Jana Homolová

Dvojica Zlatica a&nbsp;Patrik Švajdovci sa v&nbsp;spoločnosti často neukazujú. Pred pár dňami však urobili výnimku. Zavítali na mediálnu párty televízie Markíza, ktorá je pre viacerých symbolom toho, že obdobie leta a&nbsp;oddychu sa pomaly, ale isto končí. Párik má s&nbsp;televíziou silné spojenie, a&nbsp;to nielen pracovné. Na tomto mieste sa niekdajšia redaktorka, neskôr obávaná moderátorka politických diskusií Zlatica a&nbsp;bývalý športový moderátor, následne moderátor hlavného spravodajstva Patrik spoznali a&nbsp;ich vzťah trvá už dlhých 23&nbsp;rokov. Obaja priznávajú, že občas to ani medzi nimi nie je ideálne, vždy sa však nad zdanlivé problémy vedia povzniesť a&nbsp;napokon ich so smiechom prekonať.

S&nbsp;Patrikom tvoríte nielen partnerskú, ale aj moderátorskú dvojicu. Predpokladám, že toto sa vás novinári pýtajú často, ale predsa – nevzniká medzi vami občas „ponorka“?

Zlatica: Ponorka ani nie, ale sú situácie, keď sme pohádaní a&nbsp;musíme spolu vysielať. (Smiech.) Ale aj na to sme si už v&nbsp;podstate zvykli, lebo aj to prináša manželský život. Samozrejme, nedeje sa to často. Sme profesionáli a&nbsp;sú­kromie si do práce neťaháme.

Môžu to diváci Televíznych novín odpozorovať?

Zlatica: Keď sme v&nbsp;správach pohádaní, dá sa to odpozorovať tak, že sa na Patrika na úvod vôbec nepozriem. (Smiech.)

To znamená, že sa otočíte smerom k&nbsp;Patrikovi iba akože?

Patrik: Nie, to znamená, že sa neotočí vôbec. Oči má zapichnuté v&nbsp;obrazovke pred sebou. (Smiech.)

Zlatica: Aby som však uviedla veci na pravú mieru, toto sa nám stalo naozaj len zopárkrát.

Patrik: Ale ja už počas dňa viem, ako sa bude vo vysielaní tváriť. Zlatku už mám po tých dvadsiatich troch rokoch prečítanú od a&nbsp;po z. (Úsmev.)

Zlatica: Ach, to je strašné číslo! (Smiech.)

Naopak, krásne. V&nbsp;dnešnej dobe je skôr rarita, že ľudia spolu vydržia tak dlho. Univerzálny recept na šťastný vzťah neexistuje. Čo sa osvedčilo vám?

Zlatica: Smiech a&nbsp;deti. (Smiech.) Mám šťastnú povahu, ktorá mi bráni dlho sa hnevať. Považujem to za stratu času v&nbsp;živote, ktorý plynie veľmi rýchlo. Oveľa radšej sa smejeme a&nbsp;užívame si spoločné chvíle. Navyše deti chcú mať spokojných rodičov a&nbsp;my s&nbsp;Paťom im chceme dať do života také skvelé zázemie, aké sme obidvaja našli v&nbsp;živote našich rodičov.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

TAKTO VYRÁSTLI ICH SYNOVIA. FOTKY V GALÉRII

Zo syna Lea vyrastá nádejný hokejista. Čo všetko zahŕňa jeho pravidelná príprava?

Zlatica: Teraz počas prázdnin vstávajú ráno s&nbsp;Patrikom o&nbsp;šiestej a&nbsp;hneď bežia na tréning do Nitry.

Patrik: Je pred sezónou, preto sú tréningy nastavené podľa toho, kedy je voľný ľad, ale počas sezóny je to už zorganizované tak, aby chlapci nevymeškávali školu. Leo je šikovný, ale je ťažké povedať, ako to pôjde ďalej. Možno príde puberta a&nbsp;nebude ho to baviť. Ale zatiaľ má dobre našliapnuté, uvidíme…<br>

V&nbsp;médiách som zachytila, že sa venoval aj behu.

Patrik: Áno, Leo robil aj atletiku, ale zároveň sa od piatich rokov venuje hokeju. Stal sa majstrom Slovenska v&nbsp;behu na 200&nbsp;metrov a&nbsp;postúpil na preteky Zlatá tretra vo Vítkoviciach, čo sú jedny z&nbsp;najstarších atletických pretekov v&nbsp;Európe, kde sa zišli víťazi detskej tretry a&nbsp;zároveň sa tam predstavovali mladé talenty. Leo na pretekoch skončil štvrtý. Boli sme ho podporiť spolu s&nbsp;mojím otcom a&nbsp;ten sa smial, lebo ja som celý život robil atletiku, dokonca aj vrcholovo, a&nbsp;on mi povedal: „Vidíš? Malý hokejista na európskych pretekoch v&nbsp;atletike skončil štvrtý, ale my sme na takéto preteky nikdy nepostúpili.“ (Smiech.)

Takže hokeju sa venuje stále, ale popritom robil atletiku. Skrátka, Leo má atletické vlohy, ktoré prenáša do hokeja. To znamená, že má rýchlosť, ale potrebuje vylepšiť techniku, možno trochu korčuľovanie, ale hokej je veľmi náročný šport, a&nbsp;keď si už myslíte, že viete jednu vec, odchádza druhá, preto musí neustále trénovať. Naozaj treba každodenne trénovať, a&nbsp;keby nerobil veci navyše, hokej by bol len v&nbsp;pozícii akéhosi krúžku. Ak si niekto myslí, že jeho dieťa chodí do klubu a&nbsp;tam z&nbsp;neho vyrastie hokejista, to sa možno z&nbsp;desaťtisíc chlapcov stane jednému… Pokiaľ sa chlapec chce hokeju v&nbsp;budúcnosti venovať profesionálne, potrebuje trénovať navyše, robiť ďalšie kompenzačné cvičenia a&nbsp;individuálne cvičenia s&nbsp;trénermi.

Vy máte telesnú výchovu vyštudovanú, čiže ste pre syna takým koučom?

Patrik: Viem mu v&nbsp;istých veciach poradiť, samozrejme, nie v&nbsp;hokeji, lebo na ľade by ma zožral. (Smiech.) Čo sa však týka rozcvičky, už spomínaných kompenzačných cvičení, atletických tréningov pri suchej príprave, v&nbsp;tom mu viem pomôcť a&nbsp;veľa vecí vysvetliť, ale veľkú časť jeho prípravy nechávam na odborníkov.

Leo je už vo veku, keď, predpokladám, zvažuje svoje ďalšie smerovanie. Syn Jána Baláža (15), talentovaný hokejista odchádza s&nbsp;rodinou do Švajčiarska, kde bude študovať a&nbsp;trénovať hokej.

Patrik: Toto je osud veľa rodín a&nbsp;veľa chlapcov hokejistov, ktorí prídu do veku štrnásť-pätnásť rokov a&nbsp;riešia stredné školy v&nbsp;zahraničí. Aj spomínané Švajčiarsko, ale dobrá škola je napríklad v&nbsp;Rakúsku. Volá sa RedBull Salzburg Academy. Tam sa dbá nielen na športovú prípravu, ale aj na samotnú školu a&nbsp;výchovu chlapcov. Je však dôležité, aby títo chlapci boli definitívne rozhodnutí, že chcú robiť hokej, skrátka, že sa chcú v&nbsp;živote uberať práve týmto smerom. Rozumiem, prečo odchádzajú do zahraničia –&nbsp;lebo príprava v&nbsp;zahraničí je na inej úrovni. Nechcem haniť naše kluby, len tí šikovnejší mladí hokejisti už automaticky smerujú do Švédska, Fínska, Švajčiarska, Rakúska… A&nbsp;mnohí aj za more. Osobne poznám kopu chlapcov, ktorí majú pätnásť-šestnásť rokov a&nbsp;už sú na stredných školách v&nbsp;Kanade, USA a&nbsp;tak ďalej. To sú tí, ktorí sa po puberte rozhodli ďalej hokeju venovať.

Takže v&nbsp;Leovom prípade čakáte, kým prejde puberta, a&nbsp;potom sa uvidí, či bude chcieť v&nbsp;tomto športe pokračovať?

Patrik: Už sme zvažovali nejaké alternatívy, ale Leo má len trinásť rokov. Má výhodu v&nbsp;tom, že je to „makač“. Veľmi chce. Ide za svojím cieľom pomaličky, krôčik po krôčiku, stále sa zlepšuje.

Keď Jaro Bekr vydal knižku Na toto vás ni­kto nepripraví, povedal mi v&nbsp;rozhovore peknú vetu, ktorú adresoval všetkým rodičom: „Obetujete voľný čas a&nbsp;záľuby pre dobro svojich detí.“ Je pekné, že syna v&nbsp;jeho aktivitách naplno podporujete.

Patrik: Podľa môjho názoru je šport úžasný v&nbsp;tom, že chlapcov stmeľuje, sú v&nbsp;kolektíve, nevenujú svoj čas mobilu, laptopu, i&nbsp;keď občas aj to treba, je to súčasť dnešnej doby. (Úsmev.) Ale šport ich vedie k&nbsp;motivácii, k&nbsp;cieľavedomosti, k&nbsp;systémovej práci a&nbsp;to v&nbsp;je dnes jednak žiadané a&nbsp;jednak veľmi málo detí takto funguje.

Ktorému športu sa venuje mladší syn Adamko?

Patrik: Adamko začal chodiť na hokej, ale je taký šinter, ktorý sa zatiaľ chce venovať viacerým športom, a&nbsp;ja jeho výberu nechávam voľný priebeh. Viete, keď si mám predstaviť seba, ako viažem šnúrky na korčuliach malému Adamkovi a&nbsp;sedím v&nbsp;šesťdesiatke na štadióne, tak to už radšej nie. (Smiech.)

Takže Adamko teraz okrem hokeja chodí na karate, na ping­pong. Zatiaľ si ho nechávame ako takého nášho miláčika a&nbsp;uvidíme, čo sa z&nbsp;neho vykľuje. Neviem, či by som mu „doprial“ drinu, ktorú od svojich piatich rokov absolvuje Leo každý jeden deň.

Od septembra sa chystá do školy. Teší sa?

Zlatica: Tešíme sa všetci. Leo chodí do anglicko-slovenskej školy a&nbsp;Adamko sa k&nbsp;nemu teraz pridáva. Adamko tam chodil aj do škôlky a&nbsp;takmer všetci kamaráti postupujú do školy, takže prichádza do známeho prostredia. Nastupuje do zaujímavého študijného konceptu, ktorý prináša mnohé inovácie, tak sme všetci zvedaví aj na spôsob výučby.

S&nbsp;televíziou Markíza ste spätí dlhé roky. Napriek tomu, že vaša práca nie je rutinnou záležitosťou, nepremýšľali ste niekedy nad zmenou?

Zlatica: Musím sa priznať, že ja sa do práce vždy veľmi teším. Večer si do postele líham s&nbsp;tým, že sa už nemôžem dočkať rána. Stále mám v&nbsp;sebe vášeň k&nbsp;informáciám. Možno práve preto, že naša práca je vždy v&nbsp;niečom iná, každý deň prinesie niečo nové, zaujímavé. Aktuálne sa pripravujem už na svoje siedme parlamentné voľby, čo je teda poriadne číslo. (Smiech.) Videla som veľa politických vzostupov aj pádov a&nbsp;vždy som si povedala aké mám šťastie, že som na novinárskom brehu. Zároveň som vďačná Markíze, že mi roky dáva úžasné príležitosti, slobodu a&nbsp;možnosť tvoriť. Určite aj vďaka tomu svoju prácu milujem.

Patrik: V&nbsp;Markíze som od jej úplných začiatkov. Pôvodne som prišiel s&nbsp;cieľom, že budem športový redaktor alebo športový moderátor. V&nbsp;roku 2000 som začal moderovať hlavné spravodajstvo a&nbsp;moderujem ho už 23&nbsp;rokov. Myslím, že na Slovensku sa rovnakej práci tak dlho a&nbsp;bez prestávky nevenuje nikto. Mám svoju prácu veľmi rád, ale ak nastane čas, že pracovať prestanem, možno budem robiť Leovi športového psychológa. (Smiech.)