Podľa čoho ste si vyberali priehrady? Na Slovensku je najviac znečistený Ružín, dalo by sa predpokladať, že vycestujete aj tam.
Áno, Ružín ma veľmi zaujímal, ale je taký znečistený, že technicky by som ho asi ťažko preplávala. Vybudovali tam dve zábrany, ktoré všetok ten odpad zachytávajú, musela by som ich podplávať alebo sa boriť všetkým tým odpadom. Ako náhradu za Ružín som si vybrala Domašu, je to podobná priehrada. Okrem toho som si vyberala hlavne na Slovensku známe vodné plochy s výnimkou Kráľovej. Tá bola pre mňa takou menšou záhadou, bola som skrátka na ňu zvedavá. Počas trojhodinového plávania s dĺžkou šesť a pol kilometra ma na člnoch sprevádzali dvaja miestni veľmi milí páni. Ako znalci domácich pomerov ma upozorňovali, kde je nebezpečná plytčina, kde je zase na plávanie primeraná hĺbka. Na zaznamenanie rekordu potrebujem nezávislých svedkov, takže títo páni mi veľmi pomohli. Potom to boli ešte priehrady Sĺňava, Zemplínska šírava, Liptovská Mara a Oravská priehrada. Všade mi pomohli ochotní otužilci alebo ľudia z okolia, často ma počas plávania bezplatne sprevádzali na svojich člnoch. Spolu som preplávala 55 kilometrov. Ľudia mohli v rámci môjho rekordu posielať peniaze priamo iniciatíve Za živé rieky, o. z. Slatinka, ktorá financie využije práve na čistenie vodných plôch. Veľmi ma potešil práve tento rozmer celého môjho plávania.
Ktorá priehrada bola pre vás najväčšou výzvou?
Jednoznačne Oravská priehrada. V pláne som mala zaplávať štrnásť kilometrov, lenže vizuálne som videla iba polovicu, druhá bola v nedohľadne. Priznám sa, zľakla som sa a povedala som si: Čo si si to zase vymyslela? Od stresu a nervozity som v noci spala iba jednu hodinu. Nevládala som potom plávať, sily mi rýchlo ubúdali. Pri posledných kilometroch sa zdvihol vietor, bol taký silný, že kamarátovi, ktorý ma sprevádzal na padle-boarde, sa zlomilo veslo. Vlny som mala nad hlavou. Posledné tri kilometre mi robili spoločnosť otužilci z Námestova. Kamarát ma chcel povzbudiť a z člna mi kričal, že mám pred sebou už len pol kilometra. Ale z vody sa vynorila hlava otužilca, ktorý kričal: kdeže, je to ešte kilometer a pol. Dnes sa na tej príhode už iba smejeme. V prípade Oravskej priehrady som urobila aj chybu. Keď som vyšla z vody, nerozcvičila som si ramená, potom som ich nevedela dva týždne dvihnúť. Musela som rehabilitovať. Aj som sa bála, že sa mi nepodarí pokus o rekord dotiahnuť do konca. Našťastie, všetko sa dobre skončilo. Inak, bol to môj tretí pokus preplávať tie priehrady, takže sa naplnilo, že do tretice všetko dobré. (Smiech).
A taká najpríjemnejšia emócia?
Tá sa spája so Šíravou. Čakala ma nádherná pokojná vodná hladina, užila som si to. Na dôvažok ma čakalo krásne privítanie. Nachádzala sa tam malá pláž a majiteľka jedného z penziónov sa ukázala ako veľmi šikovná organizátorka. Čakala ma s kyticou kvetov, požičala mi čln, zabezpečila plavčíkov a aj tím ľudí, ktorí ma povzbudzovali. Keď som mala cieľ nablízku, počula som: Soňa, Soňa do toho.... Bolo to naozaj povzbudzujúce. Skvelé privítanie však bolo aj na Oravskej priehrade, ľudia tlieskali, otužilci plávali vedľa mňa, dokonca mi na večer vybavili aj bezplatnú masáž, za čo veľmi ďakujem.
Rozhovor pokračuje na následujúcej strane
