Pri príležitosti nášho sedemdesiateho výročia vám otvárame svoj bohatý archív. Pred celým desaťročím sme vyspovedali DAGMAR HAVLOVÚ. Začítajte sa do rozhovoru, ktorý pôvodne vyšiel pod názvom: "Už nemám dvadsať".

Je otázne, či v pokračovaní preslávenej českej komédie Dědičství aneb Kurvahošigutntag bude DAGMAR HAVLOVÁ (57) hrať. Ponuky si totiž starostlivo vyberá.

Bývalá prvá dáma a herečka Dagmar Havlová sa do našej metropoly vracia rada. Hoci povinnosti, ktoré si preniesla ešte z obdobia v Prezidentskom paláci, jej nedovoľujú cestovať sem tak často, ako by si priala. Preto aj rozhovor s ňou vznikal na diaľku. Aj keď sme jej otázky poslali krátko nato, ako v septembri odohrala predstavenie Chvíle pravdy, odpovedala nám na ne až teraz. Okrem nadácie Vize 97, ktorú spolu s manželom založila, sa venuje divadlu, i keď vzťah k hereckej profesii sa u nej za pár rokov výrazne zmenil.

Zdroj: Reprofoto: ŽIVOT

V období, keď ste boli prvou dámou, ste sa herectvu nevenovali. Nechýbalo vám?

Divadlo mi, samozrejme, veľmi chýbalo. Ale na druhej strane som sa musela naučiť žiť bez neho. Spomienky na obdobie, keď som bola prvou dámou, by stačili na knihu, malo to svoje negatíva i pozitíva, ale rozhodne ma to posunulo ďalej a prišla som na to, že sú aj iné činnosti, ktoré ma rovnako napĺňajú.

Ktoré to sú?

Na mysli mám predovšetkým prácu v našej nadácii Vize 97, ktorá pomáha rozličným ľuďom. Prináša mi uspokojujúci pocit. Keď som sa potom vrátila do divadla, zistila som, že hoci ma hranie stále napĺňa, už na ňom až tak nebazírujem. A za tento pocit vnútornej slobody som vďačná. To však vôbec neznamená, že by som sa na predstavenia netešila. Naopak, kontakt s publikom, ktorého záujem si vážim, ma stále dokáže nabiť pozitívnou energiou. Najnovšie začínam skúšať v predstavení Cyrano! postavu Roxany a mám z toho radosť.

Inscenácia Chvíle pravdy, ktorú ste vlani odohrali aj v Bratislave, bola vaším prvým predstavením v roku 2005 po návrate na divadelné dosky. Ako ste sa cítili na javisku po tejto odmlke?

Na návrat do Divadla na Vinohradech som sa tešila. Veď som v ňom účinkovala od roku 1979 až do svadby. Veľmi som si však zo začiatku nepripúšťala, že názov inscenácie sa ma dotýka aj osobne. S odstupom času však musím povedať, že to bola celkom odvaha vrátiť sa po takej pauze a navyše do hry pre dvoch hercov, ktorí po celý čas nezlezú z javiska. Bola to naozaj chvíľa pravdy. Ale vyšlo to.

Vaša cena ako herečky medzičasom stúpla. Za sebou máte množstvo rolí. Je ťažké získať váš súhlas na nový projekt?

Je pravda, že ponuky si starostlivo vyberám. Možno je to dané tým, že už nemám dvadsať a že vo svojom veku viac uvažujem nad tým, do čoho má pre mňa ešte zmysel vkladať energiu.

Zdroj: Reprofoto: ŽIVOT

Na konci marca sa však na plátne na chvíľu ocitnete vo filme svojho manžela. Ako sa vám nakrúcalo pod jeho taktovkou?

Podobne ako s inými režisérmi, len som mala strach o jeho zdravie. Manžel sa správal ako profesionál, žiadny veľký rozdiel v tom nebol. Navyše bol obklopený skvelým štábom, ktorý mu bol v mnohom nápomocný profesionálnymi radami aj činmi. Do umeleckej tvorby mu však nehovoril nikto. Určite budem spomínať aj na spoluprácu s Josefom Abrhámom. Keďže obaja potrebujeme pracovať so scenárom v časovom predstihu, skúšanie pred nakrúcaním prebiehalo u nás v nadácii.

V rovnomennej divadelnej hre, ktorú napísal, ste nemohli účinkovať pre zdravotné problémy. Bola to pre vás satisfakcia, že ste si rolu Ireny zahrali vo filme?

Takto som o tom nepremýšľala. Odcházení je splnené prianie, a to predovšetkým môjho muža, ktorý sa vždy chcel stať filmovým režisérom. Pochádza z rodiny, ktorá stála v období prvej republiky na počiatku československého filmu a ktorá založila barrandovské ateliéry. Do stavby sa pustil ešte v tridsiatych rokoch jeho strýko Miloš. Je preto logické, že keď bol môj muž mladý, chcel pokračovať v tradícii a prihlásil sa na FAMU. Hoci úspešne zložil prijímacie skúšky, dokonca dva roky po sebe, nikdy nebol z politických dôvodov prijatý.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia