Marcela Fuknová

<p>je lekár, vedec, odborník na tropickú medicínu, infektológiu, onkológiu, vysokoškolský pedagóg, zakladateľ zdravotníckych aj sociálnych zariadení a zahraničných humanitárnych misií v rozvojových krajinách. Je vedúci tropického inštitútu svätej Alžbety a prednosta Mikrobiologického ústavu LF UK a UN v Bratislave. Pôsobil aj ako člen permanentného krízového štábu v boji s novým koronavírusom.</p>

Profesor Vladimír Krčméry 

Ako sa vám osobne zmenil život počas pandémie?

Nijako. My infektológovia sme začali pracovať s&nbsp;koronavírusom od začiatku februára. Keď vznikol problém v&nbsp;Číne, svetová spoločnosť infektológie zvolala panel expertov, na ktorý ma zavolali. Prvý sa konal v&nbsp;Kuala Lumpure, teda v&nbsp;Ázii, kde sa vtedy ochorenie vyskytovalo, a&nbsp;druhý bol na Cypre.

Je to krajina, ktorá má veľmi málo prípadov možno aj preto, že sa riadila našimi odporúčaniami. Okrem týchto dvoch panelov na medzinárodnej úrovni, kde sme sa snažili poradiť viacerým krajinám, sme začali pracovať aj na Slovensku. Niektoré krajiny si dali poradiť, iné nie.

Cyprus, podobne ako Malta. Poradiť si dala aj Čína, hoci tam už bola epidémia rozbehnutá, aj Singapur, ktorý má veľmi dobrý priebeh, a&nbsp;takisto Hongkong. V&nbsp;kontinentálnej Číne bolo osemtisíc nakazených a&nbsp;v&nbsp;Hongkongu bolo osemsto. Hongkong už jednu takú epidémiu absolvoval, bola to epidémia SARS v&nbsp;roku 2003. Bol som tam k jej koncu a&nbsp;videl som viaceré ich epidemiologické opatrenia v&nbsp;praxi.

Môj život sa teda spájal s&nbsp;prácou s&nbsp;koronavírusom celý február, marec a&nbsp;už sa teším, keď sa skončí apríl, pretože sa konečne začnem venovať iným problémom. Dovtedy mám dobrovoľnícku zmluvu v&nbsp;krízovom štábe a&nbsp;potom sa budem zaoberať inou chorobou. Teším sa teda, že ma vystriedajú. Aj my v&nbsp;tropickom tíme striedame ľudí po troch mesiacoch. Na tri mesiace idú pracovať s&nbsp;maláriou a&nbsp;potom ich pošleme niekde inde, kde je AIDS alebo problém s&nbsp;tuberkulózou.

Ako lekár, ktorý sa celý život venuje tropickej medicíne, viem, že keď sa dlhšie venujete jednej chorobe, opotrebuje vás to a&nbsp;vyhoríte. Pri syndróme vyhorenia a&nbsp;vyčerpania hrozí, že budete robiť chyby. Niektoré krajiny preto striedajú lekárske tímy v&nbsp;ohniskách nákazy po jednom mesiaci. V&nbsp;USA to napríklad nerobia, pretože sú v&nbsp;prvej etape epidémie a&nbsp;nemajú personál. Potom vidíte rozhovory so zdravotnými sestrami z&nbsp;New Yorku vyčerpanými na smrť a&nbsp;s&nbsp;lekármi, ktorí sa dostávajú do akútnych psychotických stavov, lebo nevidia žiadne východisko.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Zaskočila vás niečím táto epidémia?

Prežil som – ako som to počítal – asi osem epidémií. Z&nbsp;toho najhoršia bola pre mňa epidémia cholery na Haiti a&nbsp;kolegyňa prežila epidémiu cholery v&nbsp;Jemene. To, čo tam zažila, nikomu na svete neprajem. Táto epidémia je z&nbsp;tých lepších. Samozrejme, nesmieme ju podceňovať. Európa nie je pripravená na epidémie tohto typu. S&nbsp;pripravenosťou sú na tom lepšie tropické krajiny. Keď vznikne epidémia tam, miestny či medzinárodný tím ju zvládne. Ebolu v&nbsp;Afrike sa podarilo dostať pod kontrolu v&nbsp;priebehu roka. Prvú vlnu SARS dostali epidemiológovia pod kontrolu za štyri mesiace. Potom bol MERS, ktorý zvládli za dva mesiace.

Pri MERS bola však úmrtnosť naozaj vysoká.

Áno, zomrelo 40 percent nakazených ľudí, ale lokalizovali ju okamžite a tá choroba je sporadická. Je úžasné, že na hraniciach arabských emirátov, kde sa MERS objavil, majú také prísne kontroly, že napriek obrovskej púti do Mekky, kam chodia milióny moslimov, vlani neexportovali ani jediný prípad MERS von z krajiny. Niekedy však treba zaviesť aj oveľa drastickejšie opatrenia, než sú hraničné kontroly, aby ste ochorenie zastavili. Najmä ak vás epidémia chytí niekde v strede a nemáte čas pripraviť sa.

Slovensko zachytilo epidémiu úplne na začiatku, preto nemuselo zaviesť také drastické opatrenia, ako je napríklad úplný „lockdown“. Predchádzajúca vláda obmedzila rizikové činnosti, ako je stretávanie, chodenie do školy, športové podujatia. Cestovanie sa zachytilo možno trochu neskoro. Keby to záviselo odo mňa, zákaz cestovania by som bol urobil okamžite a&nbsp;drasticky. Bohužiaľ, súčasná realita tomu dáva za pravdu, pretože takmer všetky prípady sú importované.

Najprv z&nbsp;Talianska, potom z&nbsp;Rakúska, Českej republiky a&nbsp;teraz z&nbsp;Anglicka. Všetky sú dovezené. Keby sa vtedy, keď sa zavrelo letisko, bola zaviedla povinná štátna karanténa, ako to urobila táto vláda, mohlo ich byť oveľa menej. Má totiž veľký význam posielať do štátnej karantény všetkých, ktorí pricestujú. Vždy sa nájdu takí, ktorí karanténu nedodržia. Je však už zbytočné o&nbsp;tom diskutovať, lebo nás to nikam neposunie. Netreba sa vracať k&nbsp;starým chybám, treba poďakovať prechádzajúcej vláde, ktorá urobila všetko potrebné, čo bola spoločnosť v&nbsp;tom čase schopná prijať. Aj tak sa na to musíte pozrieť. Zmysel majú len tie kroky, ktoré je spoločnosť schopná prijať a&nbsp;dodržať.

Čo hovoríte na zvýšenie počtu testov?

To bol veľmi dobrý, aktívny krok. Testuje sa desaťkrát viac, no počet prípadov nám nenarástol desaťkrát viac. Je približne dvojnásobný.

Že chorobu stále držíme medzi mantinelmi. To máte, ako keď sa bijú dvaja hokejisti. Kým sa bijú len oni dvaja a&nbsp;zdržiavajú sa na ľade, je to pod kontrolou. Rozhodcovia sa prizerajú, tí dvaja sa unavia, je po bitke. Epidémia sa unaví a&nbsp;je po epidémii. Ak však prídu k&nbsp;striedačke a&nbsp;začnú sa mastiť aj tie striedačky, už to začína prekračovať hranice klziska. Tretia fáza je, keď sa začnú biť diváci. Vtedy problém prerastie mantinely a&nbsp;dostane sa do hľadiska.

Vtedy musíte mať opačnú stratégiu. Musíte z&nbsp;tribún dostať na ľadovú plochu tých, ktorí sa nechcú a&nbsp;nemôžu biť. Tých musíte ochrániť a&nbsp;medzitým sa bijú tribúny, až kým sa neunavia. My sme našťastie stále v&nbsp;prvej etape. Vláda a&nbsp;odborníci ako rozhodcovia sa prizerajú, ako sa vírus bije s&nbsp;niekoľkými stovkami jedincov. Podarilo sa to vďaka trom opatreniam, ktoré nie sú veľmi populárne, ale priniesli efekt.

Povinná štátna karanténa, vďaka ktorej sme zachytili pozitívnych ľudí z Tirolska a z Anglicka. Ministerstvo zahraničných vecí urobilo správny krok, že prestalo brať žiadosti o repatriáciu, aby mohlo vytvoriť dosť karanténnych miest, a tretí dobrý krok bol aj čiastočný zákaz vychádzania cez tieto sviatky.&nbsp;

Nebolo to také drakonické ako vo Wu-chane. Wu-chan musel urobiť úplný „lockdown“, lebo na začiatku tam urobili niekoľko hrubých chýb. Potom boli zrazu uprostred epidémie a&nbsp;nemali inú možnosť.

Myslím, že u&nbsp;nás po ťažkej Veľkej noci bude možné niektoré opatrenia postupne zmierňovať. Samozrejme, tie, kde nebude problém s&nbsp;rizikovou populáciou. Musíme sa však ubezpečiť, že zdravotný systém je nachystaný prijať pacientov v&nbsp;prípade chyby, ktorá sa môže stať. Ak sa nám podarí vtiahnuť do kontrolovania epidémie aj lekárov prvého kontaktu, ktorí čiastočne dohliadajú na domovy sociálnych služieb, môžeme začať uvoľňovať opatrenia, ktoré sa týkajú najmenej rizikovej populácie.

Ktorá skupina populácie to podľa vás je?

Deti. Nakazených detí je málo, ochorenie podstatne lepšie znášajú a&nbsp;oveľa menej ho prenášajú. Zachytil som, že päť krajín začne budúci týždeň otvárať prvý stupeň. Ja osobne som zástanca predškolských zariadení a&nbsp;prvého stupňa. Z&nbsp;dvoch dôvodov: z&nbsp;dôvodu psychohygieny tých detí, ktoré sú už viac ako mesiac zavreté, aj preto, aby sme dostali späť do systému zdravotné sestry, opatrovateľky, predavačky – všetky tie ženy, ktoré museli zostať doma s&nbsp;deťmi. Nie je to ekonomický názor, ale zdravotnícky. Je to relatívne malé riziko a&nbsp;matky dostaneme späť do pracovného procesu. Môže totiž dôjsť aj k&nbsp;tomu, že nám začne v&nbsp;preťažených rodinách narastať počet iných typov ochorení, ako sú infekčné. A&nbsp;to nechceme.

Druhý stupeň, stredné a&nbsp;vysoké školy by sme zatiaľ chceli nechať zatvorené. Starší žiaci majú oveľa viac vzájomných sociálnych kontaktov. Malé deti, keď sú pod dozorom učiteľov a&nbsp;vychovávateľov, sa dajú kontrolovať lepšie, než keď vpustíme do škôl tínedžerov alebo vysokoškolákov. V&nbsp;zahraničí som raz zažil karanténu na vysokoškolskom internáte a&nbsp;nikomu také niečo neželám. Tí študenti neboli ochotní ani schopní karanténu dodržať. Aj preto som veľmi rád, že bratislavské univerzity akceptovali náš návrh a&nbsp;ešte predtým, ako sme mali prvý prípad ochorenia, poslali všetkých študentov preč.

V&nbsp;tom čase už výučba bola zastavená a&nbsp;na druhý deň ich poslali všetkých na víkend domov, kde mali zostať do odvolania. Chceli sme ich dostať z&nbsp;Bratislavy, lebo v&nbsp;nedeľu a&nbsp;v&nbsp;pondelok pricestovalo asi tisíc ľudí z&nbsp;Talianska z&nbsp;lyžovačiek. Potrebovali sme, aby sa už nestretli na internáte s&nbsp;kamarátmi, ktorí boli lyžovať. To boli kľúčové dva dni. Preto sme mali prvé prípady len po niekoľkých ľuďoch. Aj v&nbsp;Taliansku bolo vtedy len pár stoviek chorých. Som vďačný vedeniu vysokých škôl, že si od nás vtedy dalo povedať, hoci v&nbsp;tom čase ešte nikto netušil, aký bude mať táto epidémia rozsah.

Čím si vysvetľujete veľký rozdiel v&nbsp;úmrtnosti na koronavírus v&nbsp;susednom Česku a&nbsp;u&nbsp;nás?

Dal som sám sebe sľub, že sa nebudem vyjadrovať k&nbsp;situácii v&nbsp;okolitých krajinách. Nevidím do hláv poradcov vlád susedných štátov a&nbsp;expertov, ktorí tam rozhodujú. Som však rád, že predchádzajúca i&nbsp;súčasná politická garnitúra sú ochotné nás počúvať a&nbsp;uplatniť mnohé naše odporúčania. Chcel by som citovať Anthonyho Fauciho, ktorého osobne poznám, už 35 rokov pôsobí ako riaditeľ špičkovej americkej inštitúcie National Institute of Allergy and Infectious Diseases. Včera pre CNN po mesiaci priznal, že ani jedno z&nbsp;odporučení, ktoré jeho inštitút dal americkej vláde, sa zavčasu neaplikovalo. To je odpoveď na otázku, prečo je tam teraz kolapsová situácia.

Dokážu jednotlivé štáty USA pri boji s&nbsp;koronavírusom vôbec spolupracovať?

Problém je, že každý americký štát je samostatný štát. Každý má vlastného guvernéra, vlastných poradcov a&nbsp;je veľmi ťažké – až nemožné – prijať spoločnú stratégiu. K&nbsp;tomu treba prirátať prílišnú demokraciu a&nbsp;malú úctu k&nbsp;autoritám. To viedlo k&nbsp;tomu, že táto krajina je na tom momentálne najhoršie na svete. Naopak, poslušnosť a&nbsp;úcta k&nbsp;autoritám, hoci vynútená totalitou, viedla v&nbsp;Číne k&nbsp;tomu, že v&nbsp;priebehu šiestich týždňov chorobu dostali pod kontrolu. Aj neskoré opatrenia sú však lepšie než žiadne. Čína sprvu epidémiu tutlala a&nbsp;toho, kto správu o&nbsp;nej zverejnil, uväznili za šírenie poplašnej správy. Potom sa však tá provincia spamätala, už však, bohužiaľ, boli v&nbsp;situácii, že opatrenia museli byť drastické. Čím neskôr ich prijmete, tým sú drastickejšie.

Určuje správanie Slovákov pri dodržiavaní obmedzení aj to, že mnohí si ešte pamätajú život v&nbsp;totalitnom režime?

Niečo na tom je. U&nbsp;tej staršej generácie, ktorá žila väčšinu života v&nbsp;totalite, áno. To, že nemáme vo svete pravé kiahne, je napríklad zásluha jedného komunistického diktátora – Josipa Tita. V&nbsp;roku 1972 zaznamenali v&nbsp;Juhoslávii prípad nakazeného kosovského Albánca, ktorý bol na pešej púti v&nbsp;Mekke a&nbsp;cestou sa zastavil v&nbsp;Iraku a&nbsp;v&nbsp;Turecku, pretože letecky sa cestovalo málo. Tito vtedy nariadil karanténu v&nbsp;celej Juhoslávii. Ale takú, že ani myš neprešla.

Teraz, v&nbsp;čase cestovania a&nbsp;otvorených hraníc, by sa to už nedalo. Tento človek svojím totalitným rozhodnutím vygumoval zo sveta jednu strašnú chorobu a&nbsp;k&nbsp;epidémii nedošlo. Takéto niečo je však dnes naozaj predstaviteľné len v&nbsp;Číne, Severnej Kórei či na Kube. Toto nechceme. Chceme ľudí presviedčať racionálnymi argumentmi a&nbsp;myslím, že sa nám to darí. Preto si myslím, že sa blížime k&nbsp;času, keď počet nakazených začne klesať alebo sa stabilizuje tak, že si s&nbsp;ním zdravotnícky systém poradí. Že tá mela bude stále na ľadovej ploche.

Myslíte si teda, že vrchol epidémie je bližšie než v&nbsp;júli, ako predpokladajú niektoré modely?

Niektoré epidémie chodia vo vlnách a&nbsp;majú svoje vrcholy. Iné chodia vo forme plató – dosiahnete nejakú úroveň a&nbsp;buď idete s&nbsp;počtom nakazených hore, alebo dole. Nie je to v&nbsp;rukách vedcov, ale občanov. Ale keby ste chceli poznať presnú odpoveď, kedy sa toto celé skončí, treba sa asi obrátiť na jasnovidcov.

Čo so situáciou v&nbsp;domovoch sociálnych služieb? Už v&nbsp;šiestich sa potvrdil koronavírus. A&nbsp;s&nbsp;rómskymi osadami? Dá sa nejako zabrániť šíreniu nákazy v&nbsp;týchto zariadeniach a&nbsp;medzi Rómami v&nbsp;osadách?

Sú to ložiská epidémie, takzvané outbreaky. Vyskytujú sa pri každej epidémii a&nbsp;dokonca aj po jej skončení. Aj po skončení SARS či MERS sa ešte občas objavila skupinová nákaza v&nbsp;emirátoch po pretekoch tiav. Dvadsať až päťdesiat chorých. Riešením je vtedy mikrokaranténa. Do karantény sa dajú dať mestá, obce, zariadenia pre seniorov, ulice... Zažil som aj karanténu v&nbsp;jedinom hoteli. Netreba tieto „outbreaky“ podceňovať, ale ani preceňovať. Veľmi dlho sme nemali komunitný prenos, objavil sa až teraz v&nbsp;osade Žehra. Vďačíme za to až detektívnej práci verejných pracovníkov, ktorí s&nbsp;políciou a&nbsp;internetovými operátormi pátrajú a&nbsp;vždy našli pôvodcu nákazy.

Treba zdôrazniť, že Európu nenakazili migranti. Päť rokov zdôrazňujem, že migranti nie sú pre Európu epidemiologickou hrozbou. A&nbsp;teraz sem prestali chodiť, pretože oni sa Európy boja. Európa horí, prestala aj migrácia zo stredoamerických krajín do USA. V&nbsp;Maďarsku, ktoré si obohnalo hranice pred migrantmi ostnatým plotom, nie je jediný prípad nákazy od migrantov. Prišla z&nbsp;Talianska a&nbsp;Rakúska. A&nbsp;do Talianska prišla epidémia lietadlom z&nbsp;bohatej Číny. Covid-19 je choroba bohatých. Paradoxne, najmenej prípadov je v&nbsp;chudobných krajinách Latinskej Ameriky a&nbsp;Afriky.

Životným štýlom v&nbsp;bohatých krajinách, spojeným s&nbsp;malým rešpektom k autoritám a&nbsp;nízkou disciplínou. Teraz sa nevieme zmieriť s&nbsp;tým, že aj u&nbsp;nás, v&nbsp;bohatej a&nbsp;pokojnej Európe, sa môže niečo takéto diať. Je to aj chyba nás lekárov. Naučili sme pacientov, že všetko sa dá diagnostikovať, všetko sa dá liečiť. Že všetko vieme a&nbsp;všetko sa dá vyriešiť rýchlo. Táto epidémia nás učí, že to tak vôbec nie je. Je to neznámy nepriateľ a&nbsp;ja mám pred ním rešpekt.

Ale predsa – čo by mohlo koronavírus zastaviť? Bude riešením vakcína?

Áno, potrebujeme vakcínu, ktorú vyvíjajú a&nbsp;už aj začínajú testovať viaceré pracoviská vo svete. Dôležitá je aj takzvaná posteexpozičná profylaxia, teda súbor opatrení po kontakte s&nbsp;nakazenou osobou či po tom, ako sa dotyčný človek pohyboval na mieste výskytu nákazy. Najlepšou pomocou a&nbsp;prevenciou epidémie je dnes disciplína. A&nbsp;pretože som veriaci, dodám, že aj silná viera, že Hospodin nás nedovolí skúšať viac, než znesieme.

Epidémia je ako bitka na ľade: Vladimír Krčméry tvrdí, že táto je jedna z tých lepších

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Epidémia je ako bitka na ľade: Vladimír Krčméry tvrdí, že táto je jedna z tých lepších

Súvisiace články

Odkaz prezidentke: Ako vníma aktuálnu situáciu prvá Slovenka, ktorá kandidovala na tento post?

Čakala ju sľubná budúcnosť: Na počesť zavraždenej Kušnírovej zostavili archeologický zborník

Nevydarený semester: Žilinčan sa na univerzite v čínskom Kantone cíti ako Robinson

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás