Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

V&nbsp;jojkárskom seriáli Ultimátum si hral kardiochirurga, bola to prvá postava lekára v&nbsp;tvojej kariére?

Pred chvíľou som sa zamyslel nad odpoveďou a&nbsp;myslím si, že je prvá. Nedávno som hral v&nbsp;jednom seriáli ošetrovateľa a&nbsp;teraz hrám prvýkrát lekára. Je to kardiochirurg, ale aj spolumajiteľ kardiochirugie aj JIS, čo je fantastické....

Musel si si naštudovať odborné medicínske výrazy?

Som práve ten typ herca, ktorý si všetko naštuduje a&nbsp;nenechá nič na náhodu. Na druhej strane ma na tejto úlohe fascinovalo, že som sa nemusel hrať na múdreho doktora. Čo by som vyčítal všetkým lekárskym seriálom, oni nemajú tušenie, o&nbsp;čom hovoria, a&nbsp;ja som sa tomuto mohol vyhnúť. Lebo táto linka nebola o&nbsp;múdrosti lekára, ale o&nbsp;tej ľudskej stránke. Riešime tam rodinu, vznik kardiochirurgie, že to je na základe iných pohnútok a&nbsp;kšeftov, ale dobré je na tom to, že aj keď som trošku krivý charakterovo, trošku pokrytecký, trošku falošný, tú kardiochirurgiu som nezakladal pre seba, ale pre ľudí, ktorých tam liečime. A&nbsp;to sa mi na tom páčilo, hlavne že som sa nemusel hrať na mudrlanta a&nbsp;nemusel som sa tváriť, ako rozumiem všetkým tým pojmom, i&nbsp;keď ja by som sa ich naučil tak, že by som im rozumel, ale dôležitejšia pre Michala Kollára bola tá iná linka.

Bola táto postava náročná na prípravu?

Na prípravu je každá rola náročná a&nbsp;je to super, pretože vždy na tom vidieť ten kus práce, ktorý sa musí urobiť a&nbsp;ktorý sa urobí, a&nbsp;ja to mám rád. Čiže pre mňa náročná rola znamená fajn, to je plus. A&nbsp;čím náročnejšia príprava, tým som spokojnejší, že ten výsledok bude prepracovanejší. Ja sa z&nbsp;toho teším. Všetko, čo vzniká veľmi ľahko, na tom niečo škrípe alebo to nebude trvať dlho. Takže táto postava bola náročná a&nbsp;chvalabohu, že bola náročná.

Hral si v&nbsp;tomto seriáli, diváci ťa videli aj v&nbsp;markizáckom seriáli Šťastní verzus Šťastní. Teraz je tých pracovných príležitostí dosť po náročnom období pandémie...

Chvalabohu. Ale to je dané asi aj prístupom k&nbsp;práci, pretože milujem svoju prácu, robím ju zodpovedne, snažím sa ju robiť naplno, hľadám veci, ktoré by prekážali... Jediné, čo mi pri tej práci prekáža – a&nbsp;to môže byť aj dôvod, prečo prekážam ja ostatným –, je, že sa niekedy pri tej práci ničím. Nemám celkom zdravú klapku, že kedy dosť. Ale snažím sa na nej celý život pracovať. Takže to je možno jediné, čo by som sám sebe vyčítal. Ale vždy mi záleží na tom, aby sa ľuďom, s&nbsp;ktorými robím, robilo so mnou dobre. Pretože potom viem, že sa aj mne bude robiť dobre s&nbsp;nimi, a&nbsp;to je taký zákon, ktorý by mal fungovať aj v&nbsp;iných profesiách.

<strong>V ČOM HEREC ZLYHAL, ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

VIAC FOTO HERCA AJ JEHO SYNČEKA NÁJDETE V GALÉRII

Si herec, no v&nbsp;prvom rade si otec synčeka Olega… Aký je?

Každý deň dúfam, že sa má dobre, každý deň dúfam, že je múdrejší a&nbsp;spoznáva krásy a&nbsp;šťastie tohto života.

Má 3,5 roka. Na svoj vek je veľký. Moja žena niekedy žartuje, že po kom je taký veľký. (Smiech.) Nie som z&nbsp;tých najvyšších mužov, čo ti budem hovoriť... (Smiech). Ale zase si povedzme, že dobrého až tak veľa narásť nemusí.

Vidíš tam už teraz nejaké črty, že bude po tebe? Myslím povahové…

Ježišmária. To by som sa najradšej prefackal. Niekoľkokrát mi to aj manželka povedala, že toto si celý ty. A&nbsp;práve to sú tie vyhranené situácie, keď je tvrdohlavý a&nbsp;vie si aj dupnúť nožičkou. Ale aj moja manželka je tvrdohlavá, len to tak neprejavuje. Čiže teraz musím súhlasiť s&nbsp;ňou, že toto má po mne. Je priebojný, nedá si len tak skákať po hlave, čo je takisto trošku po mne, pretože moja Zuzka je introvert a&nbsp;on túto povahu nejako skrýva. (Smiech.) Introvertný veľmi nie je. Ale je úžasne komunikatívny, je radosť sa na neho pozerať a&nbsp;hlavne aj ľuďom robí radosť. To robí odmalička a&nbsp;ja sa z toho teším, pretože ani mne nešlo o&nbsp;nič iné než robiť ľuďom radosť. Niekedy to človek pokazí v&nbsp;tom dobrom úmysle, ale život prináša takéto schodíky. Som šťastný, že je taký, aký je.

Si prísny otec alebo si ten, ktorý ho rozmaznáva?

Zo začiatku som chcel byť prísny, lebo moja manželka bola tá, čo ho rozmaznávala. Takto som to videl predtým. Je mi veľmi ľúto všetkých momentov, keď som bol na neho zbytočne prísny. Potom som pochopil a&nbsp;chvalabohu, že som to pochopil ešte skoro. Keď sa na mňa tie oči pozreli a&nbsp;nechápali, prečo na neho zvyšujem hlas, vtedy som si uvedomil – kristepane, v každom takomto momente som vlastne zlyhal ako otec. A&nbsp;to ma bolelo, lebo nerád zlyhávam. Každý moment, keď som zlyhal, cítim, uvedomujem si ho a&nbsp;je mi to ľúto. Učím sa a&nbsp;teší ma, že som neprestal byť učenlivým otcom. A&nbsp;že som odišiel z&nbsp;tejto pozície zlého policajta, lebo nemám z&nbsp;toho vôbec dobrý pocit, a hoci už nejaký čas uplynul, stále ma to mrzí. Budem sa snažiť na to zabudnúť a&nbsp;hlavne sa modlím, aby na to zabudol môj syn. Odkázal by som otcom, že žiadny zlý policajt doma nefunguje.

Už je v&nbsp;takom veku, že si pýta od rodičov bračeka alebo sestričku?

Keby sme mu to my nedali do hlavy, ani by mu to nenapadlo. Ale už som ho dvakrát „ukecal“, aby išiel za mamou, že by chcel bračeka.

Čiže ty by si si prial ďalšieho chlapca…

Je mi to jedno. Mám o&nbsp;deväť rokov mladšiu sestru a&nbsp;máme fantastický vzťah. Dúfam, že ho ni­kto nepokazí. Nikdy som nemal utkvelú predstavu, že chcem syna alebo dcéru A&nbsp;keď som ju začal mať, tak som ju zmazal, lebo som chcel byť vďačný za to, čo nám život dá. Som vďačný, že máme syna. Moja Zuzka mi hovorí, že mať doma troch Cinkotovcov, to by sa asi zbláznila. Má dvoch a&nbsp;už to je dosť veľa. Takže ja jej pokojne doprajem mať dcéru, teda mať dievča, a&nbsp;rovnako ju budem ľúbiť. (Úsmev.)

Takže je to taká vaša túžba, mať ešte jedno dieťa…

Ja by som to tak chcel, ale nebudem nasilu pretláčať túto myšlienku. Budem sa snažiť, aby to chcela aj Zuzka. (Smiech.) To je všetko, čo sa dá k&nbsp;tomu povedať.

<strong>AKÝ JE HEREC MANŽEL, ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Zatiaľ sa na to necíti, ale vôbec sa tomu nečudujem. Nie preto, že by nechcela, ale mala ťažký priebeh aj prvého tehotenstva, aj druhého, pretože prvé bolo mimomaternicové. Mala to naozaj náročné. A&nbsp;tým, že bol Oleg taký veľký, to bolo pre ňu dosť namáhavé. To som sa len modlil, nech to spolu prežijú, lebo by som nerád zažíval, aby to Zuzka mala také ťažké aj druhýkrát. Tak neviem, ako na tom pracovať, asi iba chcením a&nbsp;vysielaním tých modlitieb, túžob a&nbsp;myšlienok do vesmíru, aby mal Ogo súrodenca. Zdá sa mi potom ten život taký veselší. Vidím to podľa seba, pamätám si tie roky, keď som bol sám… A bolo to potom lepšie, keď som bol so sestričkou. A&nbsp;hlavne teraz v živote máme jeden druhého, sme na všetko dvaja a&nbsp;veľmi rád by som vypestoval aj v&nbsp;Ogovi ten pozitívny vzťah k&nbsp;súrodencovi. Vidím negatívne vzťahy, aj Zuzka ich vidí a&nbsp;to ju desí tiež. Ale hovorím, že na to sme tu my, aby sme boli múdrejší a&nbsp;lepší. Naučíme ho, aby si toho súrodenca vážil a&nbsp;miloval ho. Aby skrátka boli spolu.

Ogo, Oginko. Keď sa na neho hnevám, volám ho Oge.

Už si spomenul, aký si otec, ale mňa zaujíma aj to, aký si manžel.

Fúú, tak to je… Snažím sa byť dobrým manželom. Veľakrát mi to nejde, ale o&nbsp;to viac sa teším z&nbsp;tých momentov, keď mi to ide. To je asi otázka pre Zuzku. Som vetroplach, som skrátka požívačný typ, rád si užívam a&nbsp;nie všetko robí manželke dobre. A&nbsp;ja jej nechcem robiť zle a&nbsp;niekedy to zladiť je nanajvýš náročné, tak by som to povedal.

Cítim z&nbsp;teba správnu sebareflexiu, že keď aj niečo pokazíš, uvedomíš si to… Si ten, kto príde za ňou a&nbsp;povie jej – Zuzi, prepáč?

Určite áno, vždy je to tak. Bodaj by to tak bolo vždy! Samozrejme, nemôžem zaspať na vavrínoch, ale ani si nikdy nemôžem presadzovať, že takto to chcem, lebo takto sa to mne zdá správne. Vždy sa budem snažiť hľadať konsenzus. Podľa mňa aj manželstvo je ako stavanie nejakej firmy, istoty, rodiny, ktorá musí fungovať. A&nbsp;fungovať nebude, keď si budeme klamať. Som síce zástanca toho, že klamať sa nemá, len niekedy nemusíš zase povedať všetko. Lebo vždy sa nájdu veci, ktoré povedzme nepotešia partnera, a&nbsp;ja by som radšej tie veci nehovoril a&nbsp;poradil si s&nbsp;nimi sám. Nejako ich opravil… Hľadať vždy takú komunikáciu, ktorá nebude ubližovať partnerovi. To chcem aj od Zuzky. Nepotrebujem, aby mi hovorila všetko, nech má svoje tajomstvá, ale neubližujme si vo vzťahu. A&nbsp;ak máš nejaký problém, ktorý nevieme vyriešiť spolu, vyrieš ho inde. Na to sú terapeuti, na to sú priateľky… Vždy je niekto, z&nbsp;koho si môžeš urobiť hromozvod, komu sa môžeš vyžalovať.

Čo ti dal váš spoločný život so Zuzkou?

Dal nám, samozrejme, syna, dal nám rodinu, ktorá funguje už iks rokov. Dal nám spoločné bývanie. Každý deň môžem povedať, že nám dáva budúcnosť. Ale obávam sa takýchto záverov, pretože nechcem, aby sa to uzavrelo. Jednoducho chcem, aby to rástlo… Dáva nám pocity šťastia, spolupatričnosti. Dáva nám aj spoločné hádky, na ktorých sa učíme. Dáva nám krásne momenty, keď cítime spolu aj pri mlčaní, že sme šťastní. Treba spolu vedieť aj mlčať. A&nbsp;už ti poviem iba také drobnosti, že moja manželka fantasticky varí. Všetko, čo uvarí, je geniálne a&nbsp;pritom nevarí každý deň mechanicky, čo je dobré. Ani ja jej nemôžem urobiť každý deň radosť, že prídem domov a&nbsp;najem sa. Často prídem najedený alebo neprídem. (Smiech.) A&nbsp;čo k&nbsp;tomu dodať? Spoločný život nám dáva silu. To je asi najviac. Rodina je super, rodina musí fungovať...