Jana Homolová

Naposledy sme sa stretli krátko pred vypuknutím kovidu. Čo sa u&nbsp;vás odvtedy zmenilo?

Odvtedy som natočil ďalšie dve série seriálu Pán profesor. O&nbsp;mesiac dokončíme už štvrtú sériu a&nbsp;zrejme sa bude nakrúcať aj piata, čo ma teší. Okrem toho sa u&nbsp;mňa nič nezmenilo a&nbsp;ani nič nové nemám, keďže bol kovid.

Ja dobre. Kovid nás zasiahol v&nbsp;druhej sérii Pána profesora. Tú sme dotočili, potom nastúpila ďalšia vlna kovidu. Následne sme robili tretiu sériu a&nbsp;opäť bol kovid. Aktuálne nakrúcame už spomínanú štvrtú sériu a&nbsp;kovid je s&nbsp;nami stále… Osobne som trikrát zaočkovaný a&nbsp;plánujem sa dať zaočkovať opäť. Asi pred polrokom som bol na testoch, kde mi zistili, že už nemám žiadne protilátky. Myslím, že ak sa budeme chcieť kovidu ubrániť, budeme sa musieť dať pravidelne preočkovať, tak ako v&nbsp;prípade sezónnych chrípok. Toto pre nás bude zrejme nová realita.

Keď ste už spomenuli Pána profesora, tam vás pre zdravotné problémy na chvíľu nahradil kolega Peter Nádašdi&nbsp;(44). Čo sa vám stalo?

Mal som zranenie. Stalo sa mi to na nakrúcaní iného seriálu, kde som si zlomil prvý stavec a&nbsp;„odišla“ mi platnička. Išlo o&nbsp;pracovné zranenie, našťastie som sa z&nbsp;toho dostal. To je v&nbsp;podstate stará informácia, pretože zdravotne som v&nbsp;poriadku už asi dva roky.

Predpokladala som, že zdravotný problém pretrváva, lebo v&nbsp;článkoch, ktoré za posledný rok‑dva o&nbsp;vás vyšli, sa všade spomína.

To je presne to, že niektoré médiá si domýšľajú a potom napíšu, čo chcú, aj bez môjho vyjadrenia. Práve preto nikam nechodím a som zavretý doma, lebo stačí, že sa prejdem kúsok po Rači, niekto ma odfotí, a hneď sa objavím v novinách. (Smiech.) Nejde o&nbsp;to, že by som sa nerád rozprával. S&nbsp;novinármi sa rozprávam už 46 rokov, ale mám pocit, že som už povedal naozaj všetko. Neviem, čo viac by som ešte mohol tomuto národu povedať. Rozhovory poskytujem výnimočne a&nbsp;sú médiá, s&nbsp;ktorými sa nebavím vôbec, pretože ublížili mojej rodine. Mne nie, ja si vymyslené fámy nepripúšťam, ale moju rodinu tieto veci trápia, preto sa mi s&nbsp;niektorými novinármi rozprávať nechce…

Diváci vás opäť budú mať možnosť vidieť ako riaditeľa gymnázia Denisa Rácza. Aká je pripravovaná nová séria?

Bude sa tam opäť na čo pozerať, lebo tam hrajú noví šikovní mladí ľudia, ktorí sú typovo iní. Ako sa ukázalo pri hercoch z&nbsp;predošlých sérií, Pán profesor je výborným odrazovým mostíkom, pretože ich teraz vidím účinkovať v&nbsp;iných seriáloch a&nbsp;projektoch. To je dobre, lebo doteraz to tu chýbalo. Veď sa donekonečna nemôžeme pozerať na reprízy Kredenca, ktorý beží už asi desať rokov. Jeho protagonisti boli kedysi mladou generáciou, no tá sa medzičasom prehupla do strednej. Treba dať šancu mladým.

Čo prezradil o svojich mladých kolegoch? Čítajte na ďalšej strane...

V&nbsp;minulosti sa pre deti a&nbsp;mládež nakrúcalo podstatne viac. Seriály ako Leto s&nbsp;Katkou či Majka z&nbsp;Gurunu následne vyprofilovali mladé herecké talenty, a&nbsp;ako hovoríte, dnes sa toto deje v&nbsp;seriáli Pán profesor.

Áno, ale tu chcem zdôrazniť, že detských hercov sa v&nbsp;dospelosti uchytilo veľmi málo. Matej ­Landl&nbsp;(59) začal nakrúcať odmalička ako ja, rovnako Peťo Kočiš&nbsp;(56) … Nie je nás veľa a&nbsp;myslím si, že je to preto, lebo talent sa pri detských hercoch v&nbsp;puberte zvyčajne stratí. To okúzľujúce, čo z&nbsp;týchto detí vyžarovalo, im v&nbsp;čase dospievania nie vždy zostane. To je aj prípad Katky Zatovičovej&nbsp;(58). Bola neskutočne zlatá, keď nakrúcala spomínané Leto s&nbsp;Katkou, ale zrazu vyrástla a&nbsp;pre film už nebola taká zaujímavá. Tým chcem len povedať: nie je samozrejmé, že ak človek začne s&nbsp;herectvom v&nbsp;detstve, bude hercom celý život.

Mňa skôr fascinuje to, že títo šikovní mladí ľudia z&nbsp;Pána profesora dnes študujú všetko možné. V&nbsp;socializme museli mať herci vyštudovanú VŠMU, ale dnes to už nie je potrebné. Teraz hovoríme o&nbsp;televíznej tvorbe, v&nbsp;divadle je to iné. Samozrejme, máme aj konzervatoristov alebo študentov VŠMU, ale sú tam aj takí, ktorí majú vyštudovaný napríklad manažment, napriek tomu túžili skúsiť herectvo a&nbsp;sú naozaj dobrí. Je s&nbsp;nimi radosť robiť, pretože na rozdiel od niektorých mojich kolegov chodia na nakrúcanie včas, ovládajú texty a&nbsp;nemajú hneď na začiatku maniere ako poniektorí, ktorí ešte nič nedokázali a&nbsp;tvária sa akoby im patril celý svet. Znie to možno zvláštne, aj mňa to prekvapuje, pretože niečo také som si ja osobne v&nbsp;živote voči starším kolegom, ako bol napríklad Paľko Mikulík&nbsp;(†63) a&nbsp;podobní herci, nikdy nedovolil. Práve preto ma teší, že rovnakú úctu si pestujú v&nbsp;sebe od začiatku aj títo mladí herci.&nbsp;

Povedal som to už viackrát a&nbsp;zopakujem to: niektorí moji hereckí kolegovia sú skrátka diagnózy. Neuvedomujú si, že už v&nbsp;susednom Kittsee ich nikto nepozná. S&nbsp;mnohými z&nbsp;nich&nbsp;(kedysi to boli veľmi dobrí kamaráti) si už, žiaľ, nemám čo povedať. Nezaujímajú ma témy, čo si kde kedy a&nbsp;za koľko kúpili, kde boli a&nbsp;čo robili. Bohužiaľ, musím to povedať, ale aj počas kovidu sa ukázalo, že Slovensko kultúru nepotrebuje, a&nbsp;potom to u&nbsp;nás celé vyzerá tak, ako to vyzerá… Nechcem sa však na túto tému ďalej rozširovať, pretože ma potom budú všetci posielať naspäť do Španielska.

Vrátim sa teda k&nbsp;seriálu. Ktorý z&nbsp;mladých hercov vás osobne zaujal?

Veľmi dobrý je Benjamín Árvay. Jeho meno som si zapamätal, lebo sa volá ako môj dedo a&nbsp;otec, a&nbsp;aj preto, že dobre vyzerá a&nbsp;je veľmi šikovný. Veľmi dobrá herečka je aj Anna Lea Lehotská a&nbsp;dobrý je aj Roman Maximilián Kollár. To je presne prípad chlapca, ktorý študuje niečo úplne iné, ale chcel skúsiť herectvo. Hoci nemá žiadne skúsenosti s&nbsp;divadlom, v&nbsp;živote nestál pred kamerou, je veľmi prirodzený, dobre vyzerá a&nbsp;navyše je vždy dobre pripravený. Seriál je najmä o&nbsp;týchto mladých ľuďoch a&nbsp;ja som len súčasťou celku.

Vraj nakrúcate v&nbsp;nových priestoroch.

Áno, predtým sme nakrúcali v budove bývalého živnostenského úradu v Starom Meste, teraz nakrúcame na obchodnej akadémii v Petržalke. Sú to priestory reálnej školy, čo je fajn, lebo je tam napríklad aj školská jedáleň, kde sa môže celý štáb spolu najesť. Je to skrátka iné a príjemnejšie než priestory opustenej budovy. A&nbsp;okrem novej budovy a&nbsp;nových hercov máme vo štvrtej sérii aj nových režisérov. K&nbsp;režisérovi Matúšovi Libovičovi sa pridal Ondrej Hraška, ktorý hral napríklad vo filme Backstage a&nbsp;pôsobil v&nbsp;Radošinskom naivnom divadle. Vyštudoval réžiu, odišiel z&nbsp;divadla a&nbsp;začal pracovať ako režisér. A&nbsp;ešte sa k&nbsp;nám pridala Zuzka Marianková, ktorá pre Markízu kedysi natočila seriál Kuchyňa a&nbsp;mnoho ďalších projektov. Je to veľmi čistá duša a&nbsp;dobre sme si porozumeli.

Ako riaditeľ školy stále nesúhlasíte s&nbsp;neštandardnými výchovnými metódami profesora Sama Vozára, ktorého hrá Tomáš Maštalír&nbsp;(44)?

Áno, nesúhlasím, ale mám Sama strašne rád. A&nbsp;celkom sme si s&nbsp;Tomášom rozumeli aj mimo pľacu. Veľmi ho totiž zmenilo otcovstvo. Je príjemné počúvať historky o&nbsp;jeho malej dcére. Tá ho skrátka zmenila.

Aký je počet priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť? Budete prekvapení! Viac na ďalšej strane...

Hneď v&nbsp;úvode rozhovoru ste priznali, že v&nbsp;podstate nikam nechodíte. Máte rád samotu?

Áno, na samotu som zvyknutý. Odmalička som bol bronchitik, preto mám také tetracyklínové zuby. Iné antibiotikum koncom šesťdesiatych rokov nebolo, práve preto nielen na Slovensku, ale aj v&nbsp;západnej Európe stretnete ľudí v&nbsp;mojom veku, ktorí majú rovnaké zuby ako ja. A&nbsp;teda keď som mal tri roky, poslali ma do sanatória na pol roka kvôli prieduškám. Bolo nás v&nbsp;izbe asi desať detí a&nbsp;každý deň niektorému z&nbsp;nich prišiel nejaký balík, no mne za pol roka neprišiel ani jeden. Je pravda, že keď som sa odtiaľ vrátil, priniesol som si domov koktavosť, ktorej som sa ďalšieho pol roka zbavoval, ale už odmalička som sa naučil byť sám. Ako desaťročný som začal nakrúcať a&nbsp;hneď ma poslali do Banskej Bystrice. Opäť úplne samého. Dva mesiace som býval vo vtedajšom hoteli Lux. Dá sa povedať, že takto fungujem už od detstva a&nbsp;som na to zvyknutý. Nepotrebujem k&nbsp;šťastiu ľudí. Keď sa človek naučí žiť sám so sebou, so svojimi špinavými handrami, o&nbsp;ktorých vie len on (a&nbsp;hanbí sa za ne), nikoho a&nbsp;nič iné k&nbsp;šťastiu nepotrebuje. Mám ľudí rád a&nbsp;mám aj zopár kamarátov, ale som opatrný, lebo veľakrát mi ublížili, preto sa im skôr vyhýbam. Mnohí sa sťažujú, intrigujú, nenávidia, čo nechápem, lebo my sme tu len na výlete a&nbsp;život by sme mali naplno vychutnať.

A&nbsp;aký je počet priateľov, na ktorých sa môžete spoľahnúť?

Sú to asi dvaja ľudia. Ale úprimne poviem, že keď sem v&nbsp;roku 1990 prišla Lola a&nbsp;videla, že mám okolo seba asi pätnásť ľudí, ktorí mi požičajú byt, auto, peniaze aj o&nbsp;pol štvrtej ráno, šokovalo ju to. Opýtala sa ma, čo sú to za ľudia. Povedal som jej: „To sú moji kamaráti!“ Na to mi povedala: „A&nbsp;vy teraz prechádzate do kapitalizmu? Tak potom mi o&nbsp;desať-dvadsať rokov povedz, koľko z&nbsp;týchto kamarátov ti reálne ostalo…“ Vtedy som jej vôbec nerozumel. Netušil som, ako to myslí, ale dnes hovorím, že mala pravdu. Tým, že som mal v&nbsp;živote milión príležitostí, veľa som videl, zažil, otvoril som mnohé dvere, nezaujímajú ma hmotné statky. To je aj dôvod, prečo už s&nbsp;vtedajšími kamarátmi nemáme spoločné témy na rozhovor.

Vám pomohol život v&nbsp;zahraničí, ale ruku na srdce, keby ste neboli odcestovali, ostal by vám takýto životný nadhľad alebo by vás podobne ako kamarátov zmietla vlna konzumu?

Neviem, ale asi by som sa nechal stiahnuť davom.

V&nbsp;našom predošlom rozhovore ste mi povedali, že máte v&nbsp;pláne skončiť s&nbsp;herectvom a&nbsp;chcete sa venovať niečomu inému. Stále to platí?

Ten plán stále mám a&nbsp;pracujem na jeho realizácii. Viac k&nbsp;tomu nebudem hovoriť.&nbsp;(Úsmev.) Viete, nie všetci ľudia sú prajní. Za trinásť rokov, čo žijem opäť na Slovensku, som, tak ako som už spomínal, zažil všeličo a&nbsp;nie vždy to bolo príjemné.

Má Luknár v rámci herectva nesplnený sen? Čítajte na ďalšej strane...

Keď vás počúvam, neľutujete, že ste sa po rokoch v&nbsp;zahraničí vrátili domov?

Nie, vrátil som sa, aby som sa postaral o&nbsp;rodičov. Dlho som bol preč, ale podarilo sa mi s&nbsp;nimi stráviť posledné chvíle ich života, rozlúčiť sa s&nbsp;nimi a&nbsp;zároveň ich pochovať.

Aký to bol pre vás pocit – byť s&nbsp;nimi v&nbsp;ich posledných momentoch?

Absolútne najviac, pretože človek sa vo všeobecnosti bojí smrti. Keď však smrť zažijete zblízka –&nbsp;a&nbsp;ja som mal to šťastie, no zároveň sa moji rodičia veľmi netrápili, pretože ich nezožierala dlhodobá choroba –, prestanete z&nbsp;nej mať strach. Smrť som videl na vlastné oči a&nbsp;dnes môžem povedať, že sa odchodu na večnosť vôbec nebojím.

Neprevalcoval vás smútok z&nbsp;ich straty?

Ja sa nerád trápim. O tom som už veľakrát hovoril, ale zopakujem to: mnoho vecí v živote som sa naučil prijať také, aké sú. Napríklad moji chlapci teraz končili školu. Predtým chodili na Slovensko dvakrát do roka, ale bol kovid a&nbsp;nedalo sa veľmi cestovať. Janka som nevidel asi päť rokov, Lajka štyri, ale povedal som si, že sa preto nebudem trápiť, pretože aj ja som odišiel zo Slovenska, keď som mal rovnaký vek ako oni. Nemôžem im vyčítať, že urobili to isté, čo som v&nbsp;rovnakom veku spravil ja. Prijal som to ako fakt. Keď budú chcieť, prídu, veď vedia, kde som. Okrem toho sa s&nbsp;nimi vidím cez telefón každý deň.&nbsp;(Úsmev.)

Je o&nbsp;vás známe, že v&nbsp;rámci práce si nezakladáte na poctách, nemáte prehľad o&nbsp;tom, čo všetko ste nakrútili. Máte napriek tomu v&nbsp;rámci herectva nesplnený sen?

Nič také nemám. Raz som robil rozhovor s&nbsp;jednou pani redaktorkou, ktorá sa dozvedela, že som bol v&nbsp;Budapešti nakrúcať Smrtonosnú pascu s&nbsp;Bruceom Willisom&nbsp;(67), a&nbsp;pýtala sa ma na to, aké je nakrúcať hollywoodsky film. Ale ja som to neprežíval. Som rád, že som to zažil. Videl som, ako to celé funguje, lebo keď na to máte peniaze, tak to naozaj funguje. Ale ja som sa naučil od života nič nečakať. A&nbsp;keď nič nečakám, tie veci ku mne prichádzajú samy. Pre mňa je Holly­wood môj spokojný život. Keď som sa jej toto snažil vysvetliť, zrazu mi zazvonil telefón, z&nbsp;ktorého som sa dozvedel, že Bruce Willis ma videl na denných prácach a&nbsp;chcel by so mnou hrať, preto sa mám vrátiť do Budapešti. Toto nie je výmysel, ale realita, ktorá sa stala.&nbsp;(Smiech.)

Keď to tak zovšeobecním, v&nbsp;podstate ste šťastný človek.

Ja som so svojim filmom spokojný, takže som doteraz šťastný, ale keď to poviem nahlas, všetkých dookola to hrozne naštve.&nbsp;(Smiech.) Teraz to nehovorím preto, aby som niekoho nahneval, ale moja práca ma pravidelne prekvapuje zaujímavými ponukami a&nbsp;osobne nepotrebujem mercedes, cestovať na Maldivy ani nič podobné. Toto je môj film a&nbsp;ja som jeho režisérom. Rodina aj rodičia sú daní, ale ostatné postavy si do svojho filmu vyberám ja. Ja určujem, kto v&nbsp;ňom bude hrať. Ak mi niekto nevyhovuje, tak ho preobsadím. V&nbsp;živote som toho prežil naozaj veľa a&nbsp;teraz si už len chcem užívať svoj pokoj.