Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Stala si sa mamou Maríny. Ako si sa cítila v&nbsp;momente, keď bola malá princezná na svete?

Splnil sa mi sen. Keďže pôrod nebol prirodzený, počas cisárskeho rezu mi prichádzali na um myšlienky, či ja budem v&nbsp;poriadku, či bude ona v&nbsp;poriadku. Keď som ju uvidela, bola som veľmi šťastná. Musela som zadržať plač, pretože sa mi splnilo niečo, čo som si myslela, že sa mi už nikdy nesplní. Mala som však stále nádej. Plač som si odložila na neskôr. Som veľmi šťastná.

Marína sa narodila predčasne, v&nbsp;ôsmom mesiaci tehotenstva. Aké sú zatiaľ vyjadrenia lekárov?

Nie je to negatívne a&nbsp;nedá sa to definovať. Všetko bude jasné až v&nbsp;momente, keď si Marínu odveziem domov. Aj moja Romi sa narodila v&nbsp;ôsmom mesiaci tehotenstva. Lekárom a&nbsp;celému tímu veľmi ďakujem, sú neskutočne starostliví. Oni si Romi dokonca pamätali. Necítim sa tu cudzia a&nbsp;nemám pocit nijakého nebezpečia alebo že by som o&nbsp;nich pochybovala. Naozaj, na Antolskej je top profesionálna nemocnica, aj čo sa týka predčasniatok.

O&nbsp;tvojom tehotenstve vedeli len najbližší. Snažila si sa to skryť pre udalosti, ktoré sa stali v&nbsp;minulosti?

Nebolo to pre udalosti. Keď máte doma nejaký poklad, nepoviete predsa každému, kde ho schovávate. Keď je pre vás naozajstný a&nbsp;má pre vás obrovskú hodnotu, naozaj o&nbsp;tom nikto nevie. Urobíte všetko pre to, aby sa tomu pokladu nič nestalo a&nbsp;aby tá informácia nevyšla von. Aby ho nenašli, pretože je pre vás dôležitý. Je to síce o&nbsp;poklade, ale toto je o&nbsp;živote. Každá situácia je individuálna a&nbsp;situácie, ktoré sa mi stali predtým, boli s&nbsp;niekým iným, celé to bolo iné, bolo to umelé. Toto sa všetko dialo prirodzene. Tá emócia je oveľa silnejšia. Som s&nbsp;mužom, ktorého som dlho poznala. Keď sa deti rodia z&nbsp;lásky, cítia, kam idú do sveta. Skrývala som to preto, lebo Marína je pre mňa veľká hodnota, poklad a&nbsp;veľký zázrak.

Si veľmi pozitívny človek, ale predsa len, pociťovala si strach, že by sa mohlo niečo stať, keďže Karolínka a&nbsp;Šimonko sú v&nbsp;nebi? Alebo si iba silno verila a&nbsp;snažila si sa myslieť pozitívne?

Aj človek, ktorý je pozitívny, má občas nejaké pochybnosti. Ale nie preto, že by som to nezvládla, ale skôr keď už máte zážitky, ktoré sú možné, tak s&nbsp;tým rátate, že sa to môže stať. Zažila som situáciu, že všetko šliapalo perfektne a&nbsp;nejako sa to stočilo. Bola som veľmi pozitívna, išla som do toho s&nbsp;nádejou, lebo nádej umiera posledná, a&nbsp;v&nbsp;tomto prípade je to naozaj tak. Inak by som do toho nešla, keby som bola vystrašená. Veď sa aj hovorí – kto sa bojí, nech nelezie do lesa. Ja leziem všade, kde sa dá, lebo sa nebojím. Samozrejme, že aj v&nbsp;lese strom pukne, zlomí sa nejaká halúzka, ale veľmi mi v&nbsp;tom pomáhal Viliam. Mala som pocit opory, keď som sa trochu zľakla, on išiel ďalej. Je dobré, že on také veci nezažil, to je veľmi pozitívne. Ja som predtým nikdy nerátala s&nbsp;tým, že by mi mohlo dieťa zomrieť. A&nbsp;stalo sa to. Pre mňa je dôležitý hlavne život. To znamená, že aj keď prídu v&nbsp;živote nejaké hádky alebo nedorozumenia, pripadajú mi absurdné. Preto sa mi zdá zvláštne, keď sa ľudia hádajú na nejakých „prkotinách“. Nepochybovala som o&nbsp;ničom, išla som do toho s&nbsp;plnou vervou, a&nbsp;keď som niečo spochybnila, hovorila som si, že je to preto, lebo som už niečo zlé zažila. Pozitívne veci mi v&nbsp;živote vždy pomáhajú najviac. Mne sa stalo už možno všetko. A&nbsp;mala som pocit, že keby sa niečo také zopakovalo, som na to pripravená. Ale že by som nad tým uvažovala alebo riešila to každý deň, to vôbec. Celé tehotenstvo som si neprepúšťala nič zlé.

Ako sa vlastne dá utajiť tehotenstvo pred verejnosťou? Nosila si voľné veci, nechodila si veľmi do spoločnosti?

Hlavne oblečením, nerozprávaním o&nbsp;tom, nechválením sa tým. Oblečenie mi radila sestra Ivetka, ktorá je textilná výtvarníčka. Keby ste si spätne pozreli fotky, nosila som často jedny šaty, ktoré nosím iba na vystúpenia svojej kapely The Susie Haas Band, a&nbsp;zrazu boli také dobré, lebo vôbec neukazovali mojej krivky. Chodila som aj do spoločnosti, bola som na rôznych premiérach filmov, ale nikto si to nevšimol. Veľmi mi pomohlo správne oblečenie. Možno som pôsobila trošku pribratejšie. Mám pocit, že sa mi podaril môj plán utajiť, chrániť, porodiť a&nbsp;byť šťastná so svojím pokladom, so svojimi deťmi. A&nbsp;to teraz hovorím „veľkými písmenami“. Každé jedno dieťa, ktoré sa narodí, je zázrak. Pre každú ženu a&nbsp;najmä pre tú, ktorá nemohla otehotnieť alebo o&nbsp;dieťatko prišla, je jej malý človiečik skutočným zázrakom. Počúvala som v&nbsp;živote vetu – deti sú zázrak. Pre mňa má skutočne inú kvalitu a&nbsp;tie slová sú zrazu naozajstné.

Pamätáš si na deň, keď si zistila, že si tehotná? Čo sa ti v&nbsp;hlave odohrávalo?

Prvé bolo, že vau, to je úžasné. Po sedemnástich rokoch som otehotnela prirodzene a&nbsp;nie tak, že mi niekto pomáhal. Veľmi som sa tešila a&nbsp;potom som išla za svojím tímom lekárov, za všetkými tými Zuzkami, Jankami, Jurkami a&nbsp;Silviami a&nbsp;musím povedať, že trošku som očakávala, že budú mať strach. Ja som nemala pochybnosť a&nbsp;oni ma ešte podporili, čo si veľmi vážim a&nbsp;cením. Samozrejme, bol dôležitý názor lekárov a&nbsp;oni sa pustili do boja. Keď som videla ich boj, ktorý sa spojil s&nbsp;tým mojím, ešte viac ma to nakoplo. Je skvelé, keď vám vašu nádej nikto nezoberie.

<strong>MARÍNA DALA NÁDEJ MNOHÝM ĽUĎOM, ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

PRVÉ FOTKY MARÍNY Z NEMOCNICE NÁJDETE V GALÉRII

Viem, že ti píše mnoho úplne cudzích ľudí veľmi pekné správy….

Veľmi by som chcela poďakovať aj touto formou ľuďom, ktorí mi aj teraz píšu, aj Viliamovi. Ako veľmi nám to želajú, že si to zaslúžim po tých situáciách. Povzbudzujú nás a&nbsp;sú šťastní aj za nás, spolupatrične. Veľmi pekne im ďakujem zo srdca. Je to pre mňa veľmi dojemné a&nbsp;niekedy mi aj slza vybehne. Píšu mi ľudia, ktorí stratili nádej, vraj vďaka tomu, že som do toho šla, že som chcela a&nbsp;nebála som sa – o. k., trošku som sa bála –, som im vytvorila nádej a&nbsp;pôjdu do toho znova. Sú to ťažké prípady… Som rada, že Marína má aj tento zmysel. Pre mňa má obrovský zmysel, ale že má zmysel aj pre niekoho iného. S&nbsp;týmto som nerátala, dvojnásobne sa z&nbsp;toho teším. Marína ani netuší, čo spôsobila ľuďom, ktorí stratili nádej.

Aké bolo tvoje tehotenstvo. Museli ťa lekári sledovať viac ako iné ženy? Ako si sa počas tehotenstva cítila?

Bolo to úžasné tehotenstvo a&nbsp;dokonca bezproblémové. Veľmi som sa tešila, užívala som si to. Musela som byť, samozrejme, kontrolovaná viac ako iné ženy, ale takéto drobné obete sú úplne v&nbsp;poriadku. Je nás veľa žien, ktoré mali podobný osud a&nbsp;nevzdali sa. Byť každý deň na Antolskej bol ten najmenší problém, dávať si pichať ihly je ten najmenší problém. Veď som diabetička, pichám si inzulín 35 rokov. A&nbsp;po tých ťažkých situáciách dokážete urobiť čokoľvek, aj osem mesiacov ležať a&nbsp;mať hore nohy, lebo vám ide o&nbsp;to, aby ten zázrak prišiel a&nbsp;podarilo sa to. Ak chcete, aby sa niečo podarilo, myslím si, že každý dokáže obetovať čas, prácu, niektoré veci obmedziť. Áno, mala som obrovský tím ľudí, ktorý spolupracoval. Títo moji lekári, ktorí sú už moji priatelia, mi veľmi pomohli. Celé leto som mala nemocnicu a&nbsp;bola som tam stále. Ale stihla som aj pár dní v&nbsp;Benátkach, ale naozaj krátko, lebo som musela chodiť na kontroly. To bola vlastne naša svadobná cesta. (Úsmev.)

V&nbsp;nemocnici si musela byť asi dlhšie a&nbsp;nebola si hospitalizovaná v&nbsp;deň pôrodu.

Presne tak, pretože Marína bola sledovaná. Nebol to plánovaný piatok. Všetko bolo sledované a&nbsp;podľa toho sa rozhodovalo, čo sa bude diať. Lekári usúdili, že bude dobré, aby už Marína išla na svet.

Viem, že Viliam hral počas pôrodu na husliach v&nbsp;nemocnici.

Vedela som, že nebudem môcť mať Marínu pri sebe po pôrode, ale bude musieť ísť hneď do inkubátora a&nbsp;Viliam nemôže byť pri pôrode, pretože pôjde o&nbsp;sekciu. Jediný kontakt, ktorý budem počuť, lebo som bola počas operácie hore, budú husle. Marína husle veľmi dobre pozná, pretože celé tehotenstvo jej Viliam hral a&nbsp;ja som za ním chodila do filharmónie. Nápad teda bol, že by zahral počas operácie na chodbe. Samozrejme, pýtali sme sa, či je to možné. To bude jediný kontakt, ktorý Marína bude mať s&nbsp;rodičmi. Dohodli sme sa, že ak bude mať Viliam chuť a&nbsp;silu, lebo sa veľmi bál, zahrá jej, aby sa upokojila. Úžasné bolo, keď sa počas operácie na mieste, kde mala ísť do inkubátora, otvorili dvierka a&nbsp;sestrička mi hovorí: „Pani Haasová, počujete? Hrá vám.“ Otvorili mi také okienko, aby som počula, a&nbsp;Viliam hral mne a&nbsp;Maríne. Celý čas som mala slzy v&nbsp;očiach. Počas celej operácie nemohol byť so mnou, ale nakoniec bol takto s&nbsp;nami. Bolo to jedinečné, úžasné. Mala som pocit, že sme tam spolu. Keď išla Marína do inkubátora, mohol sa jej prihovoriť a&nbsp;odprevadiť ju na oddelenie. Bol to náš spoločný nápad. A&nbsp;ďakujem celému personálu, že nám to umožnili. Vážime si to veľmi. Aj teraz, keď začne v&nbsp;inkubátore Marína plakať, sestričky jej púšťajú Viliama, ony si to vtedy nahrali. A&nbsp;malá sa hneď upokojí, je to skvelé.

Malá musela prísť na svet cisárskym rezom. Prečo sa vlastne narodila ako predčasniatko?

Lebo to príroda tak chcela… Nejaké okolnosti spôsobili, že sa narodila predčasne.

Všetky tvoje detičky sa narodili v&nbsp;rovnakom mesiaci. Berieš to ako znamenie?

Beriem to ako šťastie, že ten ôsmy mesiac je pre mňa taký a&nbsp;pre ostatné ženy je deviaty mesiac taký. (Úsmev.)

Uvedomila si si niečo v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Viliamom počas tehotenstva a&nbsp;teraz po pôrode? Predsa len, sú to nové životné udalosti….

Poznala som ho, vedela som, aký je. Poznám ho 25 rokov, samozrejme, inak sa človek správa, keď žije s&nbsp;vami v&nbsp;domácnosti, ale tie dôležité signály spoznáte oveľa skôr. Už na začiatku všetko registrujete. Mne sa páči, aký je človek, nemám žiadne predsudky, ne­očakávam od neho nejaké veci. Je jednoducho úžasný – nielen človek, nielen otec, nielen milenec, kamarát, „parťák“ do dažďa. Uvedomila som si, že sme si na seba naozaj museli počkať. Iba 25 rokov. (Smiech.) V&nbsp;škole by mi nikdy nebolo napadlo, že budeme manželia, že budeme mať krásnu Marínu. Zabávame sa na tom dodnes.

Spomenula si mi, že Romi a&nbsp;Marína sú tvoja výhra v&nbsp;živote. Môžeme Marínu po predošlých smutných udalostiach nazývať tvojím zázrakom?

Marína je mojím zázrakom. Ale napríklad Romi mám definovanú ako vysnívanú lásku. Vždy som chcela mať takú dcéru, ako je Romi. Takú čerticu urozprávanú, urehotanú, bláznivú. Vždy som chcela mať dieťa a&nbsp;nikdy mi nezavadzala. Nikdy som nemala pocit, že ju musím niekde odložiť, že veľa reve, že jej mám dosť. Nikdy! Romi je vysnívaná láska a&nbsp;Marína je po tom všetko, čo sa stalo a&nbsp;dialo, skutočný zázrak.

Kto vyberal meno a&nbsp;prečo práve Marína?

Marína je húževnatosť, bezpodmienečná láska, je to nádej. Tak ako sa narodila, toto všetko to meno v&nbsp;sebe má. Marína je poetická, Marína je víla, ktorá prináša len pozitívne veci. Aj preto sme vybrali toto meno. Viliam si vybral dve mená, ale nakoniec vyhrala Marína a&nbsp;vybral to on. Nechala som to na neho, ale musím povedať, že Marína je úžasné meno. Toto bude brutálne decko, náš zázrak. (Smiech.)

<strong>ROZHOVOR S HEREČKINÝM MANŽELOM NÁJDETE NA ĎALŠEJ STRANE! SVOJIM LÁSKAM HRAL V NEMOCNICI NA HUSLIACH</strong>

Stal si sa otcom malej Maríny. Ako si sa cítil, keď si sa dozvedel, že so Zuzkou čakáte bábätko?

Šťastnejších ľudí, ako sme boli my dvaja so Zuzkou, si asi na tomto svete nevidel. (Úsmev.) Možno to zatienila len správa, že máme obaja aj iné dve čiarky, a&nbsp;to na teste kovidovom. To sme si odkrútili dva týždne doma. Prvé vyšetrenia sa teda riešiť nedali, pretože sme boli v&nbsp;karanténe. Táto nepríjemnosť nás, samozrejme, neodradila.

Mal si o&nbsp;Zuzku aj bábätko počas tehotenstva strach, keďže sa stali udalosti, ktoré sa stali? Alebo si myslel pozitívne?

Samozrejme, o&nbsp;týchto veciach sme sa rozprávali už predtým. Boli sme aj s&nbsp;našou doktorkou, s&nbsp;ktorou sme sa radili vzhľadom na to, čo sa v&nbsp;minulosti stalo. Obaja sme vedeli, že do toho chceme ísť, a&nbsp;tešili sme sa. Nebáli sme sa v&nbsp;tom zmysle, že by to bol neprekonateľný strach, ale bol to rešpekt. Chceli sme urobiť všetko pre to, aby to dopadlo dobre. Mysleli sme hlavne pozitívne.

Počas pôrodu si hral v&nbsp;pôrodnici. Asi to tam ešte nikto neurobil...

Akurát som vtedy mal ísť na generálku do filharmónie. Zostal som, samozrejme, v&nbsp;pôrodnici, a&nbsp;keďže išlo o&nbsp;sekciu, do operačnej sály ma nepustili. Ale Zuzka mi povedala, že by si veľmi priala, aby ma aspoň počula. Keď som tam čakal na chodbe, chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som začal hrať náš repertoár, ktorý si hráme doma. Také ľúbivé melódie, ktoré má Zuzka rada. Nato sa otvorili dvere na miestnosti, kde bol nachystaný inkubátor, a&nbsp;povedali mi – hrajte, hrajte, počujú vás. Mne už viac nebolo treba a&nbsp;slzy išli potokom. Vôbec si nepamätám, čo som hral, len som išiel a&nbsp;išiel. Okolo mňa chodili ľudia a&nbsp;reagovali pozitívne. Potom sa otvárali ďalšie dvere, kde stáli doktorky a&nbsp;sestričky, a&nbsp;tie si to nakrúcali. To si matne pamätám, bol som v&nbsp;nejakej hladine. Len som hral, chcel som len to, aby to Zuzka a&nbsp;Marína počuli.

Že mi je veľmi vďačná, že som s&nbsp;ňou aspoň takýmto spôsobom bol. Chcel som jej byť oporou aspoň pohľadom, prítomnosťou, no nedalo sa to. Takto to bolo na inej úrovni, ale urobilo jej to radosť. Dodnes o&nbsp;tom hovoríme.

Aký to bol pocit, keď si prvýkrát uvidel Marínu?

Vyviezli ju v&nbsp;inkubátore, prevážali ju na detské oddelenie, skoro mi husle vypadli. Mal som guču v&nbsp;krku. Zmohol som sa iba na – Marína, ahoj, láska moja. A&nbsp;zase sa mi gúľali slzy po lícach.

Aké boli tvoje prvé slová Zuzke po pôrode?

Po tom, čo odviezli Marínu, čakal som na chodbe, pretože som za ňou nemohol ísť. Neskôr viezli Zuzku, a&nbsp;keď som ju zbadal, dal som jej pusu a&nbsp;povedal som jej –&nbsp;ľúbim ťa a&nbsp;ďakujem, že si...

Čo pre teba Zuzka a&nbsp;Marína znamenajú?

Ono sa hovorí, že človek je akoby anjel s&nbsp;jedným krídlom, ktorý hľadá svoju spriaznenú dušu, s&nbsp;ktorou by sa spojil, aby mohli spolu lietať, a&nbsp;mám pocit, že my dvaja sme sa so Zuzankou našli a&nbsp;že nám to spolu parádne funguje. Tešíme sa na to, ako to bude ďalej. A&nbsp;čo sa týka Maríny, ona je nádej nielen pre nás ako dôkaz lásky, že láska dokáže aj nemožné, ale vzhľadom na to, že nám prišli mnohé reakcie, vieme, že toto malé dievčatko dalo veľkú nádej aj iným. Obrovské poďakovanie za nás patrí nemocnici na Antolskej. Profesionálnemu tímu, našej doktorke Zuzke Nižňanskej, ktorá to celé viedla a&nbsp;je pre nás už členom našej rodiny. A&nbsp;vďaka patrí všetkým doktorom, odborníkom, špecialistom, sestričkám, ktorí sa z&nbsp;každej stránky starali o&nbsp;moju Zuzanku a&nbsp;Marínu. Sme nesmierne vďační všetkým, ktorí pri nás stáli.