Historický seriál Dunaj, k vašim službám pokračuje na televíznych obrazovkách Markízy novou sériou. Aký je váš vzťah k histórii?

Vo všeobecnosti veľmi pozitívny, škoda len, že nemám viac času na to, aby som ju mohol hlbšie študovať. História ma však veľmi zaujíma, respektíve zaujímala ma už na základnej škole. Bol to jeden z tých predmetov, ktoré patrili k mojim obľúbeným. História nás vie jednak veľa naučiť, ale na druhej strane nás môže aj poučiť. Len keby sme nemali klapky na očiach…

Pochádzam z generácie, ktorá zažila vysielanie historických inscenácií v Slovenskej televízii, a zároveň sa priznávam, že som už ako dieťa chodieval do obchodného domu Dunaj v časoch socializmu. Keď sa medzi ľuďmi rozchýrilo, že prišiel tovar – či už nové svetre alebo kožené rukavice, tí, ktorí túto informáciu mali, hneď sa tam rozbehli a všetko sa rozchytalo. (Smiech.)

Seriál Dunaj sa odohráva na pozadí vzniku druhej svetovej vojny. Spája sa s týmto ťažkým obdobím aj nejaký váš rodinný príbeh?

Vzhľadom na to, že moja maminka sa už napríklad narodila po vojne, všetky takéto príbehy som mal doma skôr sprostredkované. Zároveň ľudia z rodiny, ktorí vojnu prežili na vlastnej koži, neskôr mali už len určité úlomky spomienok na tieto strašné udalosti. Viem, že pomáhali, ale to v tom čase robili všetci normálni ľudia. Myslím, že ľudskosť býva práve v takýchto extrémnych situáciách veľmi silná.

Navyše obrovský nedostatok ešte veľmi dlho po vojne pôsobil to, čo je už v dnešnej dobe skôr raritné – že ľudia boli nesmierne skromní a šetrní. Spomínam si napríklad na svoju starú mamu, ktorá bola taká šetrná, že keď sa doma dojedol lekvár, do pohára naliala vodu, rozmixovala to a spravila z toho akože malinovku. Ľudia, ktorí prešli týmto obdobím, boli… nechcem povedať pokorní, lebo to slovo sa v dnešnej dobe veľmi často používa, preto ho nemám až tak rád, ale mali akúsi „nerozpleštenosť“ pred svetom. Žili absolútny „nekonzum“ a vedeli sa potešiť napríklad aj z takej maličkosti, keď rozpučili vajíčko a psovi dali škrupinu, lebo mal dostať nejaké bielkoviny. To, či to bolo zdravé, je druhá vec, ale vtedy sa takto uvažovalo a nič sa nevyhadzovalo. Žilo sa naozaj veľmi skromne a ľudia akoby až nechápali opačný protipól, ktorý v súčasnosti žijeme, a to, prečo by mali zbytočne niečo vyhadzovať.

V seriáli hráte skutočne negatívnu postavu riaditeľa Antona Holubca. Sú herci, ktorí odmietajú hrať také úlohy, aby sa neskreslil ich verejný obraz. Ako na vás ľudia aj na základe tejto postavy reagujú?

Keď ma na ulici spoznajú, sú naozaj veľmi milí, ale mal som veľké šťastie, pretože tesne predtým som si zahral výraznú postavu Vlada Bielika vo veľmi obľúbenom seriáli Oteckovia. To bol muž vtipný, zábavný, výbušný, ale určite nie zákerný, skôr smiešny. Nebola to žiadna ľudská hyena, ktorá by chcela druhým vedome ubližovať.

Najčastejšie sa mi stáva, že mi ľudia povedia: To ste vy? A načo ste, prosím vás, zobrali takúto rolu? (Smiech.) Je veľmi milé, že ľudia sa stotožňujú s dejom seriálu, ale treba si uvedomiť, že v prvom rade ide o výbornú hereckú príležitosť – vyskúšať si niečo nové.

Čiže keď táto ponuka prišla, vôbec ste neváhali?

Keď som sa na samom začiatku stretol s producentom Petrom Kelíškom, so Sašou Dubovskou a s Evitou Twardzik, ktorí za seriálom stoja, už pri opise seriálu, deja, postáv, charakterov mali veľmi jasnú predstavu, ako má čo vyzerať, a mne sa to páčilo. Viete, najzložitejšie pri zvažovaní toho, či nejakú rolu zoberiete alebo nie, je to, aká má vaša postava byť. Čo bude robiť, ako sa bude vyvíjať… Ak to nie je vopred dané, stáva sa, že skrátka tápete. V tomto prípade išlo o presný opak. Od začiatku som dostal presný návod, ako by si to tvorcovia predstavovali, a na mne bolo, aby som danú predstavu pretavil do reálneho výkonu na nakrúcaní.

A ešte k záporným postavám poviem, že ich často hrávam v opere, pretože barytón, teda stredný hlas, väčšinou nebýva milovník. (Smiech.) Napríklad kráľ Nabucco nebol dvakrát sympatický. Dobýval, čo sa dalo… Otec v opere La traviata pokazil lásku dvoch mladých ľudí… Môj názor je, že k dobrému deju patria záporné postavy. Veď si zoberme, napríklad J. R. Ewing z Dallasu nebol vôbec pozitívna postava, napriek tomu bol jednou z najobľúbenejších postáv seriálu.

Aby som to zhrnul, nemám strach z toho, že by som si negatívnou postavou pokazil verejný obraz, že by mi preto ľudia na ulici nadávali. Ale keby mi aj nadávali, vedel by som si danú situáciu otočiť na pozitívnu, lebo asi to v konečnom dôsledku znamená, že aj záporáka viem zahrať presvedčivo. (Úsmev.)

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE