Obľúbená herečka Zdena Studenková (68) nás vďaka novej kuchárskej knihe nielenže pomyselne pozýva do svojej kuchyne, zároveň nám ukazuje, že vášeň, s ktorou žije aj stvárňuje divadelné a televízne postavy, sa dá preniesť do varenia a povýšiť ho tak na hotové umenie.
Tesne pred Vianocami ste vydali novú, v poradí tretiu kuchársku knihu Aj varenie je umenie. Ako vznikla a mali ste po dvoch predošlých knihách stále z čoho čerpať?
Táto knižka vznikla viac-menej náhodou. V minulosti som vydala dve kuchárky, lenže už sa nedajú zohnať, preto som Gabike Belopotockej z Ikaru, s ktorou sme sa raz stretli na raňajkách, povedala: „Gabi, máme tie dve staré kuchárske knižky, ale nikde sa už nedajú kúpiť. Nemohla by si spraviť dotlač?“ A ona povedala: „Nebudeme predsa tlačiť staré knihy. Urobíš novú. Môžeš mi ju pripraviť do marca?“ (Smiech.) Vtedy sa mi pretočili oči, lebo som vedela, že v marci ma čaká premiéra hry pre jednu herečku s množstvom textu – Shirley Valentine, ale povedala som si, že to zvládnem!
A naozaj sme to celé skompletizovali. Čerpali sme aj z mojich dvoch predošlých knižiek, ktoré obsahujú overené recepty z rodinného dedičstva, ale nachádzajú sa v nej aj nové, pomerne nenáročné recepty, pretože žijeme v ére s potravinami, so surovinami a s koreninami, o akých sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo. Toto všetko som dala dokopy tak, ako som sľúbila, a v posledný marcový deň odovzdala vydavateľstvu. Teším sa, že sa knižku podarilo uviesť do sveta aj v tomto hroznom čase, keď bol napríklad problém s nedostatkom papiera. Vydali sme ju pred Vianocami a verím, že mnohí si ju našli pod vianočným stromčekom, lebo je to v prvom rade veľmi užitočný darček, napríklad pre svokry. (Smiech.)
Zdena pôvodne plánovala urobiť dotlač svojich dvoch starších kníh, o ktoré bol stále záujem. Vydavateľstvo jej však navrhlo, aby vydala úplne novú knihu.
Zdroj: IKAR
Spomenuli ste rodinné dedičstvo. Nedávno som robila rozhovor s psychologičkou, ktorá povedala, že vzťah k jedlu v nás utvára samotná rodina, a vy veľmi často v súvislosti s jedlom a kuchyňou spomínate svoju babičku. Takže aká bola a čo všetko vás naučila?
Babička bola úžasná. Bola to bratislavská Nemka a varila rakúsko-uhorskú kuchyňu. Viedla domácnosť bývalému riaditeľovi továrne Dynamit-Nobel. Pochádzala zo Záhoria zo Šaštína a u nás doma bol vždy rituál, keďže ja som bola decko, ktoré nechodilo do družiny, že sa ma vždy ráno cestou do školy opýtala: „Zdenička, co sceš na objed?“ A ja som si vo veľkom vyberala. Napríklad fazuľovú polievku so širokými slížami a parené buchty s marhuľovým džemom a na to mak… A keď som prišla domov, obed bol na stole. Moja babička mi takto vyvárala a ešte bola taká roztomilá, že ráno v sobotu čakala v okne, a keď išla okolo moja spolužiačka, zavolala na ňu a povedala jej: „Veruško, poď sem, napísala sem ti, co mi kúpiš v obchodze, lebo Zdenička ešce spí.“ (Smiech.) Babička si ma takto rozmaznávala, ale na druhej strane ma veľmi veľa naučila tým, že ešte ako malé decko som pri nej často stála v kuchyni a zaujímala som sa o to, čo tam robí. Vďaka tomu si veľa vecí pamätám. Napríklad že nemôžem uvariť makové šúľance a dať do cesta čerstvé zemiaky. Ony musia byť deň staré, aby „nezožrali“ veľa múky a neboli potom tvrdé…
VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...Aké ďalšie rakúsko-uhorské jedlá vám babička pripravovala?
Napríklad v nedeľu ráno som mala na raňajky domácu bábovku z kysnutého cesta, k tomu kakao, na obed bol wiener schnitzel, k tomu zemiakový šalát (bez majonézy) alebo zemiaky a k tomu uhorkový šalát, kurací alebo hovädzí vývar s tenkými slížikmi… Ako dieťa som bola naozaj rozmaznávaná. (Úsmev.)
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...
