Jana Homolová

Tesne pred Vianocami ste vydali novú, v&nbsp;poradí tretiu kuchársku knihu Aj varenie je umenie. Ako vznikla a&nbsp;mali ste po dvoch predošlých knihách stále z&nbsp;čoho čerpať?

Táto knižka vznikla viac-menej náhodou. V&nbsp;minulosti som vydala dve kuchárky, lenže už sa nedajú zohnať, preto som Gabike Belopotockej z&nbsp;Ikaru, s&nbsp;ktorou sme sa raz stretli na raňajkách, povedala: „Gabi, máme tie dve staré kuchárske knižky, ale nikde sa už nedajú kúpiť. Nemohla by si spraviť dotlač?“ A&nbsp;ona povedala: „Nebudeme predsa tlačiť staré knihy. Urobíš novú. Môžeš mi ju pripraviť do marca?“ (Smiech.) Vtedy sa mi pretočili oči, lebo som vedela, že v&nbsp;marci ma čaká premiéra hry pre jednu herečku s&nbsp;množstvom textu –&nbsp;Shirley Valentine, ale povedala som si, že to zvládnem!

A&nbsp;naozaj sme to celé skompletizovali. Čerpali sme aj z&nbsp;mojich dvoch predošlých knižiek, ktoré obsahujú overené recepty z&nbsp;rodinného dedičstva, ale nachádzajú sa v&nbsp;nej aj nové, pomerne nenáročné recepty, pretože žijeme v&nbsp;ére s&nbsp;potravinami, so surovinami a&nbsp;s&nbsp;koreninami, o&nbsp;akých sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo. Toto všetko som dala dokopy tak, ako som sľúbila, a&nbsp;v&nbsp;posledný marcový deň odovzdala vydavateľstvu. Teším sa, že sa knižku podarilo uviesť do sveta aj v&nbsp;tomto hroznom čase, keď bol napríklad problém s&nbsp;nedostatkom papiera. Vydali sme ju pred Vianocami a&nbsp;verím, že mnohí si ju našli pod vianočným stromčekom, lebo je to v&nbsp;prvom rade veľmi užitočný darček, napríklad pre svokry. (Smiech.)

Spomenuli ste rodinné dedičstvo. Nedávno som robila rozhovor s&nbsp;psychologičkou, ktorá povedala, že vzťah k&nbsp;jedlu v&nbsp;nás utvára samotná rodina, a&nbsp;vy veľmi často v&nbsp;súvislosti s&nbsp;jedlom a&nbsp;kuchyňou spomínate svoju babičku. Takže aká bola a&nbsp;čo všetko vás naučila?

Babička bola úžasná. Bola to bratislavská Nemka a&nbsp;varila rakúsko-uhorskú kuchyňu. Viedla domácnosť bývalému riaditeľovi továrne Dynamit-Nobel. Pochádzala zo Záhoria zo Šaštína a&nbsp;u&nbsp;nás doma bol vždy rituál, keďže ja som bola decko, ktoré nechodilo do družiny, že sa ma vždy ráno cestou do školy opýtala: „Zdenička, co sceš na objed?“ A&nbsp;ja som si vo veľkom vyberala. Napríklad fazuľovú polievku so širokými slížami a&nbsp;parené buchty s&nbsp;marhuľovým džemom a&nbsp;na to mak… A&nbsp;keď som prišla domov, obed bol na stole. Moja babička mi takto vyvárala a&nbsp;ešte bola taká roztomilá, že ráno v&nbsp;sobotu čakala v&nbsp;okne, a&nbsp;keď išla okolo moja spolužiačka, zavolala na ňu a&nbsp;povedala jej: „Veruško, poď sem, napísala sem ti, co mi kúpiš v&nbsp;obchodze, lebo Zdenička ešce spí.“ (Smiech.) Babička si ma takto rozmaznávala, ale na druhej strane ma veľmi veľa naučila tým, že ešte ako malé decko som pri nej často stála v&nbsp;kuchyni a&nbsp;zaujímala som sa o&nbsp;to, čo tam robí. Vďaka tomu si veľa vecí pamätám. Napríklad že nemôžem uvariť makové šúľance a&nbsp;dať do cesta čerstvé zemiaky. Ony musia byť deň staré, aby „nezožrali“ veľa múky a&nbsp;neboli potom tvrdé…

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Aké ďalšie rakúsko-uhorské jed­lá vám babička pripravovala?

Napríklad v&nbsp;nedeľu ráno som mala na raňajky domácu bábovku z&nbsp;kysnutého cesta, k&nbsp;tomu kakao, na obed bol wiener schnitzel, k&nbsp;tomu zemiakový šalát (bez majonézy) alebo zemiaky a&nbsp;k&nbsp;tomu uhorkový šalát, kurací alebo hovädzí vývar s&nbsp;tenkými slížikmi… Ako dieťa som bola naozaj rozmaznávaná. (Úsmev.)

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

V&nbsp;knižke spomínate aj svoj prvý kuchársky pokus. Bola to bublanina, ktorá zhorela. Poznám ľudí, ktorí nepodarky hodia jednoducho do koša, a&nbsp;potom aj takých, ktorí sa vynájdu a&nbsp;aj z&nbsp;nepodarka vymyslia nový recept. Ako je to u&nbsp;vás?

V&nbsp;tejto súvislosti musím opäť spomenúť babičku. Bola skutočne ohromná kuchárka. Robila fantastické jedlá z&nbsp;kysnutého cesta. V&nbsp;kuchyni za veľkým stolom, kde jedlá pripravovala, bolo okno, bývali sme na zvýšenom prízemí a&nbsp;vonku boli záhradky, kde sa pestovala rôzna zelenina, a&nbsp;keď sa jej niečo nevydarilo, babička to jednoducho vyhodila von oknom a&nbsp;bolo po paráde. (Smiech.)

Variť som sa naučila, keď som mala trinásť. Ako štrnásť-pätnásťročná som začala piecť, tak­že v&nbsp;tomto smere som sa nikdy nestratila. Pre mňa je varenie veľmi upokojujúca záležitosť. Zároveň je príprava dobrého jedla dôležitá pre rodinnú súdržnosť. Aj dnes, hoci sme s&nbsp;Brankom len dvaja, pokiaľ je to možné, raňajkujeme spolu, ak sa to dá, obedujeme a&nbsp;večeriame spolu. Pre mňa je to rituál, ktorý je naozaj potrebný, lebo dobré jedlo spája.

Na domácu kuchyňu si teda potrpíte, ale predsa len, stalo sa vám, že ste nedopatrením zablúdili napríklad do McDonaldu?

Tam som bola raz v&nbsp;živote a&nbsp;aj to dávno. Boli sme s&nbsp;Brankom v&nbsp;Paríži, vystúpili sme na nejakej zastávke metra a&nbsp;ja som bola veľmi hladná, tak sme sa rozhodli vyskúšať hamburger. Opakujem, bolo to dávno a&nbsp;ja, neznalá veci, som si objednala cheeseburger s&nbsp;predstavou, že to bude žemľa so syrom. (Smiech.) Branko mi objednávku doniesol a&nbsp;v&nbsp;tom momente som ju chcela reklamovať s&nbsp;tým, že mi tam omylom dali mleté mäso… Musím sa priznať, že ja osobne mám v&nbsp;obľube možno dve alebo tri kvalitné reštaurácie, ale inak naozaj pravidelne varím a&nbsp;vďaka tomu ani neriešim žiadne tráviace problémy.

A&nbsp;vraj sa počas varenia učievate scenáre, je to tak?

Áno, ale najskôr si celý text roz­analyzujem, a&nbsp;keď ho už viem, v&nbsp;hlave si ho pri varení memorujem. Muži túto schopnosť nemajú. Nedokážu robiť dve činnosti naraz, ale my ženy vieme bez problémov miešať guláš a&nbsp;medzitým si napríklad opakovať divadelný text.

Vaša nová knižka nie je len obyčajná kuchárka. Má veľmi pekný vizuál. Kto vám s&nbsp;jej prípravou pomáhal?

Okrem spomínaného Ikaru za vznikom tejto knižky stojí tím úžasných ľudí a&nbsp;mojich výborných kamarátov. Chcem spomenúť návrhára Borisa Hanečku, ktorý mi pripravil oblečenie na fotenie, fotografov Jakuba Klima, ktorý je autorom titulnej fotky, a&nbsp;Dušana Křísteka, ktorý urobil krásne fotky jedál, a&nbsp;Soničku Michalákovú. Ona je donorom tejto knižky a&nbsp;veľmi si vážim, že bola ochotná vstúpiť do niečoho takého, ako je kniha so mnou, pretože mohla sponzorovať projekty väčšieho významu, no rozhodla sa, že do toho ide, za čo jej ďakujem. Ešte musím spomenúť vizážistky Lucku Ružovú a&nbsp;Mir­ku Petráňovú Balúchovú. Obe ma krásne nalíčili, dokonca až tak dobre, že Kubo Klimo musel neskôr vyvracať názory mladých dievčat na to, že ma na fotkách priveľmi vyretušoval. Pravda je taká, že tieto dve dievčatá to spôsobili, lebo keď sa ráno zobudím, rozhodne takto nevyzerám. (Smiech.)

Keď sme pri vzhľade, s&nbsp;dobrým jedlom prichádzajú obavy o&nbsp;štíhlu líniu. Ako si ju udržiavate?

Stretla som sa s&nbsp;názormi ľudí, ktorí mi neveria, že sa stravujem normálne. Sú presvedčení, že mojím obedom je jeden šalátový list a&nbsp;sladkosti poznám len z&nbsp;rozprávania alebo z&nbsp;obrázkových časopisov. Moje heslo je –&nbsp;cvičím, aby som mohla jesť! Aj počas kovidu, keď sme mali obmedzený pohyb, som si sadla na stacionárny bicykel a&nbsp;bicyklovala som.

Súčasťou knižky sú rôzne historky z&nbsp;divadelného zákulisia. Mali ste presnú predstavu, ktorých hercov spomeniete, respektíve ktorí tam nesmú chýbať? Nestalo sa vám, že vtipných historiek bolo veľa, ale do knižky sa už nevošli?

Vybrala som v&nbsp;podstate tie najlepšie, ktoré som si pamätala. Verím, že pobavia čitateľov. Zároveň som chcela, aby sa na mojich úžasných kolegov spomínalo nielen cez ich prácu, ale i&nbsp;cez milé príhody, ktoré priniesol sám ­život.

Ktoré jedlo počas výnimočných udalostí nesmie u&nbsp;vás doma chýbať na sviatočnom stole?

Mám rada tradície, takže nesmie chýbať kapor so šalátom, dobrá kapustnica, vanilkové rohlíčky a&nbsp;k&nbsp;tomu Werichove rozprávky a&nbsp;koledy Fragile. (Úsmev.)