Kedy ste človeka s autizmom stretli prvýkrát? A povedzme si, čo je autizmus.

Určite, ak chceme o autizme rozprávať, musíme vedieť, čo autizmus vlastne je a ako teda máme vnímať ľudí s autizmom. Autizmus je neurovývinová porucha, je vrodená a pervazívna, to znamená, že zasahuje do všetkých oblastí vývinu dieťaťa a tým ovplyvňuje to, ako dieťa či človek s autizmom vníma okolitý svet, ako poznáva, učí sa… Mne sa veľmi páči citát Jima Sinclaira, človeka s autizmom, ako ho charakterizuje on: „Autizmus nie je niečo, čo osoba má, nie je to žiadna ulita, v ktorej je osobnosť uväznená. V škrupinke nie je schované normálne dieťa. Autizmus je spôsob bytia. Autizmus preniká všetkým. Prechádza každou skúsenosťou, celým vnímaním, každým zmyslom, každou emóciou. Autizmus je súčasťou existencie. Osobnosť sa od autizmu oddeliť nedá.“

Ľudia sa často pýtajú na pôvod autizmu, na čo nie je jednoduché odpovedať, lebo táto porucha je multifaktoriálne podmienená, svoju rolu zohráva genetika, vonkajšie i vnútorné prostredie a mnoho ďalších vplyvov, ktoré spôsobia, že sa narodí dieťa s autizmom. Zároveň pri autizme hovoríme o poruche autistického spektra (PAS), čiže sa pohybujeme v obrovskom priestore, ktorý charakterizuje neuveriteľná variabilita príznakov. Máme ľudí s autizmom s mentálnym znevýhodnením, ale aj s veľmi vysokým intelektom, poznáme takzvaných savantov, ktorí majú geniálne schopnosti a vynikajú vo výtvarnom umení, v hudbe či vo vede. Veľké množstvo ľudí sa pohybuje v takzvanej sivej zóne, kde vykazujú určitú autistickú symptomatiku, ale plne nevyjadrenú, vyžadujú aj určitú mieru podpory, ale sú tam aj ľudia, trochu zvláštni, ktorí normálne pracujú, zakladajú si rodinu a žijú medzi nami. S autizmom sa často spája aj hyper- či hyposenzitiva na zvuky, chute, pachy, dotyky, čo vo veľkej miere ovplyvňuje komfort ich fungovania.

Mňa sa autizmus dotkol v tej najintímnejšej ľudskej rovine. Ľudia sa často boja inakosti, všetkého, čo je iné, ako to poznajú. Mňa, naopak, od detstva inakosť fascinovala. Od detstva, neskôr puberty som mala veľmi dobrých kamarátov medzi telesne postihnutými ľuďmi. Navštevovala som ich v ústave, chodili sme spolu aj s mojimi kamarátmi na prechádzky, koncerty, varili sme si, spievali, prali. Trochu netypická pu­berta, ale bolo to krásne obdobie môjho života. Vždy som mala okolo seba veľa priateľov a asi som ich aj dokázala nadchnúť pre rôzne aktivity. Vždy som mala rada hudbu, šport, prírodu a prežila som v tomto smere bohatú sídliskovú mladosť. Na svojich telesne postihnutých priateľov som sa nikdy nepozerala cez optiku ich vykrútených či chýbajúcich končatín, videla som v nich jedinečné ľudské bytosti, ktoré si zasluhujú úctu a vedia obohatiť môj pohľad na život, jeho zmysel či fungovanie. Nejako prirodzene som sa postupne dostala k štúdiu špeciálnej pedagogiky, najskôr k deťom s mentálnym znevýhodnením, k deťom z marginalizovaných komunít a neskôr, keď mi do života vstúpil autizmus, začala som hľadať cesty a riešenia pre deti s touto diagnózou.

Čo je pravdy na vete, že všetci sme autisti?

Keďže pri autizme hovoríme o spektre, kdesi na tej priamke sa všetci nachádzame. Problém nastáva až vtedy, ak sa autizmus stane prekážkou bežného fungovania v živote. Zoberme si také malé bábätko. Od narodenia je plne závislé od svojej mamy. Vytvára si s ňou vzťahovú väzbu, neskôr zrkadlí jej úsmev, snaží sa s ňou nadviazať zrakový kontakt, napodobňuje jej rozprávanie… Všetky tieto prirodzené procesy, ktoré charakterizujú zdravý vývin dieťatka a jeho mozgu, spôsobujú, že dieťatko sa takto učí, čerpá z prostredia, ktoré pozoruje, neskôr napodobňuje a imituje. Dieťatko s autizmom je už často odmalička iné. Nevyhľadáva svoju mamu, nenadväzuje s ňou očný kontakt, nezrkadlí ju, ľudia pre toto dieťa nie sú zaujímaví, a preto sa také dieťatko vyvíja inak.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...