Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Vybrať sa na takú dlhú a náročnú turistickú trasu a na dôvažok sama, to si vyžaduje turistickú prax. Aké boli vaše turistické začiatky?

Turistike som sa venovala ako vysokoškoláčka. Potom som sa vydala, prišla rodina, zamestnanie, nebolo času na túry. Mala som takzvanú technickú prestávku. K svojmu koníčku som sa vrátila až 45-ročná. Rozviedla som sa a bolo to treba rozchodiť. (Smiech). Začínala som so Slovenským rajom. Hlavne cez víkendy som tento národný park prešla krížom - krážom. Samozrejme, nemohla som vynechať ani Vysoké Tatry. Postupne som prešla na vysokohorskú turistiku a skialpinizmus. S cestovnou kanceláriou som sa napríklad vybrala do Álp. Sú krásne rozľahlé, bola som tam dvakrát, ale stačilo, pretože sú veľmi preľudnené. Na prelome rokov 2012 a 2013 sme si s kamarátom zorganizovali výjazd do Čile a na juh Argentíny. Najskôr sme vystúpili na najvyššiu sopku sveta Ojos del Salado (6893 m.n m.) z čilskej strany. Potom sme urobili túry na juhu Argentiny pod Fitz Roy a Cerro Torre. V Čile sa nám ešte podaril dvojdňový trek po pobreží Magalhaesovho prielivu na najjužnejší mys amerického kontinentu Cabo Froward.

Nie je to častý jav – začať s niečím novým vo veku 45 rokov. Dáva vám okolie najavo, že ste pozitívnou inšpiráciou?

Vek je len číslo, platí to doslova. V najlepšej fyzickej kondícii som bola ako 50-ročná, vtedy som začala s korčuľovaním na kolieskových korčuliach. Keď som zdolávala trasu SNP, oddychovala som v útulni Úhorná nad rovnomennou obcou v okrese Gelnica, zastavila sa pri mne mladá bežkyňa. Dali sme sa do reči, vyplynulo, že dlhý čas uvažuje o tom, že sa vyberie na trasu SNP, zbierala odvahu. Bola rada, že ma stretla, povzbudilo ju to. Podobne reagovala moja zubárka. Poprosila som ju o skorší termín, aby ma na takej dlhej ceste nič neprekvapilo. Vysvetľovala mi, že aj ona s manželom rozmýšľa o Ceste hrdinov SNP, ale majú obavy pre vek. Potom sa na mňa pozrela a skonštatovala, že vek teda asi nehrá úlohu. V Trenčianskych Tepliciach sa mi prihovoril pán na bicykli, ten bol nadšený, aký som si dal cieľ.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Je prekvapivé, že ste sa na takú náročnú trasu vybrali sama.

Vždy som inklinovala k samote, na túrach som si vyčistila hlavu, zregenerovala som sa. Ale predsa len som oslovovala známych, nikto nechcel ísť so mnou na takú dlhú trasu, skôr iba na etapy. Jeden z kamarátov vyhlásil, že ma bude na Devíne čakať so šampanským. Cesta SNP je časovo náročná, nie každý si môže povoliť čerpať takú dlhú dovolenku. Ja ako dôchodkyňa som si mohla povoliť časový komfort. V apríli som sa stala oficiálne dôchodkyňou, na trasu SNP som vybrala počas letných prázdnin a nikam som sa neponáhľala. Stretávala som však veľa turistov a turistky, rozprávali sme sa spolu, vymenili sme si skúsenosti, každý potom išiel ďalej svojím tempom.

A čo samotná príprava?

Fyzická nebola žiadna, ale moje telo bolo v dobrej kondícii, má dobrú pamäť. Čo chceme, to zvládneme, všetko sa dá. Psychická príprava trvala tri roky. Prvý rok som sa ešte necítila pripravená, druhý sme mali v rodine veľa akcií, nedalo sa. Tretí rok som si povedala – keď nepôjdeš teraz, nepôjdeš už nikdy. Zbierala som potrebné informácie, komunikovala s turistami a turistkami na sociálnych sieťach.

Bol aj strach? A čo bezpečnostné opatrenia?

Strach som mala veľký. Postupne sa však zmenšoval. Boli aj také dni, že pocit strachu ma zobudil ráno o piatej. Moja dospelá dcéra Žofia si o mňa robila starosti, veľa sme sa na túto tému rozprávali. Z bezpečnostných dôvodov som sa rozhodla, že každú noc budem spať v bezpečí, teda pod strechou a v posteli. Nocľah som si vždy rezervovala hlavne v penziónoch po trase. No predsa len som raz musela spať v lese v prístrešku s troma stenami. Nablízku bola kopa vlnitých plechov, tak som nimi večer zatarasila otvorenú časť, aby sa ku mne v noci nedostala divá zver. Celú noc ma budili zvuky zvierat, hlavne mľaskanie, podľa mňa to bola líška.

Ako sama žena ste boli zraniteľná. Ako ste sa pripravili na útoky zvierat aj ľudí?

Cestou som naďabila na čerstvé medvedie exkrementy a počula som aj, ako si niekde blízko „pobrumkuje“ medveď. Použila som rolničky, aby som na seba upozornila. Mala som na obranu aj sprej proti medveďom. Nemusela som ho použiť, ale cítila som sa s ním bezpečne. Našťastie v horách som stretla iba samých dobrých ľudí, ktorí mali podobný cieľ ako ja. Kto by sa už len teperil do hôr obťažovať turistku? Skôr som bola obozretná v dedinách a mestách.

Spomínali ste, že ste si dožičili aj komfort v podobe nocľahov. Nebol to predsa len drahý špás?

Čo je to drahé? Je to relatívny pojem. Niekto si kúpi značkovú kabelku, ja som si kúpila nocľahy. Celkovo som sa po trase tak trocha aj rozmaznávala, veď na takú cestu sa viac nevyberiem. Dožičila som si kvalitnú stravu aj maškrty. V Bardejovských Kúpeľoch a Trenčianskych Tepliciach som si dala výborný zákusok. V Štóse som si pochutnala na kúpeľných oblátkach, inde zase na zmrzline.

A čo batožina, koľko ste toho niesli na chrbte?

S vodou to bolo najprv devätnásť kíl, ale zredukovala som to na pätnásť. Cestou som sa zastavila doma, niektoré veci som vyložila.

Prešli ste teda celé Slovensko od severovýchodu až na západ. Aké miesta vás očarili?

Slovensko je celé krásne. Cestu hrdinov SNP som ponímala aj ako úctu k ľuďom, ktorí položili život v boji za našu slobodu. Veď v Slovenskom národnom povstaní zomrelo toľko mladých ľudí. Krásny je samotný východ Slovenska, pohorie Čergov. Páčila sa mi aj trasa z Kysaku do Košíc, prechádzala som nádherným lesom po hrebeni. Očarujúce sú aj Strážovské, Kremnické vrchy a pohorie Žiar. Neskutočne krásne sa mi javili Biele Karpaty.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Boli po ceste aj pocity typu vzdávam sa či nebodaj nadávky?

Nemám vo zvyku nadávať, pretože nadávky nikdy nikomu nepomohli, skôr problém riešim s chladnou hlavou. Ale priznám sa, občas si pohundrem. Samozrejme, že prišli aj chvíle slabosti. V Malých Karpatoch som si povedala – idem domov. No hneď nato som to v sebe potlačila. Posledné štyri dni ku mne prišla dcéra Žofka, posledné úseky prešla so mnou, psychicky mi to pomohlo. Jej prítomnosť bola pre mňa silná motivácia.

A čo samotný Devín, teda cieľ cesty – dostavila sa eufória?&nbsp;

Tá prišla postupne, lepšie povedané, pocit spokojnosti zo seba samej. Viac sa tešilo moje okolie. Netere mi napríklad urobili poster so snímkami. Z Devína sme išli k dcére, býva v Bratislave, dali sme si slávnostný obed a potom som sa vlakom vrátila domov do Popradu.

Slovenskí dôchodcovia a dôchodkyne veľmi neprekypujú optimizmom. Nízke dôchodky, ťažko dostupná zdravotná starostlivosť...

K dôchodku sa radšej nebudem vyjadrovať. Nejaké svoje diagnózy mám, ale dá sa s nimi žiť a športovať a to je hlavné. Veľa sa hýbem, baví ma napríklad lezenie v interiéri na umelej lezeckej stene, precvičím si pri tom celé telo. Začala som s tým pred piatimi rokmi. Som členka horolezeckého oddielu, v zime okrem iného spolu lyžujeme. Som obklopená podobnými ľuďmi, ako som ja, preto na nejaké zúfanie nemám priestor. Napríklad moja dobrá kamarátka je aktívna žena napriek vymenenému bedrovému kĺbu.

Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Siaha zo severovýchodu krajiny (Dukliansky priesmyk) až na západ po Devín. Od Bradla (Štefánikova mohyla) ide súbežne až po Biely kríž aj ako Štefánikova magistrála. Cesta hrdinov SNP prechádza väčšinou významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945. Celá táto magistrála je značená červeným turistickým značením. Trasa Cesty hrdinov SNP bola pomenovaná v roku 1956. Z krajinárskej stránky je veľmi rôznorodá, čo vyplýva z jej dĺžky ako aj skutočnosti, že neprechádza len horstvami, ale na určitých úsekoch zachádza aj do obývaných kotlín a tamojších sídel. Celkovo však trasa prechádza najmä horami a kopíruje aj horské hrebene. Turistická trasa vedie významnými pohoriami ako Čergov, Volovské vrchy, Nízke Tatry, Veľká Fatra, Žiar, Strážovské vrchy, Biele Karpaty, Malé Karpaty a prechádza niektorými mestami. Cesta hrdinov SNP je ťažký prechod a trasa sa zvláda v priemere za 26 až 28 dní. V júni 2021 Soňa Kopčoková prekonala ženský rekord Cesty v štýle bez pomoci s časom 11 dní, 15 hodín a 30 minút. 
Zdroj: wikipédia 

K dôchodku si dala darček: Prešla sama turistickú magistrálu dlhú 770 km

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Gáborík ukázala nové trendy líčenie: Preboha, čo to má na tvári?! Takto ste ju ešte nevideli

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Výber pre vás

K dôchodku si dala darček: Prešla sama turistickú magistrálu dlhú 770 km

Erika Szalayová

Súvisiace články

Ručne kosia vzácne lúky v SLOVENSKOM RAJI. Je to lepšie ako fitnes!

Ak práve nemá službu v nemocnici, určite niekam kráča: Aj manželku si našiel v horách

Pri starej hruške: V podhorskom kraji v jednom z údolí Rajeckej doliny sa čas nezastavil

Autor článku

Erika Szalayová

Gáborík ukázala nové trendy líčenie: Preboha, čo to má na tvári?! Takto ste ju ešte nevideli

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Výber pre vás