Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Váš životný príbeh je inšpirujúci, plávať ste začali až ako 45-ročná. Môžete byť motiváciou pre svoje rovesníčky.</h3>
<p>Môj manžel mi celé roky vravel: keď deti vyrastú, začneme si užívať život. Jedného dňa som vyhlásila: už vyrástli, poďme si teda užívať. On sa pýta: a&nbsp;ako? A&nbsp;ja na to: robme niečo nové, čo nás baví. Začala som otužovať. V&nbsp;novembri som v&nbsp;dobrej nálade vliezla do jazera, prežila som to, dokonca sa mi to aj páčilo. (Smiech.) Najprv som si myslela, že otužovanie je len státie vo vode. Zistila som však, že existuje aj zimné plávanie, tak som sa prihlásila, darilo sa mi. Odniesla som si zo súťaží zopár medailí.</p>

<h3>Takže ste typickou predstaviteľkou svojej generácie. Po skončení školy nasledovala svadba, deti...</h3>
<p>Presne tak. Vydala som sa hneď po skončení vysokej školy. Narodila sa mi dcéra, krátko nato druhá. Trocha ma to zaskočilo, že deti som mala, ako sa povie, hneď po sebe. Lenže bol tu manžel, ktorý ma upokojoval, že všetko je tak, ako má byť. Žili sme rodinný život ako tisícky iných párov. Svoj spôsob života sme prispôsobovali hlavne deťom, pretože nás potrebovali. Na dôvažok, nemali sme naporúdzi starých rodičov, ktorí by nám boli nápomocní. Venovali sme sa teda výchove detí a&nbsp;zamestnaniu, na nič iné nebol čas. Je pravda, že sme si „odskočili“ aj k&nbsp;svojim záľubám, ale nedalo sa im venovať intenzívne. Vždy som rada cestovala, takže to boli hlavne výlety. Okrem toho som aj adrenalínový typ. Môj manžel sa zo mňa vždy smial, že som sa narodila pre to, aby som neustále niečo vymýšľala. Po štyridsiatke som začala jazdiť na motorke, dala som sa na vodné lyžovanie, za srdce ma však chytilo práve plávanie, predovšetkým v&nbsp;chladnej vode.</p>
<h3>Keď už spomínate chlad: počas rozhovoru sedíme na terase reštaurácie, je chladno, ľudia sú oblečení aj v&nbsp;troch vrstvách. Vy ste však nápadná v&nbsp;tričku s&nbsp;krátkym rukávom.</h3>
<p>Pre svoj pozitívny vzťah k&nbsp;chladu som terčom vtipov mojich kamarátov a&nbsp;kamarátok. Doberajú si ma, že sa nesmiem vyjadrovať k&nbsp;teplote vody, pretože aj ľadové kryhy označím za príjemné. Pravdupovediac, odhliadnuc od toho, že otužujem, leto nemám veľmi rada. Letné horúčavy doslova pretrpím. Napríklad si ľahnem, že sa idem opaľovať, o&nbsp;päť minúť vstanem a&nbsp;utekám preč, lebo mám pocit, že som v&nbsp;pekle. Vyhovuje mi príjemné jesenné počasie.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>V&nbsp;rámci štafety ste preplávali aj kanál La Manche. Znie to veľmi výnimočne.</h3>
<p>V&nbsp;januári 2019 som preplávala tok Dunaja v&nbsp;zime, voda mala 2,5 stupňa, trvalo mi to 20 minút a&nbsp;zaplávala som celkovo 1,7&nbsp;km. A&nbsp;práve tam som dostala od jednej zo súťažiacich žien ponuku zúčastniť sa na štafetovom preplávaní kanála La Manche. Keďže mám rada dobrodružstvá akéhokoľvek druhu, okamžite som súhlasila. Ba čo, bola som priam nadšená. O&nbsp;kanáli La Manche som predtým veľa čítala, plávanie je vhodné pre otužilcov, pretože je tam studená voda. S&nbsp;vervou som sa pustila do trénovania, hnal ma aj pocit zodpovednosti, nechcela som sklamať. Bola som totiž v&nbsp;tíme plavkýň, ktoré sa na rozdiel odo mňa venovali závodnému plánovaniu od svojho raného detstva. Mali skvelú techniku plávania, boli skrátka veľmi dobré v&nbsp;tom, čo robili. Napríklad, kým ony dokázali za hodinu preplávať aj štyri kilometre, ja iba dva a&nbsp;pol. Veľmi som sa bála, že ich sklamem. V&nbsp;plávaní cez kanál sme sa striedali po hodine, začali sme o&nbsp;polnoci, skončili o&nbsp;štrnástej hodine popoludní. Voda mala 18&nbsp;stupňov, čo bolo veľmi príjemné.</p>

<h3>Ste pred dverami ďalšieho tentoraz slovenského rekordu. V&nbsp;lete ste preplávali šesť slovenských priehrad s&nbsp;cieľom upozorniť na znečisťovanie vodných tokov a&nbsp;hladín.</h3>
<p>Tak trocha to súvisí aj so štafetovým plávaním cez kanál La Manche. Tak veľmi som chcela ísť plávať, že som to preháňala s&nbsp;tréningmi. Plávala som, aj keď som mala silnú alergiu, až som dostala zápal všetkých dutín. Skončilo sa to tak, že som dostala meningitídu. Po pobyte v&nbsp;nemocnici som mala problém prejsť sto metrov, udržať v&nbsp;ruke pohár. Trvalo rok a&nbsp;pol, kým som sa úplne pozviechala. Keď som bola chorá, napadlo mi, čo všetko v&nbsp;tej vode, ktorá sa mi pri plávaní dostane aj do nosa, môže byť. Informovala som sa, či mi môžu urobiť testy na alergiu na sinice, na riasy, dostala som odpoveď, že nie. Keď som pátrala po tom, čo voda v&nbsp;jazerách obsahuje, tiež som sa nedostala k&nbsp;úplnej pravde. Čistička síce vodu vyčistí, ale nie úplne. Nezbaví ju napríklad antikoncepcie, antibiotík. Celkovo vodné toky sú znečistené odpadom z&nbsp;domácností, ide hlavne o&nbsp;plastové fľaše. Keď to bude takto pokračovať, nebudeme mať čo piť a&nbsp;kde plávať. V&nbsp;roku 2022 sa konečne budú plastové fľaše zálohovať. Najprv som sa tešila, že ľudia fľaše pre peniaze vyzbierajú. Ale zálohovať sa budú len novovyrobené fľaše. Takže tie staré budú naďalej zaťažovať naše životné prostredie. Raz som urobila taký svoj vlastný súkromný pokus, vyzbierala som v&nbsp;Ivanke pri Dunaji, kde bývam, v&nbsp;okolí jazera fľaše. Za krátky čas ich bolo deväť vriec.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Podľa čoho ste si vyberali priehrady? Na Slovensku je najviac znečistený Ružín, dalo by sa predpokladať, že vycestujete aj tam.</h3>
<p>Áno, Ružín ma veľmi zaujímal, ale je taký znečistený, že technicky by som ho asi ťažko preplávala. Vybudovali tam dve zábrany, ktoré všetok ten odpad zachytávajú, musela by som ich podplávať alebo sa boriť všetkým tým odpadom. Ako náhradu za Ružín som si vybrala Domašu, je to podobná priehrada. Okrem toho som si vyberala hlavne na Slovensku známe vodné plochy s&nbsp;výnimkou Kráľovej. Tá bola pre mňa takou menšou záhadou, bola som skrátka na ňu zvedavá. Počas trojhodinového plávania s&nbsp;dĺžkou šesť a&nbsp;pol kilometra ma na člnoch sprevádzali dvaja miestni veľmi milí páni. Ako znalci domácich pomerov ma upozorňovali, kde je nebezpečná plytčina, kde je zase na plávanie primeraná hĺbka. Na zaznamenanie rekordu potrebujem nezávislých svedkov, takže títo páni mi veľmi pomohli. Potom to boli ešte priehrady Sĺňava, Zemplínska šírava, Liptovská Mara a&nbsp;Oravská priehrada. Všade mi pomohli ochotní otužilci alebo ľudia z&nbsp;okolia, často ma počas plávania bezplatne sprevádzali na svojich člnoch. Spolu som preplávala 55 kilometrov. Ľudia mohli v&nbsp;rámci môjho rekordu posielať peniaze priamo iniciatíve Za živé rieky, o.&nbsp;z. Slatinka, ktorá financie využije práve na čistenie vodných plôch. Veľmi ma potešil práve tento rozmer celého môjho plávania.</p>

<h3>Ktorá priehrada bola pre vás najväčšou výzvou?</h3>
<p>Jednoznačne Oravská priehrada. V&nbsp;pláne som mala zaplávať štrnásť kilometrov, lenže vizuálne som videla iba polovicu, druhá bola v&nbsp;nedohľadne. Priznám sa, zľakla som sa a&nbsp;povedala som si: Čo si si to zase vymyslela? Od stresu a&nbsp;nervozity som v&nbsp;noci spala iba jednu hodinu. Nevládala som potom plávať, sily mi rýchlo ubúdali. Pri posledných kilometroch sa zdvihol vietor, bol taký silný, že kamarátovi, ktorý ma sprevádzal na padle-boarde, sa zlomilo veslo. Vlny som mala nad hlavou. Posledné tri kilometre mi robili spoločnosť otužilci z&nbsp;Námestova. Kamarát ma chcel povzbudiť a&nbsp;z&nbsp;člna mi kričal, že mám pred sebou už len pol kilometra. Ale z&nbsp;vody sa vynorila hlava otužilca, ktorý kričal: kdeže, je to ešte kilometer a&nbsp;pol. Dnes sa na tej príhode už iba smejeme. V&nbsp;prípade Oravskej priehrady som urobila aj chybu. Keď som vyšla z&nbsp;vody, nerozcvičila som si ramená, potom som ich nevedela dva týždne dvihnúť. Musela som rehabilitovať. Aj som sa bála, že sa mi nepodarí pokus o&nbsp;rekord dotiahnuť do konca. Našťastie, všetko sa dobre skončilo. Inak, bol to môj tretí pokus preplávať tie priehrady, takže sa naplnilo, že do tretice všetko dobré. (Smiech).</p>
<h3>A&nbsp;taká najpríjemnejšia emócia?</h3>
<p>Tá sa spája so Šíravou. Čakala ma nádherná pokojná vodná hladina, užila som si to. Na dôvažok ma čakalo krásne privítanie. Nachádzala sa tam malá pláž a&nbsp;majiteľka jedného z&nbsp;penziónov sa ukázala ako veľmi šikovná organizátorka. Čakala ma s&nbsp;kyticou kvetov, požičala mi čln, zabezpečila plavčíkov a&nbsp;aj tím ľudí, ktorí ma povzbudzovali. Keď som mala cieľ nablízku, počula som: Soňa, Soňa do toho.... Bolo to naozaj povzbudzujúce. Skvelé privítanie však bolo aj na Oravskej priehrade, ľudia tlieskali, otužilci plávali vedľa mňa, dokonca mi na večer vybavili aj bezplatnú masáž, za čo veľmi ďakujem.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Boli aj nepríjemné asociácie?</h3>
<p>Domaša. Fúkal vietor, ale našťastie od chrbta, takže ma mal tlačiť dopredu. Bola to posledná priehrada, ktorú som mala preplávať. Takže na prvý pohľad všetko fajn. Lenže dva týždne pred tým sa vo vodnej priehrade utopila mladá žena, údajne spáchala samovraždu. Myslela som na pozostalých, súcitila som s&nbsp;nimi, škoda každého mladého života. Telo však nenašli, takže keď som išla plávať, mladá žena bola stále v&nbsp;priehrade. Môj tím som upozornila, aby mi monitorovali trasu, mohlo sa stať, že telo mi zahatá cestu. Našli ju dva dni po tom, ako som tam bola, práve na trase, ktorou som plávala.</p>

<h3>Rozprávame sa o&nbsp;rekordoch, o&nbsp;športových výkonoch hodných profesionálov. Predsa len, necítite vek?</h3>
<p>Nuž, profesionálni plavci preplávajú 10 km možno na každom tréningu, takže ja mám od nich ešte ďaleko. A&nbsp;vek cítim, jasné. Napríklad moje kĺby už nie sú také, aké majú mladí ľudia. Zastávam však teóriu, že sa treba hýbať, vysielame tak svojmu telu signál, že ho potrebujeme, preto má byť vo forme. Keď budeme ležať na gauči, kĺby a&nbsp;svaly okolo nich nebudú mať dôvod pracovať, vráti sa nám to v&nbsp;podobe bolestí, chorôb. Spomínam si, raz som mala taký problém s&nbsp;ramenami, že som síce zaspala v&nbsp;posteli s&nbsp;rukami nad hlavou, no nedokázala som si ich dať dole. Musela som zobudiť manžela, aby mi pomohol. Veľmi to bolelo. Kamarát mi vtedy navrhol: poď, zaveslujeme si spolu desať kilometrov. Oponovala som mu: veď nemôžem dvihnúť ruky. On mi na to: nebudeš ich dvíhať, iba veslovať. Po veslovaní zmizli všetky moje bolesti a&nbsp;stuhnutosť.</p>
<h3>Čo hovorí na vaše extrémne aktivity rodina?</h3>
<p>Dcéry ma podporujú, sprevádzajú, ale plávanie a&nbsp;otužovanie ich nezaujalo, majú iné koníčky. Manžel síce nešportuje, smeje sa, že on pestuje gaučing, ale má rád akcie. Sprevádza ma, všetko manažuje, zaznamenáva… Ako so smiechom vraví, je môj „odporný“ tím.</p>