Ako ste sa k práci s autistickými deťmi dostali?

V určitom období života som stretla veľa rodičov detí s autizmom, ktorí hľadali riešenie pre svoje dieťa. Možno nevedeli úplne presne, čo by ich dieťa potrebovalo, ale intuitívne cítili, že bežná špeciálna škola nechápe potreby ich dieťaťa, a teda týmto smerom cesta nevedie. Každý rodič chce to najlepšie pre svoje dieťa. A hoci pani učiteľky v špeciálnych školách robili, čo mohli, tieto deti sú naozaj iné, potrebujú úplne iný prístup a spôsob vzdelávania. A autizmu v tom období rozumelo naozaj len veľmi málo ľudí. Rodičia však boli veľmi motivovaní a ja som mala vždy odvahu, rada som sa učila a spoznávala nepoznané, tak som sa rozhodla, že založím materskú a základnú školu pre deti s autizmom.

Bola som mladá žena, ktorá práve nosila pod srdcom svoje tretie dieťa a chodila po úradoch a presviedčala kompetentných o nutnosti založiť takúto inštitúciu. Nebola to ľahká pozícia, dnes aj chápem, ako ma mohli vnímať dlhoroční úradníci, ktorí sa dovtedy s niečím takým nestretli. Mala som však dôveru rodičov svojich budúcich žiakov a neuveriteľnú podporu rodiny a priateľov. A takto s prázdnymi rukami, zato s veľmi jasnou víziou som navštívila predstaveného františkánskeho kláštora pátra Ladislava a opýtala som sa ho na prázdne priestory v kláštore, či by som si tam nemohla zriadiť školu pre deti s autizmom. Zasmial sa a povedal, že ak mám päť miliónov – vtedy ešte korún – navyše, pokojne môžem. Tak som mu povedala, že síce nemám nič, ale viem, čo chcem.

A vtedy sa začala pre mnohých z nás úžasná cesta budovania školy. Môj otec ma vždy učil, že peniaze sú to posledné, na čo má človek myslieť. Musím mať víziu a vedieť, čo chcem, peniaze prídu samy. A tak to aj bolo. Podporili nás františkáni, mnohé firmy, a keďže sme sa v rodine nikdy nebáli manuálnej práce, od elektriny až po strop sme všetko robili brigádnicky, svojpomocne, ale i s pomocou odborníkov. Moja mama varila a my sme pracovali. Ľudia prichádzali a ponúkali sa sami. Moji súrodenci, rodina, priatelia, kolegovia, rodičia budúcich žiakov, úplne neznámi ľudia. Bol to krásny čas plný zázrakov. Moji vtedajší kolegovia zo špeciálnej školy, kde som učila, ktorých som oslovila, boli ochotní vzdať sa bezpečia miesta učiteľa v štátnej špeciálnej škole a ísť do úplnej neistoty, kde sme sa navyše museli všetko doslova na kolene učiť. Veľmi si vážim ich odvahu a dôveru. A palce nám držali aj kolegovia, ktorí na mojom pôvodnom pracovisku ostali, a dodnes sú našimi fanúšikmi, čo je úžasné.

Prišiel september 2007 a naše prvé deti. Naše prvé pády, prvé úspechy. Dnes sú to dospelí ľudia, s ktorými máme vzťah doteraz, a stále sme úzko prepojení aj s rodičmi týchto teraz už dospelých mladých. Oni sú tí priekopníci, ktorí mali odvahu a dôverovali mi. Nesmierne si to vážim. A potom prichádzali ďalšie deti, veľmi veľa detí a vznikala potreba rozširovať sa, hľadať ďalšie možnosti. A tak sme sa po pár rokoch sťahovali do osemposchodovej budovy, kde sme dodnes, ale zároveň sme ostali po krátkej pauze verní františkánom, kde stále máme elokované pracovisko.

Okrem materskej a základnej školy postupne pribudla praktická škola, ešte predtým centrum špeciálnopedagogického poradenstva, neskôr sociálne služby vo forme špecializovaného zariadenia pre klientov s autizmom s ambulantnou a neskôr aj týždennou pobytovou službou a ako posledné centrum včasnej intervencie ako jedno z prvých troch centier na Slovensku.

Koľko detí a žiakov dnes školu navštevuje?

Dnes máme v škole okolo 160 detí, ďalšiu tisícku evidujeme v našom špecializovanom centre poradenstva a prevencie, ktoré je zamerané práve na deti a mladých ľudí s poruchou autistického spektra.

Ak rodičia nadobudnú podozrenie, že s ich dieťaťom nie je niečo v poriadku, mali by ich prvé kroky smerovať za pediatrom?

Áno, každý pediater je takzvaný case manažér a mal by postupovať podľa štandardného operačného postupu vydaného ministerstvom zdravotníctva. Dieťaťu určuje diagnózu pedopsychiater, ale na diagnostike sa zväčša podieľajú ďalší odborníci ako klinický psychológ, logopéd, špecializované centrá poradenstva a prevencie na úrovni 5, ktoré sú zamerané na autizmus ako to naše v Prešove. Pokiaľ sa čaká na diagnostiku, súbežne je dôležité odoslať dieťa do centra včasnej intervencie alebo už spomínaného centra špeciálnopedagogického poradenstva, ktoré dokážu dieťaťu, ktoré ešte nemá diagnózu, ponúknuť intervencie, ktoré stimulujú jeho vývin. Ak sa aj následne potvrdí autizmus, už môžu byť rodičia spokojní, lebo s dieťaťom sa pracuje a aj oni sa učia, ako ho rozvíjať.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...