Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Ako starostku vás často vídavať v kroji, dokonca aj starostovský sľub ste skladali takto odetá. 

Kroje, celkovo ľudové tradície späté s Čičmanmi sú moja srdcová záležitosť. Som silná lokálpatriotka, ak niekam cestujem, vždy si pribalím aj kroj. Mám niekoľko krojov, ktoré som aj zdedila. Keď si ich oblečiem, cítim neskutočný príliv energie. Je to tým, že naši predkovia vedeli, ako kroje šiť, aby sa v nich človek cítil celé dlhé hodiny pohodlne a komfortne. Napríklad vrchná časť (pás, prípadne opasok) je šitá tak, aby chrbát pri fyzickej námahe či dlhom státí nebolel. 

Ako sa žije v dedine dreveníc, ktoré predstavujú naše vzácne kultúrne dedičstvo? 

Leto je tu krásne, zima náročná. Cez týždeň je tu málo ľudí, ticho, pokoj. Víkendy a turistická sezóna už vyzerajú inak. V tomto roku sme už mali teplotu mínus sedemnásť stupňov a snehu vyše kolien. V Čičmanoch som žila do svojich desiatich rokov, potom moji rodičia odišli bývať do Žiliny, v rámci industrializácie slovenských miest tam otec dostal kvôli zamestnaniu byt. Vždy sme sa však do Čičmian vracali cez víkendy a prázdniny k starým rodičom. Prežila som tu krásne detstvo v kruhu rovesníkov a rovesníčok, bolo tu vtedy veľa detí, ktoré sem, podobne ako ja, prichádzali cez voľné dni. Ale spomínam si aj na rozpory s&nbsp;realitou. Prišli sme sem v piatok večer, zakúrili sme v peci, steny sa rosili a teplo sme si užívali až v nedeľu, keď sme sa museli vracať do Žiliny. Dnešní chalupári a chalupárky si užívajú komfort vďaka kúreniu na diaľkové ovládanie. Inokedy cez víkend nasnežilo, museli sme celá rodina odpratávať sneh, aby otec vyšiel autom z dvora a dostal sa na hlavnú cestu. Pred niekoľkými rokmi som sa, podobne ako moji rodičia, vrátila do Čičmian nastálo a bývam v našej rodinnej drevenici. Najprv som v dedine pôsobila ako poslankyňa obecného zastupiteľstva, starostkou som druhé volebné obdobie.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

V minulosti v tejto výnimočnej dedine žilo až 1 800 ľudí, dnes je to len 124 obyvateľov a obyvateliek. Aj preto sa boríte s ekonomickými problémami. 

Evidujeme u nás 60 domácností, až 90 percent obyvateľov a obyvateliek sú v seniorskom veku. V&nbsp;minulosti dedina takmer ľahla popolom pre rozsiahle požiare. Naposledy u nás horelo v čase druhej svetovej vojny. Ľudia, keďže ich domy vyhoreli, odišli hlavne na juh Slovenska, kde je úrodná pôda, či do Ameriky alebo Francúzska. Naše podielové dane sú vo výške iba 2 700 eur. Naše výdavky sú však vo výške 8&nbsp;500 eur. Každé ráno poďakujem Bohu, že žijem a poprosím ho, aby mi pomohol, nech dnešný deň starostujem s úsmevom na tvári. Našťastie v dedine máme podnikateľov v cestovnom ruchu, žijeme z daní, ktoré nám odvádzajú. Bohužiaľ, daň z ubytovania sme museli dvihnúť z&nbsp;0,50 eura na 1,50 eura. Ostatné miestne dane a poplatky sme nechali na pôvodnej úrovni práve preto, že naši obyvatelia a obyvateľky poberajú iba dôchodky. V&nbsp;obci sme zaviedli aj spoplatňované parkovanie, inak by sme rovno mohli zamknúť obecný úrad. A potom našťastie, sú tu štedrí ľudia s&nbsp;dobrým slovenským srdcom, ktorým nie je ľahostajný osud Čičmian a prispievajú nám finančne na chod obce. 

Vlani ste vyhlásili verejnú zbierku, pretože dedine práve z ekonomických dôvodov hrozil zánik. 

Výsledok nás príjemne prekvapil, som vďačná všetkým, ktorí prispeli. Zatiaľ sa vyzbierala suma vo výške cca 21-tisíc eur. Čičmany, bohužiaľ, nemôžu finančne ťažiť z jedinečných vzorov a ornamentov, ktoré máme aj na dreveniciach. Nemáme totiž také zákony, podľa ktorých by sme si mohli dať patentovať dedičstvo našich predkov. A to sa čičmianske vzory využívajú na celom Slovensku. Úplne vážne čakám, kedy budú na toaletnom papieri, pretože už ich máme zobrazené na toaletách na jednej z čerpacích staníc pohonných hmôt. Sledovali ste zábery zo slovenskej návštevy pápeža? Asistent Sv. Otca chytil do ruky repliku čičmianskej drevenice – čičmiansky perník, so záujmom sa pýtal na tieto artefakty. Ale asi nikto mu nepovedal, že Čičmany nemajú peniaze. Čiže my v Čičmanoch sa môžeme spoliehať iba na morálne cítenie ľudí, ktorí prosperujú z čičmianskych ornamentov.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane 

Začala s tým šperkárka Petra Toth, odovzdala nám časť zisku za šperky s čičmianskou&nbsp; tematikou so slovami, že ne­chce vykrádať kultúrne dedičstvo našich predkov. Paradoxne nám pomáhajú hlavne malí podnikatelia a podnikateľky. Napríklad jedna pani šila pre svadobných hostí košele a šaty s&nbsp;čičmianskym motívom, poslala nám taktiež pár eur. Ozvala sa aj Česká mincovňa, ktorá má pobočku v Bratislave, a za to, že využívajú naše motívy, nám taktiež prispeli na rozvoj obce. Podobne sa zachoval výrobca riadov, ktorý tiež používa čičmiansky motív a podporil nás. Peniaze sme dostali aj od kňaza Martina Šafárika. Pri príležitosti 750. výročia obce namaľoval obrazy s tematikou našej dediny, daroval nám výťažok z predaja. Vďaka sponzorom máme v dedine atrakciu, obrovskú lavičku a&nbsp;zrekonštruované verejné osvetlenie. Prispievajú nám miestni podnikatelia a podnikateľky, organizácie z okolia, chalupári, chalupárky a aj úplne neznámi ľudia, ktorí posielali menšie, ale aj väčšie sumy. Chcem zo srdca poďakovať všetkým, ktorí nás podporujú a ktorým záleží na dedičstve našich predkov. Peniaze využívame na platby za energie a na nečakané výdavky, opravili sme za ne aj časť našich ciest, autobusovú zastávku, zábradlie na parkovisku. Chceme poukázať na to, že naša dedina je skvost, aký nikde inde na Slovensku a na svete nemáme a všetci z toho ťažíme. Ako príklad uvediem slovenského vlakového prepravcu, ide o&nbsp;veľkú firmu, ktorý čičmianskym vzorom vyzdobil sedačky vo vlakoch. Lenže my ako obec sme za to nedostali ani cent.

Čiže pre chýbajúce peniaze nemôžete v tejto jedinečnej dedine ani plánovať investície. 

Presne tak. Hoci by sme z eurofondov mohli čerpať peniaze, nemáme financie na spolufinancovanie. Na to, aby sme rozvíjali cestovný ruch, je nutné investovať do rôznych atrakcií. Alebo nastávajú patové situácie, na ktorých riešenie nemáme peniaze. Máme vo vlastníctve kameninovú budovu, statik nám ju odporúčal zbúrať. Lenže na tento účel sme potrebovali 50-tisíc eur. Našťastie, našiel sa nadšenec, ktorý zhromažďuje krásne unikátne truhlice aj z dôb Márie Terézie. Práve v spomínanej budove otvoril múzeum truhlíc a objekt dal do poriadku. Peniaze, ktoré tam investoval, mu odpočítavame z&nbsp;nájmu. Za čias bývalej starostky, ktorá tu úspešne rozbehla mnohé aktivity, zase nastala patová situácia so strechou na ďalšej obecnej budove, sídli tam predajňa potravín a čičmianska krčma. Obec čerpala úver, nemala ho však z čoho splácať, museli sme predať budovu niekdajšej školy. Vtedy som pôsobila ako poslankyňa v obecnom zastupiteľstve, nostalgia išla bokom, museli sme rozmýšľať realisticky. Dnes si viem predstaviť, že v&nbsp;budove niekdajšej školy by sme zriadili domov dôchodcov.

Chápem, že v našej krajine sa pre jednu obec nemôžu meniť zákony. Beriem na vedomie, že na Slovensku nie sme jediná malá dedina. Lenže u nás máme 124 obyvateľov, ale ročne sem príde 30-tisíc turistov. Treba po nich upratovať, obec musíme čistiť od odpadu, verejné priestranstvá zveľaďovať, napríklad vhodnou výsadbou a potom je to letná a&nbsp;zimná údržba. Preto by samosprávy, ako sme my, mali mať výnimku vo financovaní.

Keď hovoríme o turistoch, v Čičmanoch vraj miestnym vadí, že im nakúkajú do dvorov, do dreveníc. 

Stalo sa to už dávnejšie aj mne. Varila som v kuchyni, keď mi do našej drevenice zrazu vošli ázijskí turisti a turistky, sprevádzala ich tlmočníčka. Divila sa, že si nemôžu len tak vojsť dnu, podobne ako vo Vlkolínci. Čičmianske drevenice sú však vo vlastníctve súkromných osôb. Výnimkou sú iba dva objekty, ktoré patria Považskému múzeu. Dokonca v jednej z týchto dreveníc sa bývalo až do roku 1981. Sú tam umiestnené veľmi zaujímavé expozície, všetkých turistov a turistky smerujeme práve tam. 

Kto sú vlastníci a vlastníčky vzácnych dreveníc? 

Poväčšine potomkovia pôvodných majiteľov. Nájdu sa aj takí, ktorí sem prišli z dolnej zeme. Ich prastarí rodičia odišli z obce po požiari, oni sa chcú vrátiť a&nbsp;žiť u nás v seniorskom veku. 

Máte vôbec šancu zvrátiť demografickú krivku vo svoj prospech? Čičmany sú síce krásne, ale na druhej strane, stavať dom sa tu nedá len tak. Okrem toho, ste zasadení v doline, máte to relatívne ďaleko do miest. 

Od roku 1977 je dolný koniec dediny vyhlásený za chránenú pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Čiže dom, a to iba výlučne drevenicu, tam môžete stavať iba so súhlasom Pamiatkového úradu. Podobne aj rekonštrukciu musí odsúhlasiť Pamiatkový úrad. Ľudia s tým nie sú spokojní, pretože investujú svoje peniaze, tak chcú rekonštruovať po svojom. Na druhej strane treba brať do úvahy, že je to jedinečná ľudová architektúra, musíme sa držať pravidiel. Na hornom konci už môžu záujemcovia a záujemkyne stavať aj murované domy. Už v úvode som spomínala, že je tu náročný život. Možno aj preto je tu prevaha seniorov a senioriek. Mladí dali logicky prednosť pohodlnejšiemu životu v meste. Spolu tu máme iba desať detí. Dedina nie je plynofikovaná, ľudia kúria drevom alebo elektrickou energiou a tá, ako je známe, zdražela. Miestni v produktívnom veku cestujú za prácou do Rajca a do Žiliny, ktorá je vzdialená viac ako 40 kilometrov. Do roku 1991 sa tu ľudia mohli zamestnať aspoň vo fabrike na výrobu súkenných papúč. Za prácou k nám dochádzali ľudia zo štyroch okolitých dedín.

Znovu sa vrátim k demografickej krivke. Má tu úplne cudzí človek možnosť usadiť sa? A okrem toho, ako pôvodní obyvatelia a&nbsp;obyvateľky vnímajú takzvaných prišelcov? 

Je pravda, že obec nemá k dispozícii stavebné parcely. Naše pozemky sa totiž nachádzajú v&nbsp;chránenom území, pretože disponujú okrem iného vzácnym rastlinstvom ako napríklad orchidey. Jediná možnosť je kúpa od súkromných osôb, na to však my ako obec nemáme dosah. Naposledy sa u nás takto predala drevenica za vyše dvestotisíc eur. Musím priznať, že áno, mierna averzia miestnych voči cudzím tu je. Prišelcov volajú cudzári. Lenže všetko je vec osvety, vysvetľovania. So starousadlíkmi sa rozprávam pravidelne na túto tému, hovorím im, že obec turistov aj nových obyvateľov a obyvateľky potrebuje. Mierne napätá situácia tu bola počas pandémie. Keďže tu žijú hlavne seniori a seniorky, báli sa nákazy, po dedine nám prúdilo veľa ľudí, lúky sme mali doslova zaľudnené. Prichádzali k nám ľudia z miest na prechádzky do prírody. Chápala som miestnych, ale na druhej strane aj návštevníkov a návštevníčky. Nie je to nič príjemné, ak ste s deťmi zatvorení celý deň v&nbsp;byte. Ale nariadenia sa rešpektovať musia. 

Vaše starostovanie teda nie je také rozprávkové ako samotná dedina Čičmany. V čase našej návštevy riešite okrem iného problém, ktorý sa vás ani netýka, ide o obedáre pre miestnych dôchodcov. 

V tomto období prežívame mimoriadnu situáciu kvôli snehovej nádielke. Vyvážali sme sneh a sprejazdňovali ulice, aby sa záchranné zložky dostali k domom. Robiť starostku v malej obci je veľmi náročné. Je to skôr za trest ako za odmenu. Ale moje srdce celý život bilo a bije pre Čičmany, preto túto prácu vykonávam v prvom rade s láskou, pokorou, svedomito a porozumením. Verím, že naše Čičmany budú ešte dlhé roky samostatnou samosprávou, bude tu pretrvávať život a ľudia sa začnú vracať do oázy prírody a pokoja. 

Čičmany v problémoch: Významná obec je v začarovanom kruhu, starostka bije na poplach

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Čičmany v problémoch: Významná obec je v začarovanom kruhu, starostka bije na poplach

Erika Szalayová

Súvisiace články

Vláda vyslala signál: Analytik JÁN PIŠTA hodnotí vývoj cien energií a nedostatky pomoci

Katarína Pajerská pomáha na Ukrajine: Ženy mi rozprávajú o znásilneniach a iných zverstvách...

Návrat obra: Nová Baňa ožíva príbehom stroja, ktorý tu odštartoval storočie pary

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás