Potom ste pričuchli ku komunálnej politike. Prvá kandidatúra v roku 2002 za starostu rodnej obce Prašice vám nevyšla. Podarilo sa to až v ďalšom volebnom období. Vtedy ste už kandidovali ako sympatizant Smeru.

Áno, formálne ako sympatizant Smeru, pretože z prvých volieb z roku 2002 som mal zlú skúsenosť. Ako nezávislý kandidát som musel okrem iných procedúr od spoluobčanov zozbierať potrebný počet podpisov, absolvovať množstvo náležitostí, od ktorých je stranícky nominant oslobodený, preto táto pomôcka sympatizanta strany. Napokon som neuspel s rozdielom šesť hlasov. Môj súper to dal navyše spoluobčanom, ktorí mi dali podpisy, jasne pocítiť, preto som si v ďalších voľbách dal poradiť od skúsenejších a nastúpil som ako spomínaný sympatizant Smeru. Voľby som vyhral o 150 hlasov. Začal som pracovať veľmi opatrne. Musel som načrieť do pravidiel komunálnej minipolitiky, miniekonomiky, minihospodárstva, miniškolstva, skrátka do všetkého, s čím sa obecný miniúrad stretáva. Až po roku a pol, keď som sa zorientoval, začal som využívať nadobudnuté poznatky a svoje kontakty v prospech dediny. Počas môjho pôsobenia sa mi podarilo preinvestovať vyše 120 miliónov korún z rôznych podporných fondov. Mal som ambíciu obec pozdvihnúť a zveľadiť. Zároveň som chcel obnoviť Duchonku, ktorá bola kedysi stredoeurópskym socialistickým rekreačným centrom, no v 90. rokoch začala jej kvalita veľmi upadať. Chcel som jej dať novú, modernú tvár. Urobiť z nej také malé milé Švajčiarsko. (Smiech.) Nebolo to nemožné. Prostredie, predpoklady na to boli, išlo len o to, aby sa využili všetky možnosti, ktoré sa nám naskytli, a tak som si kandidatúru zopakoval v roku 2010, ale nevyšlo to a ja som z rodnej obce odišiel so sklamaním a smutný. Aj keď sa dlho potom objavovali názory v zmysle – Paulovič do Prašíc doniesol kultúrnosť a slušnosť.

Prečo to nevyšlo?

O tom potom… Nabudúce. Je to na ďalší rozhovor.

Herec má tri dcéry. Najmladšia Dominika je na otca veľmi naviazaná.
Zdroj: Archív NMH

Počas svojej práce, nielen hereckej, ale aj starostovania, ste nebývali doma často. Asi bolo náročné vychovávať popritom tri dcéry.

Nebolo to náročné. Jediné, čo sám sebe vyčítam, je, že som sa im nedostatočne venoval. Najmä prvým dvom v ich ranom veku, i keď sa stávalo, že keď som chodil po filmovačkách a veľa som cestoval, často som ich brával so sebou. Cez prázdniny, víkendy a sviatky sme chodili k mame do Prašíc, kde prežili pekné pubertálne aj post pubertálne roky. Mali to tam veľmi rady a doteraz na tieto časy a na babku s láskou spomínajú.

Ale nedostatočnú prítomnosť doma ste si napokon vynahradili pri najmladšej dcére Dominike.

Je to pravda. Má 80-percentný pohybový hendikep, ale jej psychická a mentálna podstata je veľmi zaujímavá, zvláštna, svojská. Dominika je mimoriadne duchaplná a inteligentná. Používa neskutočné hlášky. Občas ostaneme prekvapený, kde na to chodí. Nesmierne vzácne je, že sa skoro nikdy na nič nesťažovala a nesťažuje. Musím povedať, čo je obdivuhodné, že zo všetkých úspešných relatívne zdravých mladých i starých ľudí, s ktorými som sa stretol a stretávam, nepoznám šťastnejšieho človeka, ako je ona.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia