Keď si hovoril o atmosfére v Televíznych novinách a teda v spravodajstve. Zmenilo sa asi veľa…

Áno. Priniesla to doba. Vtedy bola iná aj atmosféra v spoločnosti. Žiadala si úplne iné témy. Bola iná politická situácia, bojovalo sa v zásade o charakter krajiny, o charakter tohto štátu. Spravodajstvo aj publicistika sa snažili pomôcť k záchrane demokracie na Slovensku. Dnes bojujeme s niečím podobným, ale v iných dimenziách. Keď sme začínali, náš redak­čný kolektív v Televíznych novinách zahŕňal asi 10 ľudí. Bola to rodinná televízia pre divákov, ale doslova aj pre nás. Museli sme takpovediac spolu aj dýchať, aby sme dokázali pre ľudí pripraviť kvalitné a pútavé spravodajstvo. No vtedy malo 20 minút, dnes trvá viac ako hodinu. Diváci chcú vedieť viac, zmenili sa ich očakávania.

V relácii Reflex si bol moderátorom. Napĺňala ťa tá práca dostatočne?

Prejsť z terénu do štúdia nebolo pre mňa jednoduché. Byť vonku medzi ľuďmi – cítil som sa ako ryba vo vode. Ale všetko má svoj začiatok i koniec. Tiež to bola zmena, ktorá musela prísť. Každý formát v televízii má svoju životnosť. A ak patrí k trvalkám, potrebuje zmenu v tvárach, ktoré ju prezentujú. Na druhej strane, Reflex a živé vysielanie v štúdiu bolo pre mňa niečo nové. Veľkou útechou bolo, že do Reflexu prešiel takmer kompletný redakčný tím z Lampárne. A zostali aj témy. Prišla šanca venovať sa ľudským príbehom a problémom v relácii, ktorá sa, na rozdiel od Lampárne, vysielala každý deň. Niekedy sa treba zmieriť s realitou, prijať zmenu a nájsť si v nej to pozitívne. A prišiel čas, keď som pocítil potrebu zmeny ja.

V Reflexe ťa nahradí dravá redaktorka Kristína Kövešová, ktorá sa v úlohe moderátorky relácie ešte neobjavila. Myslíš si, že sa na tento post hodí?

Ako investigatívna reportérka dokázala uchopiť témy, ktoré si verejnosť žiada a ktoré diváci oceňujú. Pripomína mi to časy, keď sme s Evou Černou v Televíznych novinách naháňali mafiánov, ktorí si porciovali Slovensko a takmer riadili tento štát. Kauzy, ktorým sa dnes Kristína venuje, sú rovnako nebezpečné a neraz som jej povedal, aby si dávala pozor. Niektoré médiá sa ma snažia dostať umelo s Kristínou do konfliktu. Som rád, že sa im to nedarí a ani nepodarí. Kristína je mladá dravá nastupujúca krv. Prebrala pochodeň a ja jej držím palce. Úloha moderátorky v štúdiu bude pre ňu rovnako ako v minulosti pre mňa nová skúsenosť a výzva. Treba skúšať nové veci. A čas ukáže, ako sa v tejto úlohe bude cítiť. Ja som sa tiež bál, či to v štúdiu zvládnem, vydržím. Prvé mesiace boli pre mňa stres a panika. Ľudia si to ťažko vedia predstaviť. Na obrazovkách možno všetko vyzerá krásne, uhladene a bezproblémovo, ale my sme tiež len ľudia. Tiež prežívame svoje vnútorné muky, len ich nesmieme, rovnako ako herci na divadelných doskách alebo speváci na pódiách, preniesť na publikum...

Posledné mesiace, kedy si sa rozhodoval, či odísť alebo zotrvať v televízii, museli byť pre teba náročné. Pocítil si aj nejaké sklamanie zo strany Markízy?

Dohodli sme sa korektne. Môj odchod bol dôsledkom zváženia situácie a mnohých dôvodov. Myslím si, že táto odpoveď je dostačujúca…

Dohodli ste sa na odchode, no stále si súčasťou televízie. Máš pocit, že by bolo za múrmi televízie dusno? Narážam na tvoju osobu.

Obe strany to zrejme mrzí. Aspoň to tak vnímam. Chápem, že to nie je jednoduché nielen pre mňa.

Keď sa spätne obzrieš za tými rokmi strávenými v Markíze. Čo ti televízia dala?

Je jasné, že som tým, kým som, som vďaka Markíze. Vďaka tomu som dnes možno v pozícii, že si môžem vyberať ponuku, ktorá mi vyhovuje a ktorá ma najviac osloví. Keď som sa v 1993 rozhodoval, či nastúpiť alebo nenastúpiť do Markízy, bol to veľký risk. V tom období televízie vznikali a zanikali ako na bežiacom páse. Ja som bol v tom čase moderátorom v regionálnom rádiu a hovorcom mesta Trnava. Ako vysokoškolák som si dokázal zarobiť na živobytie a bol som spokojný. Markíza bol len jeden z televíznych projektov, pri ktorom nikto netušil, či bude životaschopný a či vydrží viac ako jeden a pol roka. Navyše, ešte aj jej názov bol taký čudný... (Smiech.). V ľuďoch evokoval iba dve veci: Angeliku – markízu anjelov, ktorá zachraňovala všetky televízie so sledovanosťou a v časoch socializmu politickú garnitúru pred demonštráciami v uliciach. Vždy, keď bola ohlásená nejaká demonštrácia, tak televízia zaradila do vysielania Markízu – Angeliku... Druhé, čo ľuďom pripomínala, boli prístrešky nad cukrárňami a kaviarňami. A toto mal byť názov pre budúcu serióznu a úspešnú televíziu? (Smiech.) Dnes to už berieme s úsmevom, ale vtedy to bolo na zváženie. Bol to vstup do neznáma a neistoty, ale nakoniec to vyšlo. Vďaka Markíze som sa dostal na miesta, kde sa človek len tak nedostane. Stretol som sa s ľuďmi, s ktorými by som sa normálne nestretol. Mám skúsenosti, ktoré by som inak nezískal. Naučila ma disciplíne a presnosti. Nebol priestor na zľahčovanie a chyby. Priniesla mi aj ťažké chvíle, ale vždy ma to nakoniec posunulo ďalej.

Ponuky na novú prácu prišli ešte pred tým, ako si sa rozhodoval, že odídeš?

Ponuky prichádzali prakticky po celý čas, čo som pôsobil v Markíze. Prvá ponuka, o ktorej môžem dnes hovoriť, prišla asi po troch rokoch vysielania. Dostal som ponuku od vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera, aby som išiel robiť hovorcu ministerstva vnútra. V tom čase to bolo obdobie ťažkého boja s mafiou a s podsvetím o charakter tejto krajiny. Bolo to obdobie, kedy polícia začala robiť poriadky s mafiou aj vo vlastných radoch. Bolo to veľmi lákavé, ale práca v televízii bola lákavejšia a dávala mi väčší zmysel. Ponuky z komerčnej sféry, nielen z konkurenčných médií, prichádzali permanentne. Veľmi ma zabávali ponuky z politiky, pretože prichádzali bez ohľadu na politické zafarbenie. Od ponúk na post hovorcu až po umiestnenie na kandidátku. (Smiech.)

Donedávna si ponuky odmietal. Teraz sa to však zmenilo…

Áno. Donedávna som si ich iba vypočul, potešil som sa záujmu a na druhý deň s úsmevom zamieril do Záhorskej Bystrice. Ale prišiel čas a začal som sa nimi vážnejšie zaoberať. Aj v tomto období bolo tých ponúk viac a mal som z čoho vyberať. Ale nechcem, nemôžem a nebudem ich špecifikovať.

Ale vyzerá to tak, že v politike ťa nikdy neuvidíme.

Možno sa čitatelia teraz zasmejú, ale ja som vyštudovaný politológ. Možno práve preto, že som to vyštudoval a možno práve preto, že pracujem v médiách, veľmi rýchlo som zistil, že politika je jedno veľké panské huncútstvo a budem možno až priveľmi úprimný – jedna veľká špinavosť. Nechcem sa nechať zašpiniť ani zvalcovať. Politika nie je priestor, kde by som sa chcel realizovať. Mal som vždy pocit, že v televízii viem urobiť pre ľudí viac ako v politike. Hovorí sa síce, že nikdy nehovor nikdy, ale mne také – najprv si vybudovať meno v médiách a potom ísť do politiky – nepríde fér.

A bola ponuka do politiky aj v tomto období?

Áno, bola. Išlo o ponuky byť na kandidátke.

Budúci rok ťa diváci uvidia na obrazovkách RTVS. Čo ťa presvedčilo o tom, že táto cesta je tá správna...

Jednak to, že ďalej môžem zostať v kontakte s televíznymi divákmi, ako aj ďalšie možnosti na spoluprácu. Skĺbili veci, na ktorých mi záležalo. Prišla možnosť niečo ovplyvniť, niečo vybudovať, prispieť svojou troškou dobrej veci. Veľký vplyv na rozhodnutie mali samotní ľudia z vedenia RTVS, ich prístup, ich vízie, ktoré ma oslovili, ako aj oni samotní.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE