„Ak požiadavky petície neakceptujú, na jeseň máme stanovené ďalšie kroky,“ tvrdí PhDr. Mária Lévyová, prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek.

Ste vlastne sestra s titulom PhDr.

Je to bežný profesijný rast, som sestra, a pretože od roku 1992 je tu vysokoškolský systém vzdelávania, postupne som si doplnila vzdelanie na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach, kde som skončila odbor ošetrovateľstvo.

V ktorej nemocnici ste pracovali?

Dvadsaťšesť rokov ako sestra pri lôžku v trojzmennej prevádzke a neskôr ako staničná sestra. Pracovala som na ťažkých oddeleniach, najprv na internej klinike a potom na onkohematológii v Košiciach. A popritom som celé roky pripútaná ku komore. Dve volebné obdobia som bola prezidentkou regionálnej komory, členkou prezídia slovenskej komory a v roku 2006 som bola prvýkrát zvolená do funkcie prezidentky Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek.

Keď je prezidentom muž, jeho manželka je pani prezidentová. Ako sa hovorí vášmu manželovi?

(Smiech.) V prvom rade mu občas vravia pán prezident, ale najčastejšie je to dobrý kuchár, ktorý varí na Vianoce najlepšiu kapustnicu.

Čím je váš „pán prezident“?

Pôvodne bol informatik programátor. Protiklady sa priťahujú, je mojou veľkou oporou. Výkon každej takejto veľkej funkcie si neraz vyžaduje dvadsaťštyri hodín denne vypätia a cestovania. Takže ak by to rodinné zázemie nebolo dobré, človek by tie stresy asi ťažko znášal.

Máte deti?

Syna a dcéru a sedemročnú vnučku.

Keď ste pracovali ako sestra, aké ste mali podmienky?

Veľmi ťažko som sa vyrovnávala s leukémiami, onkologickými ochoreniami, ktorých vtedy akosi začalo pribúdať, a so smrťou mladých ľudí. Začala som si prehodnocovať priority, vyšla som z nemocnice, ak sa nám niečo vydarilo, bola som šťastná, ak nie, tak so slzami. Mnohí ma nechápali. Tešila som sa z maličkostí, z naoko obyčajných vecí. Bola som rada, že svieti slnko, že môžem len tak ísť, stretnúť sa s priateľmi, najkrajšie na tom bolo, že som tu. Prišla som na to, že každý deň treba prežiť s radosťou a byť vďačný.

Čo vás pritiahlo do komory?

Neraz som po službe ledva ťahala nohy za sebou. Nestíhala som sa na internom postarať o tridsať ťažko chorých ležiacich pacientov, ktorí keď umierali, chceli, aby som ich držala za ruku. Ja som im to pri návale práce nemohla splniť a často som už aj nevládala. Vravela som si, že ak ja nevládzem, čo má hovoriť samotný pacient. Nebolo to ani kvôli mne, ale kvôli pacientom. Otvárali sa hranice, videli sme, aký je systém vo vyspelých krajinách, kde má šesť pacientov svoju sestru a vedia, že sa na ňu môžu spoľahnúť. Na Slovensku by to mohlo byť obdobné. Potrebujeme veľa zmeniť, ale ak chceme napredovať, musíme začať od seba. To boli hlavné dôvody.

V nedávnej petícii ste získali štvrť milióna podpisov...

Určite to nebolo kvôli našim platom. Okrem tohto, že sme žiadali stanovenie minimálnej hodinovej mzdy, ktorá zohľadní kvalifikačný a špecializačný stupeň vzdelania, dĺžku praxe a skorší odchod do dôchodku. Požadovali sme aj kontrolu personálneho obsadenia v nemocniciach, podporu mimonemocničnej starostlivosti, úpravu poskytovania zdravotnej starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb a iné. Po dlhých rokovaniach, ktoré trvali šesť týždňov, sa nám podarilo dospieť k dohode, že v rámci odmeňovania bude samostatný zákon, na ktorom budeme intenzívne pracovať tak, aby mohol vojsť do platnosti na budúci rok na jar. Rovnako sa bude riešiť aj prepojenie zdravotnej a sociálnej starostlivosti, dlhodobá starostlivosť a skvalitniť by sa mala aj predpôrodná a popôrodná starostlivosť.

Zmenilo sa niečo k lepšiemu?

Podmienky pri výkone tohto povolania sa menia veľmi pomaly. Postupne sa nám podarilo presadiť aspoň minimálne normatívy, aby sa v nočnej službe starali dve sestry a jeden sanitár o tridsať pacientov. Aby sme mohli polohovať, predchádzať dekubitom a komplikáciám. Dlhé roky poukazujeme na mzdové odmeňovanie, žiadame, aby došlo k zmenám. Boli sme vyňaté z tabuľkových platov, máme tu rôzne formy poskytovateľov. Niekde sa platy dostali na úroveň tristo eur hrubého a v štátnych nemocniciach sú aj o štyristo – päťsto eur vyššie.

Koľko ste zarábali vy?

Som sestra, ktorá pracovala vo fakultnej nemocnici, kde boli vyššie platy. Aj dnes sa pohybujú na úrovni od päťsto do osemsto eur hrubého.

947572:gallery:true:true:true

Lenže to boli Košice, koľko zarábajú sestry v menších mestách?

Je to veľmi rôznorodé. Máme výplatné pásky, kde sestra s tridsaťročnou praxou má základ 296 eur. Nám ide aby mali sestry zaené minimum, ktoy nemalo byť nižako v štátnych necniciach. Vo svete romníci platia viac v štátnych zariadeh, pretože chcú byť kvalitnejší, u nás je to presne opačne. Bolo už niekoľko modelov, ako zmeniť poskytovanie zdravotnej starostlivosti, no boli neúspešné. Najviac na to doplatili pacienti a sestry.

Niektoré naše kolegyne samoživiteľky žiadajú komoru o sociálnu podporu, aby mohli doplatiť svojim deťom za lieky. Financie sú častým dôvodom odchodu sestier buď do zahraničia, alebo do iných povolaní. Dôležité je aj to, že ročne odíde do dôchodku 1 200 až 1 600 sestier. O štúdium nie je veľký záujem, pretože nie je dostatočne finančne ohodnotené, takže ročne ho priemerne ukončí päťsto sestier, z čoho nám polovica odíde do zahraničia.

Systém vzdelávania sa v posledných dvadsiatich rokoch zmenil. Ako to prebieha?

Ide o výkon regulovaného povolania, akými sú v zdravotníctve aj lekár, zubný lekár, farmaceut a pôrodná asistentka. Tieto povolania majú striktne stanovené rozsahy vzdelávacích programov. U sestry je to 4 600 hodín, zatiaľ je to buď vyššie odborné, alebo bakalárske na dĺžku troch rokov. My preferujeme bakalársky stupeň preto, aby bol možný ďalší rast. V praxi sa vyžadujú aj špecializačné štúdia pre danú oblasť a celoživotné vzdelávanie. Kritériá pri výkone týchto povolaní sú naozaj tvrdé a odvíjajú sa od smerníc Európskej únie. Podľa nich je najskorší vek na nástup do tohto povolania sedemnásť rokov.

To je vlastne to, čo nám vyčítali, že nie je možné, aby k ťažko chorým a umierajúcim pacientom pristupovali štrnásťročné deti, ktoré ešte nemajú usporiadaný rebríček vlastných hodnôt. Je to vysoko neetické, a preto sú tieto smernice takto postavené. Vo svete sa presadzuje mentorstvo pri vzdelávaní sestier, u nás to majú iba v Martine. Vysokoškoláčky chodia na prax k jednej sestre a tá ich vedie a venuje sa im.

Pamätáte sa na „svoj“ prvý exitus?

Bolo to asi v druhom ročníku na strednej zdravotníckej škole, mala som šestnásť rokov. Bol to starší človek, a keď som tú smrť videla, bolo to ťažké. Veľmi som plakala, v tej chvíli som chcela odísť zo školy, trvalo mi to dva roky, kým som sa s tým vyrovnala. Zostalo to však vo mne navždy a zároveň ma to obohatilo. Vedela som, že chcem pomáhať, veď už ako deti sme sa hrali s bábikami na nemocnicu. Lenže bábiky nezomierajú.

Mnohí sa pýtajú, načo je takýto systém vzdelávania dobrý...

Mal by viesť ku skvalitňovaniu starostlivosti, lebo ošetrovateľstvo nie je iba pichnutie injekcie. Malo by uspokojovať komplexné biologické, psychologické a sociálne potreby pacienta. My sme predsa tí, ktorí by fakt mali byť obhajcami pacienta. Poradiť mu, zachytiť jeho psychické problémy, zmeny, komunikovať s rodinou, takže sestra je ten najbližší článok reťazca, ktorý spája pacienta so systémom. A tak by malo vyzerať aj samotné vzdelanie. Žiaľ, prax je zatiaľ taká, že vzhľadom na personálne počty a nepochopenie, čo ošetrovateľstvo znamená, ešte vždy prevláda rutina. Lenže tá tu nemôže byť! Musí sa zmeniť tak, ako sa zmenilo naše vzdelanie.

Takže neleziete lekárom do kapusty?

Celé roky bol istý systém medicínskej starostlivosti. V súčasnosti je zaužívaný stereotyp, verejnosť sa na nás pozerá s nedôverou, čo vlastne chceme, načo nám je také vzdelanie. Je na nás, aby sme ukázali lekárom, že sme v multidisciplinárnom tíme dôstojnými partnermi. Všetci máme po dve ruky a jednu hlavu, tak ich využívajme v prospech pacienta! Sú výkony, ktoré robíme spoločne, nechceme byť lekármi, nechceme ordinovať liečbu. My ju chceme podávať kvalitne, efektívne komunikovať. Veď v tíme je dôležitá aj upratovačka. Ak neumyje poriadne dlážku v operačnej sále, budeme mať nozokomiálne nemocničné nákazy a budeme vynakladať ďalšie peniaze na lieky. Absolútne akceptujeme zaužívanú hierarchiu.

Je super, že sestra je pre pacienta styčný bod, lenže niekedy to nefunguje...

Komunikácia je veľmi dôležitá a aj pri preťažení, aké máme, sú úsmev, pekné slovo, vysvetlenie na mieste. Situácia je často taká, že neraz sa sestra, ktorá má na starosti viac ako dvadsať pacientov, musí rýchlo rozhodnúť čo skôr. Keď dvaja zvonia na izbe, z laboratória hlásia telefonicky výsledky, k tomu ešte chystá infúzie a lieky na podanie plus prišiel akútny príjem... Ak však pacientovi všetko pekne vysvetlí a urobí si poradie, hoci je to niekedy veľmi komplikované, pacient to pochopí. Dôležitý je prístup, pacient v nemocnici nemôže byť iba číslo izby.  No ja sama vidím, že aj samotní pacienti sa často boja komunikovať so zdravotníkmi a stáť si za svojimi právami.

947573:gallery:true:true:true

V nemocnici sú mnohí automaticky submisívni, sú predsa v cudzom prostredí, ktoré ich traumatizuje, kam neprišli s radosťou. Spoliehajú sa na lekárov a sestry.

Rešpektovanie ľudských práv a dôstojnosti je hlavná filozofia ošetrovateľstva a tou by sme sa mali riadiť. Myslím si, že každý, kto sa rozhodne pre výkon tohto povolania, v prvom rade prichádza s tým, že má k ľuďom empatiu. Pokiaľ takýto pocit nemá, tak sa jednoducho v tomto povolaní nemôže nájsť. Pretože je to práca s ľuďmi, ochota a chuť pomáhať, učiť sa, zdokonaľovať sa. Toto povolanie je naozaj poslaním.

Aké choroby z povolania trápia sestry?

Emocionálne vyhorenie, depersonalizácia, alergie, astmy, ekzémy, pracujeme s ľuďmi, ktorí majú množstvo chronických ochorení. K tomu ešte choroby kostrového a svalového aparátu. Preťaženie je aj dôvodom, prečo sme volali po skoršom odchode do dôchodku.

Povolanie sestier je zafixované ako ženská práca. Koľko je zdravotných „bratov“?

Na Slovensku máme registrovaných 47-tisíc sestier vrátane 2 400 pôrodných asistentiek. Z tohto celkového množstva je 1,26 percenta mužov, čo je málo. Oni sú sestry, ide totiž o výkon povolania „sestra“. Hľadali sme iné alternatívy tohto názvu, ale neujali sa. Ak žena vykonáva povolanie ako generál alebo kapitán, tak muž môže vykonávať povolanie sestra. Napríklad na Cypre je štyridsať percent mužov v tomto povolaní, a ak by táto práca bola u nás inak finančne ohodnotená, myslím si, že aj na Slovensku by bolo toto percento vyššie.

Stretávajú sa aj sestry s úplatkami?

Neviem o tom, ale ak má niekto takéto skúsenosti, mal by sa obrátiť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou alebo na nás. Ale vždy sa nájdu nejaké čierne ovce...

Určite áno, je to v každom povolaní, ale v nemocnici to bolí oveľa viac. Čo urobíte, ak vaše požiadavky nebudú splnené?

Máme na jeseň stanovené ďalšie kroky.

947574:gallery:true:true:true

Aké?

Nebudem ich teraz spomínať, pretože som večná realistka a optimistka a verím tomu, že dôjde ku konečnej dohode. Máme garanciu v uzneseniach vlády, zdravotníckeho výboru, ministrov...

Čo hovoríte na rušenie niektorých oddelení a znižovanie počtu lôžok v niektorých nemocniciach?

Povedalo sa, že pôjde o akútne lôžka, ale kritériá, na základe ktorých by ich mali rušiť, nie sú známe. Či tam chýbal personál, či nebolo materiálno-technické vybavenie, či je tam garantovaná dostupnosť. Sme však veľmi prekvapení, že sa rušia chronické lôžka, ktoré budú absolútne chýbať. V poslednom čase sa veľa diskutuje o tom, čo je štandard a čo nadštandard... V nadštandarde by mala byť k dispozícii individuálna starostlivosť a vybavenie izby. Lenže v prípade bedrového kĺbu je nadštandardný materiál diskutabilný. Veď prečo by mal človek po rokoch poctivej práce dostať menej kvalitný bedrový kĺb len preto, že na to nemá?

Na druhej strane je otázne, ako by sa preplácala nadštandardná práca zdravotníckeho personálu. Chceme stanovenú cenu svojej práce podľa zákona, aby sme sa mohli s hrdosťou pozrieť do očí svojich pacientov, aby nás verejnosť nezhadzovala. Je to nielen naším cieľom, ale aj cieľom mnohých lekárov, ktorí majú svoje povolanie radi a chcú ho vykonávať bez spoločenského osočovania, aby pacient nehovoril: Veď ja si nadštandard priplatím tak, že rovno strčím niekomu do vrecka obálku.

Neplánujete sa vrátiť do nemocnice?

Nemala by som s tým žiadny problém. Toto je moje druhé volebné obdobie a pokiaľ ma snem neodvolá, do roku 2014 budem v tejto funkcii. Mám veľmi rada prácu s ľuďmi a aj teraz pomáham ľuďom, pomáham kolegyniam.

Poslať emailom
Diskusia ()
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Populárne články
Umelec Dan Tanenbaum zarába na netradičnom nápade.

Zo záľuby tisícový biznis: Neuveríte, z čoho umelec Dan vyrába tieto predmety!

Hereča Angelina Jolie

Štúdiá Walta Disneyho si Angelinu Jolie obľúbili. V novinke zahviezdi spolu s ďalšou kráskou!

Pohyb na čerstvom vzduchu je potrebný aj v chladnejších dňoch, nielen v lete.

Škôlkarske choroby: Deti si v kolektíve odovzdávajú infekcie, ako posilniť ich imunitu?

Obrovská tragédia sa udiala v Nitre, o život prišiel miestny školák, dvaja chlapci utrpeli zranenia.

Scenár, keď stromy zabíjajú, je vždy podobný. Kto nesie zodpovednosť za tragédiu v Nitre?

 Katherine Schwarzenegger

Bude Arnold Schwarzenegger dedkom? Jeho dcéra Katherine prezradila viac, ako chcela!

Vedeli ste

Pytagoras objavil a2 + b2 = c2.

Zobraziť viac
Diskusia