Na Slovensku sa v minulosti stretávali mnohé národy, bola tu akoby zrážka civilizácií zo západu, z východu, zo severu aj z juhu. Je Slovensko v rámci Európy z etnologického hľadiska práve týmto špecifické?

Slovenská špecifickosť určite je v multietnicite, ale tiež v tom, že ešte do druhej svetovej vojny bolo 90 percent obyvateľstva roľníkov a remeselníkov. Iba 10 percent žilo v mestách. Aj preto sme v očiach cudzích národov vnímaní ako roľnícky národ. Slovenské príslovie hovorí – kaša, matka naša. V tom je aj pekný obraz národnej stravy Slovákov.

Historická národná strava je neustále prezentovaná ako bryndzové halušky. Tradičné slovenské reštaurácie zvyčajne žiadne kaše neponúkajú.

Bryndzové halušky ako národné jedlo je jeden veľký omyl. Národným jedlom boli jednoznačne kaše – pohánková, jačmenná, z prosa. Servírovali sa na sladko aj na slano a tieto kaše boli aj obradové rituálne jedlá, napríklad na Vianoce.

Kedy sa začalo Slovensko meniť, že pribúdali ľudia aj v mestách?

Východné Slovensko malo silné nemecké osídlenie a Nemci, ktorí k nám prišli počas nemeckej kolonizácie, boli remeselníci. Z nich sa vyvinuli obchodníci, ktorí zakladali remeselné mestečká alebo aj mestá. Slovensko celkovo patrilo k silne multietnickým územiam a je zázrak, že tu neboli nejaké veľké národnostné boje. Ľudia rôznych národností dokázali spolu žiť a možno by nebolo zlé sa to znova naučiť. Aj po stránke vierovyznania vždy bolo územie dnešného Slovenska mimoriadne pestré, no náboženstvo nezohrávalo nejakú veľkú úlohu a dejiny boli relatívne pokojné.

Nemeckým osídlením bola špecifická aj Bratislava, v ktorej však bolo aj silné zastúpenie Maďarov. Čo Slováci v Bratislave?

Ešte v prvej tretine 20. storočia bola Bratislava nemecko-maďarská, slovenčinu bolo počuť málo. Slováci boli viac-menej iba tí, ktorí prichádzali zo Záhoria predávať na trh, zásobovali mesto potravinami.

Zo Záhoria sa dovážali na trh do Bratislavy aj špeciality, napríklad mravčie vajíčka, ktoré zbierali v lesoch a v Bratislave predávali ako vtáčí zob.

Nielen ako vtáčí zob, veď mravčie kukly sa pražili a sypali do kornútov, bola to príslovečná prešporská chuťovka. Predávali to hlavne vo viechach, ktorých bolo plno a praskali vo švíkoch celú jeseň až do zimy, keď sa koštovalo mladé víno.

Kedy sa začala Bratislava meniť na slovenské mesto?

Prvá veľká vlna bola medzi dvoma vojnami. Továrne potrebovali zamestnancov, takže začali prichádzať ľudia z vidieka z celého Slovenska. Druhá veľká vlna bola po druhej svetovej vojne, keď sa Bratislava stala už viac slovenským mestom.

Boli aj iné krajiny podobne národnostne zmiešané, ako to bolo na Slovensku? Že rôzne národnosti tu zanechali stopy či už v stravovaní, v obliekaní, v tradíciách, v správaní?

Boli aj iné, ale Slovensko bolo jedinečné tým, že na jeho území bolo veľmi veľa kolonizačných vĺn. Nemci, odbojná šľachta pochádzajúca z územia dnešného Rumunska, ktorá potom zostávala na našom území, valašská kolonizácia z územia Rumunska, Moldavska a Bulharska, ktorá prišla na pozvanie zemepánov na vysokohorské pasienky s vysokohorským plemenom oviec. Každý z nich si priniesol vlastnú kultúru. My považujeme kožené vybíjané opasky a zdobené valašky za typicky slovenské, ale to priniesli valasi, pred nimi tu nič podobné nebolo. Valasi pracovali vo vrchoch, opasky im chránili ľadviny, valaška bola sekera, ktorú používali na obranu proti divej zveri. Mali veľa času, tak si valašky zdobili. Keďže žili v horách, nechodili pravidelne dolu do dediny, tak pili žinčicu, jedli baraninu, jahňacinu, syr a z neho vznikla aj bryndza, bryndzové halušky.

Takže bryndza a bryndzové halušky pochádzajú od Rumunov?

Od valachov z Rumunska, ktorí sem prišli. Halušky s bryndzou sa natoľko uchytili, že ich mnohí Slováci začali považovať za národné jedlo. No ono sem prišlo až v 17. storočí, skutočným pôvodným jedlom boli obilninové kaše. Na sladko boli s medom, neskôr s cukrom, ktorý sa zozačiatku predával v lekárňach a bol vzácnosťou. Dlho bol hlavným sladidlom med, ktorý mal aj trochu magickú hodnotu, preto je dodnes súčasťou štedrej večere vo väčšine domácností.

Na Slovensku bolo silné včelárstvo?

Pred včelárstvom ešte brtníctvo. Brtníci vyberali úle divých včiel, a to sa robilo ešte v hlbokom predkresťanskom období, takže med tu vždy bol. Brtníctvo neskôr prešlo prirodzene k riadenému včelárstvu. Včelárili celé rodiny, bežní poddaní mali včely, medu bolo naozaj dosť, bol aj súčasťou Vianoc.

Ak bola veľká časť Slovenska tvorená inými národmi, je to typická krajina, ktorá vznikla z prisťahovalcov?

Úplne kategorizovať, že či Slovák, alebo cudzinec, nemôžeme, lebo potom by sme sa museli pozrieť, kto je vlastne Slovák. Moderný slovenský národ sa sformoval neskoro, až keď sa uzákonila spisovná slovenčina, to bolo v 19. storočí. Základným elementom národa je spoločný jazyk. Dovtedy je ťažké hovoriť, že tu bol slovenský národ. Ľudia žijúci na tomto území niečo také nepoznali, bolo veľmi ťažké povedať, že ja som Slovák. Keby súčasní obyvatelia Slovenska genealogicky pátrali po svojich predkoch, drvivá väčšina z nich by našla predka z inej kultúry, iného národa. Predtým, ako sem prišli Slovania, boli na našom území Kelti, Frankovia, bol tatársky vpád, Turci tu boli sto rokov. Potom Nemci, Maďari. Všetko sa miešalo, vznikali manželstvá, vplyvov bolo množstvo.

Slovensko je teda aj v rámci sveta zvláštne tým, že sa na našom území mleli rôzne kultúry a národnosti a všetci tu zanechali niečo?

Áno, preto mi je niekedy smiešne, keď niekto napne hruď a začne hovoriť – ja som ten pravý Slovák. Skutočnosť je úplne iná.

Zaujímavá je oblasť Spiša, kde množstvo dedín a mestečiek založili Nemci. Boli Nemci vo veľkom aj inde?

Nemecká kolonizácia zasiahla celé Slovensko a až do tureckého vpádu bolo na Slovensku najviac práve Nemcov. Keď sa Turci posúvali smerom na Budapešť, ľudia z dnešného Maďarska sa, naopak, tlačili na Horné Uhorsko, čiže na Slovensko. Vtedy sa pomer Nemcov znižoval, Maďari, ktorí utekali pred tureckými nájazdmi, už neboli iba na juhu dnešného Slovenska, ale aj v strede.

Slovensko má niečo vyše 5 miliónov obyvateľov, čo je veľkosť predmestia veľkej metropoly. Napriek tomu má ohromné množstvo nárečí. Súvisia nárečia práve s tým, že tu bolo toľko rôznych národov?

Jeden z dôvodov, prečo bola slovenčina kodifikovaná tak neskoro, bola práve rôznorodosť, Záhorák so Spišiakom alebo s Rusínom sa veľmi ťažko dohovorili, nerozumeli si. Dlho bol problém, z ktorej časti Slovenska vybrať na ustanovenie spisovného jazyka. Slovensko je naozaj nesmierne pestré po stránke etnickej aj vierovyznania, čo sa odrážalo na stravovacej kultúre, spôsobe odievania a v mnohom ďalšom. Tvorí to krásu Slovenska, a to je presne to, na čo môžeme byť hrdí a z čoho sa dá ťažiť. Máme mladú štátnosť, aj národ sme mladý, ale naše korene v multietnicite sú v rámci Európy vzácne. Preto sa pateticky hovorí, že Slovensko je srdce Európy, lenže to vychádza z racionálnych vplyvov.

Zvláštne, že Slovensko je pôvodom multietnické, keď sa však Slováci vyhranili ako jeden národ, tak už odmietajú ďalšie etniká, odmietajú prisťahovalcov, odmietajú Rómov. Prečo?

Niekedy rozmýšľam, či nejde o problém kolektívnej pamäti. Tureckú okupáciu si totiž veľmi odskákalo práve Uhorsko a aj územie súčasného Slovenska. Turci mali ambíciu dostať sa ďalej do Európy, no boli zastavení. Na Slovensko prišli po Krupinu, po Modrý Kameň, ich cieľom bolo ovládnuť banské mestá, kde bolo bohatstvo. Skúsenosť s nimi mali ľudia veľkú a trvala dlho. Západná Európa nemá také skúsenosti, ako mali naši predkovia, a kolektívna pamäť je veľmi veľká. Viete, aké množstvá spomienok o Turkoch sa zachovalo v ľudovom rozprávaní a v ľudových piesňach dodnes? Veľmi veľké. Možnože v nás nejaká opatrnosť zostala, takže náš súčasný postoj môže mať určité racionálne vysvetlenie v minulosti.

Ten zvláštny „magľajz“ Slovenska však zrejme pokračoval, aj keď sa už Slováci sformovali ako národ. Lebo Slováci zasa začali odchádzať za prácou do sveta, a keď sa vracali domov, tak by ste sa v niektorých dedinách dohovorili aj desiatimi rôznymi jazykmi podľa toho, kde kto pracoval.

Prinášali domov aj kultúru tých krajín, v ktorých pracovali. Dá sa to odsledovať cez príklad drotárov – začínali ako chudobní ľudia, lenže mnohí sa vypracovali a mali obrovské sklady napríklad na území Ruska, Grécka a v ďalších územiach. Boli na tom finančne dobre, a keď sa vracali naspäť na Slovensko, prinášali nielen zvyky, ale aj drobnosti. Napríklad taký samovar – ruský čaj varený v samovare zaviedli drotári. Oni boli jedni z prvých, ktorí si začali stavať veľké murované domy, lebo také videli v zahraničí a páčili sa im. V Rusku si zvykli na šašlíky, na boršč, tak to začali variť aj doma. A to hovoríme len o drotároch, podobných bolo množstvo, chodili naozaj po celom svete, boli mnohé vysťahovalecké vlny, a keď sa vrátili, prinášali nóvum. „Amerikáni“ si kupovali prvé rádiá v čase, keď Slováci, ktorí neboli v zahraničí, o nich ani nechyrovali. Neskôr si kupovali prvé autá.

Nemala prvé autá šľachta?

Nie, mali ich podnikatelia, napríklad prvé auto v Bratislave v roku 1896 vlastnil veľkoobchodník s vínom Palugyay. V tom istom roku si kúpil auto aj bratislavský továrnik Gustav Stollwerck. Mládenci, ktorí chodili do cudziny do tovární, zasa prví používali zubné kefky. S nimi prišli tiež nové moderné účesy, nové oblečenie a ďalšie.

Traduje sa, že ľudia vracajúci sa domov na Slovensko si začali stavať kúpeľne a splachovacie záchody, aké videli v cudzine. Keď to videli susedia, postavili si kúpeľňu tiež, no nevedeli ju používať. Prišli k nim etnológovia a videli, že napríklad vo vani skladujú repu. A umývali sa tradične v lavóroch. Je to pravda?

Je. Tieto zážitky mali etnológovia ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Boli aj situácie, že sedliak si postavil kúpeľňu, akú mal sused, ale nepripojil ju na kanalizáciu a vodu. Takže sa kúpal raz do týždňa vo vode, ktorú si zohriali na peci. Zvyčajne v sobotu, prvé išli deti, potom manželka a nakoniec manžel, keď už bola voda „hustá“. A vo vani naozaj bola repa. Mnohí aj splachovací záchod videli prvýkrát až v panelákoch, keď zatopili obce pod priehradami a obyvateľov presťahovali do miest. Pre ľudí bol šok, že otočili kohútikom a tiekla teplá voda, potiahli páčku a záchod sa spláchol. Mnohí si ani nezvykli na život v paneláku, staršej generácii chýbal kontakt so zemou a rýchle zomierali.

Kde najradšej chodíte na etnologický výskum?

Veľmi rada mám východné Slovensko, od Humenného po hranice. Veľmi veľa mladých odtiaľ odchádza, zostáva staršia generácia, ktorá má vynikajúcu spomienkovú pamäť, udržiava tradície, vie fantastické veci, tam sa dá robiť aj výskum magických praktík – bielej a čiernej mágie. Vynikajúci terén na výskumy sú aj Horné Kysuce. Ideálne pre výskumníka však je, keď sa na niekoľko rokov presťahuje na miesto, ktoré skúma. Lepšie spozná ľudí, nevnímajú ho ako cudzí element a povedia aj veci, ktoré by inak nehovorili. Napríklad pri chúlostivejších témach ako mágia, bosorky, sexualita.

Tradičné obce ako Hybe, Važec ešte má zmysel skúmať?

Určite. A napríklad Hybe je ukážková dedina zaujímavá aj tým, že ľudia sú veľmi hrdí, lokálpatrioti. Inak, to je črta, ktorá sa začala objavovať v predchádzajúcich 15 rokoch prakticky na celom Slovensku – ľudia začínajú byť hrdí na obce, z ktorých pochádzajú. Niektoré tradície sa v prirodzenom živote už „nepestujú“ a práve nadšení lokálpatrioti sa ich snažia obnovovať. Za 15 rokov máme nebývalý rozkvet folklórnych súborov. Úžasný prvok, ktorý na Slovensku máme, lebo ľudia sa nevenujú len spievaniu a tancom, ale obnovujú ľudové odevy. Tie zanikali s nástupom tovární.

Prečo zanikali s továrňami?

Lebo bolo nepraktické ísť robiť ku stroju v širokých gatiach a sukniach. Lokálpatrioti ich vracajú naspäť. Slovensko je nesmierne rozmanité aj obliekaním. V každej dedine máme úplne inú výšivku ľudového odevu. Ťažko by sme našli v Európe národ, ktorý by bol taký úžasne pestrý.

Sú netradičné v porovnaní so svetom aj slovenské Vianoce?

Na slovenských Vianociach je špecifické štedrovečerné menu viazané nielen regionálne, ale aj konfesionálne. Evanjelické rodiny nedržia na Štedrý večer pôst, takže mali vždy kapustnicu aj s mäsom, jedno zo štedrovečerných jedál bola huspenina alebo zabíjačka. Kým katolícke rodiny pôst držali. Katolícka štedrá večera mohla mať aj dvanásť chodov, no z každého jedla sa uvarilo toľko, aby bolo za hlt, po jednej lyžičke. Výnimkou z pôstu bola od 12. storočia ryba, rozhodlo sa, že keď nemá nohy, môže byť pôstnym jedlom. Ryby piekli, varili, kupovali sa aj solené haringy, makrely, údené ryby.

Čo kapor, ktorý je tradičný v súčasnosti?

Kapor je záležitosť polovice 20. storočia.

Zasahuje do Vianoc z pohľadu etnológa aj globalizácia?

Ako všade inde. Na začiatku 90. rokov sa začali objavovať obchodné reťazce, naraz bolo veľa rôzneho tovaru a v mnohých rodinách sa zmenila skladba štedrej večere. Upúšťalo sa od lokálnych jedál, ktoré pretrvali stáročia. Na stoloch sa objavovali napríklad morské plody. Bola som na výskume pri Ružomberku a babička mi rozprávala, ako jej vnuk, ktorý študoval v zahraničí, priniesol kraby. Pohoršená, že toto má jesť na Štedrý večer? Keď to vidí prvýkrát v živote? Nejedla kraby, zostala pri tradičnom jedle. Obdobie exotiky už uplynulo a veľa rodín sa snaží, aby aspoň jedno jedlo mali tradičné. Aj opekance, aj vianočnú polievku, a vôbec to nemusí byť kapustnica. Vianočná polievka na Slovensku bola rôznorodá. Kapustnica dominovala preto, že v minulosti boli zemiaky a nakladaná kapusta základné potraviny pre zimné obdobie. Jedli to každý deň, hovorilo sa, že na raňajky zemiaky s kapustou, na obed kapusta so zemiakmi a večer to, čo zostalo.

Vianočné jedlá boli v minulosti bežnými, aké sa jedávali denne? Napríklad kapustnica?

Všetky vianočné jedlá boli úplne bežné, ibaže na Vianoce ich bolo viac naraz. Štedrá večera mohla mať naozaj až dvanásť chodov. Ale keby som ich vymenovala, tak prvý chod bol napríklad hriatô, druhý oblátky s cesnakom a medom, tretí vianočná polievka, ktorá mohla byť nielen kapustnica, no aj hríbová, šošovicová, na juhu rybacia. Potom ryba, u protestantov mäso, cestovinové jedlo typu opekancov, šúľancov, širokých rezancov, za nimi kaše, krúpy s fazuľou, kysnuté koláče, makovníky a na záver sušené ovocie ako slivky, jablká, hrušky. To je tradičný základ štedrej večere, samozrejme, boli potom lokálne špecifické jedlá.

Zrejme hovoríme o období, keď ešte ľudia nemali vianočné stromčeky?

Nemali, vianočný stromček je pomerne mladá záležitosť. V 19. storočí síce už bol niekde v mestských rodinách, šľachta ich mala aj skôr, na také Horné Kysuce však dorazila móda vianočných stromčekov až v 30. rokoch 20. storočia.

Ako vzniklo obdarúvanie sa darčekmi na Vianoce?

S Vianocami sú spojené udalosti Božieho syna, ktorého považovali za dar pre ľudstvo a z toho vychádzalo, že sa ľudia obdarúvajú. Vo vidieckom prostredí boli darčeky veľmi jednoduché. Ešte začiatkom 20. storočia bol darček, za ktorým sa išli deti umlátiť, jeden pomaranč. Keď bolo päť detí, pomaranč si očistili a rozdelili na päť častí. Bežné darčeky pre malé deti zvyčajne vyrábal otec, vystrúhal nejakú hračku. Ľudia boli zruční, aj bežný roľník si veľa vecí musel urobiť sám. Chlapec, keď mal šesť rokov, začal byť pod kuratelou otca, tmolil sa okolo neho, pomáhal a nadobúdal zručnosti. Dievča zasa pomáhalo mame. Bola to perfektná príprava na dospelosť. Keď chlapec dospel a mal deti, nerobilo mu problém vyrezať im z dreva koníka s vozom, vyrobiť hračku.

Dá sa identifikovať, odkedy sa dávali darčeky?

Z kroník sa dá vyčítať, že približne od 13. až 14. storočia si začali dávať darčeky meštianske rodiny. Na vidieku neskôr a darčeky boli odlišné v porovnaní s mestom. V súčasnosti si vieme objednať darčeky z katalógov na internete, katalógy však boli už koncom 19. storočia. Veľký obchodný dom vo Viedni bol jeden z prvých, ktorý pred Vianocami posielal katalógy.

Predchodcom stromčeka bolo čo?

Slamené ozdoby, volali ich hniezdo, kvoka, pavúk. A napríklad u Rusínov bolo špecifické, že znakom dievčaťa súceho na vydaj boli zručnosti. Vedela nielen navariť, postarať o gazdovstvo, ale aj vyrobiť ozdoby. Robili si napríklad záclonky povystrihované z papiera, tie boli také jemné, že pôsobili, akoby boli vyšívané. Takže kým ešte nepoznali vianočné stromčeky, vyrábali rôzne papierové ozdoby v kombinácii so slamou. Ešte pred prijatím kresťanstva boli sviatky počas celého decembra, lebo bol zimný slnovrat, takže sa ľudia snažili robiť rôzne úkony na privolanie slnka, tepla, jari. Boli to sviatky zimy a slnovratu. Po prijatí kresťanstva vyšlo všetko tak, že Vianoce boli približne v termíne zimného slnovratu. Mnohé relikty nám siahajú ešte do predkresťanského obdobia, udržali sa aj po nástupe kresťanstva a fungujú až dodnes. Paralelne s formálnou vierou funguje ľudová viera.

Čo napríklad?

Sú aj veci v úplnom rozpore s cirkvou, napríklad v predvianočnom období je z cirkevného hľadiska advent, katolícki veriaci mali pôst, duchovnú prípravu, obnovu, ale paralelne s tým fungovali stridžie dni, ľúbostná mágia, prosperitná mágia. Všetko počas adventu a nikomu to neprekážalo. Sú to veci, ktoré ma na Slovensku fascinujú a ktoré sú naozaj aj v rámci Európy výnimočné.