Aké ste mali leto?

Trávil som ho doma pri jazere. Tam mi je najlepšie. (Úsmev.)

Takže ste si to domom pri jazere zariadili tak, že máte dovolenku celoročne?

Skôr by som povedal, že celoročne mám veľa roboty, preto keď mám trošku voľna, teším sa, lebo doma je super.

Práca sa vám po kovide rozbehla naplno. V ktorých seriáloch a projektoch vás najbližšie uvidíme?

Natočil som seriál Duch, v ktorom stvárňujem šéfa polície. Seriál by sa mal dostať na televízne obrazovky ešte tento rok. Ide o príbeh policajného vyšetrovateľa Emila, ktorému život naruby obráti smrť mafiánskeho šéfa. Ten sa mu začne zjavovať a pomôže nám riešiť rôzne kriminálne prípady. Moja postava šéfa policajtov bola trošku komplikovaná v tom, že som sa musel učiť veľa textov v porovnaní s kolegami, ktorí len počúvali, čo rozprávam. (Smiech.) Ale myslím, že to bude zaujímavé aj vtipné, pretože na nakrúcaní sme sa zišli dobrá partička.

Keď sme sa dotkli témy dovoleniek, teraz som bol točiť dva týždne v Chorvátsku seriál Na vlnách Jadranu, čo bolo príjemné, pretože som aj pracoval, aj som si mohol užiť krásy Chorvátska, ktoré milujem. A bol som v lete aj v Turecku nakrúcať ďalší jojkársky seriál Lásky v Istanbule. Aj táto práca bola príjemná, ale všade dobre, doma najlepšie. (Úsmev.)

Seriál Lásky v Istanbule je podľa medializovaných informácií veľkovýpravný projekt. Ako sa vám nakrúcalo?

Ťažké je pre mňa čokoľvek hodnotiť. Na prvý pohľad bolo jasné, že tvorcovia sa veľmi snažili, ale zahral som si tam len epizódnu postavu v jednej z posledných častí.

Seriál rieši problémy, ktoré zažívajú dovolenkári žiadajúci o pomoc slovenskú ambasádu v Turecku. Stalo sa vám, že ste v zahraničí museli kontaktovať našu ambasádu s konkrétnym problémom?

Našťastie nie, neriešil som žiadne problémy, ale služby slovenskej ambasády som využil v Portugalsku, konkrétne v Lisabone, kde som sa oženil so svojou bývalou manželkou a pán veľvyslanec nás oddal. (Smiech.)

Ale ešte na samotnom nakrúcaní seriálu bolo zaujímavé to, že som si zahral partnera herečky Veroniky Žilkovej. My sme asi pred 25 rokmi točili v Prahe Deník šílené manželky, kde som jej hral manžela, a odvtedy sme spolu nehrali. Stretli sme sa až teraz pri nakrúcaní seriálu, v ktorom hráme roky zamilovanú dvojicu, ktorá sa po tridsiatich rokoch stretne v Istanbule. S Veronikou sme sa teda po rokoch nestretli len ako seriáloví partneri, ale aj ako kolegovia v reálnom živote. To sú milé náhody. (Úsmev.)

A čo vaše Divadlo vo veži? Stále funguje?

Večierky v mojom podkrovnom staromládeneckom byte stále fungujú, ale počas leta si vždy dávame pauzu a následne začíname od septembra. Prichádzajú k nám hostia z celej Českej aj Slovenskej republiky.

Obmieňate repertoár?

Nie, stále hráme inscenáciu Tajomné variácie s Jurajom Hrčkom, pretože je o ňu obrovský záujem, a to už máme za sebou asi 360 repríz. Je príjemné, keď vieme, že ľudia za nami cestujú aj 600 kilometrov, aby u mňa doma strávili príjemné štyri hodinky svojho času, aby sme sa zoznámili, aby si pozreli úžasné predstavenie. Je o láske, o sexe, o manželstve. Je to filozofické predstavenie, pri ktorom veľa ľudí na jeho konci dokonca upustí slzu… A nielen ženy, dokonca aj muži.

Ako hostiteľ večera sa, samozrejme, venujem každému jednému hosťovi osobitne. Nie je to predstavenie v divadle, ale u mňa doma, takže nechýba pohostenie či ochutnávka vín.

Sú aj takí hostia, ktorí prichádzajú opakovane?

Máme aj takých. Niektorí toto predstavenie videli päť- alebo šesťkrát.

Čiže sú to už pomaly rodinní priatelia?

(Smiech.) Áno, presne tak. Občas si robím žarty, keďže ide o trošku ťažšie predstavenie, že k nám niektorí zavítajú aj šesťkrát. Ale nie preto, že by predstavenie nepochopili, ale páčia sa im texty, ktoré v predstavení odznejú. Hra francúzskeho spisovateľa, dramatika, režiséra a prekladateľa Érica-Emmanuela Schmitta je výborne napísaná, preto ak si túto hru pozriete aj viackrát, je to ako s dobrou knihou. Po prečítaní ju odložíte, o rok sa k nej vrátite a po druhom prečítaní si uvedomíte, že polovica obsahu vám unikla alebo že v nej objavujete nové veci. A podobné je to pri tejto hre. Má síce ťažký text, ale čím hlbšie doň idete, tým je zaujímavejší.

Divadlo je krásne v tom, že keď skúšate nejakú inscenáciu, máte na ňu čas. S prácou na seriáli sa to napríklad nedá porovnať, lebo tam tá práca prebieha veľmi rýchlo. Pri divadle máte čas texty rozoberať dopodrobna s režisérom, dramaturgom. Donekonečna si ten text opakovať, skúsiť ho povedať tak, onak, do svojho tónu môžete dať výčitku, zlosť, sarkazmus, iróniu… Dá sa to všelijako vymýšľať, obmieňať, v tom je pre nás hercov divadlo vzácne, navyše je spojené s kontaktom s publikom a to je takisto vždy iné. Panuje v ňom iná dynamika, atmosféra. Ľudia rôzne reagujú na to, čo na javisku poviete, práve preto rád hovorím, že divadlo je základ, ktorý vám pomôžem napríklad aj pri spomínanej rýchlej seriálovej práci. Vďaka divadlu viete rýchlo hľadať význam vo vetách, ktoré si v scenári čítate, a zároveň sa vám tvorí obraz o tom, čo chce vaša postava prostredníctvom vás na pľaci povedať.

Ale aby som odpovedal na vašu otázku, konkrétne pri tomto predstavení, ktoré obsahuje rôzne zvraty, určité prekvapivé kotrmelce, sa mi opakovane stalo, že som vyslovil vetu z textu, ktorý viem naspamäť, opakoval som ju už desiatky ráz, ale zrazu som si uvedomil: Aha, aj toto tam je? Tak takto to ten autor myslel…

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE