Dlhé roky pôsobíte na doskách SND ako dramaturgička. Diváci sa podľa vás radšej smejú alebo vyhľadávajú ťažšie témy?

Viete, som divadelník, ale zároveň aj divák a nerada vynášam všeobecné, rýchle súdy, čo divák potrebuje. Často sa čudujem, ako ľudia môžu niečo zjednodušene tvrdiť, dokonca aj moji kolegovia, ktorých si vážim, povedia – vieš, moja známa prišla do divadla a povedala, že starostí má všade dosť, že sa chce v divadle baviť… Veľmi by sme urážali a podceňovali našich divákov. Smiech nie je nič nižšie ako vážne zamyslenie a zas opačne, čiže divák chce v prvom rade vidieť úprimnú, profesionálne podanú výpoveď, ktorá nie je vykalkulovaná. Ak je to poctivá myšlienka, smútok, smiech, satira, práve to divák vyhľadáva. Sú ľudia, ktorí túžia po povrchnej zábave, a je to v poriadku. Môžu si dať pivečko, vyložiť nohy a prepínať programy v televízii. Občas sa dokonca stáva, že ich najviac pobaví reklama. (Smiech.) Ak však divák príde do divadla, vie prečo. A či už je to ľahká komédia, alebo ťažšia klasika, hlavne chce vidieť dobré divadlo a má na to plné právo. Osobne nevidím rozdiel v tom, keď s nadšeným potleskom vstane po Antigone či Ruských denníkoch alebo sa dokonale zabaví na Dobrodružstve pri obžinkoch. Pre mňa je to rovnaká hodnota.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoju prácu?

Inšpiruje ma všetko aj ako dramaturgičku, herečku, aj ako režisérku. Som typ, ktorý začína byť podozrivý, lebo sa kdekoľvek prihovára ľuďom. (Smiech.) V električke, zelovoci, na detskom ihrisku… Na základe toho spoznám mnoho ľudí rôznych profesií, iných generácií. Bytostne ma zaujímajú ľudia, kdekoľvek som. Keď som jeden deň „v teréne“, získam množstvo zážitkov a jeden je ako báseň, druhý ako film, ďalší ako filozofická rozprava alebo ako správa. Neustále nasávam všetko okolo seba ako špongia. Rada počúvam dialógy ľudí, a keď sú to zaujímavé slová alebo intonácie, následne si ich aspoň dvadsať minút nahlas opakujem pri tom, ako šoférujem, a vžívam sa v myšlienkach do daného rozhovoru. Uvažujem nad tým, ako to mohol daný človek takto povedať…

Okrem pozorovania študujem, čítam hry a počas celej korony som mala česť – a ešte stále mám – byť súčasťou zoomovej skupiny The Day After, ktorú založila izraelská dramatička Hadar Galronová. Stala sa mojou osobnou priateľkou, ale len cez odborné témy. V tejto skupine sú ľudia zo šestnástich krajín od Indie cez Ameriku, Nemecko, Taliansko, Maďarsko, Česko, Slovensko… V čase kovidu sme sa každú nedeľu tri-štyri hodiny stretávali na Zoome a rozprávali sme sa o zmysle divadla, o tom, aké bolo divadlo pred koronou, čo je zábava, smiech, čo je filozoficky dôležité. Dokonca sme spolu napísali jednu divadelnú hru, čítali sme si Čapkove hry. Aktuálne celý svet objavuje, aký bol Čapek skvelý dramatik, ktorý predpovedal globálne témy, a mňa tieto medzinárodné stretnutia ohromne obohacujú. Súčasťou sú významní ľudia, dramatici, herci a ja sa ich pýtam, čo videli, čítali, o aké divadelné hry majú diváci záujem v iných krajinách. Skrátka, inšpiruje ma všetko a témy hľadám všade. Neviem si predstaviť, čo by ma mohlo v divadelnej práci neinšpirovať.

Ste súčasťou jojkárskeho seriálu Kriminálka Kraj, v ktorom stvárňujete postavu Márie Jarošovej. V seriáloch neúčinkujete často, daný projekt vás musí zaujať. Čím vás dostal práve tento?

Bola to práca, ktorú som vziať musela. Moju postavu podplukovníčky Márie Jarošovej totiž pani Veléria Schulzová a pán Roman Olekšák výborne napísali. Oboch si vysoko vážim, lebo s nimi spolupracujem ako dramaturgička v SND. Hrala som napríklad aj v tretej sérii Za sklom, ktorú robili, a to sa mi takisto veľmi páčilo. Valéria mi raz spomenula: „Pomáha mi tvoja energia, tvoj typ na písanie jednej postavy v tomto seriáli.“ Povedala som jej: „Pokojne si ma požičaj.“ (Smiech.) A nakoniec ma zaskočilo, keď mi z televízie Joj zavolali a túto úlohu mi ponúkli. Potom som sa jednej milej panej z produkcie pýtala: „Ty už vieš, ktorý herec hrá kvôli peniazom, sláve, kariére… Kam by si zaradila mňa? Ja sa tam totiž nikde nevidím.“ (Smiech.) Zamyslela sa a povedala mi: „Ty tam chceš stretnúť nových ľudí.“ Mala pravdu. Tušila som, že spoznám nové prostredie, ľudí, témy. Bolo to pre mňa veľmi obohacujúce.

Páčilo sa mi, že moja postava robí svoju prácu s obrovskou chuťou, čo som si na nej vážila, až ma režiséri niekedy zastavili a povedali: „Ale riešiš vraždu, neteš sa tak, že si objavila nejakú stopu…“ (Smiech.) Keď som sa do toho vžila, naozaj som zažila, že som prestala riešiť podstatu akejsi hrôzy, ale tešila som sa z nového objavu vyšetrovania. Na základe toho som si uvedomila, že asi 80 percent prípadu je vždy v analytickom porovnávaní, vo vyhodnocovaní dát z rozličných kamier, z „béteesiek“ – to slovo milujem a verím, že raz mi niekto vysvetlí, čo znamená –, z výpisu hovorov, „špízovania“ na sociálnych sieťach…

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...