Jana Homolová

Historický seriál Dunaj, k&nbsp;vašim službám pokračuje na televíznych obrazovkách Markízy novou sériou. Aký je váš vzťah k&nbsp;histórii?

Vo všeobecnosti veľmi pozitívny, škoda len, že nemám viac času na to, aby som ju mohol hlbšie študovať. História ma však veľmi zaujíma, respektíve zaujímala ma už na základnej škole. Bol to jeden z&nbsp;tých predmetov, ktoré patrili k&nbsp;mojim obľúbeným. História nás vie jednak veľa naučiť, ale na druhej strane nás môže aj poučiť. Len keby sme nemali klapky na očiach…

Pochádzam z&nbsp;generácie, ktorá zažila vysielanie historických inscenácií v&nbsp;Slovenskej televízii, a&nbsp;zároveň sa priznávam, že som už ako dieťa chodieval do obchodného domu Dunaj v&nbsp;časoch socializmu. Keď sa medzi ľuďmi rozchýrilo, že prišiel tovar – či už nové svetre alebo kožené rukavice, tí, ktorí túto informáciu mali, hneď sa tam rozbehli a&nbsp;všetko sa rozchytalo. (Smiech.)

Seriál Dunaj sa odohráva na pozadí vzniku druhej svetovej vojny. Spája sa s&nbsp;týmto ťažkým obdobím aj nejaký váš rodinný príbeh?

Vzhľadom na to, že moja maminka sa už napríklad narodila po vojne, všetky takéto príbehy som mal doma skôr sprostredkované. Zároveň ľudia z&nbsp;rodiny, ktorí vojnu prežili na vlastnej koži, neskôr mali už len určité úlomky spomienok na tieto strašné udalosti. Viem, že pomáhali, ale to v&nbsp;tom čase robili všetci normálni ľudia. Myslím, že ľudskosť býva práve v&nbsp;takýchto extrémnych situáciách veľmi silná.

Navyše obrovský nedostatok ešte veľmi dlho po vojne pôsobil to, čo je už v&nbsp;dnešnej dobe skôr raritné – že ľudia boli nesmierne skromní a&nbsp;šetrní. Spomínam si napríklad na svoju starú mamu, ktorá bola taká šetrná, že keď sa doma dojedol lekvár, do pohára naliala vodu, rozmixovala to a&nbsp;spravila z&nbsp;toho akože malinovku. Ľudia, ktorí prešli týmto obdobím, boli… nechcem povedať pokorní, lebo to slovo sa v&nbsp;dnešnej dobe veľmi často používa, preto ho nemám až tak rád, ale mali akúsi „nerozpleštenosť“ pred svetom. Žili absolútny „nekonzum“ a&nbsp;vedeli sa potešiť napríklad aj z&nbsp;takej maličkosti, keď rozpučili vajíčko a&nbsp;psovi dali škrupinu, lebo mal dostať nejaké bielkoviny. To, či to bolo zdravé, je druhá vec, ale vtedy sa takto uvažovalo a&nbsp;nič sa nevyhadzovalo. Žilo sa naozaj veľmi skromne a&nbsp;ľudia akoby až nechápali opačný protipól, ktorý v&nbsp;súčasnosti žijeme, a&nbsp;to, prečo by mali zbytočne niečo vyhadzovať.

V&nbsp;seriáli hráte skutočne negatívnu postavu riaditeľa Antona Holubca. Sú herci, ktorí odmietajú hrať také úlohy, aby sa neskreslil ich verejný obraz. Ako na vás ľudia aj na základe tejto postavy reagujú?

Keď ma na ulici spoznajú, sú naozaj veľmi milí, ale mal som veľké šťastie, pretože tesne predtým som si zahral výraznú postavu Vlada Bielika vo veľmi obľúbenom seriáli Oteckovia. To bol muž vtipný, zábavný, výbušný, ale určite nie zákerný, skôr smiešny. Nebola to žiadna ľudská hyena, ktorá by chcela druhým vedome ubližovať.

Najčastejšie sa mi stáva, že mi ľudia povedia: To ste vy? A&nbsp;načo ste, prosím vás, zobrali takúto rolu? (Smiech.) Je veľmi milé, že ľudia sa stotožňujú s&nbsp;dejom seriálu, ale treba si uvedomiť, že v&nbsp;prvom rade ide o&nbsp;výbornú hereckú príležitosť – vyskúšať si niečo nové.

Čiže keď táto ponuka prišla, vôbec ste neváhali?

Keď som sa na samom začiatku stretol s&nbsp;producentom Petrom Kelíškom, so Sašou Dubovskou a&nbsp;s&nbsp;Evitou Twardzik, ktorí za seriálom stoja, už pri opise seriálu, deja, postáv, charakterov mali veľmi jasnú predstavu, ako má čo vyzerať, a&nbsp;mne sa to páčilo. Viete, najzložitejšie pri zvažovaní toho, či nejakú rolu zoberiete alebo nie, je to, aká má vaša postava byť. Čo bude robiť, ako sa bude vyvíjať… Ak to nie je vopred dané, stáva sa, že skrátka tápete. V&nbsp;tomto prípade išlo o&nbsp;presný opak. Od začiatku som dostal presný návod, ako by si to tvorcovia predstavovali, a&nbsp;na mne bolo, aby som danú predstavu pretavil do reálneho výkonu na nakrúcaní.

A&nbsp;ešte k&nbsp;záporným postavám poviem, že ich často hrávam v&nbsp;opere, pretože barytón, teda stredný hlas, väčšinou nebýva milovník. (Smiech.) Napríklad kráľ Nabucco nebol dvakrát sympatický. Dobýval, čo sa dalo… Otec v&nbsp;opere La traviata pokazil lásku dvoch mladých ľudí… Môj názor je, že k&nbsp;dobrému deju patria záporné postavy. Veď si zoberme, napríklad J. R. Ewing z&nbsp;Dallasu nebol vôbec pozitívna postava, napriek tomu bol jednou z&nbsp;najobľúbenejších postáv seriálu.

Aby som to zhrnul, nemám strach z&nbsp;toho, že by som si negatívnou postavou pokazil verejný obraz, že by mi preto ľudia na ulici nadávali. Ale keby mi aj nadávali, vedel by som si danú situáciu otočiť na pozitívnu, lebo asi to v&nbsp;konečnom dôsledku znamená, že aj záporáka viem zahrať presvedčivo. (Úsmev.)

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Dunaj je raritný seriál aj z&nbsp;hľadiska svojho vizuálu. Historickej téme sa absolútne prispôsobili kulisy, kostýmy, jazyk…

Povedzme si otvorene, komercia výrazne zasiahla filmovú aj seriálovú tvorbu. Nie sú peniaze ani priestor, aby projekty vznikali pomaly. Za krátky čas treba vyrobiť čo najviac materiálu, aby bol projekt vo výsledku rentabilný. O&nbsp;to som šťastnejší, že TV Markíza dala takému projektu, ako je Dunaj, šancu, pretože vyrobiť ho je z&nbsp;finančnej stránky extrémne náročné, napriek tomu si myslím, že sa oplatilo riskovať. Práve odlišnosť toho, čo tento seriál v&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými ponúka, spôsobila, že to ľudí začalo zaujímať.

Zároveň sa mi páči, že tvorcovia nič nenechávajú na náhodu. Napríklad čo sa týka spomínaného vizuálu, všetky kostýmy máme šité na mieru, dokonca z&nbsp;takých látok, aby sa čo najviac približovali tým, ktoré sa na konci 30. rokov minulého storočia nosili. Starostlivo sa robia účesy, mejkap, skrátka všetko do seba v&nbsp;nadväznosti na historický kontext a&nbsp;dej zapadá ako ozubené kolieska. Samozrejme, vieme, že stále by sa dalo veľa vecí ešte zlepšiť, ale tím ľudí, ktorí na tom s&nbsp;láskou pracuje, robí skvelú robotu, ktorú vidno, a&nbsp;to sa v&nbsp;závere divákom páči.

Už 22. augusta odštartovala nová séria. Aký bude ďalší osud Antona Holubca?

Nemôžem prezrádzať, len poviem, že každý herec, ktorý stvárňuje negatívnu postavu, sa v&nbsp;nej snaží nájsť niečo dobré. A&nbsp;čo sa týka Holubca, nech už je akýkoľvek, má rád svoju rodinu. Pre ňu pracoval, pre ňu bol ochotný urobiť aj niektoré nepekné veci, ale rodina ho odvrhla, takže teraz bude zaujímavé sledovať, ako s&nbsp;tým naloží.

Ale skôr je možno zaujímavé to, že každá jedna doba má takýchto Holubcov. Myslím, že každý človek minimálne raz za život stretol niekoho podobného. Možno nie až v&nbsp;takej exponovanej miere, ale každý pozná človeka, ktorý má určité vlastnosti, nastavenie a&nbsp;prechádza životom cez rôzne vedúce pozície. A&nbsp;keď si už myslíme, že toto sa mu predsa nemôže prepiecť, znovu sa niekde zjaví. A&nbsp;ako to s&nbsp;ním dopadne? Uvidíme… (Úsmev.)

V&nbsp;prvej sérii musela táto vaša postava zahrať aj znásilnenie. O&nbsp;tom nie je ľahké počúvať, nieto to ešte zahrať. Ako ste sa s&nbsp;tým popasovali?

Treba povedať, že televízia je v&nbsp;prvom rade jedna veľká ilúzia, čiže si určite netreba na nakrúcaní predstavovať násilie, ale ide o&nbsp;hru uhlov, svetla, strihu. Tvorcovia vedia navodiť dojem, ktorý navodiť potrebujú. Pre mňa osobne to až také strašné nebolo, ale kolegyňa Lesanka Krausková (23) sa ma pred nakrúcaním pýtala, či jej zo svojich skúseností neporadím, čo má robiť a&nbsp;ako na to… Poradil som jej, aby nepremýšľala, pretože, sám za seba poviem, že čím menej premýšľam, tým skôr takú situáciu natočím. Najhoršie je, keď začnem premýšľať, hľadať, ako urobiť niečo, čo skrsne jedine v&nbsp;hlave chorého človeka. Potom sa zbytočne zacyklím a&nbsp;výsledok nie je taký presvedčivý, aký by mal byť.

Ako vás ako Antona Holubca zo seriálu Dunaj vníma najbližšia rodina?

Priznávam, že moja maminka je veľká fanúšička seriálu Dunaj a&nbsp;poctivo ho sleduje. Páči sa jej historický kontext, celkový vizuál, účesy, kostýmy. Povedala mi, že jej v&nbsp;niektorých momentoch s&nbsp;tým účesom pripomínam jej ocka. Myslím, že staršia generácia tento seriál rada sleduje. Moja Nelka videla pár dielov, ale na pravidelné pozeranie nemá vôbec čas. Keď večer uspíme deti a&nbsp;máme chvíľu pre seba, televízor zapneme len občas. Obaja to máme tak, že si nechceme nosiť robotu ešte aj domov. Ale na tie diely, ktoré videla, povedala, že som sa jej tam páčil. Ona tomuto seriálu veľmi „fandí“.

Blíži sa koniec leta. Ako ste ho strávili?

Začiatkom augusta som mal dva týždne dovolenku, ktorú sme si s&nbsp;rodinou naplno užili, ale po návrate už nakrúcam. Zároveň začínam v&nbsp;Slovenskom národnom divadle skúškové obdobie opery Nabucco. Pôjde o&nbsp;prvú premiéru v&nbsp;novej sezóne. Ku Dňu ústavy budeme hrať predstavenie Svätopluk, ktoré malo premiéru minulý rok, ale potrebujeme ho oprášiť, čiže sa mi začína skúškové obdobie dvoch opier. Jednej staršej a&nbsp;druhej úplne novej.

Týmto vlastne môžem oficiálne povedať, že mám po lete a&nbsp;budem pracovať až do Vianoc. Potom bude chvíľu pauza a&nbsp;vo februári ma čaká debut, keďže som ešte nespieval v&nbsp;Banskej Bystrici, kam ma pozval pán riaditeľ na novú produkciu opery Carmen, kde si zahrám toreádora Escamilla. Koncom budúceho roka ma v&nbsp;národnom divadle čaká opera Madam Butterfly a&nbsp;popritom nakrúcanie Dunaja. Viete, pre mňa stáť na divadelných doskách a&nbsp;spievať operu je vášeň na celý život. A&nbsp;keďže som vyštudovaný operný spevák, každú príležitosť zaspievať si beriem ako výnimočnú.

Keď ste spomenuli štúdium, v&nbsp;minulom roku ste si dokonca so Sisou Sklovskou spravili doktorát na Akadémii umení v&nbsp;Banskej Bystrici.

Áno, aj s&nbsp;Adrianou Kučerovou a&nbsp;s&nbsp;Mirom Dvorským sme boli doktorandi spolužiaci.

Plánujete v&nbsp;štúdiu pokračovať, prípadne učiť?

Že by som si spravil docentúru? (Smiech.) To nie, neviem, ako by som stíhal prípravu, zatiaľ to neplánujem.

Čo sa týka učenia, neuvažovali ste nad možnosťou odovzdávať svoje vedomosti a&nbsp;skúsenosti mladým, začínajúcim umelcom?

Učenie považujem, samozrejme, s&nbsp;veľkou úctou k&nbsp;všetkým pedagógom, za obrovskú zodpovednosť. Necítim sa na to, ani nie v&nbsp;tom zmysle, že by som mohol niečo odovzdať. Pre mňa je to veľká zodpovednosť voči mladým ľuďom. Oni majú sny, predstavy, majú všetko pred sebou a&nbsp;pedagóg má moc ich o&nbsp;tieto sny pripraviť alebo im zmeniť celé životné nastavenie a&nbsp;z&nbsp;tohto hľadiska sa učeniu skôr bránim.

Čo sa týka súkromia, každú chvíľu čítam o&nbsp;možných plánoch, dokonca už konkrétnych termínoch svadby, tak ako sa veci majú?

Máme dve malé deti a&nbsp;život s&nbsp;nimi je veľmi intenzívny. Hektor navyše nastupuje od septembra do školy, takže nás všetci kamaráti desia, že tam už platia striktné pravidlá. Dieťa musí byť presne o&nbsp;ôsmej v&nbsp;škole, nesmie meškať, že to už nie je také voľné ako v&nbsp;škôlke… (Smiech.)

Takže aktuálne riešime toto, ale čo sa týka svadby, nikto sa jej nebráni. My s&nbsp;Nelkou žijeme úplne ako manželia a&nbsp;téma svadby nám zatiaľ nepripadá dôležitá. Rozhodne by som bol nerád, aby to vyznelo tak, že svadbu nechceme, že by nám pripadala nezmyselná, to vôbec nie. Zatiaľ sme v&nbsp;tom, že si na ňu musíme nájsť čas. Zároveň si tento akt chcem užiť, nielen hystericky povedať áno a&nbsp;zatancovať valčík. (Smiech.)

Hektor sa teší do školy alebo si zatiaľ neuvedomuje, aká zmena ho čaká?

Naopak, uvedomuje. Dali sme mu ročný odklad a&nbsp;myslím, že mu to urobilo veľmi dobre, lebo už aj jeho samého začínajú niektoré veci okolo školy zaujímať. Ale neviem povedať, či sa teší. Ak je po mne, neteší sa, ale nemá z&nbsp;toho traumu. (Smiech.)

TAKTO VYRÁSTLI HEKTOR A LIANKA. FOTKY V GALÉRII