To sú milé náhody. (Úsmev.)

A&nbsp;čo vaše Divadlo vo veži? Stále funguje?

Večierky v&nbsp;mojom podkrovnom staromládeneckom byte stále fungujú, ale počas leta si vždy dávame pauzu a&nbsp;následne začíname od septembra. Prichádzajú k&nbsp;nám hostia z&nbsp;celej Českej aj Slovenskej republiky.

Nie, stále hráme inscenáciu Tajomné variácie s&nbsp;Jurajom Hrčkom, pretože je o&nbsp;ňu obrovský záujem, a&nbsp;to už máme za sebou asi 360&nbsp;repríz. Je príjemné, keď vieme, že ľudia za nami cestujú aj 600&nbsp;kilometrov, aby u&nbsp;mňa doma strávili príjemné štyri hodinky svojho času, aby sme sa zoznámili, aby si pozreli úžasné predstavenie. Je o&nbsp;láske, o&nbsp;sexe, o&nbsp;manželstve. Je to filozofické predstavenie, pri ktorom veľa ľudí na jeho konci dokonca upustí slzu… A&nbsp;nielen ženy, dokonca aj muži.

Ako hostiteľ večera sa, samozrejme, venujem každému jednému hosťovi osobitne. Nie je to predstavenie v&nbsp;divadle, ale u&nbsp;mňa doma, takže nechýba pohostenie či ochutnávka vín.

Sú aj takí hostia, ktorí prichádzajú opakovane?

Máme aj takých. Niektorí toto predstavenie videli päť- alebo šesťkrát.

Čiže sú to už pomaly rodinní priatelia?

(Smiech.) Áno, presne tak. Občas si robím žarty, keďže ide o&nbsp;trošku ťažšie predstavenie, že k&nbsp;nám niektorí zavítajú aj šesťkrát. Ale nie preto, že by predstavenie nepochopili, ale páčia sa im texty, ktoré v&nbsp;predstavení odznejú. Hra francúzskeho spisovateľa, dramatika, režiséra a&nbsp;prekladateľa Érica-Emmanuela Schmitta je výborne napísaná, preto ak si túto hru pozriete aj viackrát, je to ako s&nbsp;dobrou knihou. Po prečítaní ju odložíte, o&nbsp;rok sa k&nbsp;nej vrátite a&nbsp;po druhom prečítaní si uvedomíte, že polovica obsahu vám unikla alebo že v&nbsp;nej objavujete nové veci. A&nbsp;podobné je to pri tejto hre. Má síce ťažký text, ale čím hlbšie doň idete, tým je zaujímavejší.

Divadlo je krásne v&nbsp;tom, že keď skúšate nejakú inscenáciu, máte na ňu čas. S&nbsp;prácou na seriáli sa to napríklad nedá porovnať, lebo tam tá práca prebieha veľmi rýchlo. Pri divadle máte čas texty rozoberať dopodrobna s&nbsp;režisérom, dramaturgom. Donekonečna si ten text opakovať, skúsiť ho povedať tak, onak, do svojho tónu môžete dať výčitku, zlosť, sarkazmus, iróniu… Dá sa to všelijako vymýšľať, obmieňať, v&nbsp;tom je pre nás hercov divadlo vzácne, navyše je spojené s&nbsp;kontaktom s&nbsp;publikom a&nbsp;to je takisto vždy iné. Panuje v&nbsp;ňom iná dynamika, atmosféra. Ľudia rôzne reagujú na to, čo na javisku poviete, práve preto rád hovorím, že divadlo je základ, ktorý vám pomôžem napríklad aj pri spomínanej rýchlej seriálovej práci. Vďaka divadlu viete rýchlo hľadať význam vo vetách, ktoré si v&nbsp;scenári čítate, a&nbsp;zároveň sa vám tvorí obraz o&nbsp;tom, čo chce vaša postava prostredníctvom vás na pľaci povedať.

Ale aby som odpovedal na vašu otázku, konkrétne pri tomto predstavení, ktoré obsahuje rôzne zvraty, určité prekvapivé kotrmelce, sa mi opakovane stalo, že som vyslovil vetu z&nbsp;textu, ktorý viem naspamäť, opakoval som ju už desiatky ráz, ale zrazu som si uvedomil: Aha, aj toto tam je? Tak takto to ten autor myslel…

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

TAKTO DNES VYZERAJÚ HERCOVE DETI. FOTKY V GALÉRII

Tak ako ste povedali, je to hra o&nbsp;živote, čiže sa v&nbsp;nej ľudia zrejme veľakrát nájdu.

V&nbsp;tomto máte absolútnu pravdu, každý, kto toto predstavenie videl, mi povedal, že sa v&nbsp;tom našiel. Samozrejme, nie v&nbsp;celom deji, ale niekde, v&nbsp;určitom kúsku tej hry sa skrátka našiel.

A&nbsp;zaujímavé je aj to, že keď k&nbsp;nám prídu diváci úplne prvýkrát, s&nbsp;bytovým divadlom nemajú žiadnu skúsenosť a&nbsp;nevedia, čo od neho môžu čakať. Občas sú šokovaní z&nbsp;toho, že je to také intímne. Dokonca aj častí návštevníci divadelných predstavení mi povedia, že taký silný emočný zážitok ešte počas žiadneho divadelného predstavenia nemali, pretože je to celé nablízko a&nbsp;tam sa nedá klamať.

Ešte sa opýtam na vaše deti. Čo dcéra Tamara a&nbsp;jej spevácka kariéra?

Tamarka mala uprostred leta koncert na Tyršáku, kde sme sa stretli celá rodina. Aj moja bývalá manželka, jej bratia, ich priateľky, aj moja partnerka a&nbsp;všetci sme jej tlieskali a&nbsp;máme z&nbsp;nej veľkú radosť. Zároveň sa teším, že máme medzi sebou pekné vzťahy a&nbsp;že jej kariéra sa postupne rozbieha.

Tým, že spieva aj po anglicky, chcela by preraziť v&nbsp;zahraničí?

Myslím, že má túto ambíciu, pretože občas máva koncerty aj v&nbsp;Anglicku. Hrali ju dokonca už aj na BBC a&nbsp;začala študovať hudobnú produkciu.

Áno, vyštudovala neurovedu, ktorú ukončila bakalárskym diplomom. Na magisterskom štúdiu pokračuje už v&nbsp;odbore hudobnej produkcie, ktorý takisto študuje v&nbsp;Brightone.

Myslím, že to urobila rozumne. Ak sa chce živiť hudbou, táto škola jej dá do života určite viac.

Mne sa na vás páči, že o&nbsp;svojich deťoch hovoríte vždy veľmi skromne, pričom aj by ich bolo za čo chváliť, len vy k&nbsp;tomu pristupujete skôr opatrne.

Ja sa, samozrejme, z&nbsp;úspechov svojich detí veľmi teším. (Smiech.) No je pravda, že som opatrný, pretože my Slováci sme trošku zvláštni. Nedoprajeme a&nbsp;neuznáme úspech iným. Napríklad čo sa týka Tamarky, hudbe sa na Slovensku nevenovala vôbec, otvorila sa tejto ceste, až keď začala žiť v&nbsp;Brightone a&nbsp;bola tam sama za seba. Najviac ju potešilo, keď ju hrali na BBC a&nbsp;povedali o&nbsp;nej: „Toto je Tamara Kramar zo Slovenska.“ Bez prídavku „dcéra Maroša Kramára“. Na to bola veľmi pyšná, lebo kdekoľvek sa o&nbsp;nej píše, vždy som tam spomenutý aj ja a&nbsp;hejteri potom vypisujú na internete nezmysly typu – jasné, to je Kramárova dcéra, on jej dláždi cestu.

Úprimne sa priznávam, že som jej žiadnu cestu nevydláždil a&nbsp;sám som v&nbsp;šoku, kam všade sa dostala. Dokonca keď mala veľký bilbord na Times Square v&nbsp;New Yorku, povedal som jej: Tami, to je úžasné, už si ma predbehla, lebo ja som v&nbsp;Amerike nemal bilbord a&nbsp;už vôbec nie taký veľký. (Smiech.) Ale našli sa aj takí, ktorí napísali –&nbsp;jasné, že má bilbord, veď tato jej to vybavil.

(Smiech.) Vidíte? Ono je to miestami naozaj veľmi smiešne a&nbsp;ja Tamarku chápem, ale vždy jej hovorím, aby sa vykašľala na to, čo si myslia alebo hovoria druhí, lebo ak jej neuveria, vždy si budú myslieť, že za jej kariérou som ja a&nbsp;niekde v&nbsp;pozadí ťahám tie pomyselné nitky. Ale takí ľudia ju ani nemusia zaujímať. Každý normálny človek predsa vie, že je to hlúposť.

Najdôležitejšie je, že ona vie, koľko svojej kariére obetuje a&nbsp;čo všetko je za tým. Práve preto ju ani nechcem nejako verejne glorifikovať, lebo si myslím, že v&nbsp;konečnom dôsledku by jej to mohlo len uškodiť. Radšej jej v&nbsp;tichosti držím palce a&nbsp;teším sa zo všetkých jej úspechov.

Dá sa povedať, že sa v&nbsp;podstate viete vcítiť do jej pocitov, pretože aj vy ste boli známe dieťa z&nbsp;umeleckej rodiny.

Áno, aj ja som tým prešiel, ale mňa sa tieto reči nedotýkali. Vždy som to bral tak, že deti obuvníkov, doktorov či právnikov sa napokon vydajú v&nbsp;šľapajach svojich rodičov, pretože v&nbsp;tom prostredí vyrastali, majú k&nbsp;tomu blízko, alebo sa stane, že sa vydajú úplne inou cestou. Obe možnosti mi pripadajú absolútne prirodzené, ale hľadať v&nbsp;tom niečo viac...

Ani môj otec, ani môj dedo mi žiadnu cestičku nešliapali. Vždy som bol pyšný na to, že ich mám, rovnako ako som pyšný na svoje deti, ale hejteri si vždy niečo nájdu. Neprajníci tu budú vždy, nevyhneme sa im, treba sa s&nbsp;tým len zmieriť.

A&nbsp;čo sa týka synov Timura a&nbsp;Marka, tým sa ako darí?

Marko stále inklinuje k&nbsp;herectvu, len nemá príležitosti. Mne cestu nikto nerazil, preto ani ja nebudem jemu, rovnako ako som to nerobil ani pri Tamarke. Keď ho obsadia, chytí sa a&nbsp;bude sa tvorcom páčiť, bude dobre a&nbsp;pôjde ďalej. Určite nechcem robiť protekciu svojim deťom, lebo je to vždy také dvojsečné. Môžete pomôcť na začiatku, ale keď nemáte talent a&nbsp;trošku šťastia, skrátka, keď sa vám „nezadarí“, svojou snahou môžete len ublížiť. Na druhej strane, keď to má prísť, tak to príde a&nbsp;bude to super, ale pomáhať nasilu je zbytočné.

A&nbsp;čo sa týka Timura, ten študuje matematicko-počítačové modelovanie. Ale nepýtajte sa ma, čo to je, lebo to neviem. (Smiech.) Podstatné však je, že ho to baví. Dokonca som stretol jedného jeho profesora, ktorý mi povedal, že je veľmi talentovaný, čiže mám aj z&nbsp;neho veľkú radosť, hoci absolútne netuším, po kom toto matematické nadanie zdedil. (Smiech.)