Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Stal si sa otcom malej Maríny. Ako si sa cítil, keď si sa dozvedel, že so Zuzkou čakáte bábätko?

Šťastnejších ľudí, ako sme boli my dvaja so Zuzkou, si asi na tomto svete nevidel. (Úsmev.) Možno to zatienila len správa, že máme obaja aj iné dve čiarky, a&nbsp;to na teste kovidovom. To sme si odkrútili dva týždne doma. Prvé vyšetrenia sa teda riešiť nedali, pretože sme boli v&nbsp;karanténe. Táto nepríjemnosť nás, samozrejme, neodradila.

Mal si o&nbsp;Zuzku aj bábätko počas tehotenstva strach, keďže sa stali udalosti, ktoré sa stali? Alebo si myslel pozitívne?

Samozrejme, o&nbsp;týchto veciach sme sa rozprávali už predtým. Boli sme aj s&nbsp;našou doktorkou, s&nbsp;ktorou sme sa radili vzhľadom na to, čo sa v&nbsp;minulosti stalo. Obaja sme vedeli, že do toho chceme ísť, a&nbsp;tešili sme sa. Nebáli sme sa v&nbsp;tom zmysle, že by to bol neprekonateľný strach, ale bol to rešpekt. Chceli sme urobiť všetko pre to, aby to dopadlo dobre. Mysleli sme hlavne pozitívne.

Počas pôrodu si hral v&nbsp;pôrodnici. Asi to tam ešte nikto neurobil...

Akurát som vtedy mal ísť na generálku do filharmónie. Zostal som, samozrejme, v&nbsp;pôrodnici, a&nbsp;keďže išlo o&nbsp;sekciu, do operačnej sály ma nepustili. Ale Zuzka mi povedala, že by si veľmi priala, aby ma aspoň počula. Keď som tam čakal na chodbe, chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec som začal hrať náš repertoár, ktorý si hráme doma. Také ľúbivé melódie, ktoré má Zuzka rada. Nato sa otvorili dvere na miestnosti, kde bol nachystaný inkubátor, a&nbsp;povedali mi – hrajte, hrajte, počujú vás. Mne už viac nebolo treba a&nbsp;slzy išli potokom. Vôbec si nepamätám, čo som hral, len som išiel a&nbsp;išiel. Okolo mňa chodili ľudia a&nbsp;reagovali pozitívne. Potom sa otvárali ďalšie dvere, kde stáli doktorky a&nbsp;sestričky, a&nbsp;tie si to nakrúcali. To si matne pamätám, bol som v&nbsp;nejakej hladine. Len som hral, chcel som len to, aby to Zuzka a&nbsp;Marína počuli.

<strong>POKRAČOVANIE ROZHOVORU S HAASOVEJ MANŽELOM AJ SPOVEĎ HEREČKY O NÁROČNÝCH, ALE MIMORIADNE KRÁSNYCH MOMENTOCH NÁJDETE V AKTUÁLNOM ŽIVOTE</strong>