Jojkárska moderátorka Aneta Parišková (48) prešla uplynulý rok náročnú cestu. Jej boj však ešte nekončí.

Už je to vyše roka, čo si Aneta Parišková vypočula od lekárov dobré správy, a odvtedy sa ani na minútu nezastavila. Týždenníku Šarm sa ju podarilo zastihnúť počas moderovania online diskusie Odhaľme rakovinu krvi, na ktorej EXKLUZÍVNE prezradila, ako žije.

Patríte k tým šťastným pacientom, ktorým po náročnej liečbe lekári povedali dobré správy. Koľko času už odvtedy prešlo?

Som rok v remisii. Slovo vyliečená nepoužívam, lebo táto choroba sa rada vracia, je to beh na dlhú trať. V každom prípade som už rok po liečbe a žijem, takže mám radosť.

Badáte na sebe nejaké dôsledky vašej diagnózy, ktoré stále pretrvávajú?

Áno, vlasy sa mi dávajú do poriadku len pomaly, nechty sú stále zničené a podobne. No a rýchlejšie sa mi „vybíjajú baterky“, už toľko nevládzem. Ale aj tak chcem žiť naplno. Keď nie na stodvadsať percent, tak aspoň na tých osemdesiat. (Smiech.)

Pandémia skomplikovala liečbu mnohých chorôb, nielen rakoviny, a pacienti to mali o to ťažšie. Keďže ste sa v tomto období stali pacientkou aj vy, čo bolo pre vás najťažšie?

Minulý rok som preležala v nemocnici veľa času, vlastne od apríla do septembra. Nemohli ma tam navštevovať moji chlapci ani moji rodičia. Som rada, že aspoň môj manžel Mirko mohol chodiť, i keď s obmedzeniami. Na vyšetrenia ma sprevádzať nemohol. Som však vďačná môjmu onkológovi, docentovi Ľubošovi Drgoňovi, že som mohla mať manžela aspoň na videu.

Chcel byť prítomný, keď mi pán docent vysvetľoval, ako bude vyzerať liečba, pýtal sa doplňujúce otázky. Neskôr mi chodil mávať aj so synmi pod balkón nemocnice. Je mi však veľmi ľúto, že sa kvôli kovidu u mnohých pacientov nepodarilo včas diagnostikovať rakovinu a nedostali včas potrebnú liečbu. To je veľmi smutné. Ja som vlastne mala veľké šťastie.

Niektoré druhy rakoviny sú dedičné. Platí to aj o vašej diagnóze?

Neviem. V prípade lymfómu sa hovorí skôr o životnom prostredí a strese. V našej rodine máme skôr srdcovo-cievne ochorenia, rakovinu doteraz nemal nikto. I keď paradoxne hneď po tom, ako som ukončila chemoterapiu, diagnostikovali lymfóm aj ďalšiemu členovi našej rodiny. Bol to pre mňa ďalší šok, veď má len 22 rokov. Našťastie, v máji ukončil liečbu a tiež je v remisii. V nemocnici navyše prekonal kovid, kde sa ním zrejme aj nakazil.

Mnoho pacientov malo tú smolu, že sa nakazili práve v nemocnici...

Práve preto som sa môjho onkológa pýtala na očkovanie. On mi v podstate už od januára hovoril, že sa mám dať zaočkovať čo najskôr. Prekvapilo ma to, keďže som pochybovala o tom, že si moje telo po chemoterapii dokáže vytvoriť protilátky. Ale docent Drgoňa ma ubezpečil, že aj nižšia hladina protilátok je lepšia ako žiadna, keďže patrím do vysoko rizikovej skupiny. V tom čase som na Slovensku nemala na očkovanie proti kovidu nárok, a tak som sa dala zaočkovať na Floride.

Od začiatku o svojej chorobe hovoríte veľmi otvorene. Kde ste nabrali odvahu?

Viete, keď som sa dozvedela, že mám rakovinu, psychicky som sa zložila. Taká je zrejme prvá reakcia väčšiny pacientov a ja som nebola výnimkou. Veľmi rýchlo som sa však pozbierala a rozhodla som sa, že sa nepoddám ani rakovine, ani nejakým chmúrnym náladám či depkám a že urobím všetko pre to, aby som sa vyliečila. Nechcelo sa mi s nikým rozprávať, no zároveň som sa nechcela úplne uzavrieť pred svetom, preto som sa rozhodla komunikovať len prostredníctvom sociálnych médií.

Čo niesla Aneta počas choroby najťažšie sa dozviete na ďalšej strane...

Diskusia