Jana Homolová

Ešte v&nbsp;čase pandémie umelcovi učaroval stavebný projekt na vidieku. Svojou architektúrou a&nbsp;miestom, na ktorom je postavený, mu totiž pripomína slnečné Grécko. Okrem prostredia sa Ľubošovi zapáčil život v&nbsp;menšej komunite ľudí. „Je zvláštne, ako sa človek rokmi mení, lebo ja som chcel vždy žiť v&nbsp;meste, užívať si mestský život, ale na vidieku majú k&nbsp;sebe ľudia omnoho bližšie. To miesto sa mi veľmi páči a&nbsp;cítim sa tam dobre. V&nbsp;byte ma čaká ešte veľmi veľa práce. Zatiaľ je len základne zariadený a&nbsp;aktuálne v&nbsp;ňom bývajú Ukrajinci,“ dozvedeli sme sa.

Herec sa len nedávno na obrazovkách TV Joj predstavil v&nbsp;pôvodnom seriáli Šťastná rybka, v&nbsp;ktorom stvárňuje ústrednú postavu obyčajného muža a&nbsp;otca žijúceho priemerným spôsobom života. Na seriálového Doda sa však usmeje šťastie, pretože v&nbsp;lotérii vyhrá desať miliónov eur. Danú skutočnosť však musí pre rizikové tehotenstvo milovanej manželky utajiť. Práca na tomto projekte Ľuboša úprimne nadchla a&nbsp;my sme zisťovali prečo.

Čím vám seriál Šťastná rybka učaroval?

Pri práci sme sa stretli skvelá partia ľudí. Moju manželku si zahrala Zuzka Porubjaková (36), švagrinú Kristína Greppelová (37), svokra Dušan Jamrich (75) a syna František Beleš (21). Ten sa na mňa absolútne nepodobá, ale tvorcovia mi to vysvetlili tak, že sa viac podobá na deda, teda na Dušana Jamricha. (Smiech.) S týmto vysvetlením som napokon súhlasil. Ešte musím povedať, že moju mamu si zahrala pani Ida Rapaičová (78), s ktorou som sa na pľaci stretol vôbec prvýkrát. Pri nej som si opäť raz uvedomil, aké obrovské kvality má naša staršia herecká generácia. Veľmi dobre sa mi s ňou pracovalo. Je skvelé mať pri sebe hereckého partnera, ktorý vás akoby vedie, a ja jej za to aj touto cestou ďakujem. Čiže nám všetkým bolo spolu veľmi dobre a&nbsp;ja som sa prvýkrát po veľmi dlhom čase do práce opäť tešil. A&nbsp;toto môžu dosvedčiť všetci. Tešil som sa až tak, že som chodil asi prvýkrát v&nbsp;živote konečne načas. (Smiech.) Pre mňa to ani nebola robota, ale radosť byť toho súčasťou.

Dozvedela som sa, že aj keď sa vám na pľaci skončilo nakrúcanie, zostali ste a&nbsp;sledovali nakrúcanie ďalších obrazov.

Áno, a&nbsp;toto nerobí nikto! (Smiech.) Naozaj, lebo všetci dokončia svoju robotu a&nbsp;upaľujú ďalej, ale ja som tam zostal a&nbsp;trošku som do toho tvorcom kibicoval. Občas až tak, že oni samotní ma potom posielali domov. (Smiech.) Aktuálne žijeme zvláštne ťažkú dobu a&nbsp;tento seriál je príjemným kontrastom, možno aj akýmsi únikom od toho, čo sa okolo nás deje. Šťastná rybka je pripomienkou toho, že na svete môže byť stále dobre, veselo a&nbsp;príjemne.

Dej seriálu sa točí okolo obrovskej výhry v&nbsp;lotérii. Obligátna otázka – vám sa už niekedy v&nbsp;živote podarilo niečo vyhrať?

Keď som mal osem rokov, bol som súčasťou projektu Peter Nagy a deti, kde som spieval a chodievali sme spolu s mamou do Bratislavy. Vtedy ešte boli koruny a pred Priorom stáli panie s rozloženými lósmi. Tam som si jeden vybral a vyhral som päťsto korún. Bolo to v roku 1989 a bolo to veľa peňazí. Mama mi za ne hneď kúpila rifle a asi aj nejaké drobnosti. (Smiech.) A&nbsp;ešte si spomínam, že raz som vyhral v&nbsp;mládežníckej relácii Crn-crn na STV. Mali sa tam posielať viečka od jogurtov Majo. Prihlásilo sa tam veľmi veľa detí a&nbsp;medzi nimi aj ja. Poslal som tuším päť viečok a&nbsp;čuduj sa svete, vyžrebovali ma. Vyhral som päťtisíc korún, čo bol na dané časy (mal som trinásť rokov) slušný peniaz. To je v&nbsp;rámci mojich výhier asi tak všetko.

Ako ste naložili s&nbsp;päťtisíc korunami? Aj o&nbsp;tejto výhre rozhodla mama alebo ste si mohli kúpiť, čo ste chceli?

Samozrejme, o&nbsp;výhre rozhodovala mama. (Smiech.) Bolo to v&nbsp;čase, keď som sa chystal z&nbsp;Martina do Bratislavy na konzervatórium, preto výhra poslúžila svojmu účelu. Rodičia mi kúpili veci, ktoré som potreboval na internát, čo ich aj trošku finančne odbremenilo.

A&nbsp;v&nbsp;staršom veku ste už šťastenu takto nepokúšali?

Týmto spôsobom už nie. Lósy nekupujem, tipovať netipujem. Úprimne sa priznám, že tomu vôbec nerozumiem, lebo nie som športový fanúšik. Tipovať naslepo by ma nebavilo a&nbsp;asi to ani nie je úplne najzdravšia zábava…

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Hneď v&nbsp;úvode ste priznali, že pri tejto práci ste na nakrúcanie nemeškali. O&nbsp;vás je známe, že dochvíľnosť vám robí problémy. Čo sa zmenilo?

V&nbsp;prvom rade som sa zmenil ja a&nbsp;už nie je pravda, že meškám. Veľmi mi pomohla korona, ktorá ma naučila písať si denný program. Viete, pred pandémiou sa trávil celý čas v&nbsp;práci a&nbsp;mal som jej tak strašne veľa, že som nerobil iné, len som lietal z&nbsp;jednej roboty do druhej. Korona ma však zastavila. Zrazu som získal veľké množstvo času, čo bolo na začiatku naozaj príšerne ťažké, lebo s&nbsp;nadmerným množstvom voľného času som nevedel vôbec nakladať. Aby som sa z&nbsp;depresívnych nálad dostal, začal som si najskôr vymýšľať program a&nbsp;všetko som si potom postupne zapisoval. Samozrejme, teraz si už program nevymýšľam, lebo mám opäť veľa roboty, ale program si píšem stále, a&nbsp;to dosť podrobne.

Program si píšete do telefónu alebo máte nejaký diár?

Som taký starosvetský človek v&nbsp;tomto smere a&nbsp;zapisujem si to všetko každý večer rukou, respektíve perom do diára.

Jednoznačne áno, lebo už vôbec nemeškám. (Smiech.)

Keď sme s&nbsp;vami robili rozhovor naposledy – bolo to v&nbsp;roku 2019 –, vtedy ste spomínali, že pracovných povinností máte naozaj veľmi veľa a&nbsp;potrebujete si na chvíľu vydýchnuť a&nbsp;seknúť s&nbsp;prácou. Nútená pauza napokon zasiahla takmer všetky sféry nášho života, ale ako vás počúvam, vy toto obdobie vnímate skôr pozitívne.

Áno aj nie, lebo s&nbsp;príchodom pandémie odišlo mnoho ľudí. Korona so sebou priniesla mnoho negatívneho, ale na druhej strane mi dala čas a&nbsp;priestor upratať si vo svojom živote veci, ktoré som už upratať potreboval. Obdobie zavretých divadiel a&nbsp;nemožnosť pracovať boli pre mňa na niečo dobré. Práve vďaka tomu došlo u&nbsp;mňa k&nbsp;určitej, povedal by som, až zásadnej zmene.

Ale o&nbsp;prácu ste vtedy celkom neprišli, lebo pôsobíte na Vysokej škole múzických umení.

A&nbsp;aké je učiť hereckú tvorbu cez obrazovku počítača?

Je to veľmi zvláštne a&nbsp;limitujúce, vyučovať herectvo online, ale v&nbsp;zásade sa to dá. Samozrejme, naše možnosti boli obmedzené, ale netreba rezignovať, práve naopak, treba hľadať a&nbsp;nájsť možnosti, ktoré vám ponúka platforma, ako je napríklad Zoom. A&nbsp;musím povedať, že s&nbsp;Táňou Pauhofovou (38) sme si vedeli s&nbsp;deckami poradiť.

Táňa mi v&nbsp;rozhovore prezradila, že spolu s&nbsp;ňou, Matúšom Bachyncom (31) a&nbsp;ročníkovým režisérom Romanom Polákom (64) tvoríte jeden tím. Takisto povedala, že ste si poskladali veľmi šikovný ročník.

Áno, to je pravda. Petra (Dubayová, takisto účinkuje v&nbsp;seriáli Šťastná rybka, pozn. red.) je napríklad moja, respektíve naša žiačka. Máme dvanásť študentov, ktorí sú naozaj šikovní. Našťastie celý prvý aj druhý semester sme už v&nbsp;tomto školskom roku strávili klasicky v&nbsp;škole, takže sa naša práca dostala do starých koľají. To sa s&nbsp;online vyučovaním, hoci sme sa snažili vyťažiť z&nbsp;neho maximum, nedá ani porovnať. Herectvo potrebuje kontakt človeka s&nbsp;človekom. Herci sa skrátka musia navzájom vidieť, cítiť, vedieť na seba reagovať…

Keby pandemická situácia trvala, nedajbože, tri až štyri roky, potom by sa takýto odbor zrejme ani nedal vyštudovať.

Pandémia určite zdevastovala niektoré fungujúce systémy, hlavne v&nbsp;rámci školstva. Pokiaľ viem, školské výsledky mnohých detí išli rapídne dole. Zhoršil sa im prospech a&nbsp;ono to má svoj dôvod, pretože cez obrazovku nevychytáte všetky muchy, nemáte dostatočný prehľad o&nbsp;žiakoch. Je síce pravda, že ten, kto sa nechce učiť, sa nebude učiť ani v&nbsp;škole, ale ako pedagóg na neho máte určite väčší dosah priamo na vyučovaní. Ale v&nbsp;prípade, že sedí doma za počítačom, si žiak vypne kameru, nepočúva vás alebo sa venuje niečomu inému. Zrejme aj preto išiel prospech detí dole… Ale sme spoločenské tvory, takže kontakt s&nbsp;inými ľuďmi nevyhnutne potrebujeme. Inak naše osobné prežívanie prechádza do rôznych smútkov, keďže nám spoločnosť ľudí chýba.

Ako sa vám po pandémii znovu naštartoval život?

Zrazu je toho opäť viac. Aktuálne skúšam veľkú vec – Hamleta, ktorého budeme hrať celý júl na shakespearovských slávnostiach na Bratislavskom hrade, a&nbsp;to je naozaj „kláda“. Človek sa musí nanovo učiť a&nbsp;premáhať do práce, lebo textu je veľa a&nbsp;skúšky sú náročné. Myslím, že počas korony som aj trošku spohodlnel, preto sa znovu musím učiť akoby naštartovať sa na daný deň. Hľadám si spôsoby, ako na to, a&nbsp;mám pocit, že inak ako pravidelným prístupom k&nbsp;práci sa to ani inak nebude dať zvládnuť.

Texty sa učíte skôr ráno alebo neskoro večer?

Viete čo, mám pocit, že sa mi podstatne lepšie učí večer. Ono sa hovorí, že unavený herec – dobrý herec. Keď už za sebou máte nejakú fyzickú aktivitu, hrá sa vám omnoho lepšie, ľahšie. Psychologicky to neviem celkom presne vysvetliť, ale ono to tak skrátka funguje. Unavenému človeku sa uvoľnia určité tlaky, ktoré inak cíti v&nbsp;stave, keď je veľmi disponovaný. S&nbsp;týmto bordelom v&nbsp;hlave sa mu hrá podstatne horšie. Keď sa však unaví, nerieši zbytočné malichernosti a&nbsp;herecký výkon je lepší. Vzhľadom na tento jav mi ide učenie textov lepšie večer než doobeda.

Nestane sa vám, že večer pri textoch zaspíte?

Korona ma vlastne naučila aj to, že chodievam spať pravidelne. Aj vďaka tomu nezaspím skôr, ako to už mám naučené.

Takže vy ste si v&nbsp;živote poskladali režim od úplných základov.

Áno, presne tak. V&nbsp;živote som si urobil poriadok, ktorý som nikdy nemal a&nbsp;ktorý som už potreboval. Vďaka korone som sa naučil režimu. Opakujem, tento zvláštny čas bol mimoriadne náročný, ale malo to aj svoje výhody alebo určité prínosy. Minimálne v&nbsp;mojom živote určite.

Kde a ako plánuje tráviť leto? Dozviete sa na ďalšej strane...

O&nbsp;vás je známe aj to, že doma máte taký menší zverinec. Stále to platí?

Aj toto som zmenilo a&nbsp;už to neplatí. Mal som dve mačky Evu a&nbsp;Slávka a&nbsp;psa Maxa. Maxo mi zomrel v&nbsp;roku 2019. Mal už šestnásť rokov. Bolo mi to veľmi ľúto, preto som si miesto neho zobral z&nbsp;útulku sučku Žabu. A&nbsp;Žaba sa volá Žaba, lebo ju našli na Žabom majeri, zrejme podľa tohto miesta ju aj pomenovali. Ja som jej toto meno nechal, lebo sa mi páči. Nemohol som si vybrať lepšieho psíka. Vôbec nešteká, je na mňa naviazaná a&nbsp;môže byť voľne pustená. Nie je vôbec konfliktná, má rada deti, takže má všetky klady, ktoré pes môže mať. Beriem ju so sebou všade, kam môžem. Bola so mnou aj na nakrúcaní seriálu. Kde ostatným neprekáža a&nbsp;nemajú so psami problém, tam ju beriem, pretože sama doma trpí. Je veľmi spoločenská.

Jedna mačka Eva spáchala samovraždu. Skočila zo siedmeho poschodia, keď som ešte býval v&nbsp;meste na Krížnej. Ja som ju, žiaľ, našiel na chodníku. A&nbsp;Slávko, druhý kocúr, je teraz u&nbsp;mojich rodičov v&nbsp;Martine. Zobrali ho k&nbsp;svojej mačke, nech nie sú obaja sami, ale robia si navzájom spoločnosť.

Čiže aj v&nbsp;tomto smere ste si v&nbsp;živote upratali.

V&nbsp;podstate áno. Eva bola moja prvá mačka a&nbsp;až po nej prišiel Slávo. On ju mal odjakživa ako „parťáka“, a&nbsp;keď zomrela, ostal by sám a&nbsp;na to nebol zvyknutý. Eva už mala veľa rokov. Mačky vycítia, keď sa blíži ich koniec, odídu z&nbsp;domu a&nbsp;viac sa nevrátia. Tak sa to napríklad stalo mojim rodičom. Ich mačka bola naučená chodiť von a&nbsp;jedného dňa už neprišla späť. Lenže Eva nemala z&nbsp;môjho bytu kam odísť a&nbsp;zrejme preto skočila…

Bolo. Naozaj. Mala sedemnásť rokov, čiže so mnou strávila veľmi dlhý čas. Ale obzvlášť ťažké pri týchto zvieratách je, ak na vás zostane rozhodnutie o ich živote alebo smrti. To bol aj Maxov prípad. Aj on už postupne odchádzal. V jednom kuse sa pocikával, preto som mu kupoval detské plienky. Okrem toho zle videl, ale ja som jeho odchod stále odďaľoval. Mám kamarátku, sestru na veterine, ktorá prišla ku mne domov s tým, že so sebou zobrala aj injekciu, aby u mňa doma ukončila Maxovo trápenie. Ešte stále som však nebol presvedčený, či to má urobiť, ale keď ho videla, povedala, že už pred mesiacom bolo neskoro, preto som s jeho smrťou súhlasil. Musím sa vám však priznať, že to pre mňa bolo naozaj hrozné. To zvieratko ešte stále žilo, bolo schopné nejako fungovať, ale kamarátka povedala, že už sa veľmi trápi… Rozhodnúť o jeho smrti bol pre mňa príšerný zážitok. Ešte rok po jeho odchode mi bolo pri myšlienke na neho do plaču… A&nbsp;tak sa to celé s&nbsp;mojimi zvieratami vykryštalizovalo, že mi napokon zostala len Žabka.

Ešte prejdem od tejto smutnej témy k&nbsp;plánom na leto. Už viete, kde a&nbsp;ako ho budete tráviť?

Ako som spomínal, celý júl budem hrať na Hrade a&nbsp;potom v&nbsp;auguste by som veľmi rád niekam vybehol. Zatiaľ nemám v&nbsp;pláne nič konkrétne. Ale určite niekam pôjdem.

A&nbsp;ako je to s&nbsp;lietaním? V&nbsp;minulosti ste s&nbsp;ním pre teroristický útok na letisku Domodedovo, ktorý ste zažili na vlastnej koži, mali problém.

S&nbsp;lietaním som v&nbsp;podstate až taký problém nemal, skôr by som povedal, že som mal problém s&nbsp;cestovaním, ale ono to potrebovalo chvíľu čas. Skrátka som sa tomu strachu postavil a&nbsp;už je dobre. (Úsmev.)