Vždy bol príliš úprimný, čo sa na Slovensku nenosí.

Pred takmer 20 rokmi sa ako prvý v našom šoubiznise otvorene priznal k drogovej závislosti a homosexualite. Dotkol sa výšok, padol na dno a opäť vstal z popola. Kontroverzný Marcel Nemec, bývalý člen humoristicko-satirického súboru Kopytovci a herec divadla La Komika, oslavuje päťdesiatku. 

Kto je Marcel Nemec

Narodil sa 8. júna 1971 v Kremnici. Vyštudoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Účinkoval v niekoľkých divadlách aj po boku Milana Lasicu, Júliusa Satinského, Bolka Polívku a Jiřího Suchého. So spolužiakmi založili satiricko-umelecký súbor Jána Kopytu, s ktorým hrávali autorské predstavenia a kabarety. S Kopytovcami (Sáva Popovič, Henrik Platek a neskôr Mravec) nahrali niekoľko hudobných albumov. „V snahe získať finančnú podporu pre Kopytovcov a neskôr pre duo Mc Sáva a Marcela (Popovič a Nemec) som sa dostal do priazne Rezešovcov,“ zdôvodňuje Nemec. Zamestnal sa totiž v reklamnej agentúre, ktorej klientom bol aj Alexander Rezeš a jeho impérium. Vypracoval sa na riaditeľa obchodu a marketingu futbalovej Sparty Praha. Po Rezešovom neúspechu v roku 1998 (šéf volebného tímu HZDS) nasledoval aj prepad v jeho kariére.

 

V roku 2003 napísal knihu HomoŠapiens, ktorá je výnimočná v tom, že sa v nej prvýkrát na Slovensku mediálne známy človek, ktorý pôsobí v šoubiznise, otvorene priznáva k homosexualite. V súčasnosti už 10 rokov pracuje pre svoje občianske združenie Moonlight camp a aktuálne organizuje jubilejný 10. ročník podujatia Na palube jednorožca v Sade Janka Kráľa v Bratislave pod názvom Rozlúčka s letom a aj súťaž v poskytovaní prvej pomoci pod názvom Dieťa života. Je jedným zo zakladateľov OZ Tatry máme radi a v lete organizuje zážitkový tábor v našich veľhorách vo výške 1 285 m n. m. Za posledné roky účinkoval v niekoľkých TV reklamách a televíznych seriáloch, filme, v divadle Aréna, v Mestskom divadle Žilina. Na Novej scéne hral v muzikáli Fontána pre Zuzanu. Váži si príležitosť, ktorú dostal od svetoznámeho režiséra Jana Švankmajera v jeho filme Přežít svůj život. V súčasnosti hrá v divadle La Komika (divadlo Karola Vosátka) v niekoľkých tituloch pre dospelých a v troch rozprávkach. Aktuálne sa presťahoval z Kremnice naspäť do Bratislavy a skúša novú hru.

Rozhodli ste sa osláviť svoje okrúhle narodeniny až budúci rok napriek tomu, že opatrenia v rámci pandémie sa postupne uvoľňujú. Prečo?

Taká menšia oslava sa uskutoční aj v tomto roku, no len s najbližšou rodinou, teda maminou, bráškom a neterkou Alexkou, bez ktorých si život neviem predstaviť. Tiež pôjdem na kávičku do môjho obľúbeného klubu Pod lampou aj s mojou milovanou múzou Martinkou. Robiť veľkú oslavu len preto, že mám jubileum, mi pripadá v tomto životnom štádiu nepatričné. Ale na budúci rok plánujem osláviť 51. narodeniny vo veľkom štýle a nielen s najbližšou rodinou.

Ak by ste si mohli vybrať hneď na začiatku, išli by ste do toho znova, zvolili by ste si takú istú životnú cestu alebo by ste niečo urobili inak?

Nemenil by som nič. Všetko, čo som prežil, ma dostalo tam, kde som teraz. Som šťastný a žijem si svoj sen.

Už počas Nežnej revolúcie Kopytovci parodovali na vystúpeniach jej symboly, čo bolo šokujúce aj odvážne. Vyhrážal sa vám niekto zo sympatizantov VPN?

Začiatkom decembra 1989 sme na chodbe VŠMU na Ventúrskej parodovali Kňažka a mítingy. Keď to zbadala Zuza Mistríková, tak len poznamenala: vy ste blázni, ľudia vás zlynčujú! A to bola našťastie jediná vyhrážka. Robili sme to s nadhľadom a láskavým humorom, čo sa páčilo nielen divákom, ale aj ľuďom, ktorých sme parodovali. Na premiére 31. 12. 1989 boli všetci: Kňažko, Budaj, Gál… Rehotali sa a mám pocit, že im to aj „dobre padlo“. Nezabudnem na zážitok, keď sme hrali pred prezidentom Havlom, ktorého sme tiež parodovali. Tak sa mu to páčilo, že nás pozval na návštevu do Prahy. Povedal nám: „Přiďte, bydlím na hradě.“ A tak sme prišli.

Kopytovcov mal veľmi rád aj legendárny Ladislav Chudík, účinkovali ste s Bolkom Polívkom, Jiřím Suchým, Lasicom a Satinským... Koho považujete za svojho divadelného otca?

Mali sme obrovské šťastie, že sme mohli zažiť blízkosť týchto velikánov. Každý z nich ma ovplyvnil a každý z nich je pre mňa vzorom. No môj divadelný otec je pán Karol V. (Vosátko, pozn. aut.). Našiel som si svojho autora a režiséra. Naučil ma užívať si to na javisku.

Svoju orientáciu ste zistili na bratislavskom konzervatóriu, v prvom ročníku. Mohli ste sa o nej s niekým otvorene porozprávať alebo ste ju dlhé roky potláčali v sebe a trápili sa? Vtedy aj známi politici totiž tvrdili, že sa „to“ dá liečiť...

Vtedy? Nie je to tak dávno, čo jedna pani politička, tá, ktorá si dokresľuje obočie, podporovala online konferencie biskupov o témach liečby homosexuality. A to aj napriek tomu, že pred 25 rokmi prestala homosexualita figurovať v zozname chorôb. Rozdiel je len v tom, že dnes sa o tejto téme oveľa viac a otvorenejšie hovorí. A to je dobre. Treba o tom hovoriť, aj keď pre heterosexuálov to nikdy nebude téma číslo jeden. Veď prečo aj, však? Oni keď sa zamilujú a chcú pred svetom spečatiť svoj vzťah s milovanou osobou, tak slobodne môžu. Dokonca môžu mať aj niekoľko detí s niekoľkými ženami a svoje hnutie nazvať Sme rodina. (Smiech.) Azda sa dožijem času, keď o témach LGBT komunity nebude treba hovoriť.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia