Stano Dančiak by mal 80: Pre herca mali narodeniny trpkú príchuť. V rovnaký deň prišiel o otca!

Stano Dančiak by oslávil 80 rokov: Pre herca bol deň narodenín veľmi ťažký a bolestivý

Vtedy sa vždy uzavrel do samoty: Prečo STANO DANČIAK v deň svojich narodenín nikdy neoslavoval?

Jana Homolová

Naposledy sme sa spolu rozprávali rok po odchode vášho otca na večnosť. Vtedy ste povedali, že je to krátko a&nbsp;s&nbsp;jeho odchodom ste sa ešte nezmierili. Ako je to po štyroch rokoch? Je pravda, že čas lieči?

Je to stále ťažké. Bol to prvý muž môjho života a&nbsp;vždy ním bude, žiaľ, už tu nie je. Beriem to tak, ako to je, ale veľmi mi chýba… Teraz bývam u&nbsp;maminky, má zdravotné problémy. Bývam v&nbsp;jeho izbe a&nbsp;veľmi často na neho myslím. Stále je to pre mňa bolestivé a&nbsp;asi to nikdy neprejde. Napriek tomu, keď na neho spomínam, už sa viem pousmiať. V&nbsp;hlave sa mi vynárajú, len krásne a&nbsp;veselé spomienky… A&nbsp;aj keď to možno vyznie hrozne, som rada, že sa nedožil tejto doby. Bol by veľmi smutný z&nbsp;toho, čo sa tu deje.

Asi narážate na aktuálne udalosti, nevynímajúc ešte stále prítomnú pandémiu a&nbsp;vojnu na Ukrajine.

Áno, presne tak. Čo sa týka pandémie, bolo to náročné obdobie pre všetkých. Vďakabohu, už šesť rokov mám po svojom boku úžasného partnera a&nbsp;musím sa priznať, že ten pandemický čas sme strávili plnohodnotne. Začala som maľovať obrazy, čítali sme si, rozprávali sme sa, hrali sme spoločenské hry a&nbsp;všetky tieto aktivity nás ešte viac zblížili. Paradoxne, toto obdobie pochovalo veľmi veľa vzťahov, no nám sa to našťastie nestalo. Je to možno tým, že v&nbsp;začiatkoch nášho spolunažívania bol už ocko ležiaci pacient a&nbsp;ja som sa o&nbsp;neho starala. Bolo to veľmi náročné obdobie a&nbsp;zrejme preto už izolácia od okolitého sveta pre nás až taká ťažká nebola. Naopak, snažili sme sa z&nbsp;toho vyťažiť to pozitívne. V&nbsp;pracovnej oblasti to nebolo vôbec ružové. Ja som prišla o&nbsp;prácu, partner tiež, tak sa zamestnal na inom mieste a&nbsp;dokázal mi, že aj takéto záležitosti sa dajú vyriešiť. Podržal mamu aj mňa, za čo som mu vďačná. Toto obdobie považujem za naozaj krásne. Myslím, že môj tatinko by z&nbsp;neho mal veľkú radosť.

Horšie bolo, že sa šíril strach, a&nbsp;ja sa nerada bojím. Z&nbsp;každého média stále prichádzali negatívne správy a&nbsp;napriek tomu, že sme si doma vytvárali pohodu, celospoločenský tlak bol veľmi silný… Keď sa to skončilo a&nbsp;vrátili sme sa do práce, ktorú náročné obdobie už aj tak poznačilo, prišli ďalšie veľké tragédie… Som z&nbsp;toho veľmi sklamaná a&nbsp;teraz si dovolím hovoriť ústami svojho ocka, ktorý ma vychoval –&nbsp;medzi ľuďmi začal panovať egoizmus. Odvšadiaľ ho cítiť. Každého zaujíma len on sám. Na základe toho potom vznikajú tragédie typu, že si niekto vypije, sadne za volant a&nbsp;v&nbsp;obrovskej rýchlosti usmrtí nevinných mladých ľudí. Mám zimomriavky, keď o&nbsp;tom hovorím, ale je to ukážka toho, v&nbsp;akom stave je aktuálne naša spoločnosť. Nezaujíma nás, že niekomu ublížime, jednoducho ideme, veď nám sa nič nemôže stať… Teraz som síce narážala na extrémny príklad, ale tento egoizmus môžeme sledovať dennodenne. Napríklad keď prídem do potravín, vidím paniu bez rukavíc, ako si nahadzuje rožky do košíka a&nbsp;spokojne odíde. Stojím tam a&nbsp;pýtam sa sama seba: Čo teraz? Mám si po nej vziať obchytané rožky? Je to možno banálny príklad, ale takáto je dnešná spoločnosť. Ja si zoberiem a&nbsp;ostatní ma nezaujímajú… Ja zaparkujem cez dve parkovacie miesta a&nbsp;nezaujíma ma, že ďalšie autá nezaparkujú. Hlavne, že o&nbsp;mňa je postarané...

VIAC FOTIEK LEGENDÁRNEHO STANA DANČIAKA NÁJDETE V GALÉRII...

Tento egoizmus sme tu nikdy nemali. V&nbsp;rádiu rada počúvam reláciu Spravodliví medzi národmi. My na Slovensku máme najviac ocenených ľudí za pomoc Židom počas druhej svetovej vojny. Ale v&nbsp;tejto dnešnej spoločnosti už nie je empatia. Niekde sa nám vytratila ľudskosť. Vládne tu spomínané ego a&nbsp;my nevieme mať súcit s&nbsp;nikým a&nbsp;s&nbsp;ničím… Nikdy by som si nebola myslela, že sa dožijem vojny alebo nedávnych brutálnych vrážd na ulici… Myslím, že rovnako smutný by bol môj otec, práve preto hovorím, že mi síce nesmierne chýba, ale na druhej strane som rada, že sa nedožil toho, čo aktuálne zažívame.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Dvadsiateho šiesteho októbra sme si pripomenuli nedožitú osemdesiatku vášho otca. Bol rád, keď sa rodina stretávala pri príležitosti, ako sú narodeniny?

Ocko mal rád spoločnosť a&nbsp;miloval rodinu, takže všetky, nielen okrúhle narodeniny sme oslavovali v&nbsp;kruhu najbližšej rodiny. Okrúhle narodeniny sme už oslavovali aj za prítomnosti jeho priateľov, kolegov, to boli oslavy väčšie a&nbsp;bujarejšie. No dátum 26. október bol pre neho osobne veľmi ťažký a&nbsp;bolestivý, lebo mu presne na narodeniny zomrel jeho ocko. Práve preto nikdy v&nbsp;tento deň svoje narodeniny neoslavoval. Vtedy sa vždy uzavrel do samoty. V&nbsp;tomto bol možno zvláštny, ale nedelil sa s&nbsp;nami o&nbsp;svoje trápenia, väčšinou sa s&nbsp;nami delil len o&nbsp;radosť…

V&nbsp;minulosti som až tak nerozumela tomu, prečo aj po rokoch stále v&nbsp;deň svojich narodenín drží smútok za otcom, a&nbsp;pochopila som to až vtedy, keď nám odišiel. Zomrel 4.&nbsp;augusta. Ja som narodená 2.&nbsp;augusta a&nbsp;môj brat 6.&nbsp;augusta. Mám pocit, že my Dančiakovci si vždy vyberáme také dátumy, aby sa na nás nezabudlo. (Úsmev.) Dnes už chápem otcov pocit, pretože aj ja každý rok na svoje narodeniny idem k&nbsp;nemu na hrob, porozprávam sa s&nbsp;ním, nalejem mu pohár vína a&nbsp;aspoň pomyselne si s&nbsp;ním pripijem…

Oslava sa vždy posunula o&nbsp;niekoľko dní, a&nbsp;to už nasledovala Pamiatka zosnulých, preto sme sa vždy na otcove neokrúhle narodeniny stretávali v&nbsp;maskách. Nechcem povedať, že sme oslavovali Halloween, lebo ľudia hovoria, že to je americký sviatok, ale aj u&nbsp;nás sa kedysi na Dušičky chodilo po dedinách v&nbsp;maskách. Doma sme tento zvyk brali ako slovanský. Mali sme sviečky, vyrezávané tekvice a&nbsp;na sebe masky. Bolo to pekné.

Presne 26. októbra sme išli na jeho hrob a&nbsp;pripomenuli si jeho narodeniny aj úmrtie jeho ocka. Myslím, že tento jeho okrúhly sviatok bude ešte o&nbsp;niečo silnejší a&nbsp;emotívnejší, pretože aj ja som tento rok oslávila okrúhlu päťdesiatku a&nbsp;veľmi som dúfala, že sa jej dožije.

Dodatočne prajem všetko najlepšie a&nbsp;chcem sa opýtať, či ste sa pri tomto dátume pozastavili a&nbsp;trošku bilancovali?

Ďakujem pekne. Áno, musím povedať, že vždy, keď mám na konci nulu, zamyslím sa nad životom. Ale nemôžem povedať, že by som sa svojho veku bála, naopak, mám radosť, že som sa ho dožila. Aj som trošku bilancovala. V&nbsp;mojom živote sa pri nule vždy udialo niečo pozitívne, preto sa teším na novú životnú etapu. Navyše som vďačná, že pri sebe mám partnera, ktorý rovnako ako ja vek vôbec nerieši. Aj on tento rok oslávil okrúhlu päťdesiatku. A&nbsp;keďže sme narodení v&nbsp;rovnakom mesiaci, dokopy sme oslávili storočnicu. (Smiech.)

Je to veľká bojovníčka. Okrem zdravotných problémov, ktoré má, si minulý rok zlomila bedrový kĺb, absolvovala operáciu, rehabilitácie. Môžem povedať, že sa má dobre. Má božiu povahu, je veselá a&nbsp;najmä veľmi chce, bojuje. Po operácii to, samozrejme, bolo náročné. Ostala ležať na lôžku, ale pomohol jej čas strávený v&nbsp;nemocnici Sanom, odkiaľ sa už vrátila po vlastných. Začali sme rehabilitovať a&nbsp;musím povedať, že tak ako som obdivovala svojho otca, teraz veľmi obdivujem mamu pre jej prístup k&nbsp;životu. Keď vidím, ako veľmi chce žiť, napĺňa ma to obrovskou energiou a&nbsp;hovorím si, že to malo význam.

Je pekné, že svojou starostlivosťou vraciate rodičom to, čo vám odovzdali.

Či už išlo o&nbsp;otca, alebo teraz o&nbsp;moju mamu, robila som to a&nbsp;robím to s&nbsp;veľkou láskou, a&nbsp;keby sa to malo zopakovať, urobila by som to opäť a&nbsp;nič by som neľutovala. Pre mňa je rozprávka o&nbsp;troch grošoch takým životným krédom. Jeden groš vraciaš, jeden požičiavaš a&nbsp;ten posledný míňaš. Všetku lásku, ktorú mi rodičia dali, že ma naučili chodiť, čítať, počítať, viem sa o&nbsp;seba postarať, pracovať, mám zodpovednosť či už voči spoločnosti, alebo voči sebe samej, vážim si všetko, čo mi život dal, aj to, čo mi zobral, toto všetko mám naozaj len vďaka nim. Nebolo to ľahké rozhodnutie. Trinásť rokov som sa starala o&nbsp;tatina, štyri roky sa starám o&nbsp;mamu, ale povedala som si, že oni ma predsa obaja „drilovali“ do mojich osemnástich a&nbsp;to, čo im ja dávam späť, je v&nbsp;podstate ešte stále málo…

Spomenuli ste, že bývate s&nbsp;maminou, ste v&nbsp;otcovej izbe. V&nbsp;akej súvislosti na neho najčastejšie myslíte?

Dá sa povedať, že mne môjho ocka pripomína všetko. Odmalička som bývala v&nbsp;Starom Meste a&nbsp;teraz som sa doň vrátila. Občas si poviem, že som bola hlúpa, lebo som otca nepočúvala, keď sme napríklad išli spolu po meste a&nbsp;on mi rozprával, ako kedysi mesto vyzeralo. Hovoril mi o&nbsp;Vydrici a&nbsp;ja som vtedy ako pubertiačka s&nbsp;nezáujmom iba prevracala oči. (Úsmev.) Pri prechádzke centrom sa mi často stane, že si spomeniem na jeho slová a&nbsp;prepadne ma smútok. Rozprával o&nbsp;židovskej časti mesta, o&nbsp;podhradí… Spomínam si, ako som na týchto miestach vyrastala, no dnes sú úplne iné… V&nbsp;tejto súvislosti ma potom chytá spomienkový optimizmus a&nbsp;hovorím si, aké krásne boli vtedy tie časy.

Takže určite sa mi vynárajú spomienky na neho, ale väčšinou bývajú vtipné. Po štyroch rokoch je už aj čas vytesniť negatívne veci, ktoré sa možno udiali. Spomínam na otca len vo veselom duchu. Veľmi mi chýba, a&nbsp;keď občas potrebujem radu, spomeniem si na neho. Veľakrát sa síce stalo, že som sa jeho radami neriadila, no po čase som si uvedomila, že mal absolútnu pravdu. Dnes si však už musím poradiť sama. Samozrejme, stále mám pri sebe maminu a&nbsp;máme spolu krásny vzťah, ale s&nbsp;ňou sa nerozprávam tak, ako som sa kedysi rozprávala s&nbsp;otcom…

Ale zas je podľa mňa dobré, že ste sa neriadili všetkými otcovými radami a&nbsp;nestali ste sa napríklad kozmetičkou, ako si to prial.

Toto neviem zhodnotiť, lebo svoju kariéru, ktorú som mala vysnívanú – byť každý večer v&nbsp;inej postave a&nbsp;žiť život iných ľudí, som musela z&nbsp;vlastného rozhodnutia odsunúť na druhú koľaj, a&nbsp;tak som v&nbsp;herectve nedosiahla to, čo som chcela. Možno by som to bola dosiahla, keby som bola kozmetičkou a&nbsp;mala vlastný salón, ale neviem, či by som bola šťastná… Mňa herectvo aj teraz, keď si občas zahrám, veľmi napĺňa. Jednoznačnú odpoveď však nepoznám. 

Veľa ľudí sa ma pýta, či pre nenaplnenú kariéru nie som sklamaná. Ale ja sklamaná nie som, lebo to bolo moje rozhodnutie, že som sa nestala herečkou, ktorá plní obálky časopisov, nehrá každý večer v&nbsp;divadle a&nbsp;tak ďalej. Žijem svoj veľmi osobný a&nbsp;možno pre iných nezaujímavý život, ale som spokojná. Keby som si možno splnila sen o&nbsp;hereckej kariére, tak by som sa o&nbsp;svojho tatina nemohla starať, všetko by bolo úplne iné a&nbsp;dnes by som mala výčitky svedomia, že som s&nbsp;ním neprežila posledné chvíle jeho života…

Najmä dúfam, že 26. októbra, keď bude mať ocko osemdesiat, bude vonku pekné počasie a&nbsp;my sa s&nbsp;mojou rodinou prídeme vyhriať na Ondrejský cintorín, zaspomíname si na neho ako na veselú kopu, ako na človeka, ktorý mal nad všetkým nadhľad a&nbsp;hľadel do budúcnosti. Budem rada, ak mu ľudia, ktorí ho mali radi a&nbsp;na Dušičky sa budú prechádzať po Ondrejskom cintoríne a&nbsp;uvidia ho tam, zapália k&nbsp;tej jeho osemdesiatke sviečku. Budem si to veľmi vážiť a&nbsp;myslím, že rovnako aj on. Bude to prejav toho, že nám všetkým veľmi chýba. (Úsmev.)<br>