redakcia

Mám dvadsaťštyri rokov a&nbsp;som rodom i&nbsp;srdcom Trenčianka. To zdôraznite, lebo som skutočne rada, že moje korene vyrastajú z&nbsp;tohto nádherného kraja. Študovala som a&nbsp;doštudovala klavír na konzervatóriu. Počas tohto štúdia som robila „štafáž“ v&nbsp;divadle. Bola som jedna z&nbsp;toho davu, ktorý sa tmolí v&nbsp;pozadí scény. A&nbsp;vtedy sa mi divadlo zapáčilo či lepšie – ochorela som ním, a&nbsp;tak proti plánom rodičov i&nbsp;profesorov konzervatória som išla študovať na Vysokú školu múzických umení v&nbsp;Bratislave.

Vašou prvou stanicou sa stala bratislavská Nová scéna. Ste spokojná s&nbsp;touto hrou osudu?

Veľmi. Splnila sa jedna z&nbsp;mojich veľkých túžob. Možno namietnete – a&nbsp;čo Slovenské národné divadlo? Je to naša prvá divadelná scéna a&nbsp;túžbou každého slovenského herca je hrať na nej. Ale aký by mal život zmysel, keby pred človekom neboli ďalšie veľké ciele?

To bolo ešte na Vysokej škole múzických umení. V&nbsp;legendárnej hre Komedia česká o&nbsp;bohatci a&nbsp;lazarovi, ktorú režíroval Milan Sládek a&nbsp;s&nbsp;ktorou dosiahla škola významné medzinárodné úspechy, som hrala Syrusa. Dobre ste počuli: hrala som malého škaredého chlapca, ktorého každý bije a&nbsp;utláča. A&nbsp;veľa som získala. Okrem iného aj to, že som stratila strach z&nbsp;toho, že herečka musí byť na javisku len pekná.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Pri prechode zo školských lavíc do praktického života dochádza často k&nbsp;rozporom, k&nbsp;dez­orientácii. Ako to bolo s&nbsp;vami?

Ja som mala šťastie. Začala som hrávať na Novej scéne už v&nbsp;druhom ročníku svojho štúdia na Vysokej škole múzických umení, a&nbsp;tak môj prechod zo školy do divadla bol plynulý. Ďalšie šťastie som mala, že mojím partnerom v&nbsp;prvej hre, ktorú som naštudovala na Novej scéne – bola to Shakespearova komédia Mnoho kriku pre nič, bol Ivan Mistrík. S&nbsp;dobrým partnerom výkon herca rastie. Ja jedine škole ďakujem, že z&nbsp;toho „dreva“, ktoré do nej nastúpilo, čosi vykresala. Veľmi mi pomohla aj hudba a&nbsp;tancovanie v&nbsp;Lúčnici.

To znamená, že Vysokej škole múzických umení udeľujete absolutórium?

Podľa mňa by sa malo štúdium skrátiť na dva roky a&nbsp;potom prejsť na prácu s&nbsp;profesionálnymi hercami a&nbsp;najmä s&nbsp;profesionálnymi režisérmi. Spojenie poslucháč režisér a&nbsp;poslucháč herec nie je najšťastnejšie. Nemajú si ešte čo navzájom odovzdať. Dlhé štúdium je nevýhodné najmä pre herečky. V&nbsp;dvadsiatich dvoch rokoch ešte len začínať, to je neskoro.

Čomu by sa počas štúdia mali najviac venovať vaši budúci kolegovia, terajší poslucháči Vysokej školy múzických umení?

Na západných hercoch sa mi najviac páči ich fyzická dispozícia, obratnosť, takže aj tie najťažšie úkony na javisku či vo filme dokážu robiť so šarmom. Na toto sa u&nbsp;nás zabúda. Veľa pozornosti by mali venovať reči, hudbe a&nbsp;spevu. A nech v&nbsp;sebe pestujú sebaobetovanie.

Ktorú postavu by ste chceli stvárniť na javisku, v&nbsp;televízii alebo vo filme?

Janu z&nbsp;Arcu. A&nbsp;nezáleží na tom, či bude Shawova, Anouilhova alebo iného autora.

Prvé tri roky mi podľa zákona budú vyplácať 1&nbsp;400 Kčs brutto.

Pripravil: MILAN SLOBODNÍK