Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Forbes každoročne predstavuje rebríček 30 Slovákov a&nbsp;Sloveniek, ktorí nemajú viac ako 30 rokov a&nbsp;už vynikajú vo svojom odbore. Sú inšpiráciou pre iných a&nbsp;dá sa povedať, že sú to vplyvné osobnosti. Tento rok ste sa v&nbsp;tomto zozname ocitli aj vy.

Nepovažujem sa za vplyvnú bytosť. Som však pracovitá, snažím sa robiť svoje povolanie, ale aj všetko ostatné na 120&nbsp;percent. Myslím si, že niekedy sa mi to darí lepšie, niekedy zase horšie. Baví ma zisťovať, aké sú moje limity a&nbsp;možnosti. Nemusí to byť len v&nbsp;rámci môjho povolania –&nbsp;herectva. Cvičím jogu, športujem, skúšam nové aktivity. Určite sa v&nbsp;živote nechcem limitovať –&nbsp;som herečka a&nbsp;nič iné. Počas života sa treba predsa naučiť a&nbsp;skúsiť toho čo najviac.

Bola vaša cesta k&nbsp;herectvu priamočiara alebo to bolo v&nbsp;rámci skúšania niečoho nového?

Študovala som na bilingválnom gymnáziu. Bavili ma cudzie jazyky, v&nbsp;pláne bolo preto štúdium čínštiny na vysokej škole. Moje rodné mesto Prešov je však typické silnou umeleckou komunitou, veď práve odtiaľ pochádzajú niektoré úspešné slovenské kapely. A&nbsp;máme tam aj Prešovské národné divadlo. Práve v&nbsp;mojom blízkom okolí bolo veľmi intenzívne cítiť umenie. Povedala som si –&nbsp;ona ide študovať fotografiu, ona zase dizajn, tak ja idem na herectvo. Ale je pravda, že vždy som robila mimoškolské aktivity, ktoré súviseli s&nbsp;herectvom, ako napríklad recitovanie, tancovanie.

A&nbsp;čo u&nbsp;vás doma? Aj tam vládla umelecká atmosféra?

Mama je povolaním pedagogička, otec je policajt. Našťastie sme doma neboli zaškatuľkovaní, že musíme robiť len to či ono. Moja sestra od šiestich rokov tancuje spoločenské tance, v&nbsp;Amerike, kde žije, ich aj vyučuje. Rodičia nás vždy podporovali v&nbsp;tom, v&nbsp;čom sme dobré. Je však pravda, že mamka dúfala, že pôjdeme študovať na „poriadne“ vysoké školy. Pochopila však, že herectvo je poriadne zamestnanie a&nbsp;vôbec nie je jednoduché. V&nbsp;prvom rade som však rodičom vďačná za to, že nás motivovali, aby sme sa celý život učili nové veci, vzdelávali sa a&nbsp;neostávali na jednom poli pôsobenia. Aj oni sú vlastne takí, že stále chcú objavovať nové veci a&nbsp;učiť sa. Máme veľmi dobrý vzájomný vzťah, veľa diskutujeme, rozprávame sa. Dokonca niekedy, keď som mala dvanásť rokov, zo žartu som ich začala volať krstnými menami a&nbsp;ostalo nám to dodnes. Keď ku mne domov prišli na návštevu kamaráti a&nbsp;kamarátky, otec im automaticky navrhol tykanie a&nbsp;mohli ho oslovovať krstným menom –&nbsp;Števo.

Lenže domov na východ sa asi nastálo žiť nechystáte.

Východu a&nbsp;celému Slovensku želám, že ak sa ľudia rozhodnú odtiaľ odísť, aby mali možnosť a&nbsp;motiváciu vrátiť sa. Na druhej strane im želám, aby mali možnosť ostať tam, kde chcú. Želám východu, aby tam bolo viac možností na prácu a&nbsp;rozvíjanie sa. Ale nehovorím to s&nbsp;nostalgiou, so zlosťou či smútkom. Pandémia východu, paradoxne, pomohla. Veľa známych mi povedalo –&nbsp;nedalo sa ísť nikam, aspoň do Košíc či Prešova sme sa vybrali, je to krásne mesto, doteraz sme to ani netušili.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong>

Keď spomínate pandémiu, všetci sme na ňu doplatili svojským spôsobom. Mnohí herci boli bez práce.

Je pravda, že straty sú nevyčísliteľné na každom fronte. Som však šťastná bytosť, pretože som mala prácu, nakrúcala som, hrala som. Vymysleli sme pozitívny podcast. Na dôvažok rozbiehame s&nbsp;Lenkou Libjakovou produkčnú spoločnosť. Povedala som si, že sa nebudem nudiť, pretože by mi to ublížilo. Som v&nbsp;pohode, hoci veľa kolegov sa trápilo. Ale teraz, keď sa otvorili divadlá, pochopila som, že môžem síce vykonávať akékoľvek aktivity, ale otvorené divadelné sály sú pre mňa ako vyštudovanú herečku to najviac. Nie nadarmo sa hovorí, že potlesk je naša výplata.

A&nbsp;čo obavy, strach, panika. Zvlášť umelci majúci citlivú dušu.

Aj ja som bojovala s&nbsp;takýmito pocitmi. Preto som navštevovala psychológa. Povedala som si, že je správne naštartovať svoju psychiku. Počas celej pandémie som sa rozprávala hlavne so svojimi troma kamarátkami, bolo preto pre mňa príjemné rozprávať sa s&nbsp;niekým úplne cudzím. Nebrala som to klinicky, že mám fatálny problém, ale ako možnosť dovzdelávať samu seba. Veľa ľudí z&nbsp;môjho okolia riešilo svoje pocity podobne ako ja. Veď kovid a&nbsp;pandémia, tak to bola určite náročná a&nbsp;hlavne neštandardná situácia. Mala som strach o&nbsp;seba, o&nbsp;blízkych, čo bude. Je pravda, že máme citlivú dušu, ako hovoríte, ale na druhej strane sme aj „otrlí“. Prežívame veci citlivo, ale dokážeme ich zvládnuť. Dôkazom sú aj moji kolegovia. My herci, umelci a&nbsp;všetci ľudia pracujúci v&nbsp;kultúre sa po tejto pandémii hanbiť nebudeme, my určite nie.

Pandémiu sprevádzal hlavne strach, preto je čudné, že dnes mnohí odmietajú vakcínu.

Ja som, naopak, absolútny propagátor očkovania. Na choroby 21.&nbsp;storočia treba vedcov 21.&nbsp;storočia. Verím vede. Tak ako vedec by nešiel hrať Oféliu, ja nebudem rozoberať, čo obsahuje vakcína. Absolvovala som prvé očkovanie, pôjdem aj na druhé, prihlásila som sa na začiatku ako náhradníčka. Chcem byť bezpečnou kolegyňou pre ostatných hercov a&nbsp;herečky, pretože pracujeme bez rúšok.

Je to zaujímavé, pretože práve mladí dôvodia, že sú silní, zdraví a&nbsp;kovid by preto mali zvládnuť bez problémov.

Ja som ochorela na Vianoce, presne 24.&nbsp;decembra. A&nbsp;veruže môžem povedať, že je to tá najčudnejšia choroba, akú som prežila. U&nbsp;mňa mal kovid stredne ťažký priebeh. Našťastie som sa neocitla v&nbsp;nemocnici na pľúcnej ventilácii, ale trápila ma vysoká telesná teplota, bolesti, žalúdočné problémy a&nbsp;mnohé ďalšie príznaky. Najhoršie bolo to čakanie, čo príde, aké to bude peklo a&nbsp;či skončím v&nbsp;nemocnici. Preto dnes, ak môžem, prispejem ku kolektívnej imunite. Už nechcem zažiť to peklo s&nbsp;názvom kovid a&nbsp;nikomu to ani neprajem.

Váš zodpovedný prístup je chvályhodný. Vrátila by som sa ešte k&nbsp;východniarskej téme, pretože Kavej, najúspešnejší český a&nbsp;slovenský internetový seriál za rok 2020, v&nbsp;ktorom účinkujete, je o&nbsp;vašom domove a&nbsp;o&nbsp;večnej rivalite medzi Bratislavčanmi a&nbsp;východniarmi.

Začínam už veriť tomu, že všetky tie historky o&nbsp;spomínanej rivalite nám iba niekto podsúva. Ja som v&nbsp;Bratislave nezažila situáciu, že by na mňa niekto ukazoval prstom a&nbsp;povedal –&nbsp;to je tá hnusná východniarka. Platilo to aj naopak, keď som kamarátov z&nbsp;Bratislavy pozvala na východ. Na vysokej škole sme boli úžasná skupina ľudí. V&nbsp;ročníku sme boli aj východniari, aj spolužiaci maďarskej národnosti, aj Oravčania. Je to krásne, že na tom našom malom Slovensku je temperament všade iný. Keby sme všetci boli chladní, do piatich minút by sme sa nudili. Naopak, keby sme všetci boli vášniví, do desiatich minút by sme boli ohučaní.

