Prečo a kedy ste sa rozhodli napísať svojmu generálnemu riaditeľovi Minďášovi otvorený list?

Jeho prvá alternatíva, veľmi podobná tej definitívnej, vznikla cez vianočné sviatky. Chcel som ho poslať dvanásteho januára, ale rozmýšľal som o tom. Mám krásnu prácu a človek si uvedomuje, o čo všetko môže prísť, keď sa postaví proti vrchnosti a moci.

Kde bol začiatok vašej nespokojnosti?

Pred necelými dvoma rokmi som od riaditeľa v dobrom zmysle slova dostal príkazom, že mám s pánom Nižňanským (STV) a pánom Dobišom, majiteľom firmy ORMONDE, spolupracovať na scenároch pekného dokumentárneho projektu o stromoch. Nižňanský pripravil prvé dve časti a potom som to už robil ja. Dal som dokopy ľudí, námety, napísal scenáre a mal som z toho dobrý pocit. Ale keď som uvidel zmluvu, v ktorej mali Lesy zaplatiť 450-tisíc korún plus DPH za každú časť dvanásťdielneho seriálu, kde každý diel mal len niečo nad desať minút, pričom podľa mojich informácií polhodinový televízny film mohol stáť 70- až 80-tisíc, povedal som generálnemu, že sú to strašné peniaze a aby sme to zastavili. Keď som sa ho o týždeň opýtal, aká je situácia, len sklopil oči a povedal, že je to ďaleko a už sa to nedá. Zdalo sa mi, že to je jednoducho nedôstojné. A keď som sa náhodou dozvedel, že sa dodatkom k zmluve zvýšila cena viacerých dielov o ďalších 80-tisíc korún – akoby som sa nechtiac dotkol niečoho veľmi nečistého...

Vo svojom liste spomínate aj odvolávanie istého riaditeľa či predaj historického majetku...

Šlo o riaditeľa odštepného závodu, ktorého považujem za veľmi schopného, a o horský hotel Pusté Pole. Je to budova plná lesníckej histórie, nie rozpadávajúca sa chajda. Kedysi to bola horáreň, ktorú si Coburgovci prestavali na svoje sídlo, neskôr tam bola lesnícka škola. Je v nádhernom prostredí na križovatke Dobšinská ľadová jaskyňa, Vernár a Telgárt. Pred desiatimi rokmi tento horský hotel zrekonštruovali a myslím si, že je to rodinné striebro. Keď som počul, že na zasadnutí vedenia niekto vytiahol myšlienku, že Pusté Pole bude na predaj, ohlásil som sa ku generálnemu riaditeľovi, že by sme to mali radšej prenajať, aby to ostalo majetkom štátnych Lesov. Veď to by mal štátny podnik robiť, opatrovať majetok... V utorok 23. júna mi kolegyňa povedala, že sa asi niečo deje, lebo všetky objednávky na Deň stromov, veľkú akciu, ktorú pripravujeme na sobotu (11. júla), sú zastavené. Šiel som preto za riaditeľom, lebo veci boli rozbehnuté, a on mi vraví – Nebojte sa, všetko je v poriadku, akurát ten pobyt na Pustom Poli, čo ste dali ako odmenu do súťaže, to musíme zmeniť, lebo tam už nemáme dispozičné práva.

Bola to teda povestná posledná kvapka?

Priznám sa, že sme sa v našej kancelárii často otvorene rozprávali, že by s tým bolo treba niečo urobiť. Rozhodol som sa, že do toho pôjdem sám, ja už mám na rozdiel od mojich kolegov deti veľké, tak sa mi nevidelo korektné hnať ich do toho. Moje slušné apely vyzneli naprázdno a atmosféra v podniku je taká nedôstojná, akú som ešte nikde nikdy nezažil... Keď som 24. júna o 6.38 púšťal e-mail, otvorený list na stovky adries v našom podniku, mal som pocit, že som najosamelejší človek. Odpálil som to so strachom. Vedeli to len môj syn, potom šéf nášho odboru, ktorému som to povedal večer predtým, keďže sme komunikačný odbor a toto bude pôsobiť ako antikomunikácia, a ďalší dvaja kolegovia. Poznali moju nespokojnosť, povedal som im, že si to idem vyriešiť takto, individuálne, neboli sme dohodnutí.

Čo sa potom dialo?

Na tú chvíľu asi do smrti nezabudnem, začali sa diať zázračné veci. V najbližších hodinách sa rozbehol uragán e-mailov a telefonátov, a potom ma postupne verejne podporili všetci kolegovia z nášho odboru. Vôbec som nemal premyslené, že by sa mi mal niekto ozývať alebo by sa mal ku mne niekto pripájať. Ani mi nepadlo v tom strachu a možno naivnej jednostrannej zameranosti, keď sa vo mne pohli výčitky svedomia, že síce pekne hovorím o lesníckych hodnotách, no okolo mňa sa deje niečo iné, že by niekto mal reagovať. Ja som nečakal žiadnu odpoveď a zrazu začali chodiť odpovede, podpísané, ako keby sa u ľudí odvalil zo svedomia obrovský balvan, neverili, že je niečo také možné, a podporili ma.

Písali ste aj o dokázateľne nevýhodných prenájmoch poľovných revírov.

Podnik ako je náš má hlavne tržby za drevo, ale v období, ako teraz, keď veľmi nejdú, je dôležité, aby sa jeho aktivity diverzifikovali. Práve poľovníctvo by tu mohlo významne pomôcť a naša generalita to aj dosť často spomínala. Zoberte si, aké je to strašné farizejstvo, keď sme za posledné dva-tri roky pustili vyše 60 revírov, ktoré boli kvalitné a prinášali tržby vyše milión za rok, za štyridsať, sto či stopäťdesiattisíc, teda v podstate za zlomok hodnoty, ktorá z nich mohla plynúť. U nás v podniku bola fantasticky naladená mladá partia, nadšená skupina ľudí, ktorí urobili kus roboty, dali revíry dokopy, ozaj sa tam investovalo, a zrazu príde pán Minďáš a zo 130 revírov dokáže viac ako polovicu nevýhodne prenajať ešte pred účinnosťou nového zákona, podľa ktorého by sa za revír musela zaplatiť reálna tržná cena. Zrejme bola veľká snaha tých všetkých bohatých a mocných prenajať si to ešte za zlomok ceny a pán generálny rozdával naozaj ako zo svojho. V revíroch tak vytvorili ohromne veľkú stratu. Ročne sme mohli zarobiť 30 až 50 miliónov korún, keby sme ich prenajali za dovtedajších podmienok. Keďže sa rozdali za bagateľ, tak sme o tie peniaze prišli, čo pri desiatich rokoch prenájmu predstavuje pol miliardy korún.

V liste píšete aj o horárni, ktorú nedostal váš syn...

Už som to viackrát vysvetľoval našim odborárom i svojim kolegom, že ten list nie je môj plač nad tým, že môj syn nedostal horáreň, ani žiadna pomsta.

Čo znamená, že horár dostane horáreň?

Horárne slúžia na to, aby lesník, ktorý tam býva, mohol vykonávať svoju službu prakticky 24 hodín denne, lebo keď lesník odíde do bytovky, večer je dolina prázdna a vieme, že sa v nej môže kadečo udiať. Z pohľadu zamestnávateľa je to výhodné. Horár ju dostáva ako služobný byt s výhodnejšími podmienkami, ale keď raz službu skončí, musí sa odsťahovať. Je pravda, že po reštitúciách sa mnohé ocitli mimo územia štátnych lesov, takže tam nie je dôvod ich nepredať. Ak však horáreň zostala na území štátnych lesov, na odpredanie nie je dôvod. A veľa takýchto objektov sa rozpredávať začalo.

Ako to teda bolo s horárňou, ktorú nedostal váš syn?

Ide o Repište v doline Sopotnica v Nízkych Tatrách. Môj syn je lesný inžinier, ktorý ukončil školu pred troma rokmi a nastúpil do lesov tam, kde bolo voľné miesto, na tú najzákladnejšiu funkciu - lesníka. Keď ho riaditeľ závodu oslovil, súhlasil a podal si žiadosť. Bol rád, že dostane horáreň, síce žiadnu parádu, ale dá si ju do poriadku a bude v lese, bude mať psa... A potom sa o pár dní dozvedel, že je po „jeho“ horárni, lebo závod ju musí predať. To bolo vlani na jeseň, pred Vianocami. Vtedy som začal písať spomínaný list. Považoval som to za výsmech. Učíte deti slušnosti, robia v tých najskromnejších pomeroch a tú najzákladnejšiu prácu v lese, ale prečo nie, lebo tak treba začať, a stretnete sa s takýmto podrazom. Horáreň predali a natrvalo odišla z vlastníctva štátnych lesov.

To sú asi len vrcholky ľadovca, keďže výsledkom je 27-bodové podanie na prokuratúru, hoci na začiatku bolo iba vaše osobné vyjadrenie nespokojnosti...

A očistenie sa, lebo som mal pocit, že ak to zo seba verejne nedostanem, tak sa budem do smrti hanbiť pred svojím synom, s ktorým som o tých problémoch často debatoval. Po otvorenom liste som zistil, že mám okolo seba odvážnych kolegov. Verejne sa podpísali pod list adresovaný premiérovi a ministrovi, kde sme poukazovali na situáciu v podniku. Cez víkend sme pripravili petíciu Ľudia pre lesy a dali na papier 27 konkrétnych prípadov, ktoré sme predložili dozornej rade, prokuratúre a Úradu vlády SR.

Ako vidíte situáciu v slovenskom štátnom lesníctve?

V našom podniku je naozaj potrebné pohnúť sa dopredu a ozdraviť ho. Musí sa tu vyvetrať, zatiaľ sú iba pootvorené dvierka, ktoré niekto zase tlačí naspäť. Máme veľa slušných ľudí, ale väčšina sa zmierila s tým, že to musí fungovať tak, ako to funguje, že niekoľko ľudí, ktorí sú vo vedení, môže robiť miliónové škody pri predaji dreva a rôznom klientelizme. Má to taký dosah, že tí menej slušní v tejto atmosfére konajú v neprospech podniku, pričom múdrosť a aktivita tých ostatných ostáva nevyužitá. Nechajú si ju pre seba, keď vidia, že to nemajú komu ponúknuť.

Myslíte si, že možno nepriaznivý vývoj v lesoch odvrátiť a že sú u nás odborníci, ktorí by to dokázali?

To je na sto percent isté. Ak sa zbavíme týchto obrovských strát, morálnych aj ekonomických, ktoré vznikajú neodborným vedením, ak pár hláv padne, pri novom vedení, nezaťaženom klientelizmom, sa to dá dosiahnuť veľmi rýchlo. Naozaj tu platí, že ryba smrdí od hlavy. Ak sa tvrdo nastaví nový kurz, tak sa dá dosiahnuť, aby nepoctiví prestali byť nepoctivými a začali korektne pracovať, a tí poctiví aby ukázali, čo v nich je. Lebo lesníci sú nadšenci, dokážu veľa obetovať, len musia vidieť, že to má zmysel.

Vizitka

Ing. Ján Mičovský, Csc., (55) začal pracovať v štátnych lesoch roku 1980 na Lesnej správe v Udavskom, kde začínal ako ťažbový majster. V Lesnom závode v Medzilaborciach robil technológa a plánovača, po roku 1989 pracoval päť rokov ako riaditeľ závodu v Humennom, ďalšie tri roky ako námestník. Dva a pol roka pracoval vo vlastnej poradenskej firme, spolupracoval aj s televíziou a rozhlasom ako autor scenárov. Na generálne riaditeľstvo Lesov SR do Banskej Bystrice v roku 2002 pôvodne nastúpil na pár mesiacov na požiadanie vtedajšieho riaditeľa Blažeja Možuchu, aby zmenil vzťahy podniku s verejnosťou. Je spoluautorom unikátneho Lesníckeho skanzenu vo Vydrovskej doline.

Na čo upozornili zamestnanci (výber z podania na prokuratúru):

- výroba dvoch stolov pre generálneho riaditeľa za vyše 700-tisíc korún
- dodávky dreva firmám, ktoré sú evidované ako neplatiči po lehote splatnosti
- neprehľadné zmluvy s Národným lesníckym centrom v hodnote niekoľkých desiatok miliónov korún
- predražené zmluvy na mediálne kampane
- predčasné zrušenie nájomných zmlúv v 60 revíroch v rokoch 2007 – 2009 a ich prenajatie bez výberových konaní pod cenu s konkrétnymi príkladmi
- zmluva s firmou ORMONDE o výrobe televízneho seriálu Rozprávanie stromov, kde za 12 dielov zaplatili Lesy SR takmer 6 miliónov Sk plus DPH
- rôzne netransparentné predaje štátneho majetku

Štátny podnik LESY SR v číslach:

- viac ako 3 900 zamestnancov
- obhospodarovaná výmera niečo vyše 900-tisíc hektárov (na Slovensku zaberá lesný pôdny fond celkovo 2 milióny hektárov)
- delí sa na 26 regionálnych a 4 špecializované odštepné závody, v rámci nich je 169 lesných správ a 1 061 lesných obvodov.

Tri otázky pre Jozefa Marka, vedúceho komunikačného odboru Lesov SR:

Prečo sa komunikačný odbor rozhodol podporiť individuálne rozhodnutie svojho kolegu vyjadriť nespokojnosť generálnemu riaditeľovi a tým v podstate ísť proti nemu otvorene a verejne?
Rozhodli sme sa podporiť kolegu, ktorého si vážime ako čestného človeka a zanieteného profesionála, pretože situácia v spôsobe riadenia podniku a v nakladaní s majetkom štátu sa stala neudržateľnou. Spontánne a verejne sme sa pridali na stranu slušnosti a snahy zmeniť dianie v podniku k lepšiemu v prospech lesa a lesníkov a nie v prospech záujmových skupín, ktoré lesom a lesníkom nerozumejú.

Nemáte strach, že za takýto skutok sa vás všetkých skôr či neskôr zbavia a prídete o prácu?
Naše aktivity sú spontánne a vo verejnom záujme, nie sú vypočítavé ani zištné. Od začiatku sme si vedomí toho, že politika môže opäť raz prevalcovať zdravý rozum a my budeme musieť z podniku odísť. Nebude to však naša osobná prehra. Ak sa nepodarí štandardizovať obchodné vzťahy podniku, ak nebude riadený efektívne a transparente, ak bude riadený „veľkou“ aj regionálnou politikou, bude to prehra všetkých lesníkov.

Podanie na prokuratúru ste odovzdali, plánujete ešte niečo v najbližších dňoch, týždňoch či mesiacoch?
Plánujeme urobiť všetko, čo vieme a musíme, aby sme svojimi aktivitami, podporenými našimi kolegami z celého Slovenska, očistili meno štátneho podniku Lesy SR a zvýšili kredit lesníckej profesie vo vnímaní širokej verejnosti.