Dano Heriban odolával ponukám televízií až 10 rokov. Prečo tak dlho váhal?

Nevie sa dojesť poctivého hovädzieho vývaru, pražených tekvicových jadierok od mamy a nabažiť sa vône lesa. Po narodení synov spomalil vražedné pracovné tempo. S pokorou vraví, že hoci už nemusí nikomu nič dokazovať, zodpovednosť za rodinu je veľká. Nikto totiž nemá vyhraté.

Áno, doslova som sa im vyhýbal. Seriálová produkcia – v tom čase iba začínajúca, hovoríme približne o rokoch 2004 a ďalej – ma nezaujala. Mal som pocit, že si radšej počkám na niečo zaujímavejšie.

Nič mi neutečie. A čakal som približne desať rokov. Inak, je zaujímavé, keď vaši kolegovia robia a robia a vy sa iba prizeráte.

Už na kastingu s Peťou Polnišovou a autorom aj režisérom Tomášom Jančom som mal pocit, že sú to ľudia mojej krvnej skupiny. Keď mi po kastingu poslali zopár scenárov, rehotal som sa a vedel som si predstaviť, že to bude niečo iné.

Zaujímavé aj pre mňa. Myslím, že som urobil dobre. Väčšina seriálov sa robí veľmi rýchlo, herci, celý štáb musia zo dňa na deň reagovať na rôzne zmeny, aj v scenároch. Herec často ani nemá kedy premýšľať nad herectvom.

Preto spomínané roky „tréningu“ v divadle vnímam ako výhodu, je to predsa len kvalitatívne, obsahovo úplne iný svet.

Objavil som sa v jednej epizóde v seriáli Mesto tieňov a mihol som sa v seriáli Rádio. Ak nerátam študentské filmy a účinkovanie vo Večeroch Milana Markoviča.

Čiže herecky takmer žiadnu. Celý štáb aj herci v Hornej Dolnej boli v začiatkoch veľmi tolerantní. Vedeli, že keď sa Heriban otáča chrbtom ku kamere, je to omyl, Danovi to treba iba povedať a on sa otočí, ako treba. Lebo ešte nemá skúsenosť. (Smiech.)

(Smiech.) Jáj, tak niektoré situácie sú úsmevné a veľmi príjemné a niekedy sa zase cítim ako pedagóg, ktorý vysvetľuje, že ja sa nevolám Juraj Brmbalík a že mne naozaj, prosím, netykajte ako kamarátovi ráno o ôsmej na pumpe.

Musím vysvetľovať, že som normálny dospelý chlap, ktorý má tri deti, a Brmbalík je moja práca. Vnímajú ma ako súčasť svojej obývačky, ako svojho kamaráta, majú ma radi, čo si veľmi vážim, to je v poriadku.

Dospelý človek by však už mohol vnímať svet vedomejšie. Keby som hral masového vraha, čo by so mnou spravili? (Smiech.)

Myslím si, že všetko so všetkým súvisí. Internet a mediálny svet ponúkajú kvantum informácií. Sloboda, to bremeno spočíva v tom, aby sa človek dokázal kriticky rozhodnúť, vyhodnotiť, čo je pravda a čo už nie.

Čo je dôležité a čo nie. Keď ľudia prestanú premýšľať o svete a prostredí, v ktorom žijú, stanú sa z nich zvieratká, ktoré iba čakajú, kedy im kto dá papať, a žijú svoj život tak, ako im ho niekto iný nalinajkuje.

Nie je to problém konkrétnych médií, ale konkrétnych ľudí. Podľa mňa sa z ľudí pomaly vytráca prirodzený morálny kódex.

Nie, nestalo. To iba v noci sa občas zľakne psychika a sníva sa mi, že sa v nejakom predstavení zaseknem. Vo sne vidím nahnevané pohľady kolegov, starí bardi po mne zazerajú, že ty si skončil, môj zlatý, my s tebou už nechceme nič mať. (Smiech.)

Okolo tridsiatky, keď sa mi narodil prvý synček, som mal naozaj veľmi veľa zaujímavých divadelných ponúk. Či to bolo v GUnaGU s Vilom Klimáčkom, alebo v divadle AHA s Robom Horňákom a Viki Januškovou, kde sme si veľmi sadli.

Do projektov ma volali ľudia, ktorí dobre vedeli prečo, mali sme sa intenzívne radi a doteraz to trvá. Zároveň si už teraz uvedomujem, aké to bolo riskantné a „na hlavu“, pretože to sú veci, ktoré vás neuživia.

Napĺňal som si časť osobnosti radosťou z divadla. Akurát už mám deti tri, pred štyridsiatkou a niektoré veci vnímam inak. Už nemusím nikomu nič dokazovať, potvrdzovať neviemaké kvality.

Nemám obavu, že keď dnes odmietnem, už ma nezavolajú. Že by som neprežil. Aj keď zodpovednosť za rodinu, tú mám. Prirodzene. Život je dnes veľmi drahý a náročný na čas, pretože každá práca – aj tá, ktorá neprináša až taký benefit – vyžaduje čas. A nikto nemá nikdy úplne vyhraté.

Robím iba to, čo je nevyhnutné, čo osobne pokladám za prínos. Mám pocit, že inak ma to odvádza od podstatných vecí. Idem na sieť, iba keď si potrebujem niečo zistiť, zverejniť alebo sa uvoľniť, a dávam si limity.

Myslím, že ľudia sa „namotávajú“ aj vinou sociálnych médií na nepodstatné veci, ktoré ich odvádzajú od tých podstatných v ich vlastných životoch. Nahrádzajú si tým reálne vzťahy a zážitky.

Spravím všetko pre to, aby moje deti neboli otrokmi počítačových hier a sociálnych sietí. Pokiaľ u nich uvidím záujem aj o iné veci, že nejdú do závislosti, dám sa nimi rád presvedčiť, že im môžem dôverovať, že s mobilom či za počítačom to zvládajú.

Milujem hudbu. Tvorbu. Keď sa ocitnem v priestore sám a tvorím. Spojenie slova s muzikou. Po rokoch som prišiel na to, že je to aj moja terapia. Najkrajší je minimoment, keď vyjde text, príde melódia, nakoniec pesnička...

Strašne rád tiež chodím s deckami do prírody, bavím sa s nimi, hráme sa. Keď mám energiu. Keď si pospím, tak je dobre. Keď nie som vyspatý, necítim sa dobre a frflem, aj keď nechcem. (Smiech.)

Jasné, že prvá bola muzika. Od šiestich rokov som chodil na akordeón. Divadlo prišlo potom, pomaly, postupne. Na prelome 80. a 90. rokov bola v Trnave silná generácia hercov, na ktorých sme sa ako deti chodili pozerať do divadla zo školy.

Pod vplyvom tej vône som mal pocit, že to je moja cesta. Začal som nakrátko chodiť na dramatický krúžok. V tom čase som sa tam stretol napríklad s Jakubom Nvotom.

O pár rokov neskôr sme sa stretli opäť a na dlhé obdobie, keď rozbiehal študentské divadlo na Gymnáziu v Trnave, neskôr Túlavé divadlo, kam ma zavolal.

To už som zas medzičasom na nič nečakal a fungoval som naplno v klubových a celoslovenských improvizačných ligách. Všetko sa to v jednom rozhovore pospomínať ani nedá. Turbulentné roky.

Odmalička som si kreslil kapely, vždy som do nich začlenil, zakreslil aj seba. V osemdesiatom ôsmom či deviatom som doma našiel album Depeche Mode Violator. Nikto z nás ho nepočúval, vôbec netuším, ako sa doma objavil.

Mal som deväť rokov. Pamätám si, aký som bol nadšený, pre mňa išlo o zásadný objav. Objavil som úplne iný zvuk, než mali všetky mne dovtedy známe kapely. Potom sa mi dostal do ruky časopis, kde bol o nich článok, a zrazu som mal k zvuku aj obraz.

Boli fázy, keď som ho mal rád, a fázy, keď som ho neznášal. Na Konzervatórium v Bratislave, kam som denne vlakom dochádzal z Trnavy, som si ho musel roky vláčiť sám. Nebol totiž v dobrej kvalite vo výbave školy.

Keď mrzlo a nedajbože aj nasnežilo a niesol som ten 25-kilový nástroj cez Trnavu, azda jediný som kráčal smerom na stanicu. Ostatné decká išli opačným smerom – zo stanice, z Piešťan a okolitých dedín do Trnavy, do škôl.

Mal som čo robiť, aby som ustál ich rehoty, otázky, či ma rodičia vyhodili z domu, keď sa trepem s takým veľkým kufrom. (Smiech.) Vtedy som občas zapochyboval, čo to vlastne robím.

Ale môj záujem o muziku bol všeobecný a fatálny. Akordeón bol prostriedok, ako sa dostať v hudbe ďalej, bol so mnou odmalička spojený. Ovládal som ho najlepšie zo všetkých nástrojov, ktoré som dovtedy chytil do ruky.

Už pár rokov znova áno. Nie je to síce nástroj, s ktorým odohrám celý koncert, ale v rámci programu ho pravidelne vyťahujem. Stále je pre mňa zaujímavý. Zakaždým cítim, ako sa ľudia nadýchnu, čo sa bude diať. (Smiech.)

Spievajúcich akordeonistov, ktorých ľudia poznajú, je stále ako šafranu.

Prvé predstavenie pred deťmi som zažil počas angažmánu v Martine. Na začiatku prvej sezóny som dostal úlohu v rozprávke. Vtedy som bol hrozne naštvaný.

Prečo ja musím hrať ako prvú vec rozprávku? Očakával som niečo úplne iné. Napokon som sa tomu napriek prvotnému odporu úplne oddal a bola z toho veľmi krásna skúsenosť.

Zároveň som zistil, že ma to s deťmi a detskými témami nielen na javisku nesmierne baví. Vtedy som prvýkrát skladal do predstavenia muziku pre deti a pochopil som, že raz sa k tomu ešte intenzívnejšie vrátim.

Prišiel správny čas. Môj syn išiel do škôlky, mal tri roky, deťom sa v tomto veku výrazne mení vnímanie sveta, života, viac ich zaujímajú príbehy, knižky, socializujú sa.

Vozieval som ho autom a chcel som mu pustiť hudbu. No nechcel som, aby počúval iba moju, dospelácku. Prečo by aj mal, nie? Chcel som niečo veselé, zábavné, s fantáziou, primerané veku.

A zistil som, že okrem muzikálu Neberte nám princeznú a zopár vecí Petra Nagya z 90. rokov nemám veľmi čo. Že veľmi absentuje dobrá hudba pre deti. A spomenul som si na moment spred piatich rokov, z divadla.

Pomaličky som začal vybrakovávať Turčiansku knižnicu a hľadať texty. Boli však zastarané, možno to bolo tým, že som vyťahoval staré knižky. (Smiech.) Vtedy som si povedal, že ich pomaličky skúsim písať sám.

Zistil som, že viem čerpať aj z našich domácich otcovsko-synovských hier. Mali sme a máme vlastné slovné hry, nové slovné spojenia.

V tvorbe hľadám formu, ktorá deti baví alebo je pre ne ešte únosná. No v tomto som trochu egoista, musí to baviť najskôr mňa. (Smiech.)

Áno, jasné. Na druhej strane je to trochu kopanec do zadku samého seba. Chcel som, aby mali doma dobrú muziku, o ktorej si myslím, že takto by to malo vyzerať pre deti v dvadsiatom prvom storočí.

Ale synovia to majú tak radi, že to vyžadujú neustále. Chcú doma počúvať aj nahrávky, ktoré ešte nemám upravené, ktoré ešte nevyšli, a mne je potom samému zo seba zle, pretože je toho už priveľa. (Smiech.)

Neviem, či to dokážem nejako vedome analyzovať, rozobrať a posúdiť. Nemyslím si, že by som bol predtým žil zle a zrazu si dávam pozor, aby sa deti za mňa nehanbili. Ale je to asi pocit, že život je ešte krajší, než keď človek bol sám alebo iba vo vzťahu so ženou.

Aký som otec? Keď som vyspatý, som, myslím, veľmi bláznivý, hravý. Keď som nevyspatý, som ufrflaný. Ale to som už spomínal. A moji synovia si bezpečne všimnú práve tie momenty, keď už tato nezvláda byť v pohode. (Smiech.)

Každý úplne iný, iná povaha, iné potreby. Najstarší Theuško, to je taký vedátor, encyklopedista. Prostredný Viktorko má dva a pol roka, je viac fyzický, hravejší, bláznivý.

Na najmladšieho si ešte posvietim, Martinko je maličký, má rok. Už teraz však vidím, že nebude bombardér ako Viktorko, je jemnejší.

Najradšej s nimi chodím do prírody, na bicykli, keď sme aj fyzicky aktívni. Nečakáme, že nás niečo osvieti v obývačke. Páči sa mi, keď sa pýtajú, sú zvedaví.

Kúpime mapu, ukážem im, kde všade sme boli. Ale v podstate všetko, čo baví ich a čo chcú robiť, ma dokáže pritiahnuť.

Krásne. Aj keď ma občas nútili hrať na akordeóne. (Smiech.) No v konečnom dôsledku to bolo dobré, vedeli, čo robia, videli, v čom som dobrý, a nejako vycítili, že by som sa tomu mohol venovať aj v budúcnosti.

Žili sme v Trnave, síce na sídlisku, ale veľmi blízko hájov a rybníkov. Rodičia nás veľmi často brávali na výlety do lesov, aj keď možností cestovať nebolo ani zďaleka toľko, ako je dnes.

Chodievali sme na podnikové chaty, boli aj Tatry, aj rudohorie. Mali sme zopár miest, kam sme sa každý rok vracali. Osvojil som si, že treba s deckami raz za čas vypadnúť do prírody. Načerpať silu. Mám rád mestá, ale iba v meste by ma trafil šľak.

Nechcem ich do ničoho tlačiť. Vidím, že najstarší Theo nemá veľký záujem o veci, ktoré robím. Pýta sa, kde som hral, čo mám nové, vypočuje si, ale to je všetko a ja ho na hudobnú netlačím.

Dávam mu návrhy, a čo si z toho vyberie, nechávam na ňom. Na druhej strane, veľa ľudí vraví, že keby ich rodičia neboli občas prinútili, neboli by tam, kde sú teraz.

Aj mňa občas prestalo baviť cvičenie na nástroji, vtedy ma rodičia trochu pritlačili, aby som sa premohol, a išlo sa ďalej. No mňa hudba bavila, išlo mi to.

Čiže ak sa môj syn pre niečo rozhodne, budem ho motivovať a trvať na tom, aby sa nevzdával pri prvom neúspechu alebo pri prvej nechuti. Keď niečo začne, mal by to dokončiť.

Áno. Ale nie som náročný, nepreberám. Najradšej mám hovädzí vývar a mäsko z neho. Jadierka z dyne – naši majú políčko, na ktorom rastú, a mama ich spraví tak, že také nenájdete na žiadnych trhoch ani nikde na svete.

Pre mňa najlepšia pochúťka. Teraz aktuálne „fungujem“ na opečených tekvicových jadierkach. (Smiech.)

Pamätám si, ako voňali Tatry. Keď som vošiel do lesa, ich vôňa mi udrela do tváre, do nosa. Bohužiaľ, teraz to v Tatrách už tak nie je. Ale vždy, keď to v nejakom lese podobne vonia, pripomenie mi to detstvo.

Pamätám si vôňu chát a dreveníc, kam sme chodili raz-dva razy do roka. A chuť? Babka piekla lokše na starom „šporhelte“, najprv voňal horiaci ohník v piecke, potom lokše.

Pre nás decká robila makovo-lekvárové posypané cukrom, proste sladké ako cecok, ale také dobré! (Smiech.)

Veľký. Preniesol som si ich z domu do vlastnej domácnosti. Dedo bol organista, často som s ním chodieval do kostola. Je to asi prostredím, ktoré ma formovalo.

Na Vianoce prerezávame jabĺčka a hľadáme šťastie, máme oblátky, kapustnicu s množstvom hríbov, sliviek – klasika. Potrebujem však prežiť duchovný rozmer, že sme sa nestretli len preto, aby sme sa najedli a napili.

Keď dvaapolročný synček povie: „Ale šme ša ešte nepomodlili a ideme papať?“ Viera, že sa stretneme aj o rok a zopakuje sa to. Zažil som Vianoce bez tohoto rozmeru a bolo to smutné, nedávalo mi to zmysel.

Bolo hlučno, dosť hlučno. Ale neboli tam žiadne kamery ani nič podobné. Podľa mňa dvoch ľudí, ktorí chcú spolu prežiť život, musí spájať čosi viac nad nimi.

Nejde ani tak o Boha, medzi nimi musí byť niečo navyše, musia k niečomu smerovať dlhodobo, nedá sa žiť iba zo dňa na deň. Krátkodobý plán vo vzťahu nestojí za nič. Inak si to ani neviem predstaviť

.