Naposledy sme sa spolu rozprávali rok po odchode vášho otca na večnosť. Vtedy ste povedali, že je to krátko a s jeho odchodom ste sa ešte nezmierili. Ako je to po štyroch rokoch? Je pravda, že čas lieči?

Je to stále ťažké. Bol to prvý muž môjho života a vždy ním bude, žiaľ, už tu nie je. Beriem to tak, ako to je, ale veľmi mi chýba… Teraz bývam u maminky, má zdravotné problémy. Bývam v jeho izbe a veľmi často na neho myslím. Stále je to pre mňa bolestivé a asi to nikdy neprejde. Napriek tomu, keď na neho spomínam, už sa viem pousmiať. V hlave sa mi vynárajú, len krásne a veselé spomienky… A aj keď to možno vyznie hrozne, som rada, že sa nedožil tejto doby. Bol by veľmi smutný z toho, čo sa tu deje.

Asi narážate na aktuálne udalosti, nevynímajúc ešte stále prítomnú pandémiu a vojnu na Ukrajine.

Áno, presne tak. Čo sa týka pandémie, bolo to náročné obdobie pre všetkých. Vďakabohu, už šesť rokov mám po svojom boku úžasného partnera a musím sa priznať, že ten pandemický čas sme strávili plnohodnotne. Začala som maľovať obrazy, čítali sme si, rozprávali sme sa, hrali sme spoločenské hry a všetky tieto aktivity nás ešte viac zblížili. Paradoxne, toto obdobie pochovalo veľmi veľa vzťahov, no nám sa to našťastie nestalo. Je to možno tým, že v začiatkoch nášho spolunažívania bol už ocko ležiaci pacient a ja som sa o neho starala. Bolo to veľmi náročné obdobie a zrejme preto už izolácia od okolitého sveta pre nás až taká ťažká nebola. Naopak, snažili sme sa z toho vyťažiť to pozitívne. V pracovnej oblasti to nebolo vôbec ružové. Ja som prišla o prácu, partner tiež, tak sa zamestnal na inom mieste a dokázal mi, že aj takéto záležitosti sa dajú vyriešiť. Podržal mamu aj mňa, za čo som mu vďačná. Toto obdobie považujem za naozaj krásne. Myslím, že môj tatinko by z neho mal veľkú radosť.

Horšie bolo, že sa šíril strach, a ja sa nerada bojím. Z každého média stále prichádzali negatívne správy a napriek tomu, že sme si doma vytvárali pohodu, celospoločenský tlak bol veľmi silný… Keď sa to skončilo a vrátili sme sa do práce, ktorú náročné obdobie už aj tak poznačilo, prišli ďalšie veľké tragédie… Som z toho veľmi sklamaná a teraz si dovolím hovoriť ústami svojho ocka, ktorý ma vychoval – medzi ľuďmi začal panovať egoizmus. Odvšadiaľ ho cítiť. Každého zaujíma len on sám. Na základe toho potom vznikajú tragédie typu, že si niekto vypije, sadne za volant a v obrovskej rýchlosti usmrtí nevinných mladých ľudí. Mám zimomriavky, keď o tom hovorím, ale je to ukážka toho, v akom stave je aktuálne naša spoločnosť. Nezaujíma nás, že niekomu ublížime, jednoducho ideme, veď nám sa nič nemôže stať… Teraz som síce narážala na extrémny príklad, ale tento egoizmus môžeme sledovať dennodenne. Napríklad keď prídem do potravín, vidím paniu bez rukavíc, ako si nahadzuje rožky do košíka a spokojne odíde. Stojím tam a pýtam sa sama seba: Čo teraz? Mám si po nej vziať obchytané rožky? Je to možno banálny príklad, ale takáto je dnešná spoločnosť. Ja si zoberiem a ostatní ma nezaujímajú… Ja zaparkujem cez dve parkovacie miesta a nezaujíma ma, že ďalšie autá nezaparkujú. Hlavne, že o mňa je postarané...

Tento egoizmus sme tu nikdy nemali. V rádiu rada počúvam reláciu Spravodliví medzi národmi. My na Slovensku máme najviac ocenených ľudí za pomoc Židom počas druhej svetovej vojny. Ale v tejto dnešnej spoločnosti už nie je empatia. Niekde sa nám vytratila ľudskosť. Vládne tu spomínané ego a my nevieme mať súcit s nikým a s ničím… Nikdy by som si nebola myslela, že sa dožijem vojny alebo nedávnych brutálnych vrážd na ulici… Myslím, že rovnako smutný by bol môj otec, práve preto hovorím, že mi síce nesmierne chýba, ale na druhej strane som rada, že sa nedožil toho, čo aktuálne zažívame.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...