MUDr. Martina Mikesková (50) už roky lieči deti s onkologickými ochoreniami. Jej srdcovou záležitosťou je však domáca starostlivosť o nevyliečiteľne choré deti. Tvrdí, že ak cítia, že sa hrá už len o čas, pýtajú sa z nemocnice domov.

Boli ste ten typ, že ste chceli byť lekárkou odjakživa?

Od základnej školy.

Čo vás k tomu viedlo? Bolo to niečo konkrétne?

Keď som bola asi siedmačka, prečítala som si knihu Lekár umierajúceho času o Jánovi Jesseniovi, ktorý urobil prvú pitvu, a jeho životopis ma fascinoval. Obdivovala som jeho odvahu a odhodlanie. Hoci vedel, že riskuje, bol schopný a ochotný urobiť to v mene poznania. Zhltla som tú knihu a odvtedy sa vo mne začala prebúdzať túžba ísť na medicínu.

Do dospelosti sa to teda nezmenilo?

Nie, dokonca keď som bola na strednej škole, stalo sa z toho ešte niečo konkrétnejšie – áno, chcem byť lekárka a chcem byť onkologička. A potom sa začalo formovať – chcem byť detská onkologička. Akoby som bola naprogramovaná.

Prečo onkológia? Stretli ste sa s onkologickým ochorením v rodine? Čo sa vtedy o onkológii vedelo?

Bol to podľa mňa vtedy dosť neprebádaný odbor, neznáma krajina. Asi mi to evokovalo tú knihu o Jánovi Jesseniovi. Onkológovia boli v mojich očiach rovnako ako on ľudia, ktorí sa púšťajú do neznámeho a nepoznaného. Onkológia sa mi zdala plná otázok, to ma motivovalo. Druhá línia bola naozaj osobná – to, čo sa mi dialo v rodine. Formoval sa vo mne pocit, že chcem a dokážem ľuďom pomôcť v tom najväčšom utrpení.

Dá sa povedať, že ma k onkológii ťahalo utrpenie. A onkologické ochorenie u dieťaťa som vo svojej detskej hlave vnímala ako to najväčšie utrpenie. Je zaujímavé, že intuitívne som si to nespájala s bolesťou, ale skôr s psychickým utrpením. Viedlo ma to k vzťahom, to sa ma najviac dotýkalo. Keď som si to neskôr vyhodnocovala, práca na vzťahoch bola tá najväčšia motivácia. Mala som pocit, že kým niekomu pomôžem, musím si s ním vybudovať vzťah a získať si jeho dôveru.

FOTOGRAFIE K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

A potvrdilo sa vám to neskôr?

Keď som chodila na stáže na detskú onkológiu a nevedela som ešte, že sa tam dostanem, vnímala som to ako miesto, kam sa deti vracajú opakovane a zostávajú tam dlho. Išlo tam o dlhodobý vzťah medzi lekárom a pacientom.

Keď to posudzujete dnes, po rokoch práce na detskej onkológii, je to naozaj tak? Musíte mať k dieťaťu a jeho rodine vzťah, aby ste im mohli pomôcť?

Dnes to vnímam tak, že pomôcť sa dá aj bez dlhodobého vzťahu. Detská onkológia urobila obrovský pokrok, sú dostupné všetky možné lieky a formy medicínskej pomoci. Mnohé deti sa už na oddelenie po liečbe nevrátia. Zároveň si stále myslím, že náš život tvoria vzťahy. Musela som si však začať dávať pozor, pretože už prvé roky práce ma viedli k vyhoreniu. Išla som mu priam v ústrety.

Ľudia boli vďační za to, že som s nimi strávila čas, že som ich vypočula. Časom som si však uvedomila, že už nedokážem ani plakať. Nevedela som pustiť svoj žiaľ, mala som v sebe akúsi stenu. Na vlastnej skúsenosti som zistila, že si musím nastaviť hranice. Tie prvé roky však vnímam ako roky neuveriteľne krásnej práce.

Článok pokračuje na ďalšej strane...

Albert Einstein

Géniovia, ktorí sa narodili predčasne. IQ mali aj 160

Populárne články
Ilustračná snímka

Nové obvinenia! Neuveríte, kvôli čomu vraj Meghan spravila cirkus pred svadbou

Hrdý otec Boris Valábik sa po pôrode pochválil svojimi dievčatami.

Boj o život dcérky: BORIS VALÁBIK s manželkou prežili nočnú moru všetkých rodičov

Monika Beňová

Politička alebo bývalá modelka? MONIKA BEŇOVÁ sa zmenila na nepoznanie!

Hotel Apache ako prvý zamestnal ženy krupierky.

Pri zrode bola aj mafia: LAS VEGAS vyrástlo uprostred púšte

Asteroid s priemerom asi jeden kilometer preletel okolo Zeme vo vzdialenosti dva milióny kilometrov a dosiahol rýchlosť 35 kilometrov za sekundu.

Najväčší ASTEROID roka: Dosahuje stonásobne vyššiu rýchlosť než zvuk

Ambasáda je cudzie územie. Je to pravda?

Ambasáda je cudzie územie. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia