Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Sama si uviedla, že pred pár rokmi by nikto nebol povedal, že si sa vážne trápila. Bola si chudučká, v&nbsp;spoločnosti ľudí si sa usmievala od ucha k&nbsp;uchu, no nikto v&nbsp;skutočnosti nevedel, čo sa v&nbsp;tebe odohráva. Kedy si si uvedomila, že niečo nie je v&nbsp;poriadku a&nbsp;potrebuješ pomoc?

Trvalo to asi pol roka, kým mi depresiu diagnostikovali. Ten polrok som vedela, že to nie som ja. Presne ako si povedala, bola som smutnejšia, často som plakala, bola som veľmi izolovaná od ľudí. Ale vieš, človek primárne spochybňuje sám seba, stále som si myslela, že sa so mnou asi niečo deje, že som iba veľmi precitlivená. Nevedela som prísť na to, čím to je. Samozrejme, okolie nie je vždy nápomocné. Vypočula som si poznámky, že asi nemám na tú školu, ktorú som vtedy študovala, asi som si toho na seba zobrala príliš veľa. Dlho trvalo, kým som si to vôbec priznala, na druhej strane, ako vravíš, nechcela som to dať najavo, pretože mám takú povahu.

Keď mi je zle, som iba sama so sebou, pred druhými to neukazujem, ale keď to už bolo v&nbsp;takom štádiu, že som nebola schopná ani vstať z&nbsp;postele a&nbsp;robiť bežné denné veci, už som bola veľmi vyčerpaná fyzicky aj psychicky, povedala som si, že mi je jedno, čo bude. Súhlasila som, že pôjdem k&nbsp;psychiatrovi alebo kamkoľvek, len nech sa to trápenie už skončí.

Liečila si sa v&nbsp;Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v&nbsp;Pezinku. Bála si sa spočiatku, že by ťa preto okolie odsudzovalo alebo sa na teba inak pozeralo?

V&nbsp;prvom rade to bol veľký šok, nikto nevedel, že mi niečo je. Vedela to iba moja mama, s&nbsp;ktorou som vtedy žila. My sme išli v&nbsp;marci 2020 k&nbsp;psychiatrovi, nastavili mi liečbu, ale už vtedy ma upozornil, že tým, že to je už pol roka až trištvrte roka rozvinutá depresia, pravdepodobne bude trvať dlhšie, kým sa liečba nastaví, kým lieky zaberú, a&nbsp;aj to tak bolo. Naozaj sa mi rapídne pohoršovalo. Vtedy sa začala pandémia, boli sme izolovaní doma. Začala som písať bakalársku prácu a&nbsp;celé to na mňa doľahlo.

Asi mesiac alebo tri týždne nato prišli úplne čierne myšlienky, samovražedné, ktoré som predtým nemala. Vystrašilo ma to a&nbsp;tým, že mali byť práve veľkonočné sviatky, volali sme lekárovi, že čo so mnou bude. Sám povedal, že bude lepšie, keď pôjdem do nemocnice. Malo to byť iba dočasne, aby som tam bola, kým sa skončia sviatky a&nbsp;on sa vráti z&nbsp;dovolenky. Nakoniec som tam bola tri mesiace. Nikto o&nbsp;tom netušil a&nbsp;viete si asi predstaviť, čo to bolo, keď moja mama zrazu prišla domov k&nbsp;starým rodičom a&nbsp;povedala im, že som hospitalizovaná, pričom si všetci mysleli, že mi je super, že som sa vrátila práve z&nbsp;Erasmu, končím bakalársky stupeň. Čakala som asi dva týždne, kým som bola schopná napísať to kamarátkam. Paradoxne, od tých najbližších bola reakcia veľmi prívetivá. Tam sa naozaj ukázalo, kto je pravý priateľ, všetci pri mne stáli. Ale bolo to vtedy náročné, nemohli byť návštevy, bola práve najťažšia pandémia. Bola som tam celý čas sama, určite si o&nbsp;tom veľa ľudí myslelo svoje, mama to napríklad nechcela dlho povedať v&nbsp;práci, ututlávali sme to tak, že mám nejaké zdravotné problémy, aj v&nbsp;škole, ale jasné, že sa to k&nbsp;ľuďom dostane. Viem si predstaviť, že boli všelijaké poznámky, ale vyslovene ku mne sa nedostali.

Ako sa u nej prejavovala anorexia? Dozviete sa na ďalšej strane...

Na svojom profile si uviedla, že po nástupe na liečbu si schudla na 49&nbsp;kíl, spolu s&nbsp;tým prišla ďalšia diagnóza, a&nbsp;to anorexia. Pracovníkov nemocnice si prosila, aby ti dali preháňadlo, aby si nepribrala. Muselo byť veľmi ťažké bojovať s&nbsp;takýmito myšlienkami. Napokon si v&nbsp;rámci liečby pribrala 30&nbsp;kíl. Ako si to vnímala a&nbsp;ako reagovali ľudia? Mali uštipačné poznámky?

To anorektické zmýšľanie som mala už dávno, mala som stále také nastavenie, že jedlo je nepriateľ, a&nbsp;stále som sa kontrolovala. Počas depresie som mala taký fyzický prejav, že mi bolo fakt celý polrok zle od žalúdka, čo som vtedy hodnotila kladne, aspoň som nejedla. Keď ma hospitalizovali a&nbsp;nastavili mi liečbu, lekár mi povedal, že sa mám pripraviť na to, že z&nbsp;určitých liekov, ktoré mi dajú, pravdepodobne výraznejšie priberiem. Mne v&nbsp;hlave okamžite začali hučať sirény, že nestačí, že som šibnutá, ako som si to vtedy vravela, ale ešte budem aj tučná a&nbsp;škaredá. Úplne som prestala jesť, prvé dni si to nikto nevšímal, ale potom sa to zmenilo. Našťastie psychologička, ku ktorej som vtedy začala chodiť, mi prehovorila do duše, že to nie je iba o&nbsp;výzore, ale v&nbsp;prvom rade hladuje mozog, a&nbsp;keď nezačnem normálne jesť, nezaberie ani liečba, pretože mozog je vyhladovaný a&nbsp;nevylieči sa z&nbsp;depresie. Dala som si prehovoriť do duše, ale stále som veľa cvičila, stále som sa kontrolovala, trvalo to naozaj dlho. Potom prišiel sek, vrátila som sa domov, znova sa začali nejaké problémy, pracovala som z&nbsp;domu. Bolo to také jedno s&nbsp;druhým. Za určitú časť tých 30 kíl mohli aj lieky, ale nemôžem povedať, že za všetky. Potom sa mi rozvinul problém s&nbsp;emočným jedením, záchvatovým. Často to býva pri poruche príjmu potravy. Keď sa dlhé roky obmedzuješ, potom príde druhý extrém a&nbsp;už som bola zo všetkého unavená, že stále niečo. A&nbsp;presne ako si naznačila, prišli potom poznámky – no tak už si psychicky okej, ale teraz si sa zase fyzicky spustila. Prvý rok som so sebou veľmi bojovala, aj z&nbsp;fyzickej a&nbsp;psychickej stránky, nevedela som sa nájsť, zaradiť a&nbsp;trvalo to, kým som prišla tam, kde som dnes.

Veľmi dlho si mala problém so sebaláskou, svoje telo si začala nenávidieť, keď si mala približne šesť rokov, a&nbsp;diéty si začala držať, keď si mala asi dvanásť rokov. Dnes celá žiariš, no verím, že to nebolo jednoduché. Čo spôsobilo, že si sa začala nenávidieť už ako malé dieťa?

Vtedy to bol ten paradox, že som bola príliš štíhla a&nbsp;nechcela som jesť. Všetci mali potrebu to riešiť, dodnes neviem prečo, lebo som nemala nejaké problémy, ale nechutilo mi jesť. Už odvtedy sa to jedlo začalo riešiť, prečo nejem, dávali mi rôzne podporné vitamíny na to, aby som viac jedla. Vieš a&nbsp;to malé dieťa si to nevie vysvetliť. Vnímala som iba to, že niečo je so mnou asi zle, niečo nerobím tak ako ostatní. V&nbsp;mojich deviatich rokoch sa to pretočilo, lebo mi zistili ochorenie štítnej žľazy, začala som veľmi priberať napriek tomu, že som sa celý život hýbala, tancovala, cvičila. Bolo mi povedané, že to je autoimunitné ochorenie, že sa s&nbsp;tým nič nedá robiť a&nbsp;mám sa pripraviť na to, že budem celý život tučná. Vieš, v&nbsp;tých deviatich a&nbsp;desiatich rokoch fakt nechceš byť tučná.

Ale myslím, že to naozaj zakýve psychikou, keď ti to takto povedia.

Hej, presne. Doma som počúvala – ty si musíš dávať pozor na jedlo, nemôžeš hocičo jesť. Sladkosti boli napríklad u&nbsp;mňa za odmenu alebo som si ich dala iba občas, lebo „musíš si dávať pozor“. To sa ti zafixuje a&nbsp;berieš to ako fakt. Stále som to riešila od svojich deviatich rokov do dvadsiatich dvoch rokov a&nbsp;už ma to potom prestalo baviť. Nechcem do konca života riešiť, či môžem niečo zjesť alebo nemôžem. Už som bola potom v&nbsp;takom stave, že som nechcela ísť ani niekam na oslavu alebo k&nbsp;babke, lebo som vedela, že tam bude veľa jedla, že to všetko musím prepočítavať. Mala som extrémnu fixáciu na telo a&nbsp;výzor, ale bola som perfekcionistka vo všetkom. Aj čo sa týka školy, vo výsledkoch, chcela som byť vo všetkom perfektná. Myslela som si, že vtedy sa budem mať aspoň trošku rada.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Perfektná alebo byť dobré poslušné dievčatko. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;výchovou nám toto často vštepujú a&nbsp;potom to môže mať vážne následky. Ty si sa však pohla ďalej, dnes inšpiruješ ženy, aby sa ľúbili, a&nbsp;veľa hovoríš o&nbsp;sebaláske. Myslíš, že je to niečo, čo sa učíme celý život?

Určite. Hlavne, ako si vravela, neviem to úplne porovnať so zahraničím, u&nbsp;nás to nie je úplne niečo, čo by ťa prirodzene učili od detstva. Možno tie nové generácie budú fungovať inak, ale ešte tie naše alebo naši rodičia, starí rodičia, vidím tam problémy. Oni nevedia presne, čo robím, ale keď niečo spomeniem, začnú hovoriť – ježišmária, aká sebaláska, čo za sprostosti riešiš? Stále sa to tak berie, že človek je namyslený, narcis, egoista. Je to veľmi smutné, a&nbsp;čím viac sa tomu venujem na sociálnych sieťach alebo koučingoch, fakt mi je ľúto, že stále počúvam to isté. Tí ľudia sa nemajú radi a&nbsp;stále premýšľajú nad tým, čo povedia druhí. To si už môžeme dať všetci niekam na tričko, čo povedia druhí a&nbsp;či sa to druhým bude páčiť. Ale vlastne to, že nežijeme podľa seba, všetci to berieme ako normál, že treba vyhovieť ostatným. Vtom sa zobudil nejaký rebel v&nbsp;mojom vnútri a&nbsp;som si povedala, že ma to nebaví a&nbsp;chcem aspoň troška prispieť k&nbsp;tomu, aby sa to zmenilo.

Vplývajú podľa teba aj sociálne siete na to, ako človek vníma sám seba? Predsa len tu máme rôzne filtre a&nbsp;aplikácie, ktoré z&nbsp;nás spravia niekoho iného, nehovoriac o&nbsp;klamlivých uhloch, v&nbsp;ktorých sa človek fotí, len aby vyzeral o&nbsp;troška lepšie.

Určite áno, hlavne keď je človek ako napríklad ja úplne naivný. Keby som nevidela, čo všetko sa dá zamaskovať, brala by som to tak, že tí ľudia tam reálne ukazujú život, že by neklamali. Veľakrát, keď vidím, čo všetko sa dá spraviť, sama som z&nbsp;toho prekvapená.

Ako reaguješ na to, keď niekto tvrdí, že takzvaná body positivity je isté schvaľovanie alebo ospravedlňovanie tučnoty?

Ono to práveže nesúvisí len s&nbsp;hmotnosťou, je to celkovo prijatie tela. Či je hendikepované, s&nbsp;nejakou odchýlkou od toho, čo berieme ako normál. Áno, ja tam prezentujem hlavne postavu, keďže to bolo to, čo sa tak veľa riešilo v&nbsp;mojom živote, ale nepovažujem to za schvaľovanie niečoho negatívneho, ako je priberanie, tučnota. Keď niekto chce vidieť svet čierno-bielo, tak ho tak vidí. Dotyčný vidí iba to, že sa „opustila“, zanedbáva sa a&nbsp;podporuje v&nbsp;tom iné ženy. Občas to len stačí vysvetliť, niekedy beriem, že ľudia napíšu – neukazuješ, že sa o&nbsp;seba staráš. Tak si to vysvetlia po svojom. Ale občas ide iba o&nbsp;to, že si to nedajú vysvetliť, lebo majú svoju predstavu.

Moje ponímanie je, že určite sa máme o&nbsp;seba starať, máme iba jedno telo. Snažiť sa byť zdravý, v&nbsp;dobrej forme, ale určite nie tak strašne dávať telo a&nbsp;výzor na piedestál a&nbsp;hlavne my ženy a&nbsp;hlavne tie sociálne siete. Je to síce klišé, ale sme viac ako telo. Niekedy keď sa stane to, čo mne, že jednoducho tá hmotnosť ide hore-dole počas života, telo sa mení, treba to prijať a&nbsp;nie s&nbsp;tým tak strašne bojovať. Nie je to koniec sveta.

Ide hlavne o&nbsp;to, aby sme akceptovali samy seba, aby sme sa ľúbili také, aké sme. Čo by si odkázala svojmu mladšiemu ja? Predstav si, že teraz si staršia sestra, vidíš, ako sa trápiš, ako sa snažíš byť dokonalá, ako by si svoje mladšie ja upokojila?

Asi naozaj dať takú ľahkosť. Ja to hovorím aj ženám. Úplne stačí ten neutrál, my na to nemáme pomenovanie, ale v&nbsp;angličtine to je „body neutrality“. Netreba teraz milovať každú svoju striu alebo každý faldík. Ale povedať si, že som okej taká, aká som, to telo sa mení, a&nbsp;začať sa zameriavať na iné veci v&nbsp;živote. Opýtať sa ľudí, kamarátov, rodiny, prečo ťa majú radi, prečo s&nbsp;tebou radi trávia čas, a&nbsp;uvidíš, že ani jeden z&nbsp;nich nepovie, že preto, lebo máš pekný zadok, vlasy alebo pleť. A&nbsp;začať si naozaj viac všímať, že máme oveľa väčšie a&nbsp;dôležitejšie hodnoty v&nbsp;živote.

Sledujte nás aj na Instagrame: