Rozhovory

Z ARCHÍVU: Aby som sa nemusel svojej rodine predstavovať... JIŘÍ BARTOŠKA o práci aj súkromí

20.7. 2021 8:00
Diskusia ()
Jiří Bartoška
Jiří Bartoška
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY
Rozhovory

Z ARCHÍVU: Aby som sa nemusel svojej rodine predstavovať... JIŘÍ BARTOŠKA o práci aj súkromí

20.7. 2021 8:00
Diskusia ()
Jiří Bartoška
Jiří Bartoška
Zdroj: JULIUS DUBRAVAY

Nahliadnite s nami do archívu týždenníka Život a začítajte sa do rozhovoru s jedinečným hercom. V roku 1986 sme sa rozprávali s Jiřím Bartoškom.

Herecká cesta Jiřího Bartošku viedla strmo hore. Po skončení štúdia na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne prijal dvojročný angažmán v tamojšom Divadle na provázku. Ďalšie tri roky herecký talent rozvíjal v divadelných postavách na javisku Činoherného štúdia v Ústí nad Labem. Napokon prijal ponuku hrať v pražskom Divadle na zábradlí. Hneď potom sa o slovo prihlásila televízia a film, a to nielen v Prahe, ale aj v Bratislave. V najživšej pamäti máme jeho najnovšiu filmovú postavu doktora Macka, ktorú vytvoril v slovenskom filme Tichá radosť, preto i náš rozhovor sa začal rozprávaním o spolupráci so slovenskými filmovými tvorcami.

„Rád si spomínam na každú spoluprácu so slovenskými režisérmi, či to bol Stano Párnický, Slavo Luther, alebo Dušan Hanák. Na nakrúcanie filmu Tichá radosť ma zlákala nielen predstava výbornej režijnej spolupráce, zaujímavý a dobre napísaný scenár, ale najmä milá skutočnosť, že mojou partnerkou bude Magda Vášáryová, s ktorou som dovtedy nespolupracoval. Veľmi som sa ponuke potešil a nie márne, lebo niekoľkomesačná práca sa skončila dobre. Za všetko hovoria ocenenia v San Reme vrátane ceny za ženský herecký výkon, ktorý si Magda ‚vyhrala‘ krásnym, čistým herectvom. Magda a ja znova hráme vo filme Muž s bielou hrivou, ktorý režíruje Jaromil Jireš, ale nevystupujeme v priamom partnerskom vzťahu. Pracovne sme sa vo filme nestretli ani v jednom obraze.“

Reprodukcia časopisu Život z r. 1986 Jiří Bartoška
Zdroj: Reprofoto/ROBO HUBAČ
Reprodukcia časopisu Život z r. 1986 Jiří Bartoška
Zdroj: Reprofoto/ROBO HUBAČ

Na herectvo nestačí mať iba talent, zmysel pre tvrdú drinu, ale aj šťastie. Keby ste mali určiť poradie týchto podmienok podľa dôležitosti, ktorá by bola rozhodujúca?

Šťastie. Potom talent a nakoniec pracovná disciplína.

Kedy vás postretlo šťastie prvýkrát?

Celý ročník sme boli hercami šťasteny už od školských čias na JAMU v Brne. Veď každý z nás – či Eliška Balzerová, Dáša Veškrnová, Jana Švandová, Bolek Polívka, Karel Heřmánek, Pavel Zedníček, Svatopluk Skopal, alebo Pavel Trávníček – patrí medzi vyhranené herecké osobnosti našej generácie. Ďalšie šťastie pre niektorých z nás znamenal prvý angažmán v Divadle na provázku. Pre začínajúceho herca je to veľká šanca, pretože škola človeka nikdy natoľko neuspokojí ako prax. V Ústí nad Labem nás čakalo ďalšie šťastie: pracovné stretnutie s režisérom Ewaldom Schormom. Cestovali sme často do Prahy na zájazdy. Videlo nás pražské publikum a tým sa vytvorila príležitosť na konfrontáciu práce nášho oblastného divadla s pražským. Nebolo to opäť šťastie? Keď som prišiel do Ústí nad Labem, privítali ma nepríjemné hmly a smog. Ihneď som vyhlásil, že tam nezostanem ani minútu. A prežil som tam tri najkrajšie roky svojho divadelného života, lebo do divadla sme nastúpili práve v čase, keď návštevnosť bola slabá, a nám sa podarilo prebudiť záujem o divadlo.

Patríte k hercom, ktorí účinkujú rovnako často na divadelnom javisku, v televíznom štúdiu, pred filmovými kamerami. Ide o tri základné odtiene hereckého umenia. V čom spočíva ich odlišnosť?

