Jana Homolová

Film Hranice lásky, ktorý sa práve dostal do kín, bez príkras ukazuje ľuďom život v&nbsp;polyamornom vzťahu. Je to odvážna téma. Ako na ňu ľudia reagujú?

Osobne vnímam pozitívne, keď mi diváci povedia, že v&nbsp;nich tento film vyvolal pocity akéhokoľvek druhu. To bol jeden zo zámerov, prečo sme ho natočili. Chceli sme sa dotknúť ľudí. Chceli sme ich donútiť zamyslieť sa nad tým, či by boli schopní otvoriť svoj vzťah a&nbsp;mať viacerých partnerov naraz. Dokonca sme chceli, aby im pri sledovaní filmu možno bolo občas nepríjemne, no na druhej strane, aby si začali klásť podobné otázky ako hlavní protagonisti. Určite to nie je jednoduchý film. Za seba poviem, že písanie scenára aj nakrúcanie nebolo vôbec jednoduché, pretože rovnaké otázky, aké si možno položia diváci, sme si museli položiť aj my, teda ja, režisér Tomasz Wiński&nbsp;(43) a&nbsp;pri samotnej tvorbe aj väčšina hercov. Tento film má vyvolať diskusie. Aj ich vyvoláva a&nbsp;mne sa dokonca páči, že názory naň sú rôzne. Niektorí ľudia sú z&nbsp;filmu nadšení, ale potom sú takí, ktorým táto téma nebola úplne príjemná. Oba protipóly znamenajú, že vo výsledku film vzbudzuje emócie, a&nbsp;to nás úprimne teší. (Úsmev.)

Niekde som sa dočítala, že scenár k&nbsp;tomuto filmu je z&nbsp;vašej strany ľahko autobiografický. Čo si má pod tým človek predstaviť?

(Smiech.) To nie, určite nie. Neviem, odkiaľ táto informácia prišla, ale autobiografické to nie je. Impulz vznikol z&nbsp;toho, že ja, aj režisér Tomasz Wiński sme prechádzali určitými zložitými vzťahovými obdobiami. Preto sme sa začali zamýšľať nad tým, aký je správny vzorec, respektíve recept na lásku. Zároveň polyamoria bola v tom čase (pred siedmimi rokmi, pozn. red.) v Poľsku, odkiaľ režisér Tomasz pochádza, témou, o ktorej sa v spoločnosti hovorilo, zatiaľ čo u nás to bolo tabu. Vzhľadom na to, že Poľsko je katolícka krajina, pripadalo nám to veľmi zaujímavé. Tieto momenty akoby nám otvorili oči, pretože sme sa začali pozerať viac okolo seba a&nbsp;zisťovať, kto žije v&nbsp;akom vzťahu, či je ten vzťah naplnený, šťastný a&nbsp;prečo. Či ľudia dokážu byť vo vzťahu úprimní. 

HODIA SA K SEBE! FOTKU HANY S JEJ AKTUÁLNYM PARTNEROM NÁJDETE TU

Tento zisťovací proces nás veľmi bavil, zároveň nás bavilo skúmať tieto otázky na nás samých a&nbsp;následne zisťovať, ako dokážeme komunikovať svoje potreby nielen v&nbsp;takej extrémnej pozícii, ako je otvorenie vzťahu, ale vo všeobecnosti. Postupne sme zistili, že sa pred nami odhaľuje veľká téma s&nbsp;mnohými otázkami, na ktoré nepoznáme odpovede, respektíve nepoznali sme ich v&nbsp;momente, keď sme scenár písali. Samozrejme, prešli sme klasickými frázami typu –&nbsp;do toho by som určite nešiel… Ale kvôli scenáru sme chceli a&nbsp;potrebovali spoznať ľudí, ktorí takýmto spôsobom žijú, a&nbsp;potom sme sa sami seba museli pýtať, či takíto ľudia nie sú slobodnejší ako my… Zamýšľali sme sa nad tým, prečo je v&nbsp;spoločnosti prijateľnejšia nevera ako otvorený vzťah, na ktorý sa mnohí ľudia vrátane nás, keď sme to začínali písať, pozerali cez prsty…

K&nbsp;čomu ste pri svojom pátraní dospeli?

V&nbsp;priebehu nakrúcania sme si ja aj Tomasz uvedomili, že mať otvorený vzťah a&nbsp;žiť v&nbsp;ňom nie je pre nás. Zároveň bolo zaujímavé pýtať sa, prečo je to tak.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Zistila som, že by som na partnera určite žiarlila a&nbsp;celkovo by to pre mňa bolo naozaj nepríjemné. Ako pozitívum vnímam ešte to, že cez tento film som sa o&nbsp;sebe veľa dozvedela. Zároveň mi v&nbsp;tomto smere spadli klapky z&nbsp;očí, pretože už netvrdím, že len spôsob, ako žijem ja, je správny. Naopak, vďaka tomuto filmu mám absolútny rešpekt pred takýmto spôsobom života, pokiaľ sa v&nbsp;ňom dotyčný cíti šťastný a&nbsp;slobodný. 

Keď ešte trošku načrtnem dej filmu, hlavní hrdinovia Hana a&nbsp;Peter otvoria svoj vzťah, ale nie preto, že by to úplne chceli, skôr preto, že nedokážu úprimne opísať pred tým druhým, čo cítia, čo potrebujú, čo by sa im vo vzťahu páčilo, až to vyústi do hecovania a&nbsp;experimentovania s&nbsp;inými ľuďmi. Myslím, že komunikácia je ďalšia vec, na ktorej by mali páry zapracovať.

Určite. Aj toto je veľká téma a&nbsp;my, bohužiaľ, ani veľakrát nie sme vychovaní k&nbsp;tomu, aby sme odkomunikovali, čo sa v&nbsp;nás vlastne deje. Zároveň nie sme schopní chápať, že tieto potreby, pocity sa môžu v&nbsp;priebehu času meniť. Hlavný hrdina Peter má na začiatku pocit, že otvorený vzťah zvládne, až príde na to, že to „nedáva“. Chvíľu však trvá, kým si to prizná a&nbsp;uvedomí. V&nbsp;tom momente sa už jeho vzťah nachádza v&nbsp;bode, keď je ťažké zlepiť ho dohromady. A&nbsp;hlavná hrdinka Hana žila na začiatku filmu vo vzťahu, ktorý bol akýmsi kompromisom, ale už ju nenapĺňal. Nič z&nbsp;toho si navzájom nedokázali povedať. Následne sa začali schovávať za akúsi úprimnosť, počas ktorej si hovorili veci, ktoré sa vo vzťahu nehovoria. Úplne úprimní k&nbsp;sebe však aj tak nedokázali byť, lebo keď sa to v&nbsp;nich začalo lámať, nevedeli si to povedať… Toto je podľa mňa bežný jav, s&nbsp;ktorým sa veľa ľudí dokáže stotožniť. Mám na mysli momenty, keď sa človek necíti komfortne v&nbsp;určitej situácii, ale namiesto toho, aby to povedal, presvedčí sám seba, že to je to v&nbsp;poriadku, a&nbsp;čaká, že sa to vyrieši samo. No ono sa to samo nevyrieši…

Kde ste pri písaní scenára hľadali informácie? Bol problém nájsť ľudí, ktorí žijú v&nbsp;otvorených vzťahoch?

Viete čo, keď sme sa začali touto témou zaoberať, zistili sme, že takýto druh vzťahov nie je až tak strašne ojedinelý, ako sme si mysleli. V tom prípade nebol problém skontaktovať sa s&nbsp;ľuďmi, ktorí s&nbsp;tým mali buď prebiehajúcu skúsenosť, alebo skúsenosť z&nbsp;minulosti. Stretli sme sa s&nbsp;rôznymi typmi ľudí. Z&nbsp;niektorých sme mali pocit, že prežívajú určitý pocit slobody. Pôsobili na nás harmonicky. A&nbsp;možno sú to dohady, ale stretli sme sa aj s&nbsp;pármi, pri ktorých sme mali pocit, že jeden z&nbsp;nich v&nbsp;tom vzťahu zostáva iba preto, lebo toho druhého partnera, ktorý chcel ich vzťah otvoriť, veľmi miluje. Dotyčný akoby sám seba presvedčil, že takto dokáže žiť, ale nebola to pravda. Okrem toho sme mali veľa kamarátov, ktorí síce boli v&nbsp;klasických, konzervatívnych vzťahoch, no v&nbsp;skutočnosti sa k&nbsp;sebe správali horšie ako páry, ktoré svoj vzťah otvorili. Naraz sme zistili, aká by mala byť univerzálna odpoveď na partnerské spolužitie. Odpoveď je, že každý si musí mieru otvorenosti vyriešiť v&nbsp;sebe sám.

Film je veľmi intímny, keďže divákovi dávate doslova dušu na podnose.

To ste dobre povedali, lebo sa ma často pýtajú na nahotu, ktorá nie je nikdy nikomu príjemná, ale vo filme sú zábery nakrúcané na mobil, veľmi zblízka do tváre. V&nbsp;týchto momentoch sme sa čo najviac snažili navodiť intimitu medzi hlavnými hrdinami, aby mal divák pocit, že je s&nbsp;nimi v&nbsp;posteli, kladie si rovnaké otázky a&nbsp;prežíva to s&nbsp;nimi. A&nbsp;toto nakrúcať bolo pre mňa omnoho ťažšie ako samotná nahota. V&nbsp;danom okamihu som akoby odhaľovala svoje vnútro s&nbsp;kamerou pred tvárou… Myslím, že vtedy som sa cítila nahejšia ako pri fyzickej nahote.

A&nbsp;čo sa ešte týka samotnej nahoty, bol za tým obrovský kus odvahy, že sme sa do toho pustili. Všetci herci riskovali, lebo je to skutočne intímny film s&nbsp;nahotou, ale našťastie nenatočili sme nič, čo by bolo veľmi vulgárne. To sa pokojne mohlo stať, keby sme netrafili primeranú mieru. V&nbsp;tomto smere to bol veľký risk, keďže sme všetci išli doslova s&nbsp;kožou na trh.

Pokiaľ viem, viacerí herci ponuku účinkovať vo filme odmietli.

Čo sa týka hlavného hrdinu Matyáša Řezníčka (31), ten prišiel na kasting a&nbsp;okamžite sme vedeli, že postavu Petra bude hrať on. Hľadali sme niekoho, kto by ku mne sedel, aby bola medzi nami akási energia navyše… Pri ostatných hercoch rozumiem a&nbsp;chápem, že to nechceli zobrať. Jednak pre tému, ale aj pre režiséra. Tomasz predtým natočil len jeden krátky film, ale nemal za sebou celovečerný debut. Keď idete nakrúcať s&nbsp;režisérom, ako je Peter Bebjak (52), ktorý má za sebou mnoho vecí, nebojíte sa s&nbsp;ním ísť do čohokoľvek, pretože má mnoho skúseností. U&nbsp;niekoho, kto je debutant, neviete, aj keď má dobrý zámer. Ten nemusí vyjsť a&nbsp;táto téma je skutočne na hrane, preto si vážim všetkých hercov, ktorí sa na nakrúcaní zúčastnili.

Ja ani neviem, či ľahko erotický film pre kiná bol v&nbsp;našich končinách vôbec natočený. Aj Slovensko sa profiluje ako katolícka krajina. Ako ho podľa vás Slováci prijmú?

To absolútne netuším. (Smiech.) Som však zvedavá, rovnako ako napríklad Tomasz. On ako Poliak dokonca žiadal o&nbsp;distribúciu filmu v&nbsp;Poľsku. Bol tam na nejakom festivale, kde mu povedali, že film je síce super, ale neodvážia sa ho uviesť do kín. Pre nich je to príliš… Niektorí zas tvrdia, že to nie je až taký kontroverzný film, a&nbsp;ja osobne si myslím, že v&nbsp;porovnaní so svetovou kinematografiou to nie je kontroverzné vôbec. Nemám pocit, že by sme týmto počinom prekročili nejakú pomyselnú hranicu. Ale v&nbsp;Česku vzhľadom na to, aké filmy sa tu v&nbsp;poslednom čase točia, vnímame, že sme o&nbsp;niečo odvážnejší ako ostatní.

Čo vám tento film priniesol do osobného a&nbsp;partnerského života?

Témou polyamorie som kvôli natáčaniu žila naozaj dlho. Jednak tým, že som pracovala na scenári, ktorý sa vám dostane pod kožu, ale keď sa začalo nakrúcanie, bolo to ešte intenzívnejšie. Uvedomila som si, že na tento druh spolužitia nemám. Nie je to moja cesta. Momentálne. Človek asi v&nbsp;živote prejde rôznymi štádiami, ale niečo také si ja aktuálne naozaj neviem predstaviť a&nbsp;som rada, že ani môj partner nie. (Smiech.) V&nbsp;tomto smere sme na rovnakej lodi. 

A&nbsp;ešte mi vďaka nakrúcaniu prišlo do života uvedomenie, že by som bola rada, keby som svoje pocity dokázala komunikovať partnerovi čo najskôr a&nbsp;keby som v&nbsp;rámci toho, čo sa so mnou deje, bola ochotná danú situáciu meniť. Viete, najskôr vám niečo vyhovuje, ale o&nbsp;dva mesiace už nemusí a&nbsp;vy namiesto toho, aby ste to priamo povedali, presviedčate samu seba, že je to pre vás v&nbsp;poriadku. Následne sa dostanete do slepej uličky, v&nbsp;ktorej môžete stratiť samu seba, a&nbsp;ja by som si veľmi priala, aby som toto dokázala rozpoznať a&nbsp;vedieť vykomunikovať. <br>Okrem toho som vďaka tomuto filmu vystúpila z&nbsp;pozície iba herečky. Naraz som mala zodpovednosť za tému a&nbsp;text, ktorý nie je jednoduchý, jednoznačný. Neviem, ako je to na Slovensku, či aj u&nbsp;vás vládne presvedčenie, že herci by len mali čakať na telefóne a&nbsp;nemali by si písať scenáre, lebo to nevyštudovali… V&nbsp;Amerike je to bežné, pretože keď tam poviete, že len hráte, pozerajú sa na vás zvláštne. A&nbsp;teda zvládnuť tieto predsudky bolo pre mňa náročné a&nbsp;dôležité zároveň. (Úsmev.)