Tak teda prečo?

Zistila som, že by som na partnera určite žiarlila a celkovo by to pre mňa bolo naozaj nepríjemné. Ako pozitívum vnímam ešte to, že cez tento film som sa o sebe veľa dozvedela. Zároveň mi v tomto smere spadli klapky z očí, pretože už netvrdím, že len spôsob, ako žijem ja, je správny. Naopak, vďaka tomuto filmu mám absolútny rešpekt pred takýmto spôsobom života, pokiaľ sa v ňom dotyčný cíti šťastný a slobodný.

Keď ešte trošku načrtnem dej filmu, hlavní hrdinovia Hana a Peter otvoria svoj vzťah, ale nie preto, že by to úplne chceli, skôr preto, že nedokážu úprimne opísať pred tým druhým, čo cítia, čo potrebujú, čo by sa im vo vzťahu páčilo, až to vyústi do hecovania a experimentovania s inými ľuďmi. Myslím, že komunikácia je ďalšia vec, na ktorej by mali páry zapracovať.

Určite. Aj toto je veľká téma a my, bohužiaľ, ani veľakrát nie sme vychovaní k tomu, aby sme odkomunikovali, čo sa v nás vlastne deje. Zároveň nie sme schopní chápať, že tieto potreby, pocity sa môžu v priebehu času meniť. Hlavný hrdina Peter má na začiatku pocit, že otvorený vzťah zvládne, až príde na to, že to „nedáva“. Chvíľu však trvá, kým si to prizná a uvedomí. V tom momente sa už jeho vzťah nachádza v bode, keď je ťažké zlepiť ho dohromady. A hlavná hrdinka Hana žila na začiatku filmu vo vzťahu, ktorý bol akýmsi kompromisom, ale už ju nenapĺňal. Nič z toho si navzájom nedokázali povedať. Následne sa začali schovávať za akúsi úprimnosť, počas ktorej si hovorili veci, ktoré sa vo vzťahu nehovoria. Úplne úprimní k sebe však aj tak nedokázali byť, lebo keď sa to v nich začalo lámať, nevedeli si to povedať… Toto je podľa mňa bežný jav, s ktorým sa veľa ľudí dokáže stotožniť. Mám na mysli momenty, keď sa človek necíti komfortne v určitej situácii, ale namiesto toho, aby to povedal, presvedčí sám seba, že to je to v poriadku, a čaká, že sa to vyrieši samo. No ono sa to samo nevyrieši…

Kde ste pri písaní scenára hľadali informácie? Bol problém nájsť ľudí, ktorí žijú v otvorených vzťahoch?

Viete čo, keď sme sa začali touto témou zaoberať, zistili sme, že takýto druh vzťahov nie je až tak strašne ojedinelý, ako sme si mysleli. V tom prípade nebol problém skontaktovať sa s ľuďmi, ktorí s tým mali buď prebiehajúcu skúsenosť, alebo skúsenosť z minulosti. Stretli sme sa s rôznymi typmi ľudí. Z niektorých sme mali pocit, že prežívajú určitý pocit slobody. Pôsobili na nás harmonicky. A možno sú to dohady, ale stretli sme sa aj s pármi, pri ktorých sme mali pocit, že jeden z nich v tom vzťahu zostáva iba preto, lebo toho druhého partnera, ktorý chcel ich vzťah otvoriť, veľmi miluje. Dotyčný akoby sám seba presvedčil, že takto dokáže žiť, ale nebola to pravda. Okrem toho sme mali veľa kamarátov, ktorí síce boli v klasických, konzervatívnych vzťahoch, no v skutočnosti sa k sebe správali horšie ako páry, ktoré svoj vzťah otvorili. Naraz sme zistili, aká by mala byť univerzálna odpoveď na partnerské spolužitie. Odpoveď je, že každý si musí mieru otvorenosti vyriešiť v sebe sám.

Film je veľmi intímny, keďže divákovi dávate doslova dušu na podnose.

To ste dobre povedali, lebo sa ma často pýtajú na nahotu, ktorá nie je nikdy nikomu príjemná, ale vo filme sú zábery nakrúcané na mobil, veľmi zblízka do tváre. V týchto momentoch sme sa čo najviac snažili navodiť intimitu medzi hlavnými hrdinami, aby mal divák pocit, že je s nimi v posteli, kladie si rovnaké otázky a prežíva to s nimi. A toto nakrúcať bolo pre mňa omnoho ťažšie ako samotná nahota. V danom okamihu som akoby odhaľovala svoje vnútro s kamerou pred tvárou… Myslím, že vtedy som sa cítila nahejšia ako pri fyzickej nahote.

A čo sa ešte týka samotnej nahoty, bol za tým obrovský kus odvahy, že sme sa do toho pustili. Všetci herci riskovali, lebo je to skutočne intímny film s nahotou, ale našťastie nenatočili sme nič, čo by bolo veľmi vulgárne. To sa pokojne mohlo stať, keby sme netrafili primeranú mieru. V tomto smere to bol veľký risk, keďže sme všetci išli doslova s kožou na trh.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...