Divadlo mi ponúka oveľa kvalitnejšie texty, dramaturgicky príťažlivejšie predlohy, preto ma mrzí, že herec sa stáva populárnym až zásluhou televízie či filmu. A neraz mu na to stačí „len“ zopár obyčajných, nič neobsahujúcich oznamovacích viet, plytký príbeh. Práca na divadelnej postave je pre mňa serióznejšia a dôslednejšia. Vo filme a v televízii čas nepracuje pre herca. Patrí iba technike. Na druhej strane mi to prekáža, lebo som herec „okamihov“. Mám radšej prvé tri klapky než tie ďalšie, ktoré sú kópiou predchádzajúcich. 

Minulý rok sme obdivovali vaše úsporné presvedčivé herectvo v televíznom seriáli Sanitka. Najviac v diele, v ktorom doktor Skalka stojí zoči-voči smrti. Nemáte strach z postáv s podobným osudom?

Ako herec som umrel viackrát. V seriáli Sanitka som umieral akosi atraktívnejšie, pretože divák mal možnosť počas predchádzajúcich deviatich dielov postavu si obľúbiť. Smrť bola preňho prekvapením až zaskočením. V televízii osud postavy – či skôr jej momentálny duševný stav – doznieva hneď po klapke. Každý príbeh človeka od narodenia po smrť je v televízii technickou záležitosťou. Film sa nakrúcal po jednotlivých krátkych záberoch a väčší dôraz sa kladie na presnosť a dokonalosť techniky nakrúcania. V Sanitke som Skalkovo umieranie, rozlúčku so životom, s priateľmi, poslednú oslavu narodenín nakrúcal po častiach štyri dni. Medzitým som mal skúšky v divadle, večer predstavenia, po nociach sme nakrúcali na Barrandove film Katapult. Nemal som možnosť ani čas na celistvejšie vnímanie osudu stvárňovaného hrdinu. Keby som aj mal podmienky vziať si jeho tragický príbeh „za svoj“, v mojom prejave by sa objavili nežiaduce nálady: sebaľútosť, sebatrýzeň, sentimentalita. Herec preto musí vidieť život svojich hrdinov s určitým nadhľadom.

Čo dáva hercovi práca na seriálovej postave, ktorá obsiahne dlhšie časové obdobie v živote stvárňovaného hrdinu?

Seriál je príjemný pre diváka, ale pre herca už menej. Počas nakrúcania sa „skáče“ z časti do časti. Sanitku sme začali nakrúcať desiatym dielom, čiže smrťou doktora Skalku, lebo kolega Hanzlík bol chorý a v tomto diele nehral. Nezačínalo sa mi ľahko, lebo som si potreboval rolu ohmatať, naučiť sa ju žiť a k niečomu ju doviesť. Práca na seriáli je pre herca zdĺhavá, neusporiadaná, hoci práve seriálové postavy nám obyčajne prinášajú najviac popularity.

V poslednom období ste nakrúcali viac celovečerných filmov. Dokázali by ste byť iba filmovým hercom?

V mnohých krajinách sa herci delia na filmových a divadelných. U nás nie. Keby som sa chcel zaradiť do niektorej zo skupín, tak len medzi divadelných hercov. Divadlo je vlastne môj koníček. Dáva mi oveľa viac než film alebo televízia. Každá divadelná rola má svoju stavbu, presnú kompozíciu. Herec s ňou žije plné dve hodiny na javisku, preto v ňom zostáva dlhšie.

Herecké povolanie má aj úskalia, ktoré často nedovoľujú vytvoriť harmóniu medzi prácou a súkromím. Nájdete si čas aj na rodinu?

Herci nemajú voľný čas. Určujú si ho sami. Doteraz som každé prázdniny venoval práci. Až minulý rok som si uvedomil, že nič nie je zaujímavejšie než pozorovať, ako mi pred očami rastie moja deväťročná dcéra Kateřina. Snažím sa preto robiť iba toľko, aby som sa zakaždým, keď prídem domov, nemusel svojej rodine predstavovať...

Herectvo je na psychiku človeka veľmi náročná profesia. Kde nájdete najlepšie podmienky na oddych a regeneráciu síl?

V našej profesii mám skôr dojem, že potrebujeme regeneráciu talentu. Ak herec ide z postavy do postavy, robí jeden film za druhým, vždy príde chvíľa, keď sa všetky začnú na seba očividne podobať a jeho herecký prejav sa stane stereotypným. Radšej by som chcel nakrútiť jeden film ročne a potom v pokoji nabrať ďalší dych tým, že budem vnímavo pozorovať ľudí okolo seba. Regeneráciu psychických síl som dosiaľ výrazne nepotreboval. Najlepšie sa cítim a najintenzívnejšie si oddýchnem doma alebo medzi priateľmi.

Spoločnú reč možno nájsť zvyčajne tam, kde sú dobré medziľudské vzťahy. Ktoré vlastnosti si na ľuďoch vážite?

Neznášam hlúpych ľudí, lebo samotná hlúposť je úzko spätá so zlom. K tým, ktorí o sebe tvrdia, že sú absolútne čestní, takisto nemám dôveru. lebo takáto čestnosť je falošná. Ale mám ľudí rád…

ĽUBICA SIKOROVÁ

Diskusia