Ľudia vás poznajú hlavne ako kaderníka celebrít, ktorý sa podieľal aj na reláciách ako Nevesta pre milionára alebo Miss. Hodnotili ste tiež, ako vyzerá ktorá poslankyňa. Teraz ste poslancom vy. Zmena?

Už asi desať rokov sa neprezentujem cez kaderníctvo, aj keď je pravda, že ľudia ma tak stále vnímajú. Moja kariéra v mladosti bola taká výrazná, že som ostal v povedomí ako kaderník. Napriek tomu, že som to povolanie nikdy nerobil a je to vytvorená fáma.

Nikdy ste kaderníka nerobili?

Neurobil som ani jeden jediný účes! Nikomu, naozaj.

Prečo vás potom dvadsať rokov ľudia vnímajú ako kaderníka celebrít?

Lebo som proti takému pomenovaniu nikdy neprotestoval. Ako mladý človek som mal nápad a vytvoril som niečo, čo nebolo – kadernícky biznis som postavil na vyššiu úroveň, vybudoval som z kaderníkov osobnosti. Ale bola to čisto manažérska záležitosť. Možno budú zhrození tí, čo si myslia, že som najväčší odborník na účesy. Áno, spolupracoval som so zahraničnými spoločnosťami, robili sme obrovské kampane, ale ja som kampaň len vymyslel, vytvoril, povedal som, akú modelku, akú farbu, zmanažoval som všetko, no vlasy som v ruke nikdy nedržal, nestrihal. Ale nehanbil som sa za to, že ma oslovovali kaderník, lebo ide o úžasnú profesiu. Nepotreboval som niekomu vysvetľovať, že kaderník nie som.

Kedysi dávno ste založili sieť salónov krásy Pierot. Ako ste sa k tomu dostali, keď nie ste kaderník?

Chodil som na strednú školu obuvnícku, kde som študoval navrhovanie obuvi a galantérneho tovaru. Veľmi veľa sme kreslili a mal som umelecké cítenie. Po strednej škole padol režim a odišiel som do Anglicka do školy pre zahraničných študentov. Dopoludnia som pracoval, aby som si vedel zaplatiť školu, do ktorej som chodil popoludní. Privyrábal som si všetkým možným – od chodenia so psami cez žehlenie košieľ až po zametanie v kaderníctve. K iným prácam ma nepustili, lebo pre nich som bol len outsider z východného bloku. Ale videl som, ako kaderníctva fungujú a bavilo ma pozorovať ich. Po návrate na Slovensko som začal robiť ženám vizáže, mejkapy. Bolo mi jasné, že len na mejkapoch sa biznis postaviť nedá, lebo každá žena chcela k nemu aj upravené vlasy. Tak vznikol nápad a prvé štúdio krásy. Malo hneď úspech a začali prichádzať ďalšie a ďalšie nápady.

Kaderníctiev je plno, ale vy, hoci nie ste kaderník, ste sa stali človekom, ktorého médiá neustále citovali v oblasti krásy, účesov, ktorému stále telefonovali, aby zhodnotil ako kto vyzerá a podobne. Prečo práve vás?

Keď som začínal, existovali malé kaderníctva napríklad v prízemiach panelákov. Boli sme prví, ktorí išli do veľkých shopping centier. Pri otváraní prvej pobočky štúdia krásy som urobil veľkú kampaň, pozval som televízie, urobil som otváraciu párty. Možno nás médiá potom inak vnímali a na základe toho ma začali oslovovať. Neskôr prišla moja prvá rubrika v Novom Čase, ktorú som mal po Sašovi Jánym. Médiám som ponúkol možnosť robiť „zmenárne“, čiže vybrali sme ženu, ktorej sme mali zmeniť imidž. Odfotili ju pred zmenou a po zmene. Najskôr v printových médiách, potom v televízii. V televíziách som neskôr pripravoval „vizuál“ moderátorov, ale ja som ho nikdy vlastnými rukami nerobil, iba vymýšľal. Vtedy sa rozpútala akási hystéria a mne prischlo pomenovanie kaderník. Samozrejme, že mnohí mali zábavu z toho, že ja sám nemám vlasy a často sa tým začínali všetky debaty.

V archívoch sa dá nájsť tiež informácia, že ste podstúpili skrášľovacie procedúry tváre. Aké?

Informáciu vytiahol jeden týždenník a veľmi som sa na nej zabával. Lebo akákoľvek liftingová, plastická alebo iná operácia je v prípade holohlavého chlapa nerealizovateľná, keďže by bolo vidieť jazvy. Ale drobné veci pri prednáškach a školeniach ohľadom botoxu a nejakých kyselín som naozaj vyskúšal, lebo ma zaujímalo, ako to funguje. Mal som pichnutý botulotoxín napríklad pod očami. Bolo to v prvých piatich rokoch budovania firmy. Dnes dobre vidíte, že keď sa usmejem, všade sú vrásky, takže je jasné, že nič vážne som nepodstúpil.

V rokovacej sále parlamentu sa stretávate s politikmi z ĽS Naše Slovensko, ktorí pôsobia ako ľudia, ktorí sú absolútne netolerantní k podobným veciam. Ako sa medzi nimi cítite?

Úprimne? Je mi jedno, čo si o mne myslia. A keby niečo proti mne mali, museli by sa zamyslieť, akí boli oni pred 15-imi rokmi.

Ostala vo vás tendencia pozerať sa, ako kto vyzerá? Napríklad ako sú oblečené poslankyne?

Nie. V mladosti som naozaj v električke skúmal, kto má čo na sebe, či žene pristane účes, ale to je dávno za mnou. V parlamente by sa, samozrejme, mali dodržiavať nejaké štandardy, poslanci by mali byť slušne oblečení, ale pre mňa môže byť štandard niečo úplne iné ako pre iného poslanca. Je mi naozaj dosť jedno, kto ako vyzerá.

Dnes sa venujete hlavne školstvu. Dosť zvláštna situácia – od štúdií krásy ku školám.

Vôbec nie zvláštna, skôr prirodzená. Začalo sa to, keď sme potrebovali do firmy kvalitných mladých ľudí. Mladí však vychádzali zo škôl v takom stave, že ich bolo treba znova preškoľovať. Napísal som asi 40 listov riaditeľom odborných učilíšť venujúcich sa službám, či k nim môžem chodiť vzdelávať mladých.

Koľko ste mali rokov?

Asi 24, mladé ucho, ktoré chcelo učiť riaditeľov škôl, ako učiť. Zo štyridsiatich riaditeľov sa mi ozvali traja, ostatní ma úplne ignorovali. V troch školách sme si vytvorili skupinky tretiakov a ukazovali sme im, čo a ako majú robiť. Ukázalo sa, že nami vyškolení ľudia si mohli hneď po skončení učilišťa otvoriť vlastné kaderníctva a hneď zarábať, prípadne sa mohli okamžite zamestnať. Projekt bol úspešný, informácia o ňom sa začala šíriť medzi riaditeľmi a oni sami ma začali oslovovať. Po niekoľkých rokoch sme založili občianske združenie a odrazu sme spolupracovali so štyridsiatimi školami. Dostal som sa priamo do vnútra školstva, spoznal som všetky problémy. Projekt sa začal nabaľovať, lebo riaditelia hovorili – ak to funguje s kaderníkmi, musí to fungovať aj v ostatných odboroch.

Fungovalo?

Perfektne, lebo vtedy som už mal plno známych, tak som napríklad zavolal šéfkuchárovi Jarovi Židekovi, či by do toho išiel s nami a vzdelával by mladých. Dal som dokopy špičkových cukrárov, kuchárov a deti si po skončení školy začali nachádzať prácu napriek tomu, že dovtedajšie ročníky s tým mali problém. Zaujímavé bolo, keď sme začali školiť barmanov. Jedna žiačka rozprávala, že po škole pôjde do Anglicka ako opatrovateľka detí, ďalší žiak, že pôjde do Nemecka robiť zvárača. Po roku, čo sme ich školili, nikde do zahraničia nešli a otvárali si doma kaviarničky.

Takže začínali ste s troma nedôverčivými riaditeľmi a teraz je z toho veľký projekt?

Pôvodná myšlienka bola, že potrebujem zohnať do nášho kaderníctva šikovných ľudí, ale nebolo kde. Tak som sa rozhodol vychovať si ich. Projekt však začal narastať a vznikol z toho obrovský vzdelávací program, v ktorom sme za jedenásť rokov vyškolili tisícky kuchárov, barmanov, cukrárov, murárov, kaderníkov a mnohých ďalších. Ja som s cukrármi alebo murármi nemal nič, v štúdiu krásy som ich nemal ako uplatniť, ale energia z tých detí a stav odborných škôl ma nútili niečo urobiť.

Tak ste sa stali odborníkom na školstvo?

Školstvo nemám načítané, mám ho odžité. Keď na budúcu schôdzu parlamentu príde návrh na riešenie málotriedok, z praxe poslancom poviem, ako to funguje. Pred rokom som sa dostal do štádia, keď mi riaditelia škôl hovorili – a čo ďalej? Budeme donekonečna robiť vzdelávania a suplovať prácu ministerstva školstva? Začali hovoriť, aby som kandidoval za poslanca parlamentu, že mi pomôžu, vytlačia, aby išli moje myšlienky vyššie. Tak tu teraz sedím pred vami v Národnej rade.

Ako ste sa dostali do strany Sloboda a solidarita? Oslovili vás?

Veľakrát som pripomienkoval návrhy zákonov v oblasti školstva, vystupoval som na konferenciách a musel som spolupracovať aj s poslancami počas niekoľkých vlád. Politické strany si vždy pred voľbami hľadali ľudí, ktorí by v parlamente vedeli obhajovať určité témy. Pri každých voľbách som dostával ponuky od rôznych politických strán a vždy som odmietol, lebo poslancom som byť nechcel, keďže som sa venoval vzdelávacím kurzom, súťažiam v školách a podobne. Ale nedávno mi začalo byť jasné, že z mojej stoličky viac už s odborným školstvom pohnúť neviem. Práve boli v školách štrajky, stupňovali sa problémy a zasa som dostával ponuky od viacerých strán, či by som nešiel robiť konzultanta, alebo či by som nekandidoval. Dlho sa poznám s Luciou Nicholsonovou a hovorila mi – nie si už v štádiu, že by si išiel robiť zmeny ako politik? Rozhodol som sa kandidovať za SaS, ale členom strany som sa nestal.

Jedenásť rokov v školstve ste robili ako zamestnanie?

Nie, čisto dobrovoľne, zadarmo. Stále som spolumajiteľom štúdií krásy a navyše som si zarábal na školeniach pre rôzne kozmetické značky. Nejaká značka si ma objednala napríklad na desať školení, ako robiť marketing a predaj, ako zvýšiť obrat. A popritom som každú voľnú minútu roky robil pre školstvo grátis. Viem, že to znie neuveriteľne a stále sa stretávam s tým, že mi neveria.

Prečo niekto zadarmo vychováva a vzdeláva mladých ľudí?

Môžeme všetci žiť tak, že sa každý bude starať len o seba, ale potom spoločnosť nebude mať perspektívu. Alebo sa aspoň trochu poprepájame, a keď niekto niečo ovláda lepšie, posunie skúsenosti mladým, aby sa dotiahli. Vtedy spoločnosť porastie. Nechcem zo seba robiť nejakého filozofa, ale tak to naozaj cítim.

Keby sme nehovorili len o odborných školách, ale o školstve celkovo, v akom je podľa vás stave?

Všetky štrajky, komentáre na sociálnych sieťach hovoria samy za seba. Školstvo je nespokojné a nespokojnosť sa skladá z frustrovaných učiteľov, nešťastných rodičov, zúfalých žiakov, ktorí nenachádzajú uplatnenie na trhu práce. Medzi mladými je 33 percent nezamestnaných, čo je šialené. Nezamestnajú sa preto, že nemajú dostatočné vedomosti a zručnosti. A to nie je chyba škôl alebo učiteľov, ale chyba systému a všetkých doterajších 16-ich ministrov. Problém školstva tiež je, že keď teraz o niečom rozhodnete, výsledky uvidíte o tri-štyri roky. Dovtedy už pôvodný minister nie je vo funkcii, nahradí ho nový, ktorý začne robiť všetko po svojom a inak.

Všetci vedia, že školstvo padá ku dnu, že to bude mať negatívne dôsledky pre štát. Ako je možné, že politici s ním nedokázali 20 rokov pohnúť k lepšiemu?

Veľa ľudí len rozpráva, ako by sa malo robiť, ale reálne to nerobia. Navyše v školstve je obrovská skupina kritikov, lebo ministra kritizujú žiaci, učitelia, rodičia. A všetko, čo v školstve vymyslíte, začne platiť veľmi neskoro. Ak minister financií predloží návrh zákona, že budú nižšie dane od 1. januára, tak naozaj budú nižšie od 1. januára. Ale keď minister školstva navrhne zákon napríklad o zrušení málotriedok, tak až o štyri-päť rokov zistíte, či to bol dobrý krok, alebo nie. V Poľsku sa preto dohodli, že zmeny v školstve potrvajú dvanásť rokov bez ohľadu na to, kto bude pri moci. Podarilo sa im kompletne zreformovať školstvo a v súčasnosti sa umiestňujú na popredných miestach v hodnotení kvality.

Slováci sú takí neschopní, že sa na niečom podobnom nevedia dohodnúť?

Až súčasný minister navrhol niečo podobné na desať rokov. Obklopil sa ľuďmi, ktorí školstvu rozumejú. Ak ich bude ochotný počúvať, tak očakávam, že sa niekam pohneme. Doterajšie skúsenosti sú, že za dvadsať rokov robili ministri čo vedeli, ale dopadli sme tak, ako vidíme v súčasnosti. Možno ich školstvo nebavilo, možno boli na ministerstve z donútenia, možno mali iné záujmy, možno sa v problematike neorientovali. Vždy išlo o politikov, nie ľudí zo školského prostredia. Dúfam, že ministerstvo už konečne naozaj urobí kroky k zlepšeniu.

Zlepšiť celé školstvo sa zrejme nedá tak, ako ste to robili vy, že ste zadarmo chodili po školách a prednášali ste, poskytovali ste mladým lepšiu prax. Alebo áno?

Nedá a ja ani nemám žiadnu myšlienku na záchranu kompletne celého školstva od základných cez stredné až po vysoké školy. To naozaj nie je možné robiť cez jedno občianske združenie. Máme decentralizované školstvo a stále hovorím – buď budeme mať silného ministra, ktorý bude striktne rozhodovať, alebo necháme rozhodovať kraje, ale potom im nehovorme, ako to majú robiť. Lenže my sme akoby medzi týmito dvoma cestami, neustále lavírujeme. Teraz som však mierny optimista, aj v súčasnom parlamente je zrejme historicky najviac učiteľov a odborníkov na školstvo.

V školách ste pravdepodobne stretávali množstvo zúfalých učiteľov. Stretli ste niekedy spokojného učiteľa?

Samozrejme, veď väčšina učiteľov sú ľudia, ktorí milujú svoje povolanie. Keby ho nemali radi, tak by ho predsa nevykonávali pri tom množstve prekážok. Pravda však je, že mnohí sa cítia ako úplne poslední v školstve. Napriek tomu, že sú v systéme najdôležitejší, majú naozaj pocit posledných.

Povedzte príklad, čo zlé je teraz v odbornom školstve, ktorému ste sa venovali najviac?

Pôvodne som študoval na obuvníckej škole v Partizánskom. Bolo v nej 17 odborov, v ktorých sa zhromažďovali najlepší žiaci a učitelia na obuvníctvo. Zo školy vychádzali špičkoví ľudia pripravení hneď nastúpiť do práce. Dnes? V Banskej Bystrici je strojárske učilište, kde učia kozmetičky. O 20 kilometrov ďalej vo Zvolene je najväčšia odborná škola služieb, kde sú kozmetičky, vizážistky, kaderníčky, tak neviem, prečo by tie dievčatá z Banskej Bystrice nemali ísť do Zvolena, kde by dostali špičkové vzdelanie. A takých prípadov sú desiatky. Niekto hovorí, že v súčasnosti zažívame začiatok konca školstva, ja tvrdím, že toto je už koniec.

Tri mesiace ste poslancom, spoznali ste politiku zvnútra. Ako sa cíti estét ako vy v rokovacej sále parlamentu medzi politikmi?

Zarazili ma osobné útoky, ktoré sa posunuli nie do diskusií o probléme, ale o tom, čo kto urobil. Slovenská politika sa stala mediálnou. Čím viac bude politik v médiách, tým je pre voličov zaujímavejší a je úplne jedno, čo povie. Na druhej strane, v parlamente je naozaj veľa kvalitných ľudí, na školstvo napríklad Eugen Jurzyca, Natália Blahová, ktorých nevidíte každý druhý deň v médiách, ale reálne riešia problémy. Lenže to voličov nezaujíma a radšej si v správach nalistujú informáciu, kto na koho čo povedal, nakoľko bol vulgárny, lebo ha-ha, zabavme sa, že politik povedal riť. Úroveň národa určujú ľudia, ktorí ho riadia.

V politike sa priamo stretávate aj s podozreniami na rozkrádanie. Do akej miery je spoločnosť ovplyvnená a zdegradovaná tým, že štátne zákazky sú predražované, že peniaze daňových poplatníkov unikajú smerom ku kamarátom vládnych politikov?

Spoločnosť je veľmi znechutená a je jasné, že keby tie peniaze boli použité na ďalšie a ďalšie projekty, mali by sme sa omnoho lepšie. Keď napríklad vidím, koľko peňazí dajú na projekt vzdelávania, ktorý robí priamo riadená organizácia ministerstva školstva, a keď viem, o koľko lacnejšie sa projekt v skutočnosti dá urobiť, tak si hovorím – preboha živého, prečo? Kam tie peniaze idú? Keď sa tak správajú politici, správa sa podobne celý národ.