Povedzte mi, Ida...

Mám dvadsaťštyri rokov a som rodom i srdcom Trenčianka. To zdôraznite, lebo som skutočne rada, že moje korene vyrastajú z tohto nádherného kraja. Študovala som a doštudovala klavír na konzervatóriu. Počas tohto štúdia som robila „štafáž“ v divadle. Bola som jedna z toho davu, ktorý sa tmolí v pozadí scény. A vtedy sa mi divadlo zapáčilo či lepšie – ochorela som ním, a tak proti plánom rodičov i profesorov konzervatória som išla študovať na Vysokú školu múzických umení v Bratislave.

Vašou prvou stanicou sa stala bratislavská Nová scéna. Ste spokojná s touto hrou osudu?

Veľmi. Splnila sa jedna z mojich veľkých túžob. Možno namietnete – a čo Slovenské národné divadlo? Je to naša prvá divadelná scéna a túžbou každého slovenského herca je hrať na nej. Ale aký by mal život zmysel, keby pred človekom neboli ďalšie veľké ciele?

Vaša prvá divadelná rola?

To bolo ešte na Vysokej škole múzických umení. V legendárnej hre Komedia česká o bohatci a lazarovi, ktorú režíroval Milan Sládek a s ktorou dosiahla škola významné medzinárodné úspechy, som hrala Syrusa. Dobre ste počuli: hrala som malého škaredého chlapca, ktorého každý bije a utláča. A veľa som získala. Okrem iného aj to, že som stratila strach z toho, že herečka musí byť na javisku len pekná.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...