Správa, že odchádzaš z Markízy po toľkých rokoch, prišla ako blesk z jasného neba. Asi to však nebolo rozhodnutie, ktoré sa zrodilo z jedného dňa na druhý...

Verejnosť to možno takto vníma, ale pre mňa to bola dilema, ktorú som riešil už niekoľko rokov. Intenzívnejšie som sa nad tým začal zamýšľať pred niekoľkými mesiacmi. Nebolo to rozhodnutie z noci do rána ani rozhodnutie v afekte. Bolo to rozhodnutie z rozumu. Najťažšie to bolo z pocitového hľadiska. V Markíze som bol od samého začiatku, prežil som v nej 26 rokov. Poznám tam každú kľučku, každý vypínač, každú šmuhu na podlahe od vyliatej kávy. A asi najzložitejšie bolo vyrovnať sa s predstavou, že prídem o každodenný kontakt s kolegami, s ktorými mám vynikajúce vzťahy a ktorí mi budú chýbať... A verte mi, že to nemyslím ako frázu...

Aké boli dôvody tvojho rozhodnutia? Išlo o vzťahy, potreboval si zmenu alebo...?

K takémuto rozhodnutiu človeku zväčša nestačí jeden dôvod. Bolo ich viac – objektívne aj subjektívne. Mal som sny, ktoré som si vďaka Markíze splnil, a mám aj ďalšie. Vynorili sa v momente, keď prišli nové ponuky. Neboli iba z televízneho prostredia. A aj zmena je život. Stereotyp ubíja... Zmena jednoducho prišla a možno sa stala prekvapením nielen pre ľudí, ale aj pre mňa.

Kedy si začal svoje úvahy o odchode riešiť s televíziou?

Je to otázka posledných mesiacov.

Aká bola reakcia nadriadených?

Markíza ma nechcela pustiť. Televízia sa snažila, o to to bolo ťažšie. Ale nakoniec rešpektovala moje rozhodnutie.

Spomínal si, že máš s kolegami a kolegyňami vynikajúci vzťah. Čo ti oni povedali v tom momente, keď sa to dozvedeli?

Mnohí boli prekvapení, ale pochopili ma. Všetci rešpektujú moje rozhodnutie a držia mi palce. Vnímame rovnako, že si budeme chýbať. Naše kontakty sa určite nepretrhnú. Teraz je to živé a je to veľmi emotívne.

Kto ti je srdcu najbližší z tvárí, ktoré diváci vidia denne na obrazovkách? Sú to skutočné priateľstvá?

Mám veľmi dobré vzťahy v rámci svojej redakcie, ale aj ostatných. Nechcem a bojím sa spomenúť len niektoré mená, lebo ten zoznam by zahŕňal asi všetkých kolegov a vyčítal by som si, keby som na niekoho zabudol. Hoci netrávime spolu dovolenky, hoci nechodíme spolu na kávičky, mnohí mi prirástli k srdcu. A nejde len o redaktorov či moderátorov. Skvelé vzťahy mám s kameramanmi, strihačmi, zvukármi, režisérmi, maskérkami, kostymér­kami, s pracovníkmi SBS, aj pani upratovačkou... Dobré vzťahy sa pestujú roky. Predstava, že ich opustím, pre mňa bola a je šialená. Veľmi dobre si uvedomujem, že bez týchto ľudí by som bol nikto. Vďaka nim som tým, čím som.

Keď sa povie meno Patrik Herman, myslím si, že väčšina Slovákov si predstaví reláciu Lampáreň. Bola tvojou srdcovkou?

Áno, bola mojou srdcovkou. No keď by si mi túto otázku položil po prvých piatich rokoch v televízii, tak by som odpovedal, že ňou boli Televízne noviny, v ktorých som ako mladé ucho začínal. Tie prvé roky boli naozaj úžasné. To sa nedá porovnať s atmosférou vtedy a dnes. Vždy, keď vzniká niečo nové a vy ste pri tom, je to iné, ako nastúpiť do rozbehnutého vlaku. Neskôr by som odpovedal, že srdcovkou bolo Krimi SK, moja prvá vlastná relácia, ktorú som moderoval a pripravoval. Dnes s nostalgiou spomínam na Lampáreň a určite budem spomínať na Reflex. Ale je pravda, že Lampáreň urobila asi najväčší zásah do môjho života. Nastavila mi rebríček hodnôt, chytila ma za nohu a držala ma stále pri zemi. Z osobnostnej stránky mi vstúpila do života tým najlepším spôsobom, akým mohla. Vďaka nej som nestratil kontakt s realitou, pomohla mi rozoznať, čo sú ozajstné problémy a o čom je život. A ponúkla ešte jednu úžasnú a dôležitú vec – spätnú väzbu. Mohli sme meniť životy ľudí k lepšiemu, robiť ho pre nich aspoň trošku znesiteľnejší. Nebolo v našich silách zmeniť celý svet, ale pokúšali sme sa zmeniť aspoň mikrosvet okolo seba a život ľudí, pre ktorých sme boli často tou poslednou nádejou.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE