Stala si sa mamou Maríny. Ako si sa cítila v momente, keď bola malá princezná na svete?

Splnil sa mi sen. Keďže pôrod nebol prirodzený, počas cisárskeho rezu mi prichádzali na um myšlienky, či ja budem v poriadku, či bude ona v poriadku. Keď som ju uvidela, bola som veľmi šťastná. Musela som zadržať plač, pretože sa mi splnilo niečo, čo som si myslela, že sa mi už nikdy nesplní. Mala som však stále nádej. Plač som si odložila na neskôr. Som veľmi šťastná.

Marína sa narodila predčasne, v ôsmom mesiaci tehotenstva. Aké sú zatiaľ vyjadrenia lekárov?

Nie je to negatívne a nedá sa to definovať. Všetko bude jasné až v momente, keď si Marínu odveziem domov. Aj moja Romi sa narodila v ôsmom mesiaci tehotenstva. Lekárom a celému tímu veľmi ďakujem, sú neskutočne starostliví. Oni si Romi dokonca pamätali. Necítim sa tu cudzia a nemám pocit nijakého nebezpečia alebo že by som o nich pochybovala. Naozaj, na Antolskej je top profesionálna nemocnica, aj čo sa týka predčasniatok.

O tvojom tehotenstve vedeli len najbližší. Snažila si sa to skryť pre udalosti, ktoré sa stali v minulosti?

Nebolo to pre udalosti. Keď máte doma nejaký poklad, nepoviete predsa každému, kde ho schovávate. Keď je pre vás naozajstný a má pre vás obrovskú hodnotu, naozaj o tom nikto nevie. Urobíte všetko pre to, aby sa tomu pokladu nič nestalo a aby tá informácia nevyšla von. Aby ho nenašli, pretože je pre vás dôležitý. Je to síce o poklade, ale toto je o živote. Každá situácia je individuálna a situácie, ktoré sa mi stali predtým, boli s niekým iným, celé to bolo iné, bolo to umelé. Toto sa všetko dialo prirodzene. Tá emócia je oveľa silnejšia. Som s mužom, ktorého som dlho poznala. Keď sa deti rodia z lásky, cítia, kam idú do sveta. Skrývala som to preto, lebo Marína je pre mňa veľká hodnota, poklad a veľký zázrak.

Si veľmi pozitívny človek, ale predsa len, pociťovala si strach, že by sa mohlo niečo stať, keďže Karolínka a Šimonko sú v nebi? Alebo si iba silno verila a snažila si sa myslieť pozitívne?

Aj človek, ktorý je pozitívny, má občas nejaké pochybnosti. Ale nie preto, že by som to nezvládla, ale skôr keď už máte zážitky, ktoré sú možné, tak s tým rátate, že sa to môže stať. Zažila som situáciu, že všetko šliapalo perfektne a nejako sa to stočilo. Bola som veľmi pozitívna, išla som do toho s nádejou, lebo nádej umiera posledná, a v tomto prípade je to naozaj tak. Inak by som do toho nešla, keby som bola vystrašená. Veď sa aj hovorí – kto sa bojí, nech nelezie do lesa. Ja leziem všade, kde sa dá, lebo sa nebojím. Samozrejme, že aj v lese strom pukne, zlomí sa nejaká halúzka, ale veľmi mi v tom pomáhal Viliam. Mala som pocit opory, keď som sa trochu zľakla, on išiel ďalej. Je dobré, že on také veci nezažil, to je veľmi pozitívne. Ja som predtým nikdy nerátala s tým, že by mi mohlo dieťa zomrieť. A stalo sa to. Pre mňa je dôležitý hlavne život. To znamená, že aj keď prídu v živote nejaké hádky alebo nedorozumenia, pripadajú mi absurdné. Preto sa mi zdá zvláštne, keď sa ľudia hádajú na nejakých „prkotinách“. Nepochybovala som o ničom, išla som do toho s plnou vervou, a keď som niečo spochybnila, hovorila som si, že je to preto, lebo som už niečo zlé zažila. Pozitívne veci mi v živote vždy pomáhajú najviac. Mne sa stalo už možno všetko. A mala som pocit, že keby sa niečo také zopakovalo, som na to pripravená. Ale že by som nad tým uvažovala alebo riešila to každý deň, to vôbec. Celé tehotenstvo som si neprepúšťala nič zlé.

Ako sa vlastne dá utajiť tehotenstvo pred verejnosťou? Nosila si voľné veci, nechodila si veľmi do spoločnosti?

Hlavne oblečením, nerozprávaním o tom, nechválením sa tým. Oblečenie mi radila sestra Ivetka, ktorá je textilná výtvarníčka. Keby ste si spätne pozreli fotky, nosila som často jedny šaty, ktoré nosím iba na vystúpenia svojej kapely The Susie Haas Band, a zrazu boli také dobré, lebo vôbec neukazovali mojej krivky. Chodila som aj do spoločnosti, bola som na rôznych premiérach filmov, ale nikto si to nevšimol. Veľmi mi pomohlo správne oblečenie. Možno som pôsobila trošku pribratejšie. Mám pocit, že sa mi podaril môj plán utajiť, chrániť, porodiť a byť šťastná so svojím pokladom, so svojimi deťmi. A to teraz hovorím „veľkými písmenami“. Každé jedno dieťa, ktoré sa narodí, je zázrak. Pre každú ženu a najmä pre tú, ktorá nemohla otehotnieť alebo o dieťatko prišla, je jej malý človiečik skutočným zázrakom. Počúvala som v živote vetu – deti sú zázrak. Pre mňa má skutočne inú kvalitu a tie slová sú zrazu naozajstné.

Pamätáš si na deň, keď si zistila, že si tehotná? Čo sa ti v hlave odohrávalo?

Prvé bolo, že vau, to je úžasné. Po sedemnástich rokoch som otehotnela prirodzene a nie tak, že mi niekto pomáhal. Veľmi som sa tešila a potom som išla za svojím tímom lekárov, za všetkými tými Zuzkami, Jankami, Jurkami a Silviami a musím povedať, že trošku som očakávala, že budú mať strach. Ja som nemala pochybnosť a oni ma ešte podporili, čo si veľmi vážim a cením. Samozrejme, bol dôležitý názor lekárov a oni sa pustili do boja. Keď som videla ich boj, ktorý sa spojil s tým mojím, ešte viac ma to nakoplo. Je skvelé, keď vám vašu nádej nikto nezoberie.

MARÍNA DALA NÁDEJ MNOHÝM ĽUĎOM, ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE