Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Momentálne sa hovorí o čoraz viac opitých vodičoch za volantom. Dá sa to ešte vnímať ako zlyhanie jednotlivca alebo máme naozaj ako národ problém s alkoholom?

Nemyslím si, že by Slováci mali väčší záujem o alkohol ako susedné krajiny. Zoberme si, že pivo si robili už v starovekom Egypte. Koniec-koncov bol to nápoj robotníkov, ktorí stavali pyramídy a ani sa to tam nevnímalo ako alkohol. V stredoveku sa víno a pivo pilo namiesto vody, lebo voda sa považovala za zlú a že je plná chorôb. Máme napríklad niekoľko desiatok receptov na pivové polievky, či mäso na pive. Alkohol bol bežný nápoj. Dokonca ho dostávali deti. Európske krajiny, samozrejme, majú s alkoholom svoje skúsenosti, ale keď sa bavíme z hľadiska súčasnosti, je to v podstatne omamná látka, môžem povedať až droga, je legitímna, spoločnosťou prijatá a dá sa k nej dostať pomerne jednoduchým spôsobom. Možno je chyba aj v tom, že už 18-ročný človek je považovaný za zodpovedného človeka za svoje činy. Biológovia aj psychológovia hovoria, že kompaktnejšie a uzavreté vývojové štádium človeka je až v 25 rokoch. Tak či by nestálo za to pouvažovať nad tým, že by bol alkohol dostupný v obchodoch od veku 21 alebo až 25 rokov.&nbsp;

Vyzerá to tak, že áno. Ale je to naozaj balík problémov, aj tá veľmi nešťastná udalosť (tragická nehoda na Zochovej ulici v Bratislave, poz. red.),&nbsp; to bol šofér, ktorý oprávnením držal vodičský preukaz, a predsa si sadol vo veľmi opitom alebo podnapitom stave za volant. Človek, ktorý je držiteľom vodičského preukazu a je svojprávny, by mal pochopiť, že auto je veľmi dobrý pomocník, ale je to aj zbraň. A toto nie je ojedinelý prípad. Na Slovensku je každý mesiac takýchto nehôd niekoľko, s fatálnymi alebo menej fatálnymi následkami. Zarážajúce je to, že ľudia, ktorí sú akoby normálni, sú ochotní si pod vplyvom alkoholu sadnúť za volant, čo je absolútne za čiarou a podľa mňa aj za hranicou zdravého myslenia. Teraz sa diskutuje o trestoch, bohužiaľ, je to represia, inak sa k tomu asi nedá postaviť, mali by byť oveľa prísnejšie, aby si človek uvedomil teda, že nie trikrát a dosť, ale raz si sadne za volant v stave, ktorý nie je vyhovujúci a bude mať v sebe alkohol, a ten vodičský preukaz by mu mohol byť zadržaný na 10 rokov, možno aj na viac, aj celoživotne. Toto sú všetko spoločenské diskusie, faktom je, že sú to problémy, ktoré sú spojené s alkoholizmom. Keby sme išli od prípadu k prípadu, mohli by sme povedať, že veľa vodičov, ktorí spôsobia dopravnú nehodu v stave opitosti, v podstate nie sú alkoholici, ale napriek tomu sa to stane.

Povedali ste, že takéto správanie je za čiarou, ale za tou sú aj iné veci. Napríklad to, že po alkohole siahajú aj mladí ľudia. Mnohí z nich nemajú ani 18 rokov, sú dokonca prípady, kedy sám rodič naleje svojmu dieťaťu. Bol aj tento jav odjakživa súčasťou našej kultúry?

To je dobrá otázka. Máme zistenia z radov spisovateľov, napríklad Jilemnického, ktorý vo svojich dielach popisuje jav, ktorý bol všeobecne známy - deťom, ktoré boli maličké a plačivé, sa podával zriedený odvar z maku alebo sa im namočila handrička do zriedeného alkoholu, aby dieťa zaspalo. Nehovorím, že to bolo na každodennej báze, ale tieto metódy boli známe. Sú však iné veci, ktoré sa viažu na výročné obyčaje. Spomeniem klasickú šibačku a polievačku na Veľkonočný pondelok. Pôvodne to bol sviatok slobodnej mládeže, čiže mladých ľudí, ktorí boli súci na na svadbu. Ale v súčasnosti, a hlavne na vidieku, chodia aj dospelí, otcovia, ktorí berú svoje deti a potom chodia tínedžeri. Toto nebývalo v minulosti. Keď chodili slobodní mládenci, tak sa patrilo dať si za pohárik, ale tam to bolo troška iné. Patrilo k takej hrdosti, aby ukončili deň na svojich nohách. Kdežto v súčasnosti sa naozaj môžeme stretnúť s tým, že práve tínedžeri, ktorí prídu vyšibať spolužiačku, a sú to ešte neplnoletí mladí ľudia, sú ponúkaní alkoholom. Boli aj prípady, že sa to skončilo otravou alkoholom a stalo sa veľa nešťastí. Niektoré pekné zvyky sú sprznené súčasným pretvorením krásnej tradície a alkohol tu hrá, žiaľ, negatívnu rolu. O probléme s alkoholom svedčí ale aj február 1933. Vtedy sa rozposlalo 130 000 dotazníkov do slovenských, maďarských a nemeckých ľudových škôl po celom Slovensku. Prieskumu sa zúčastnilo 114 053 detí, z nich nedostalo piť alkohol 81,34%, do čaju nedávali alkohol len 70,03% deťom. Dá sa teda skonštatovať, že 30% školských detí malo prístup k alkoholu, čo je veľmi smutné.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Už to pôsobí tak, že ľudia sa celkovo tešia na sviatky len kvôli tomu, aby si mohli vypiť. Keď niekto povie, že “dať si za jeden pohárik”, tak je otázne, že aký je veľký. Schvaľujeme my ako spoločnosť utápanie našich problémov v alkohole? Napríklad, keď niekto príde domov z práce, naleje si 2 - 3 poháriky, alebo padne celá fľaša, môžeme to vnímať za istý trend?

Je také úslovie “dajme za jeden, vypálime červíka”. Niekedy sa verilo, že keď je niekomu zle od žalúdka, tak má v sebe červov, a treba ich zlikvidovať. A likviduje ich práve nejaká tuhá pálenka, čiže to tak zostalo. Aj vo vidieckom prostredí to tak stále je, často sa alkohol dáva od rána, ale treba si uvedomiť, že napríklad, keď si dali drevorubači za jeden, tak to naozaj bol len ten jeden štamperlík. Ale je fakt, že takéto pitie v histórii bolo. Prišiel sused k susedovi a zvyčajne pálenku držala gazdiná. Naliala mužom, dala aj sebe, patrilo to k pohostinstvu. Čo sa týka kultúry pitia, muži vždy pili v krčmách, čo bolo miesto mužských a spoločenských klebiet, ale vždy sa sedelo pri poháriku. Pivo má starú tradíciu, u nás v Európe ich varili kláštory. Keď sa pilo samé a v rozumnej miere, dá sa povedať, že malo aj pozitívne účinky. Víno sa používalo aj na liečebné účely, na zábaly, existovali aj tzv. vínové kúry alebo pálenka, ktorou sa natierali údy postihnuté reumatizmom. Alkohol sa dal s veľkou mierou využiť ako liečebný prostriedok. Aj dnes odborníci odporúčajú dať si večer dva deci vína, môže to pôsobiť blahodárne. My sme dnes všetci v pracovnom strese, ľudia sú niekedy vyčerpaní. Jedna z foriem relaxu je, že si večer dajú s polovičkou pohár vína alebo iného nápoja, čo by mohlo byť v poriadku, ale ak je to každý deň a tie dávky sa postupne zvyšujú, tak už je tam nábeh na závislosť.&nbsp;

Človek si ani nemusí uvedomiť, že sa dostal do veľkého problému. Kto mal v minulosti väčší sklon k alkoholizmu, muži alebo ženy?

Muži nepili samotárky, bolo to obradové skupinové pitie. Problémom je ženský alkoholizmus. V minulosti nepili spolu s mužmi, veľmi dlho mali zakázaný vstup do krčiem. Obyčajne si len chodili po mužov a ťahali ich domov. Lenže práve tam je riziko samotárskeho pitia. Keď tomu ženy prepadli, tak pili individuálne. Boli oblasti, kde bola ťažká manuálna práca a osamelosť. Napríklad na kopaniciach alebo Kysuciach. Kopanicové sídla boli od seba vzdialené, ľudia žili akoby na samote, boli historické obdobia, kedy museli muži narukovať a fyzická práca skončila na bedrách žien. Psychicky sa uvoľňovali práve alkoholom a je pre ne typické tiché a skryté pitie. V 90. rokoch 20. storočia začali podnikať mnohé rodiny, ženy zostali doma, keď si to mohli dovoliť, a prepadli alkoholu. Ak je pitie už vážne, tak problém je v tom, že často to veľmi dobre skrývajú a pijú potajomky.&nbsp;

V súčasnosti padli rôzne návrhy na riešenie tejto situácie, boli nejaké tvrdšie riešenia aj v minulosti? Napríklad, že by sa zvýšil vek, kedy by sa mladistvým predával alkohol, prípadne prohibícia?

Len troška z histórie, už Jozef Ignác Bajza, ktorý napísal román Reného mládenca príhody a skúsenosti, konštatuje v epigrame, ktorý sa volá Ožranom: “Keby ste tak zlato namiesto trunku pili, na bruchách by sme vám potom zlaté bane otvorili.” Aj on a mnohí ďalší poukazujú vo svojej tvorbe na to, že v slovenskom národe sa pije. V roku 1844 napísal farár Ján Andraščík v šarišskom nárečí veršovanú hru pre ľudové divadlá Šenk páleneční, odohráva sa to celé v krčme, kde osadenstvo pije a príde tam jeden furman, ktorý nechce nič, len pre seba a kone vodu. On tak krásne hovorí: “Každá pálenka je jed a otrava, ku nešťastiu hlúpych všetko spraviť hotová, tak telom ako dušu jedom zaplňuje, chudobu, chorobnosť a smrť priťahuje. Preto každý múdry pod prísahou sľúbi, že ju piť nebude, bo ho celého zhubí.” Táto hra nebola populárna len v Uhorsku, ale dostala sa aj k Slovákom žijúcim v Amerike.

Veľkú rolu zohrala aj generácia Štúrovcov, ktorí zakladali spolky miernosti. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia bolo známe meno Štefana Závodníka, ktorý sa celý život snažil o to, aby takéto spolky boli v každom väčšom meste. Jeden z prvých spolkov miernosti bol založený v roku 1840 v obci Bobrovec, bola to väčšia dedina, kde bola pálenica aj pivovar. Spolok založil mladý farár Peter Árvay, mal 26 rokov a videl, že alkohol bol už v tom čase dôvodom rozvratu rodinných pomerov a biedy. On založil na fare Bratstvo striezlivosti, ale potom vznikali aj iné spolky, kde sa člen zaviazal, že buď bude piť veľmi mierne, to znamená pri určitých príležitostiach si dá jeden pohárik, alebo sa zaviazal k tomu, že bude abstinovať úplne.