Ešte v čase pandémie umelcovi učaroval stavebný projekt na vidieku. Svojou architektúrou a miestom, na ktorom je postavený, mu totiž pripomína slnečné Grécko. Okrem prostredia sa Ľubošovi zapáčil život v menšej komunite ľudí. „Je zvláštne, ako sa človek rokmi mení, lebo ja som chcel vždy žiť v meste, užívať si mestský život, ale na vidieku majú k sebe ľudia omnoho bližšie. To miesto sa mi veľmi páči a cítim sa tam dobre. V byte ma čaká ešte veľmi veľa práce. Zatiaľ je len základne zariadený a aktuálne v ňom bývajú Ukrajinci,“ dozvedeli sme sa.

Herec sa len nedávno na obrazovkách TV Joj predstavil v pôvodnom seriáli Šťastná rybka, v ktorom stvárňuje ústrednú postavu obyčajného muža a otca žijúceho priemerným spôsobom života. Na seriálového Doda sa však usmeje šťastie, pretože v lotérii vyhrá desať miliónov eur. Danú skutočnosť však musí pre rizikové tehotenstvo milovanej manželky utajiť. Práca na tomto projekte Ľuboša úprimne nadchla a my sme zisťovali prečo.

Čím vám seriál Šťastná rybka učaroval?

Pri práci sme sa stretli skvelá partia ľudí. Moju manželku si zahrala Zuzka Porubjaková (36), švagrinú Kristína Greppelová (37), svokra Dušan Jamrich (75) a syna František Beleš (21). Ten sa na mňa absolútne nepodobá, ale tvorcovia mi to vysvetlili tak, že sa viac podobá na deda, teda na Dušana Jamricha. (Smiech.) S týmto vysvetlením som napokon súhlasil. Ešte musím povedať, že moju mamu si zahrala pani Ida Rapaičová (78), s ktorou som sa na pľaci stretol vôbec prvýkrát. Pri nej som si opäť raz uvedomil, aké obrovské kvality má naša staršia herecká generácia. Veľmi dobre sa mi s ňou pracovalo. Je skvelé mať pri sebe hereckého partnera, ktorý vás akoby vedie, a ja jej za to aj touto cestou ďakujem. Čiže nám všetkým bolo spolu veľmi dobre a ja som sa prvýkrát po veľmi dlhom čase do práce opäť tešil. A toto môžu dosvedčiť všetci. Tešil som sa až tak, že som chodil asi prvýkrát v živote konečne načas. (Smiech.) Pre mňa to ani nebola robota, ale radosť byť toho súčasťou.

Dozvedela som sa, že aj keď sa vám na pľaci skončilo nakrúcanie, zostali ste a sledovali nakrúcanie ďalších obrazov.

Áno, a toto nerobí nikto! (Smiech.) Naozaj, lebo všetci dokončia svoju robotu a upaľujú ďalej, ale ja som tam zostal a trošku som do toho tvorcom kibicoval. Občas až tak, že oni samotní ma potom posielali domov. (Smiech.) Aktuálne žijeme zvláštne ťažkú dobu a tento seriál je príjemným kontrastom, možno aj akýmsi únikom od toho, čo sa okolo nás deje. Šťastná rybka je pripomienkou toho, že na svete môže byť stále dobre, veselo a príjemne.

Dej seriálu sa točí okolo obrovskej výhry v lotérii. Obligátna otázka – vám sa už niekedy v živote podarilo niečo vyhrať?

Keď som mal osem rokov, bol som súčasťou projektu Peter Nagy a deti, kde som spieval a chodievali sme spolu s mamou do Bratislavy. Vtedy ešte boli koruny a pred Priorom stáli panie s rozloženými lósmi. Tam som si jeden vybral a vyhral som päťsto korún. Bolo to v roku 1989 a bolo to veľa peňazí. Mama mi za ne hneď kúpila rifle a asi aj nejaké drobnosti. (Smiech.) A ešte si spomínam, že raz som vyhral v mládežníckej relácii Crn-crn na STV. Mali sa tam posielať viečka od jogurtov Majo. Prihlásilo sa tam veľmi veľa detí a medzi nimi aj ja. Poslal som tuším päť viečok a čuduj sa svete, vyžrebovali ma. Vyhral som päťtisíc korún, čo bol na dané časy (mal som trinásť rokov) slušný peniaz. To je v rámci mojich výhier asi tak všetko.

Ako ste naložili s päťtisíc korunami? Aj o tejto výhre rozhodla mama alebo ste si mohli kúpiť, čo ste chceli?

Samozrejme, o výhre rozhodovala mama. (Smiech.) Bolo to v čase, keď som sa chystal z Martina do Bratislavy na konzervatórium, preto výhra poslúžila svojmu účelu. Rodičia mi kúpili veci, ktoré som potreboval na internát, čo ich aj trošku finančne odbremenilo.

A v staršom veku ste už šťastenu takto nepokúšali?

Týmto spôsobom už nie. Lósy nekupujem, tipovať netipujem. Úprimne sa priznám, že tomu vôbec nerozumiem, lebo nie som športový fanúšik. Tipovať naslepo by ma nebavilo a asi to ani nie je úplne najzdravšia zábava…

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...