Jana Homolová

Divadelníci boli v&nbsp;čase korony poriadne skúšaní. Ako ste toto obdobie zvládali?

Na začiatku pandémie to bolo veľmi ťažké. Bolo to celé tajomné až mysteriózne. Vtedy som povedala –&nbsp;ak nám divadelníkom chýba divadlo viac ako divákom, potom dobre, že nás život preskúšal aj takýmto spôsobom, pretože v&nbsp;tomto vzťahu by mala byť rovnováha… Vzťah divákov k&nbsp;divadlu sme donedávna úplne posúdiť nevedeli, ale keď sa naše brány po kovide opäť otvorili, klobúk dolu pred všetkými diváčkami a&nbsp;divákmi, ktorí nielenže mali odvahu fyzicky do divadla prísť, ale aj dať najavo, ako veľmi ho potrebujú a&nbsp;milujú. Ani sa im, úprimne, nečudujem, pretože v&nbsp;týchto náročných časoch, ktoré žijeme, aj ja potrebujem umenie. Paradoxne práve náročné časy nám ukazujú, aké sú duchovné hodnoty, medzi nimi aj umenie, kultúra, pre život dôležité.

Vy ste už aj v&nbsp;roku 2019, keď v&nbsp;SND nastali problémy spojené s&nbsp;opakovaným rušením predstavení, povedali, že divák má byť na prvom mieste. Čiže nielen diváci, ale aj herci si viac začali vážiť svoju divadelnú prácu?

Áno, a&nbsp;nielen prácu, ale aj možnosť byť s&nbsp;divákmi, byť s&nbsp;kolegami a&nbsp;hrať! Počas najsilnejšej vlny sme hrávali aj streamované predstavenia bez divákov a&nbsp;to bolo, akoby sa na javisku znova zjavoval nový život. Akoby herci hlbšie, zreteľnejšie, intenzívnejšie hrali sami za seba aj spolu s&nbsp;kolektívom a&nbsp;to, čo sa na javisku dialo, vnímali ako veľkú mágiu, že vôbec môžu znovu hovoriť myšlienky konkrétnych postáv z&nbsp;konkrétnych predstavení… Myslím, že to, čo sa v&nbsp;minulosti stalo určitou zautomatizovanou a&nbsp;možno aj trošku povrchnou rutinou, nás vrátilo k&nbsp;prapodstate zmyslu, prečo túto prácu chceme robiť.

Okrem dramaturgickej a&nbsp;hereckej práce sa venujete réžii. Čo vás k&nbsp;režisérskej práci pritiahlo?

Potreba byť aktívnejšou a&nbsp;zodpovednejšou za témy, ktoré sa nastoľujú. U&nbsp;mňa rozhodne nejde o&nbsp;samoľúby karierizmus v&nbsp;tom zmysle, že už nielen hrám, ale aj režírujem. Ide o&nbsp;pocit, že nejakú tému treba vypovedať. Chcem byť za ňu plne zodpovedná a&nbsp;zároveň si chcem vyskúšať kreatívnu slobodu.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Dlhé roky pôsobíte na doskách SND ako dramaturgička. Diváci sa podľa vás radšej smejú alebo vyhľadávajú ťažšie témy?

Viete, som divadelník, ale zároveň aj divák a&nbsp;nerada vynášam všeobecné, rýchle súdy, čo divák potrebuje. Často sa čudujem, ako ľudia môžu niečo zjednodušene tvrdiť, dokonca aj moji kolegovia, ktorých si vážim, povedia –&nbsp;vieš, moja známa prišla do divadla a&nbsp;povedala, že starostí má všade dosť, že sa chce v&nbsp;divadle baviť… Veľmi by sme urážali a&nbsp;podceňovali našich divákov. Smiech nie je nič nižšie ako vážne zamyslenie a&nbsp;zas opačne, čiže divák chce v&nbsp;prvom rade vidieť úprimnú, profesionálne podanú výpoveď, ktorá nie je vykalkulovaná. Ak je to poctivá myšlienka, smútok, smiech, satira, práve to divák vyhľadáva. Sú ľudia, ktorí túžia po povrchnej zábave, a&nbsp;je to v&nbsp;poriadku. Môžu si dať pivečko, vyložiť nohy a&nbsp;prepínať programy v&nbsp;televízii. Občas sa dokonca stáva, že ich najviac pobaví reklama. (Smiech.) Ak však divák príde do divadla, vie prečo. A&nbsp;či už je to ľahká komédia, alebo ťažšia klasika, hlavne chce vidieť dobré divadlo a&nbsp;má na to plné právo. Osobne nevidím rozdiel v&nbsp;tom, keď s&nbsp;nadšeným potleskom vstane po Antigone či Ruských denníkoch alebo sa dokonale zabaví na Dobrodružstve pri obžinkoch. Pre mňa je to rovnaká hodnota.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu pre svoju prácu?

Inšpiruje ma všetko aj ako dramaturgičku, herečku, aj ako režisérku. Som typ, ktorý začína byť podozrivý, lebo sa kdekoľvek prihovára ľuďom. (Smiech.) V&nbsp;električke, zelovoci, na detskom ihrisku… Na základe toho spoznám mnoho ľudí rôznych profesií, iných generácií. Bytostne ma zaujímajú ľudia, kdekoľvek som. Keď som jeden deň „v&nbsp;teréne“, získam množstvo zážitkov a&nbsp;jeden je ako báseň, druhý ako film, ďalší ako filozofická rozprava alebo ako správa. Neustále nasávam všetko okolo seba ako špongia. Rada počúvam dialógy ľudí, a&nbsp;keď sú to zaujímavé slová alebo intonácie, následne si ich aspoň dvadsať minút nahlas opakujem pri tom, ako šoférujem, a&nbsp;vžívam sa v&nbsp;myšlienkach do daného rozhovoru. Uvažujem nad tým, ako to mohol daný človek takto povedať…

Okrem pozorovania študujem, čítam hry a&nbsp;počas celej korony som mala česť –&nbsp;a&nbsp;ešte stále mám&nbsp;– byť súčasťou zoomovej skupiny The Day After, ktorú založila izraelská dramatička Hadar Galronová. Stala sa mojou osobnou priateľkou, ale len cez odborné témy. V&nbsp;tejto skupine sú ľudia zo šestnástich krajín od Indie cez Ameriku, Nemecko, Taliansko, Maďarsko, Česko, Slovensko… V&nbsp;čase kovidu sme sa každú nedeľu tri-štyri hodiny stretávali na Zoome a&nbsp;rozprávali sme sa o&nbsp;zmysle divadla, o&nbsp;tom, aké bolo divadlo pred koronou, čo je zábava, smiech, čo je filozoficky dôležité. Dokonca sme spolu napísali jednu divadelnú hru, čítali sme si Čapkove hry. Aktuálne celý svet objavuje, aký bol Čapek skvelý dramatik, ktorý predpovedal globálne témy, a&nbsp;mňa tieto medzinárodné stretnutia ohromne obohacujú. Súčasťou sú významní ľudia, dramatici, herci a&nbsp;ja sa ich pýtam, čo videli, čítali, o&nbsp;aké divadelné hry majú diváci záujem v&nbsp;iných krajinách. Skrátka, inšpiruje ma všetko a&nbsp;témy hľadám všade. Neviem si predstaviť, čo by ma mohlo v&nbsp;divadelnej práci neinšpirovať.

Ste súčasťou jojkárskeho seriálu Kriminálka Kraj, v&nbsp;ktorom stvárňujete postavu Márie Jarošovej. V&nbsp;seriáloch neúčinkujete často, daný projekt vás musí zaujať. Čím vás dostal práve tento?

Bola to práca, ktorú som vziať musela. Moju postavu podplukovníčky Márie Jarošovej totiž pani Veléria Schulzová a&nbsp;pán Roman Olekšák výborne napísali. Oboch si vysoko vážim, lebo s&nbsp;nimi spolupracujem ako dramaturgička v&nbsp;SND. Hrala som napríklad aj v&nbsp;tretej sérii Za sklom, ktorú robili, a&nbsp;to sa mi takisto veľmi páčilo. Valéria mi raz spomenula: „Pomáha mi tvoja energia, tvoj typ na písanie jednej postavy v&nbsp;tomto seriáli.“ Povedala som jej: „Pokojne si ma požičaj.“ (Smiech.) A&nbsp;nakoniec ma zaskočilo, keď mi z&nbsp;televízie Joj zavolali a&nbsp;túto úlohu mi ponúkli. Potom som sa jednej milej panej z&nbsp;produkcie pýtala: „Ty už vieš, ktorý herec hrá kvôli peniazom, sláve, kariére… Kam by si zaradila mňa? Ja sa tam totiž nikde nevidím.“ (Smiech.) Zamyslela sa a&nbsp;povedala mi: „Ty tam chceš stretnúť nových ľudí.“ Mala pravdu. Tušila som, že spoznám nové prostredie, ľudí, témy. Bolo to pre mňa veľmi obohacujúce.

Páčilo sa mi, že moja postava robí svoju prácu s&nbsp;obrovskou chuťou, čo som si na nej vážila, až ma režiséri niekedy zastavili a&nbsp;povedali: „Ale riešiš vraždu, neteš sa tak, že si objavila nejakú stopu…“ (Smiech.) Keď som sa do toho vžila, naozaj som zažila, že som prestala riešiť podstatu akejsi hrôzy, ale tešila som sa z&nbsp;nového objavu vyšetrovania. Na základe toho som si uvedomila, že asi 80&nbsp;percent prípadu je vždy v&nbsp;analytickom porovnávaní, vo vyhodnocovaní dát z&nbsp;rozličných kamier, z&nbsp;„béteesiek“ –&nbsp;to slovo milujem a&nbsp;verím, že raz mi niekto vysvetlí, čo znamená&nbsp;–, z&nbsp;výpisu hovorov, „špízovania“ na sociálnych sieťach…

Vaša postava, ako ste už naznačili, vo výraznej miere poskytuje jednotke technickú podporu, komunikuje s&nbsp;laboratóriami, forenznými technikmi, operátormi… Aký je váš vzťah k&nbsp;technológiám v&nbsp;súkromí?

Technológie nie sú môj priateľ a zdá sa, že ani ja ich, lebo často veľké sofistikované systémy zlyhajú, keď som nablízku. (Smiech.) Moja dobrá kamarátka Anička Šišková (62), ktorá na rozdiel odo mňa miluje technológie, naplno ich využíva, sa mi občas ponúkne, že mi napríklad nastaví niečo na telefóne, ale ten zrazu nefunguje. Preto mi hneď prikáže: „Ty si radšej odsadni, lebo rušíš príjem!“ (Smiech.) Na margo mojej postavy „Jarošky“ musím povedať, že je síce technicky zdatná, ale v&nbsp;prvom rade je bystrá, lebo dáva veci do súvislostí. V&nbsp;jej prípade ide skôr o&nbsp;kreativitu mozgu ako o&nbsp;to, že by bola posadnutá technológiami.

Seriál mal byť pôvodne uvedený už začiatkom tohto roka, ale pre dlhšie trvajúce postprodukčné práce sa presunul až na jeseň. Pozriete si výsledok v&nbsp;televízii?

Raz som si o Magde Vášáryovej (74), ktorá odohrala naozaj veľké a krásne filmové úlohy, prečítala, že nepozerá filmy, v ktorých hrala. Ja osobne sa až po rokoch dokážem uvoľnene pozrieť na niečo, v čom som účinkovala. Viete, človek si vždy pripadá krajší, múdrejší a potom sa vidí naozaj a hovorí si – Bože môj! (Smiech.) Keď sa na seba pozriem o&nbsp;desať rokov, naozaj si pripadám mladšia, krajšia... Pevne verím, že seriál bude dobrý. Týka sa zločinov z&nbsp;okolia Záhoria a&nbsp;tie sú odrazom spoločenských vzťahov. Poukazujeme tým na skazenosť, ktorá sa ukrýva v&nbsp;zdanlivo dokonalom prostredí. A&nbsp;to je očistné.

Nedávno ste sa stali trojnásobnou babičkou. Aký je to pocit?

Veľmi intímny a hlboký. Fascinuje ma, ako sa dokáže opakovať tá mágia, ktorú sa aj zdráham do detailu opisovať, a znovu sa vrátila, lebo veď Lunka je tretia, už na ňu čakali Emka a Oskar. Rozmýšľam nad univerzálnou bankou lásky, ktorá je v nás a čaká, kedy si z nej požičiame na nový projekt… Nech nie som patetická, hovorí sa, že stále nie je vedecky prebádané, prečo nevyužívame značnú časť mozgu, a ja sa pýtam, o koľkej láske v sebe nevieme, čiže ani o dobre, súcite, schopnosti pochopiť nepochopiteľné... Teraz budem trošku osobná, pretože som sa až vo veľmi dospelom veku, teda približne pred dvomi rokmi, rozhodla, že sa dám pokrstiť. Veľmi si vážim energiu a&nbsp;prostredie evanjelického kostola na Panenskej v&nbsp;Bratislave. Aj vďaka svojmu oneskorenému dobrovoľnému krstu sa z&nbsp;duchovnej stránky cítim akoby „na poriadku“. Prinieslo mi to do života nové témy, o&nbsp;ktorých rada premýšľam.

Ale tá túžba po duchovnom živote vo vás musela byť stále, veď z&nbsp;dcéry Zuzky ste chceli mať ­farárku.

Áno. A&nbsp;keďže sa mi to nepodarilo, teraz pracujem na sebe. (Smiech.) Moje deti pokrstené sú a&nbsp;v&nbsp;mojom prípade som to spravila aj trošku formálne, aby som nebola jediná v&nbsp;rade generácií, ktoré predo mnou pokrstené boli. Zisťujem však, že tento akt mal a&nbsp;má pre mňa vyššiu pridanú hodnotu. (Úsmev.)