V&nbsp;Kavej rozprávate rýdzo po východniarsky. Keď sa východniarčina objavila vo filme Pásla kone na betóne s&nbsp;Milkou Zimkovou, reakciou bola aj kritika.

V&nbsp;21.&nbsp;storočí by sme sa už nemali rozprávať o&nbsp;tom, či na tom našom maličkom päťmiliónovom Slovensku každý každému rozumie. Jazyk a&nbsp;tradície sú tu s&nbsp;nami a&nbsp;mali by byť prítomné v&nbsp;umení. Aj v&nbsp;Národnom divadle sa hralo predstavenie po záhorácky. Ten, kto nášmu nárečiu úplne nerozumie, určite všetko pochopí z&nbsp;kontextu. Veď Kavej majú radi rovnako ľudia zo západného aj z&nbsp;východného Slovenska. Chceme ľuďom vysvetliť, že tie konflikty, ktoré tu údajne roky rokúce sú, sú vlastne iba vymyslené a&nbsp;vyfabulované. A&nbsp;to je na tom to vtipné.

Lenže je tu aj opačná situácia: mnohí cezpoľní si v&nbsp;Bratislave nedokážu zvyknúť. Dokonca o&nbsp;hlavnom meste hovoria pejoratívne ako o&nbsp;bradavici na Dunaji.

To je mi veľmi ľúto, pretože takíto ľudia sú veľmi nešťastní. Moja mamka veľa cestuje, keď som odchádzala študovať do Bratislavy, dala mi rady typu –&nbsp;vytvor si vlastné rituály. Nájdi si svoju predajňu potravín, svoju kaviarničku, miesto, kde budeš cvičiť. A&nbsp;naozaj to funguje. Ale základ sú ľudia. Môžete žiť aj v&nbsp;kanáli –&nbsp;keď sa obklopíte správnymi ľuďmi, všetko je v&nbsp;poriadku. A&nbsp;ja zatiaľ mám šťastie na ľudí.

Ste niekoľko mesiacov vydatá, takže viete, o&nbsp;čom hovoríte. Naozaj bola vaša svadba tajná, ako to písali niektoré médiá? (Manželom Jany Kovalčíkovej je Adam Graňák, brat Dominika Graňáka, hokejového vicemajstra sveta z&nbsp;roku 2012, pozn. red.)

Nerozumiem pojmu tajná svadba. Pozvala som ľudí, ktorých som tam chcela mať, a&nbsp;nezverejňovala som žiadne snímky na sociálnych sieťach. Chápem, že sociálne siete sú dnes aktuálne, učím sa s&nbsp;nimi pracovať, ale nie som s&nbsp;nimi kamarátka. Nezverejňujem svoje súkromie, pretože je iba moje a&nbsp;nechcem Slovensko zaťažovať svojimi pocitmi. Ani sa s&nbsp;nikým nechcem deliť o&nbsp;svoju rodinu a&nbsp;priateľov. Keď sme sa manželom zoznámili, povedal mi, že čítal rozhovor so mnou a&nbsp;nič sa vlastne o&nbsp;mne nedozvedel. Ja mu na to –&nbsp;veď ty ma poznáš, tak prečo chceš o&nbsp;mne ešte aj čítať. Chceš, aby o&nbsp;mojich pocitoch vedelo celé Slovensko?

Vaši rovesníci sa do svadby nehrnú. Skôr žijú, ako sa povie, nadivoko.

Moja babka by povedala, že „v&nbsp;hrichu“. Ale aj ja som žila „v&nbsp;hrichu“. (Smiech.) Naša známosť mala vcelku normálny priebeh. Spoznali sme sa, randili sme spolu, potom prišlo na rad spoločné bývanie a&nbsp;vyústilo do svadby.

Čo príde? Aké to bude peklo? Herečka JANA KOVALČÍKOVÁ hovorí, prečo navštívila psychológa

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Čo príde? Aké to bude peklo? Herečka JANA KOVALČÍKOVÁ hovorí, prečo navštívila psychológa

Erika Szalayová

Súvisiace články

JOŽKO FEČO zachytáva rómske celebrity na sadrokartóne: Patria k nim aj CHAPLIN a ELVIS PRESLEY

Žeby sa herečka TÁŇA PAUHOFOVÁ tajne zasnúbila? PRSTEŇ prezrádza všetko!

PETRA BERNASOVSKÁ odkryla súkromie s „Mravcom": Aký je náš vzťah po 20 rokoch?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás