Päťnásobná mama Oľga Feldeková (77) sa v čase pandémie vída len s dvomi dcérami. Ostatné deti sa rozleteli po svete, napriek tomu si s nimi pravidelne skajpuje. „Ja ich vidím aj počujem, ony ma vidia, ale nepočujú. Stratil sa nám mikrofónik z počítača,“ povedala nám.
Máte ešte chuť pozerať spravodajstvo pri každodennom množstve toľkých negatívnych správ?
Nedávno som si vypočula prednášku profesora psychiatra (žiaľ, meno som zabudla) o duševnom zdraví. Povedal, že ak si chceme duševné zdravie zachovať, nemáme pozerať správy a tlačové besedy. Ja pozerám, mňa tak ľahko politika nevykoľají. Zato môj muž pri televízore vykrikuje na moderátora: „Ak nazývaš slobodnou vôľou to, že zješ, aký liek chceš, choď zajtra do lekárne a zjedz tam všetko, ja to zaplatím!“ Ale ja ho odoženiem od televízora, aby nedostal infarkt, a on sa upokojí, o chvíľu už prebásňuje nejakú Baudelairovu báseň a je šťastný.
Čo vás v ostatnom čase najviac vyviedlo z rovnováhy v súvislosti s pandémiou?
Myslím si o sebe, že som tolerantná, ale keď vidím oproti sebe kráčať človeka bez rúška, prvý raz v živote by som takého ignoranta prefackala.
Pijú vám politici a ich nezmyselné škriepky krv?
Na ich škriepky sa pozerám ako na zle napísaný seriál, ktorý chce upútať diváka za každú cenu. Môj muž tvrdí, že je to boj o preferencie a že politici majú iba preferencie aj tam, kde máme my ostatní ľudia iné užitočné mozgové centrá. V takom prípade viem, komu mám „fandiť“.
Pochádzate z Oravy. Keby žili vaši rodičia, starí rodičia, ktorí zažili vojny, ako by reagovali na koronu, ako by jej čelili?
Moji predkovia zažili rôzne pandémie. Naposledy tuším španielsku chrípku. Odovzdali sa do Božích rúk a modlili sa.
A čo vy? Má korona miesto v hlbších debatách s vaším manželom? Bojíte sa jej?
Bojíme sa korony. Máme svoj vek a choroby. Moja svokra však hovorievala: „Na niečo človek zomrieť musí.“
Patríte do skupiny ohrozených ľudí, zvlášť keď ste prekonali onkologické ochorenie. Na druhej strane sa už môžete dať zaočkovať. Využili ste túto možnosť?
Dala som sa zaočkovať, aj keď to nebolo jednoduché. Môj muž sedel celé hodiny pred počítačom a hľadal voľné miesto. Neúspešne. V televíznej relácii Sedem som povedala, že je voľné miesto v Snine a na Novom Zélande a že sa rozhodujem, kam vycestujem. Počula ma neznáma pani – teda predstavila sa, volá sa Jindra Sekalová a aj touto cestou jej ďakujem – a na druhý deň zatelefonovala, že práve sú voľné miesta u Kocha. Okamžite ma tam manžel prihlásil. Seba nemohol, lebo práve užíva iný liek. Mala som radosť nielen z toho, že som zaočkovaná, ale že sú na svete takí dobrí a prajní ľudia ako spomínaná pani.
Pokračovanie na ďalšej strane...
