Baví vás viac herectvo alebo réžia?

Viete, každá disciplína je iná. Keď som s herectvom začínal, nič iné som si nedokázal predstaviť. Počas pôsobenia v Divadle SNP v Martine (dnes Slovenské komorné divadlo v Martine, pozn. red.) som začal režírovať ochotnícky divadelný súbor v Turanoch. Po režisérovi Jurajovi Nvotovi (67) som tam ako režisér prebral shakespearovskú komédiu Skrotenie zlej ženy, ktorú s nimi réžijne nedokončil, lebo jeho hosťovanie v Divadle SNP v Martine sa skončilo skôr. Takto som sa dostal k réžii – ako slepé kura k zrnu. Fungovali sme spolu s turianskymi ochotníkmi asi desať rokov a naštudoval som s nimi asi osem divadelných inscenácií. Povyhrávali sme niekoľko amatérskych divadelných prehliadok a trošičku sme šliapali na päty Jožkovi Bednárikovi (†65) a jeho ochotníkom zo Zelenča.

Keď si na toto obdobie s odstupom času spomeniem, začínal som s obavou a pokorou. Postupne ma táto tvorivá činnosť uchvátila a aj s jej strasťami, radosťami si ju užívam a chcem užívať ďalej.
Ľ. Paulovič

Prvú profesionálnu režisérsku príležitosť vám dal Juraj Slezáček (†73).

Áno, presne tak. Bolo to na doskách SND. Rozprávka Popoluška a princ, ktorú sme pripravili s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou (61). Hrali sme ju niekoľko rokov a mala výborné divácke ohlasy. Bola to rozprávka, ako má byť, pre deti aj rodičov, ktorí s nimi prišli.

Zo SND ste odišli v roku 1996. Bolo to v čase, keď odchádzali herecké legendy Kvietik (87), Machata (†88) a Kroner (†73)...

Oni odišli z iných dôvodov než ja a krátko predo mnou. Začali mať pocit, že už nie sú celkom potrební. Možno nedostávali príležitosti, na ktoré boli zvyknutí, ktoré by si zaslúžili a ktoré by im vyhovovali a viac by ich pripútali k divadlu, k umeleckému súboru. Vtedy sa trošku generačne lámali vzťahy. Navonok tam síce žiadne vzťahové napätie nebolo, ale pod tou pomyselnou pokrievkou to začalo bublať a im sa zdalo, že sa to nie celkom dobre varí… Už sa na tom nechceli zúčastňovať, preto postupne, potichu odchádzali. Vôbec nie v zlom, iba sa bez náznakov emócií akéhokoľvek druhu vytratili… Aspoň ja som to tak vnímal, a keď na túto situáciu s niektorými kolegami občas spomínam, aj oni to vnímajú približne rovnako.

V tom období ste sa na krátku chvíľu stali šéfom Činohry SND. Prečo malo vaše pôsobenie len také krátke trvanie?

Spolu s Jožom Vajdom (65) sme boli takí buriči, ktorým sa nepáčilo, ako vedenie a režiséri v SND nedostatočne využívali talent a schopnosti viacerých vynikajúcich hercov. Emotívne naladení sme raz popíjali v jednom bare, povylievali si vzájomne svoju nespokojnosť a Jožo, nabudený naším rozhovorom, prišiel hneď ráno na vrátnicu divadla, kde na kus papiera napísal výpoveď. (Smiech.) Myslím, že ju ani ne stiahol, ale ako neoficiálny zdrap papiera ju sekretárka riaditeľa odpratala do koša. Ja som sa všeobecnou nespokojnosťou zaoberal ďalej a s podporou asi tretiny súboru som sa rozhodol niečo urobiť. Od vtedajšieho ministra kultúry Ivana Hudeca som si túto funkciu v podstate vypýtal. Vtedy sa na podnet ministerstva kultúry menila organizačná štruktúra viacerých slovenských divadiel a menili sa aj riaditelia. V súvislosti s touto reorganizáciou som povedal ministrovi, že keby sa plánovala zmena na poste riaditeľa Činohry SND, tak by som sa o tento post uchádzal aj s podporou už spomínanej istej časti umeleckého súboru. Vymenovanie sa uskutočnilo krátko pred prázdninami, ale skupinka niektorých starších kolegov tento počin ministerstva účelovo spolitizovala. Moje ambície s politikou ani vtedy, ani predtým, ani potom nemali nič spoločné. Práve naopak. Však sa na mňa pozrite, čo už ja komediant by som mohol byť za politika?! Hoci dnes a pri dnešnom zložení personálneho politického spektra… No?! Všeobecná podpora súboru sa postupne vytrácala, a tak som koncom prázdnin všetkým napísal rozlúčkový list. Vysvetlil som v ňom dôvody svojho odchodu ako herca aj ako riaditeľa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia