Príbeh herca a režiséra Ľubomíra Pauloviča (68) by zaplnil niekoľko kníh.

Napriek tomu, že prešiel všeličím, príkladom v žití mu je najmladšia dcéra Dominika (26). „Medzi všetkými úspešnými zdravými mladými a starými ľuďmi, s ktorými sa stretávam, nepoznám šťastnejšieho človeka, ako je ona,“ priznáva umelec.

V súčasnosti je s vami veľmi málo rozhovorov. Prečo?

Neviem, asi som bol kedysi viac v kurze, ale čo sa týka množstva rozhovorov, tak to mi, poviem pravdu, žily netrhá. Priznávam, že keď si raz za čas prečítam, čo som porozprával pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi, ostávam zo seba dosť príjemne prekvapený.

Keď som sa nedávno stretla s pani Rapaičovou (77), ako režiséra vás veľmi chválila.

Nuž veď aj má zo čo. (Smiech.) Ale zas aj ja ju často chválim! Naše prvé stretnutie bolo pri rozprávke Radúz a Mahuliena v divadle Nová scéna, kde hrala zlú kráľovnú Runu. Priznala sa mi, že z tejto našej prvej spolupráce mala veľmi dobrý pocit. Najmä zo scény, kde mala kľúčový rozhovor s kráľom, svojím manželom. V tejto scéne sme našli moment, keď sa ako Runa v slabej chvíli psychicky zrútila pod vplyvom chvíľkového uvedomenia svojej obludnosti. V úprimnej výpovedi a zároveň žiali z toho, že tú zlobu nevie ovládnuť, aj keď si ju uvedomuje… V inscenácii sme sa spolu s divákmi snažili prísť na pôvod jej zloby. Jej sa zároveň zapáčilo, ako sa snažím hľadať nie primárne dobro v zlom človeku, ale dôvody, ktoré ho priviedli k tomu, že ho to zlo v ňom ovládlo. Toto nás ešte na VŠMU učil pán Filčík (†66). On totiž často hrával záporné postavy a aj mne sa také občas ujdú. Myslím, že je dôležité a zaujímavé v slovnom, gestickom, mimickom, emotívnom zobrazení v rámci príbehu naznačiť, z čoho a kde môže prameniť negatívne nastavenie tej-ktorej postavy. To som si od pána Filčíka osvojil a vždy, keď to situácia umožňuje, to pri svojej práci realizujem. Napríklad aj v inscenácii Najstaršie remeslo, opäť pri pani Rapaičovej, kde si zahrala negatívnu postavu. V priebehu celej hry jej významotvorná rekvizita bol detský kočiar, aký často používajú bezdomovci (v zmysle – všetko potrebné nosím so sebou). Ni kto netušil prečo, až v závere hry, keď už umierala, z kočíka vybrala bábiku. Tá naznačovala prapôvod jej zatrpknutosti. Buď mala v minulosti dieťa a prišla oň, alebo po ňom veľmi túžila a osud jej ho nedoprial, alebo iným podobným spôsobom zažila fatálne sklamanie.

S pani Rapaičovou máme za sebou niekoľko veľmi zaujímavých projektov a vyvinul sa medzi nami ojedinelý pracovno-súkromný vzťah. Úprimne ma jej slová uznania povzbudzujú a zväzujú. Mimochodom, svojho času som jej naznačil, aby mi tykala. Prozaicky to zamietla so slovami: „Prepáčte, pán režisér, vy ste taká jedna sviňa talentovaná. To naše vykanie nie je spoločenská formalita, je prejavom môjho uznania a má záväznejšiu hodnotu než akési tykanie.“ Hoci sme si nepotykali, nastalo medzi nami zblíženie svojrázneho druhu.

FOTOGRAFIE K ROZHOVORU NÁJDETE V GALÉRII

Aký typ režiséra ste? Dávate hercovi voľnosť, improvizujete alebo už pred samotným skúšaním máte presnú realizačnú predstavu?

Snažím sa mať vždy hotovú prípravu aspoň na osemdesiat percent, čiže koncepčný, inscenačný, dramaturgicko-režijný zámer. Jednoducho povedané, čo to má byť, aký príbeh, o čom, prečo. Aké budú postavy, scéna – prostredie, svietenie, svetelná atmosféra, kostýmy, hudba, rôzne iné efekty, (voda, oheň, dym) a tak ďalej. Ako herec zažívam rôznych režisérov – výborných, dobrých, menej dobrých aj takzvaných „športkárov“, ktorí tipujú, čo asi. Aký nápad opáčiť, skúsiť tak či onak, to alebo ono… A vtedy často nastúpi herecká anarchia a „tvorba zachráň sa, kto môžeš“. My herci si potom inscenáciu robíme spôsobom tak zvanej hereckej samoréžie, no nie vždy z toho vznikne priaznivý výsledok. Nemám to veľmi rád, keď režisér nie je pripravený, príliš improvizuje, hľadá. Improvizácia je zaujímavá, ak je inšpiratívna a skvalitňuje umeleckú úroveň, inscenačný zámer a nie ak sa improvizuje v zmysle, že sa nevie, čo a ako.

Keď ste v pozícii herca či už v divadle, alebo pred kamerou, radíte režisérom?

Vždy sa snažím byť pripravený aj ako herec. Zvyčajne svojim postavám vymýšľam výrazové prostriedky, ktoré im prináležia a charakterizujú ich. Tie následne ponúknem režisérovi. Film … kone na betóne (1995), ktorý bol voľným pokračovaním filmu Pásla kone na betóne (1982), režíroval Stanislav Párnický (76). Navrhol som mu nakrútiť krátku scénu, ktorá nebola v scenári. V situácii, kedy mi do kúpeľne prinesie poštárka doporučený list, som zakomponoval dnes už dobre známy vtip o hre paci-paci fik-fik. (Smiech.) Povedal som režisérovi, aby sme túto scénu nakrútili aj s týmto vtipom, a ak to bude hlúposť, vystrihne sa to. Napokon sa táto scéna stala divácky legendárnym hitom aj s hláškou „pacifik“. Podľa nej si mladí chalani vo Zvolene pomenovali kapelu. Pred niekoľkými dňami mi túto scénku pripomenul ošetrovateľ v nemocnici. (Smiech.) Sem-tam ma spontánne ľudia pozdravia „ahoj, pacifik“. Skrátka táto hláška zľudovela ako Pachova zbojnícka frndžalica. (Smiech.) Nápady si nenechávam len pre seba a svoje hry, lebo vďaka nim zdokonaľujem úroveň spoločného umeleckého počinu.

Ale nie každý režisér je taký ústretový a môj nápad prijme. Niektorí sú veľmi „ješitní“, a pokiaľ s daným nápadom neprišli oni, prijímajú to veľmi ťažko. Je to škoda…

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia