Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Kedy a&nbsp;aké problémy nastali, keď ste museli s&nbsp;Timkom vyhľadať odbornú pomoc?

Bolo to pomerne veľmi rýchle. Večer 6. júla sa začal sťažovať na prudkú bolesť v&nbsp;krížovej časti chrbtice, tak som ho zobral na pohotovosť v&nbsp;Žiline. Zobrali moč, urobili röntgen a&nbsp;bolesti mu postupne ustupovali, až sa nakoniec stratili. Moč ani röntgen nič neukázali. Z&nbsp;pochopiteľných dôvodov nás poslali domov bez toho, aby sme vedeli, čo sa stalo a&nbsp;prečo sa to stalo. Ale o&nbsp;pol piatej ráno sa začal s&nbsp;plačom opäť sťažovať na silné bolesti, tentoraz v&nbsp;oblasti slabín. Tak sme išli na pohotovosť opäť. Už sme boli hospitalizovaní. Odobrali mu krv a&nbsp;boli sme na sonografické vyšetrenie. V&nbsp;momente, ako prišli výsledky z&nbsp;oboch vyšetrení, doktorka ma zavolala na chodbu a&nbsp;oznámila mi, že po nás ide sanitka a&nbsp;že nás okamžite prevážajú na detskú onkológiu do Banskej Bystrice. Výsledky naznačovali, že Timko bude onkologický pacient.

Čo sa vám v&nbsp;tej chvíli premietlo hlavou? Museli to byť veľmi silné a&nbsp;smutné pocity.

Potreboval som to nejako rozdeliť. Na pragmatickú a&nbsp;potom na takú otcovskú emočnú stránku. Hlava mi to nebrala, emócie a&nbsp;otcovstvo krútilo hlavou, že to azda nie je možné?! Na druhej strane som sa díval do očí doktorky, ktorá mi to rozprávala a&nbsp;snažil som sa urobiť všetko pre to, aby sme sa čo najnormálnejšie a&nbsp;najbezpečnejšie dostali do Bystrice. A&nbsp;aby som hlavne počúval, čo mi doktorka hovorí. Takéto podozrenie lekárka nepovie pravdepodobne len tak. To znamená, že nech mi povedia čokoľvek, tak si to chcem zapamätať, vyhodnotiť a&nbsp;následne sprostredkovať svojej žene, prípadne svojmu synovi. Na jednej strane som tomu nemohol uveriť a&nbsp;na strane druhej som robil presne to, čo mi bolo povedané zo strany doktorov.

A&nbsp;rovnako to bolo aj na onkológii v&nbsp;Bystrici, kde sme dostali izbu a&nbsp;tam mi začali hovoriť, že toto je naša izba. Tu je také a&nbsp;také zariadenie, oddelenie má také a&nbsp;také možnosti, tu je spoločenská miestnosť, tu sa deti hrávajú, každú stredu je tu toto, každý piatok je tu toto. My sme vtedy ešte nemali diagnózu potvrdenú. Tá sa mala potvrdiť zo vzorky kostnej drene v&nbsp;pondelok ráno. Už v&nbsp;piatok poobede to však brali ako hotovú vec, že Dobrík tu bude dlho.

S&nbsp;manželkou ste komunikovali cez telefón?

Áno. Už keď sme boli na pohotovosti. Všetko som jej oznamoval o&nbsp;každom vyšetrení. Keď mi prišli povedať, že môže ísť o&nbsp;onkologické ochorenie, okamžite som jej volal. Povedal som jej, že nás prevážajú do Bystrice, aby nám priniesla nejaké oblečenie a&nbsp;aby prišla zobrať auto, aby mi priniesla nabíjačku na telefón. Riešili sme pragmatické veci. Manželka začala plakať, ja som plakal tiež...

Nepochybujem o&nbsp;tom, že nebolo jednoduché o&nbsp;chorobe hovoriť Timkovi. Ako ste sa mu to snažili vysvetliť?

Povedal som mu, že má ochorenie krvi. V&nbsp;podstate s&nbsp;ním komunikujem ako s&nbsp;dospelým človekom. Samozrejme ho nezaťažujem nejakými úvahami, teóriami, termínmi a&nbsp;fázami liečby. Vie, že má chorú krv, že to nedokážem u&nbsp;nás doma vyliečiť ani ja, ani mama. Že to je dôvod, prečo sme v&nbsp;nemocnici a&nbsp;že doktori, ktorí sa o&nbsp;nás starajú, sú super špecialisti, ktorí to vyliečiť vedia. Že sa riadime ich pokynmi. On mal veľmi nízku hladinu krvných doštičiek, transfúziou dostával krvné doštičky, ktoré sa chytali pomerne komplikovane a&nbsp;dlho. Nakoniec sa chytili, takže všetko bolo okej. Ale vysvetľoval som mu, prečo bol prvých desať dní nonstop pripojený na infúziu. Buď mu tiekli doštičky, alebo mu tiekla krv alebo antibiotiká, čiže bol nepretržite napojený na hadičku. Snažil som sa mu to vysvetľovať čo najjednoduchšie, ale najpravdivejšie.

Ako to prežíval on? V&nbsp;nemocnici ste s&nbsp;ním strávili 40 dní.

Jeho reakcia nebol nejaký plač, hystéria, zúfalstvo alebo strach. Že sa rozbehli prázdniny a&nbsp;on by chcel naháňať loptu po záhrade s&nbsp;kamošmi a&nbsp;chodiť na opekačky a&nbsp;stanovať so mnou na záhrade… Nebolo to také, že by trápil seba alebo mňa tým, aké sme mali plány a&nbsp;na základe toho ochorenia ich nemôžeme naplniť. Bol pokojný, bol statočný, rozvážny. Mnohé veci vydržal, podľa slov doktorov, prekvapivo dobre. Ja to hovorím všade, že on je vlastne najsilnejší.

Spomínali ste, že dostal krvné doštičky aj transfúziu krvi a&nbsp;antibiotiká. Podstupoval už aj chemoterapiu?

Hospitalizáciou sa začala liečba a&nbsp;nasadzuje sa aj chemoterapia.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

TAKTO SYNČEK BOJUJE S RAKOVINOU. FOTKY Z NEMOCNICE NÁJDETE V GALÉRII

Ako na jeho telo vplývala náročná liečba chemoterapiou?

Myslím si, že jeho telo to zvládalo. To, čo ho trochu ovplyvnilo, jednak to ovplyvnilo aj kolorit dňa aj jeho zjav, to bol liek Prednison. Jeho vedľajším účinkom bola takzvaná „žravka“, je to vlastne permanentný pocit hladu. My sme si najprv z&nbsp;toho robili žarty, že dnes už ôsmykrát ješ. A&nbsp;skončilo sa to tak, že Timko skončil na čísle 22. Dvadsaťdvakrát sa v&nbsp;priebehu jedného dňa najedol. Doktori mi povedali, že je to očakávaný a&nbsp;bežný vedľajší účinok pri každom jednom pacientovi. A&nbsp;že to nebudú liekmi potláčať, pretože tých už do seba dostal dosť. Jedine, keby sa v&nbsp;noci budil, plakal a&nbsp;bol nervózny, že je hladný. Ale to náš prípad nebol. Timko viditeľne pribral aj do bruška aj do tváričky. Ťažko mi je povedať, či to bolo chemoterapiou alebo tým, že už bolo teplo a&nbsp;boli sme 20., 25., 30. a&nbsp;35. deň v&nbsp;nemocnici, ale jeho nálada aj energia klesala dole. Ja som sa ho snažil motivovať k&nbsp;nejakej aktivite, aby ten čas prešiel, aby ho niečo zaujalo a&nbsp;v&nbsp;tom najlepšom prípade, aby sa zasmial.

Aké sú zatiaľ výsledky liečby a&nbsp;čo ukázali doterajšie vyšetrenia?

Timko na liečbu reaguje veľmi dobre a&nbsp;výsledky sú pozitívne. No liečba rakoviny je dlhá a&nbsp;náročná. Takže prvotné výsledky nás posilnili a&nbsp;dávajú nám veľkú nádej.

Liečba je nastavená na dva roky. Teraz sme boli päť dní doma a&nbsp;opäť sa vrátime do nemocnice.

Nepochybne je pozitívne myslenie aj pre vášho syna, aj pre vás veľmi dôležité. Čo vám pomáha nestratiť takéto nastavenie?

On, najmä on. Ale, samozrejme, je to aj obrovská podpora, to, ako sa k&nbsp;tomu postavila rodina, kamaráti, známi, kolegovia. Je to veľmi silné a&nbsp;v&nbsp;podstate si to bez toho ani neviem predstaviť. Ale to, čo mne osobne dáva silu, keď sa zavrú tie dvere na onkológii, tak to je on. Je to Timotej, ten pohľad môjho syna. Veď, čo už je viac? Úlohou lekárov je ho vyliečiť a&nbsp;ide im to veľmi dobre, a&nbsp;úlohou mňa ako otca je, aby ten chlapec necítil strach a&nbsp;neistotu. Musím povedať, že to zvláda perfektne, zvláda to najlepšie, najdospelejšie to zvláda práve on.

Verím, že náš rozhovor dodá silu ľuďom a&nbsp;rodičom, ktorí si prechádzajú niečím podobným. Čo by ste im odkázali?

Nech je zdrojom sily čokoľvek, treba to nájsť a&nbsp;využiť. Zavesiť sa na to a&nbsp;pripomínať si to stále. Niekto to vie nájsť vo viere, niekto to vie nájsť v&nbsp;sebe, niekto to vie nájsť v&nbsp;očiach svojho dieťaťa. Treba byť silný pre svoje dieťa. Nikdy netreba prestať veriť, mať dôveru, že tá liečba zaberie a&nbsp;že doktori vedia, čo robia. Že lieky sú vyladené, aby zaberali čo najúčinnejšie, aby mali čo najmenšie vedľajšie účinky. Nájsť zdroj sily, energie. Chceme, aby sa Timko nebál a&nbsp;najbližšej rodine a&nbsp;priateľom, ktorí nás na onkológiu prišli pozrieť, som povedal, že je jedno jediné pravidlo, že sa tam neplače. A&nbsp;nedodržali to všetci, nedokázali to, ale&nbsp;aj to je v&nbsp;poriadku.

Ako vníma odlúčenie od bračeka vaša staršia dcéra Nikolka?

Zaujíma sa veľmi o&nbsp;neho. V&nbsp;momente, keď som so ženou o&nbsp;tom telefonoval alebo sme sa bavili cez videohovor, tak ona nech bola kdekoľvek, nech robila čokoľvek, okamžite bežala za mamou. Pozerala na video, pozerala na Timka, ako sa mení jeho tvárička, ako mu rednú vlasy. Zaujímala sa, čo je to za ochorenie, prečo je to také vážne, prečo sme tak dlho v&nbsp;nemocnici, dokedy tam budeme. A&nbsp;zhodou okolností má zajtra 10 rokov (chvíľu zostane ticho a&nbsp;hercovi po tvári tečú slzy, pozn. red) a&nbsp;želala si ako darček, aby v&nbsp;tento deň mohol byť Timko s&nbsp;nami doma… Musím však povedať, že Nikolka to zvláda dobre. Má pekné leto. To sme si so ženou hneď na začiatku povedali, že prijímame diagnózu a&nbsp;absolútne veríme liečbe a&nbsp;Nikolka tým nesmie trpieť. Nesmie sa cítiť odložená, nesmie cítiť, že sa na ňu zabudlo. A&nbsp;preto si trúfam povedať, že mala pekné leto…

Kvôli okolnostiam ste si, predpokladám, museli dať pauzu od pracovných aktivít...

Áno. Mal som roztočený televízny projekt v&nbsp;zahraničí. Po veľmi krátkej a&nbsp;jasnej debate so svojím svedomím, so svojou ženou a&nbsp;s&nbsp;našou ošetrujúcou doktorkou som sa ospravedlnil produkcii a&nbsp;vysvetlil som im, v&nbsp;akej sme situácii. Vysvetlil som im, že môj syn nemá žiadne biele krvinky, žiadnu imunitu a&nbsp;ja ako otec, ktorý je s&nbsp;ním na onkológii, nemôžem ísť do Viedne na letisko a&nbsp;vycestovať do obrovského mesta Istanbul a&nbsp;točiť tam, potom sa vrátiť na letisko a&nbsp;ísť na onkológiu. Veril som, že to pochopia a&nbsp;projekt prispôsobia tejto okolnosti a&nbsp;tak sa aj stalo. Vyjadrili mi podporu. To bolo v&nbsp;lete. September, október som mal skúšať divadelné predstavenie, ale tým, že máme dve deti, každé jedno popoludnie, kedy ja môžem byť doma s&nbsp;dcérou, tak chcem byť s&nbsp;dcérou. Zrušil som väčšinu predstavení, ktoré som hrával v&nbsp;žilinskom divadle. Zamestnaný som stále v&nbsp;martinskom divadle, kde, samozrejme, predstavenia odohrám. Máme to už nastavené v&nbsp;rodine tak, aby to nijakým spôsobom neovplyvnilo chod divadla. Tam by som mal začať skúšať nové predstavenie až v&nbsp;novembri, tak verím, že vtedy už budem môcť splniť tento záväzok.

V&nbsp;tejto životnej situácii asi tuším, aké je vaše najväčšie želanie…

Aby sa naplnila tá dvojročná predikcia liečby, aby to bolo úspešné. A&nbsp;aby to minimálne toho chlapca, ak nie celú rodinu, do života posilnilo. Že Timotej spraví tento svet lepším na základe toho, čím si teraz musí prejsť..