... určite sa tam dejú divy. Manželka hrá na Novej scéne a v divadle West. Nežiarlite, keď vidíte, ako ju objíma partner na javisku?

Vôbec. Je to len práca. Žiarlivosť ukazuje, či ste si istý sám sebou. Možnože mnohí nie sú.

Je niečo, za čo by ste si dali pár faciek?

Možnože v mladosti som si tak jednu sezónu myslel, že niektoré veci vyriešim alkoholom. Liečil som si tým komplexy, povzbudzoval som svoju utiahnutosť. Hlúposť!

Encyklopedické heslo: Horváth je herec výnimočnej emocionality. Odpustite, ale presvedčivo ste stvárnili zopár moróznych postáv. Ako to vyzerá u vás doma?

Hej... občas vybuchnem. Horšie je, keď to človek dusí v sebe. Neznížil som sa však k hádzaniu tanierov. Aj keď! V Dreiserovej Americkej tragédii je veta: Ja profesor s doktorátmi som ako nejaký inštalatér zabil ženu kladivom...

Proti čomu ste sa v mladosti búrili?

Stará mama mala stotridsať kíl, úžasne varila a piekla. Aj keď ma milovala, neodpustila mi, že nie som veľký jedák. Dodnes jedávam striedmo. Ako decku mi mama prácne uplietla sveter. Keď sa nedal pretiahnuť cez hlavu, zúfalo vyhlásila: Božemôj, akú máš veľkú tekvicu! Do tridsiatky som tekvicu nejedol!

Sú veci, ktoré vás iritovali a vy ste ich potom uplatňovali vo výchove svojho syna Tomáša?

Sú. Zabudol som na to, že aj vypočítať nejaký príklad si vyžadovalo istú trpezlivosť. V tomto bola úžasná moja manželka. Tomáš vyštudoval slovenčinu a poľštinu. Literárnej vede veľmi nerozumiem, ale hovoria o ňom ako o osobnosti.

Netrápilo ho, že rodičia nemajú „normálne zamestnanie“?

Trápilo. Raz som to vycítil a spýtal som sa: Ty sa za mňa hanbíš? Povedal, že nie, ale že keď ideme spolu nakupovať, nemá na ulici čo robiť, kým ja debatujem s ľuďmi. Musím však doňho rypnúť. Dnes ako autor rozhlasových hier či poviedok nepíše len pre seba, určite to robí pre ľudí. A celkom určite nebude môcť zostať v anonymite.

Na čo najviac utrácate?

Na nezmysly. Bol som síce na matematickej olympiáde, ale ako mladomanžel som koberce vymeral a kúpil tak, že nám zostalo za 5 600 korún odrezkov. Kúpim kreslo, ktoré je síce pekné, ale nemáme ho kam dať.

Na čo ste márnivý?

So ženou sme raz zrátali, že za naše dovolenky by bola pekná vila. Neľutujeme. V Benátkach na Námestí svätého Marka sme napríklad popíjali kávu. Stála síce takmer toľko, čo jedny večerné šaty, ale ten pocit si budeme pamätať vždy.

ANDREJ KOCKA

FOTO: JOZEF BARAN, ARCHÍV E. H.