Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Správa, že odchádzaš z&nbsp;Markízy po toľkých rokoch, prišla ako blesk z&nbsp;jasného neba. Asi to však nebolo rozhodnutie, ktoré sa zrodilo z&nbsp;jedného dňa na druhý...

Verejnosť to možno takto vníma, ale pre mňa to bola dilema, ktorú som riešil už niekoľko rokov. Intenzívnejšie som sa nad tým začal zamýšľať pred niekoľkými mesiacmi. Nebolo to rozhodnutie z&nbsp;noci do rána ani rozhodnutie v&nbsp;afekte. Bolo to rozhodnutie z&nbsp;rozumu. Najťažšie to bolo z&nbsp;pocitového hľadiska. V&nbsp;Markíze som bol od samého začiatku, prežil som v&nbsp;nej 26 rokov. Poznám tam každú kľučku, každý vypínač, každú šmuhu na podlahe od vyliatej kávy. A&nbsp;asi najzložitejšie bolo vyrovnať sa s&nbsp;predstavou, že prídem o&nbsp;každodenný kontakt s&nbsp;kolegami, s&nbsp;ktorými mám vynikajúce vzťahy a&nbsp;ktorí mi budú chýbať... A&nbsp;verte mi, že to nemyslím ako frázu...

Aké boli dôvody tvojho rozhodnutia? Išlo o&nbsp;vzťahy, potreboval si zmenu alebo...?

K&nbsp;takémuto rozhodnutiu človeku zväčša nestačí jeden dôvod. Bolo ich viac – objektívne aj subjektívne. Mal som sny, ktoré som si vďaka Markíze splnil, a&nbsp;mám aj ďalšie. Vynorili sa v&nbsp;momente, keď prišli nové ponuky. Neboli iba z&nbsp;televízneho prostredia. A&nbsp;aj zmena je život. Stereotyp ubíja... Zmena jednoducho prišla a&nbsp;možno sa stala prekvapením nielen pre ľudí, ale aj pre mňa.

Kedy si začal svoje úvahy o&nbsp;odchode riešiť s&nbsp;televíziou?

Markíza ma nechcela pustiť. Televízia sa snažila, o&nbsp;to to bolo ťažšie. Ale nakoniec rešpektovala moje rozhodnutie.

Spomínal si, že máš s&nbsp;kolegami a&nbsp;kolegyňami vynikajúci vzťah. Čo ti oni povedali v&nbsp;tom momente, keď sa to dozvedeli?

Mnohí boli prekvapení, ale pochopili ma. Všetci rešpektujú moje rozhodnutie a&nbsp;držia mi palce. Vnímame rovnako, že si budeme chýbať. Naše kontakty sa určite nepretrhnú. Teraz je to živé a&nbsp;je to veľmi emotívne.

Kto ti je srdcu najbližší z&nbsp;tvárí, ktoré diváci vidia denne na obrazovkách? Sú to skutočné priateľstvá?

Mám veľmi dobré vzťahy v&nbsp;rámci svojej redakcie, ale aj ostatných. Nechcem a&nbsp;bojím sa spomenúť len niektoré mená, lebo ten zoznam by zahŕňal asi všetkých kolegov a&nbsp;vyčítal by som si, keby som na niekoho zabudol. Hoci netrávime spolu dovolenky, hoci nechodíme spolu na kávičky, mnohí mi prirástli k&nbsp;srdcu. A&nbsp;nejde len o&nbsp;redaktorov či moderátorov. Skvelé vzťahy mám s&nbsp;kameramanmi, strihačmi, zvukármi, režisérmi, maskérkami, kostymér­kami, s&nbsp;pracovníkmi SBS, aj pani upratovačkou... Dobré vzťahy sa pestujú roky. Predstava, že ich opustím, pre mňa bola a&nbsp;je šialená. Veľmi dobre si uvedomujem, že bez týchto ľudí by som bol nikto. Vďaka nim som tým, čím som.

Keď sa povie meno Patrik Herman, myslím si, že väčšina Slovákov si predstaví reláciu Lampáreň. Bola tvojou srdcovkou?

Áno, bola mojou srdcovkou. No keď by si mi túto otázku položil po prvých piatich rokoch v&nbsp;televízii, tak by som odpovedal, že ňou boli Televízne noviny, v&nbsp;ktorých som ako mladé ucho začínal. Tie prvé roky boli naozaj úžasné. To sa nedá porovnať s&nbsp;atmosférou vtedy a&nbsp;dnes. Vždy, keď vzniká niečo nové a&nbsp;vy ste pri tom, je to iné, ako nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Neskôr by som odpovedal, že srdcovkou bolo Krimi SK, moja prvá vlastná relácia, ktorú som moderoval a&nbsp;pripravoval. Dnes s&nbsp;nostalgiou spomínam na Lampáreň a&nbsp;určite budem spomínať na Reflex. Ale je pravda, že Lampáreň urobila asi najväčší zásah do môjho života. Nastavila mi rebríček hodnôt, chytila ma za nohu a&nbsp;držala ma stále pri zemi. Z osobnostnej stránky mi vstúpila do života tým najlepším spôsobom, akým mohla. Vďaka nej som nestratil kontakt s&nbsp;realitou, pomohla mi rozoznať, čo sú ozajstné problémy a&nbsp;o&nbsp;čom je život. A&nbsp;ponúkla ešte jednu úžasnú a&nbsp;dôležitú vec – spätnú väzbu. Mohli sme meniť životy ľudí k&nbsp;lepšiemu, robiť ho pre nich aspoň trošku znesiteľnejší. Nebolo v&nbsp;našich silách zmeniť celý svet, ale pokúšali sme sa zmeniť aspoň mikrosvet okolo seba a&nbsp;život ľudí, pre ktorých sme boli často tou poslednou nádejou.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Keď si hovoril o&nbsp;atmosfére v&nbsp;Televíznych novinách a&nbsp;teda v&nbsp;spravodajstve. Zmenilo sa asi veľa…

Áno. Priniesla to doba. Vtedy bola iná aj atmosféra v&nbsp;spoločnosti. Žiadala si úplne iné témy. Bola iná politická situácia, bojovalo sa v&nbsp;zásade o&nbsp;charakter krajiny, o&nbsp;charakter tohto štátu. Spravodajstvo aj publicistika sa snažili pomôcť k&nbsp;záchrane demokracie na Slovensku. Dnes bojujeme s&nbsp;niečím podobným, ale v&nbsp;iných dimenziách. Keď sme začínali, náš redak­čný kolektív v&nbsp;Televíznych novinách zahŕňal asi 10 ľudí. Bola to rodinná televízia pre divákov, ale doslova aj pre nás. Museli sme takpovediac spolu aj dýchať, aby sme dokázali pre ľudí pripraviť kvalitné a&nbsp;pútavé spravodajstvo. No vtedy malo 20 minút, dnes trvá viac ako hodinu. Diváci chcú vedieť viac, zmenili sa ich očakávania.

V&nbsp;relácii Reflex si bol moderátorom. Napĺňala ťa tá práca dostatočne?

Prejsť z&nbsp;terénu do štúdia nebolo pre mňa jednoduché. Byť vonku medzi ľuďmi – cítil som sa ako ryba vo vode. Ale všetko má svoj začiatok i&nbsp;koniec. Tiež to bola zmena, ktorá musela prísť. Každý formát v&nbsp;televízii má svoju životnosť. A&nbsp;ak patrí k&nbsp;trvalkám, potrebuje zmenu v&nbsp;tvárach, ktoré ju prezentujú. Na druhej strane, Reflex a&nbsp;živé vysielanie v&nbsp;štúdiu bolo pre mňa niečo nové. Veľkou útechou bolo, že do Reflexu prešiel takmer kompletný redakčný tím z&nbsp;Lampárne. A&nbsp;zostali aj témy. Prišla šanca venovať sa ľudským príbehom a&nbsp;problémom v&nbsp;relácii, ktorá sa, na rozdiel od Lampárne, vysielala každý deň. Niekedy sa treba zmieriť s&nbsp;realitou, prijať zmenu a&nbsp;nájsť si v&nbsp;nej to pozitívne. A&nbsp;prišiel čas, keď som pocítil potrebu zmeny ja.

V&nbsp;Reflexe ťa nahradí dravá redaktorka Kristína Kövešová, ktorá sa v&nbsp;úlohe moderátorky relácie ešte neobjavila. Myslíš si, že sa na tento post hodí?

Ako investigatívna reportérka dokázala uchopiť témy, ktoré si verejnosť žiada a&nbsp;ktoré diváci oceňujú. Pripomína mi to časy, keď sme s&nbsp;Evou Černou v&nbsp;Televíznych novinách naháňali mafiánov, ktorí si porciovali Slovensko a&nbsp;takmer riadili tento štát. Kauzy, ktorým sa dnes Kristína venuje, sú rovnako nebezpečné a&nbsp;neraz som jej povedal, aby si dávala pozor. Niektoré médiá sa ma snažia dostať umelo s&nbsp;Kristínou do konfliktu. Som rád, že sa im to nedarí a&nbsp;ani nepodarí. Kristína je mladá dravá nastupujúca krv. Prebrala pochodeň a&nbsp;ja jej držím palce. Úloha moderátorky v&nbsp;štúdiu bude pre ňu rovnako ako v&nbsp;minulosti pre mňa nová skúsenosť a&nbsp;výzva. Treba skúšať nové veci. A&nbsp;čas ukáže, ako sa v&nbsp;tejto úlohe bude cítiť. Ja som sa tiež bál, či to v&nbsp;štúdiu zvládnem, vydržím. Prvé mesiace boli pre mňa stres a&nbsp;panika. Ľudia si to ťažko vedia predstaviť. Na obrazovkách možno všetko vyzerá krásne, uhladene a&nbsp;bezproblémovo, ale my sme tiež len ľudia. Tiež prežívame svoje vnútorné muky, len ich nesmieme, rovnako ako herci na divadelných doskách alebo speváci na pódiách, preniesť na publikum...

Posledné mesiace, kedy si sa rozhodoval, či odísť alebo zotrvať v&nbsp;televízii, museli byť pre teba náročné. Pocítil si aj nejaké sklamanie zo strany Markízy?

Dohodli sme sa korektne. Môj odchod bol dôsledkom zváženia situácie a&nbsp;mnohých dôvodov. Myslím si, že táto odpoveď je dostačujúca…

Dohodli ste sa na odchode, no stále si súčasťou televízie. Máš pocit, že by bolo za múrmi televízie dusno? Narážam na tvoju osobu.

Obe strany to zrejme mrzí. Aspoň to tak vnímam. Chápem, že to nie je jednoduché nielen pre mňa.

Keď sa spätne obzrieš za tými rokmi strávenými v&nbsp;Markíze. Čo ti televízia dala?

Je jasné, že som tým, kým som, som vďaka Markíze. Vďaka tomu som dnes možno v&nbsp;pozícii, že si môžem vyberať ponuku, ktorá mi vyhovuje a&nbsp;ktorá ma najviac osloví. Keď som sa v&nbsp;1993 rozhodoval, či nastúpiť alebo nenastúpiť do Markízy, bol to veľký risk. V&nbsp;tom období televízie vznikali a&nbsp;zanikali ako na bežiacom páse. Ja som bol v&nbsp;tom čase moderátorom v&nbsp;regionálnom rádiu a&nbsp;hovorcom mesta Trnava. Ako vysokoškolák som si dokázal zarobiť na živobytie a&nbsp;bol som spokojný. Markíza bol len jeden z&nbsp;televíznych projektov, pri ktorom nikto netušil, či bude životaschopný a&nbsp;či vydrží viac ako jeden a&nbsp;pol roka. Navyše, ešte aj jej názov bol taký čudný... (Smiech.). V&nbsp;ľuďoch evokoval iba dve veci: Angeliku – markízu anjelov, ktorá zachraňovala všetky televízie so sledovanosťou a&nbsp;v&nbsp;časoch socializmu politickú garnitúru pred demonštráciami v&nbsp;uliciach. Vždy, keď bola ohlásená nejaká demonštrácia, tak televízia zaradila do vysielania Markízu – Angeliku... Druhé, čo ľuďom pripomínala, boli prístrešky nad cukrárňami a&nbsp;kaviarňami. A&nbsp;toto mal byť názov pre budúcu serióznu a&nbsp;úspešnú televíziu? (Smiech.) Dnes to už berieme s&nbsp;úsmevom, ale vtedy to bolo na zváženie. Bol to vstup do neznáma a&nbsp;neistoty, ale nakoniec to vyšlo. Vďaka Markíze som sa dostal na miesta, kde sa človek len tak nedostane. Stretol som sa s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými by som sa normálne nestretol. Mám skúsenosti, ktoré by som inak nezískal. Naučila ma disciplíne a&nbsp;presnosti. Nebol priestor na zľahčovanie a&nbsp;chyby. Priniesla mi aj ťažké chvíle, ale vždy ma to nakoniec posunulo ďalej.

Ponuky na novú prácu prišli ešte pred tým, ako si sa rozhodoval, že odídeš?

Ponuky prichádzali prakticky po celý čas, čo som pôsobil v&nbsp;Markíze. Prvá ponuka, o&nbsp;ktorej môžem dnes hovoriť, prišla asi po troch rokoch vysielania. Dostal som ponuku od vtedajšieho ministra vnútra Ladislava Pittnera, aby som išiel robiť hovorcu ministerstva vnútra. V&nbsp;tom čase to bolo obdobie ťažkého boja s&nbsp;mafiou a&nbsp;s&nbsp;podsvetím o&nbsp;charakter tejto krajiny. Bolo to obdobie, kedy polícia začala robiť poriadky s&nbsp;mafiou aj vo vlastných radoch. Bolo to veľmi lákavé, ale práca v&nbsp;televízii bola lákavejšia a&nbsp;dávala mi väčší zmysel. Ponuky z&nbsp;komerčnej sféry, nielen z&nbsp;konkurenčných médií, prichádzali permanentne. Veľmi ma zabávali ponuky z&nbsp;politiky, pretože prichádzali bez ohľadu na politické zafarbenie. Od ponúk na post hovorcu až po umiestnenie na kandidátku. (Smiech.)

Donedávna si ponuky odmietal. Teraz sa to však zmenilo…

Áno. Donedávna som si ich iba vypočul, potešil som sa záujmu a&nbsp;na druhý deň s&nbsp;úsmevom zamieril do Záhorskej Bystrice. Ale prišiel čas a&nbsp;začal som sa nimi vážnejšie zaoberať. Aj v&nbsp;tomto období bolo tých ponúk viac a&nbsp;mal som z&nbsp;čoho vyberať. Ale nechcem, nemôžem a&nbsp;nebudem ich špecifikovať.

Ale vyzerá to tak, že v&nbsp;politike ťa nikdy neuvidíme.

Možno sa čitatelia teraz zasmejú, ale ja som vyštudovaný politológ. Možno práve preto, že som to vyštudoval a&nbsp;možno práve preto, že pracujem v&nbsp;médiách, veľmi rýchlo som zistil, že politika je jedno veľké panské huncútstvo a&nbsp;budem možno až priveľmi úprimný – jedna veľká špinavosť. Nechcem sa nechať zašpiniť ani zvalcovať. Politika nie je priestor, kde by som sa chcel realizovať. Mal som vždy pocit, že v&nbsp;televízii viem urobiť pre ľudí viac ako v&nbsp;politike. Hovorí sa síce, že nikdy nehovor nikdy, ale mne také – najprv si vybudovať meno v&nbsp;médiách a&nbsp;potom ísť do politiky – nepríde fér.

A&nbsp;bola ponuka do politiky aj v&nbsp;tomto období?

Áno, bola. Išlo o&nbsp;ponuky byť na kandidátke.

Budúci rok ťa diváci uvidia na obrazovkách RTVS. Čo ťa presvedčilo o&nbsp;tom, že táto cesta je tá správna...

Jednak to, že ďalej môžem zostať v&nbsp;kontakte s&nbsp;televíznymi divákmi, ako aj ďalšie možnosti na spoluprácu. Skĺbili veci, na ktorých mi záležalo. Prišla možnosť niečo ovplyvniť, niečo vybudovať, prispieť svojou troškou dobrej veci. Veľký vplyv na rozhodnutie mali samotní ľudia z&nbsp;vedenia RTVS, ich prístup, ich vízie, ktoré ma oslovili, ako aj oni samotní.

Čo všetko teda bude tvojou úlohou v&nbsp;RTVS?

Popri moderovaní by som sa mal podieľať na koučovaní spravodajsko-publicistického tímu a&nbsp;rozvíjať aj charitatívne aktivity RTVS.

RTVS už potvrdila, že posilníš rady spravodajstva a&nbsp;ty si povedal, že vstupuješ do televízie ako moderátor. Je teda možnosť, že sa objavíš v&nbsp;úlohe moderátore hlavného spravodajstva?

Žiadne domnienky nebudem komentovať. Je predčasné o&nbsp;tom hovoriť. RTVS má veľa skvelých programov – existujúcich, aj v&nbsp;pláne. Všetko má svoj čas a&nbsp;ten správny príde aj v&nbsp;tejto záležitosti. Môžeme to poňať ako prekvapenie a&nbsp;jeho prezradenie ponechávam na RTVS.

Dvadsaťšesť rokoch si patril medzi markizákov. Teraz prišla zmena. Ako ju vnímaš?

RTVS nikdy nemala problém, aby som sa objavoval na jej obrazovkách alebo v&nbsp;jej rozhlasom éteri. Bez problémov akceptovala moje vystupovanie, vyjadrovanie sa, mnohé aktivity, ktoré som mal a&nbsp;ktoré mali celospoločenský význam. Mnohokrát som bol hosťom v&nbsp;reláciách RTVS. Takže, tak trochu RTVS poznám, minimálne jej chodby. (Smiech.) Veľmi si želám, aby ma prijali noví kolegovia.

Poslednýkrát sa objavíš na obrazovkách Markízy 7. októbra, no zamestnancom si do konca roka. V&nbsp;RTVS začínaš až v&nbsp;novom roku. Nechcela ťa Markíza pustiť len tak ľahko do konkurencie?

Pri prestupoch ku konkurencii, nielen v&nbsp;televíznom prostredí, existujú isté procesy a&nbsp;pravidlá. Ja ich akceptujem. Mám stále platnú zmluvu a&nbsp;podmienky výpovednej dohody, ktoré musím rešpektovať...

Dva mesiace nebudeš na obrazovke. Aké aktivity ťa čakajú?

V&nbsp;rámci Markízy dotiahnem určité povinnosti a&nbsp;potom mám niekoľko dlhodobo naplánovaných aktivít. Viacero súvisí so združením Nie rakovine, ktoré pomáha onkologickým pacientom a&nbsp;kde, čo je pôvabné, pôsobím s&nbsp;mojou skvelou priateľkou a&nbsp;budúcou kolegyňou v&nbsp;RTVS Janou Pifflovou-Špankovou. Ten mediálny priestor je krásne prepojený. S&nbsp;ďalšími priateľmi už chystáme Vianoce pre desiatky ťažko skúšaných rodín z&nbsp;Kysúc a&nbsp;Oravy, ktoré ešte o&nbsp;ničom netušia. A&nbsp;hoci som si myslel, že po 26 rokoch si po prvýkrát doprajem aspoň mesačnú dovolenku, už cítim, že sa mi scvrkáva na nejaké štyri dni niekde na chate... (Smiech.) Popritom ešte prednášam na vysokých školách, takže nudiť sa ani náhodou nebudem.

Nedávno sa zmenil generálny riaditeľ RTVS. Tá ponuka prišla práve od neho?

Prvotné stretnutie bolo s&nbsp;novým generálnym riaditeľom. Získal si ma svojím prístupom a&nbsp;osobnosťou.

Do radov RTVS prešla aj Zuzana Ťapáková, ktorá v&nbsp;istom čase pôsobila ako generálna riaditeľka Markízy. Vo verejnoprávnej televízii je riaditeľka sekcie marketingu. Zohrala v&nbsp;tvojom rozhodovaní nejakú úlohu?

Informácia o&nbsp;príchode Zuzany Ťapákovej prišla krátko po mojom rozhodnutí. Samozrejme, potešilo ma to a&nbsp;pomohlo prekonať obavy z&nbsp;nového. Rovnako ako nástup mojej dlhoročnej priateľky a&nbsp;kolegyne z&nbsp;Markízy Andrey Fajnorovej na post šéfky televízneho spravodajstva a&nbsp;publicistiky RTVS. Sú to ľudia, ktorých poznám a&nbsp;z ľudskej i&nbsp;profesionálnej stránky som rád, že s&nbsp;nimi budem môcť spolupracovať.

Asi môžem povedať, že Markíza bola pre teba istotou. Nemáš strach, že RTVS takou istotou nebude? Predsa len sa v&nbsp;poslednom období dejú neustále zmeny…

V&nbsp;komerčnej televízii sa tiež menili majitelia, menili sa vedenia. Človek v&nbsp;tomto mediálnom svete nemá nikdy nič isté. Ale teraz to momentálne neriešim, pretože predo mnou sú nové výzvy. Chcem v&nbsp;RTVS niečo zanechať, ako som zanechal Markíze.

AKO VYZERAL PATRIK NA ZAČIATKU KARIÉRY NÁJDETE V GALÉRII