Sama si uviedla, že pred pár rokmi by nikto nebol povedal, že si sa vážne trápila. Bola si chudučká, v spoločnosti ľudí si sa usmievala od ucha k uchu, no nikto v skutočnosti nevedel, čo sa v tebe odohráva. Kedy si si uvedomila, že niečo nie je v poriadku a potrebuješ pomoc?

Trvalo to asi pol roka, kým mi depresiu diagnostikovali. Ten polrok som vedela, že to nie som ja. Presne ako si povedala, bola som smutnejšia, často som plakala, bola som veľmi izolovaná od ľudí. Ale vieš, človek primárne spochybňuje sám seba, stále som si myslela, že sa so mnou asi niečo deje, že som iba veľmi precitlivená. Nevedela som prísť na to, čím to je. Samozrejme, okolie nie je vždy nápomocné. Vypočula som si poznámky, že asi nemám na tú školu, ktorú som vtedy študovala, asi som si toho na seba zobrala príliš veľa. Dlho trvalo, kým som si to vôbec priznala, na druhej strane, ako vravíš, nechcela som to dať najavo, pretože mám takú povahu.

Keď mi je zle, som iba sama so sebou, pred druhými to neukazujem, ale keď to už bolo v takom štádiu, že som nebola schopná ani vstať z postele a robiť bežné denné veci, už som bola veľmi vyčerpaná fyzicky aj psychicky, povedala som si, že mi je jedno, čo bude. Súhlasila som, že pôjdem k psychiatrovi alebo kamkoľvek, len nech sa to trápenie už skončí.

Liečila si sa v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. Bála si sa spočiatku, že by ťa preto okolie odsudzovalo alebo sa na teba inak pozeralo?

V prvom rade to bol veľký šok, nikto nevedel, že mi niečo je. Vedela to iba moja mama, s ktorou som vtedy žila. My sme išli v marci 2020 k psychiatrovi, nastavili mi liečbu, ale už vtedy ma upozornil, že tým, že to je už pol roka až trištvrte roka rozvinutá depresia, pravdepodobne bude trvať dlhšie, kým sa liečba nastaví, kým lieky zaberú, a aj to tak bolo. Naozaj sa mi rapídne pohoršovalo. Vtedy sa začala pandémia, boli sme izolovaní doma. Začala som písať bakalársku prácu a celé to na mňa doľahlo.

Asi mesiac alebo tri týždne nato prišli úplne čierne myšlienky, samovražedné, ktoré som predtým nemala. Vystrašilo ma to a tým, že mali byť práve veľkonočné sviatky, volali sme lekárovi, že čo so mnou bude. Sám povedal, že bude lepšie, keď pôjdem do nemocnice. Malo to byť iba dočasne, aby som tam bola, kým sa skončia sviatky a on sa vráti z dovolenky. Nakoniec som tam bola tri mesiace. Nikto o tom netušil a viete si asi predstaviť, čo to bolo, keď moja mama zrazu prišla domov k starým rodičom a povedala im, že som hospitalizovaná, pričom si všetci mysleli, že mi je super, že som sa vrátila práve z Erasmu, končím bakalársky stupeň. Čakala som asi dva týždne, kým som bola schopná napísať to kamarátkam. Paradoxne, od tých najbližších bola reakcia veľmi prívetivá. Tam sa naozaj ukázalo, kto je pravý priateľ, všetci pri mne stáli. Ale bolo to vtedy náročné, nemohli byť návštevy, bola práve najťažšia pandémia. Bola som tam celý čas sama, určite si o tom veľa ľudí myslelo svoje, mama to napríklad nechcela dlho povedať v práci, ututlávali sme to tak, že mám nejaké zdravotné problémy, aj v škole, ale jasné, že sa to k ľuďom dostane. Viem si predstaviť, že boli všelijaké poznámky, ale vyslovene ku mne sa nedostali.

Ako sa u nej prejavovala anorexia? Dozviete sa na ďalšej strane...