Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Ľudia sa stravujú zle, pretože sa radšej naháňajú za peniazmi, novým autom... Toto vaše tvrdenie znie naozaj zaujímavo.</h3>
<p>Zvolili sme si výkonnostný, materiálny životný štýl, kde sa všetko vyvíja od HDP, ale stráca sa človek. Potrebujeme hýbať ekonomikou, a&nbsp;preto nakupujeme a&nbsp;nakupujeme... Na chvíľu si tak navodíme príjemný pocit. Nečudo, že kupujeme a&nbsp;jeme priemyselne vysokospracované potraviny, sú lacné, pekne vyzerajú a&nbsp;postupne nahrádzajú kvalitné potraviny. Prijímame náboženstvo peňazí a&nbsp;zabúdame, že stroj, teda naše telo, na to, aby zarábal peniaze, musí byť v&nbsp;perfektnom stave. Typický pre túto dobu je aj fenomén strachu. Preto jeme, musím to povedať vulgárne, všetko to umelé a&nbsp;nezdravé svinstvo a&nbsp;na chvíľu nás to upokojí. Keď sa skončil lockdown, v&nbsp;Česku sa nákupné centrá „brali útokom“. Veľa ľudí sa dáva očkovať aj preto, aby si mohli zachovať konzumný štýl života a&nbsp;ísť do supermarketov. Zdravý šťastný človek toľko nenakupuje, nepotrebuje lekárov, farmaceutický priemysel. Zdravie a&nbsp;slobodu sme však vymenili za materiálno.</p>

<h3>Spomínate pandémiu. Práve tieto náročné časy majú vplyv aj na to, že priberáme.</h3>
<p>Pred pandémiou malo 51 percent Čechov nadváhu či obezitu. Vlani na jar to bolo 66 percent. Ľudia sa zavreli doma, nekomunikovali, jedli... A&nbsp;pritom to bol ideálny čas na to, aby sa sami sebe začali venovať. Prekvapilo ma, že zavreli fitnescentrá a&nbsp;tí ľudia začali byť zúfalí. Nevedeli, čo majú robiť. Celý rok jazdím na bicykli, bol som šokovaný, koľko málo ľudí som stretával cez lockdown. A&nbsp;pritom sme pracovali z&nbsp;domu, boli sme pánmi svojho času, mohli sme plánovať a&nbsp;venovať sa viac sebe. Aj my sme boli zavretí, teda naša firma, pracovali sme z&nbsp;domu – nikdy som nemal viac času na svoje koníčky ako počas lockdownu.</p>
<h3>Mnohí však prišli o&nbsp;prácu, boria sa s&nbsp;existenčnými problémami. Na bicyklovanie a&nbsp;iný pohyb ani nepomyslia.</h3>
<p>To, ako sa stravujeme, vychádza z&nbsp;našich emócií. V&nbsp;momente, keď sa to všetko začne rúcať, odráža sa to na našom stravovaní. Počas pandémie trpíme, bojíme sa, strácame tak energiu, nechceme a&nbsp;nemáme chuť hýbať sa, dobre variť. Riešime to zásadné – ako to dopadne, čo všetko z&nbsp;toho bude. V&nbsp;nejednej rodine si preto povedia: Poď, mami, kúpime si nový televízor. Pretože možno sa to už o&nbsp;pár týždňov nebude dať.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>A&nbsp;potom sú tu deti. Tým pandémia neprospeje nijako. Vytrhli sme ich z&nbsp;kruhu rovesníkov, sú zavreté doma.</h3>
<p>Súvisí to spolu a&nbsp;veľmi úzko. Deti sme vytrhli z&nbsp;kruhu rovesníkov, to po prvé. Po druhé, dieťa nasáva svojho rodiča, ktorý doma len sedí, trápi sa a&nbsp;s&nbsp;každým sa rozpráva iba cez internet. Čo to je za príklad? To dieťa potom dostáva facku zľava aj sprava. Prišlo o&nbsp;rovesníkov a&nbsp;na dôvažok mu rodičia dávajú ten najhorší príklad. Plus výuka cez internet, o&nbsp;ktorej sa odborníci vyjadrujú kriticky. Známy český psychológ Milan Studnička tvrdí, že príklad deťom dávame my rodičia, nie kolektív v&nbsp;materskej škole. Tam ide hlavne o&nbsp;hašterenie o&nbsp;hračky, ale rodič určuje pravidlá a&nbsp;vyžaduje ich plnenie. Rodič deti formuje, preto v&nbsp;prvom rade musí byť vyrovnaný sám so sebou. Bohužiaľ, sú rodiny, kde tým príkladom nie je trebárs otec, ale tréner. Ten zrazu v&nbsp;čase, keď je dieťa v&nbsp;citlivom veku, zmizne na pol roka z&nbsp;jeho života.</p>

<h3>Keď je reč o&nbsp;deťoch, rodičia sú často alibisti, ak trpia obezitou. Vyhovárajú sa na dedičnosť.</h3>
<p>Obezita je polygénna záležitosť. O&nbsp;to viac by sme pri deťoch mali byť ostražití, keď vidíme, že starí rodičia sú obézni, jeden z&nbsp;rodičov je obézny a&nbsp;podobne. Mali by sme na sebe zamakať a&nbsp;takto nepriamo aj na dieťati a&nbsp;nevyhovárať sa na gény. S&nbsp;obezitou je to ako s&nbsp;cukrovkou, čo sa týka dedenia. Keď budem dodržiavať správnu životosprávu, táto choroba ma prepadne v&nbsp;neskoršom veku, napríklad v&nbsp;sedemdesiatke. Keď si nebudem dávať pozor, môže to byť v&nbsp;tom najlepšom a&nbsp;najproduktívnejšom veku. Ide o&nbsp;to, akú životnú filozofiu uprednostním. Niekto si povie – život je ako kolotoč a&nbsp;ty máš nárok len na jednu jazdu. Ten človek potom ide do hrobu veľmi skoro a&nbsp;náležite zhumpľovaný. Ale môžeme mať vyššie nároky, nielen preletieť životom. Hovoríme teraz o&nbsp;dvoch táboroch ľudí, ktorí si nerozumejú. Na jednej strane sú to zážitkoví ľudia, ktorí robia veci pre vyšší zmysel s&nbsp;ohľadom na všetko ostatné, napríklad na prírodu, svoje deti. Na druhej strane sú to ľudia, ktorí svištia životom a&nbsp;neberú na nikoho ohľad.</p>
<h3>Cez Vianoce sa veľa ľudí prejedá, potom po Silvestri si dávajú predsavzatia, že schudnú.</h3>
<p>Áno, po Novom roku máme všetci, ktorí pracujeme v&nbsp;tejto brandži, viac práce než obvykle. Keď však niečo chceme dosiahnuť, musíme mať vôľu a&nbsp;tá vôľa má vychádzať z&nbsp;motivácie. Začiatok nového roka je veľmi slabá motivácia. Vonkajšia motivácia na chudnutie je: okolie sa mi smeje, lekár na mňa tlačí, nie som už príťažlivý/príťažlivá pre svoju manželku/manžela. A&nbsp;potom je tá vnútorná, ktorá súvisí so životnou filozofiou: ako sa mi zmení život, keď začnem zdravo žiť a&nbsp;schudnem. Je to omnoho hlbší motív než len byť krajším v&nbsp;lete v&nbsp;plavkách. Ale vonkajšiu motiváciu netreba úplne zatracovať. Môže byť štartom a&nbsp;časom ten človek pochopí, že ho baví žiť zdravo. Vonkajšia motivácia prerastie do vnútornej, zvlášť u&nbsp;mladých ľudí je to prospešné. Nie je totiž príjemné byť outsiderom. Keď sledujem, čo sa dnes deje na spoločenských podujatiach, začínam chápať ľudí s&nbsp;vonkajšou motiváciu. Ľudia len hodnotia a&nbsp;hodnotia iných: pozri, táto znova pribrala, tento si našiel milenku a&nbsp;podobne. Zrejme je to tak aj na Slovensku.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Samozrejme, veď sme predsa podobné národy. Preto tak ako na Slovensku, zrejme aj v&nbsp;Česku je na Vianoce najdôležitejšia hojnosť.</h3>
<p>Áno, je to tak a&nbsp;nerozumiem tomu. Ale na druhej strane, spomínam si, že keď som bol dieťa a&nbsp;moja mama začala začiatkom decembra piecť vianočné pečivo, po byte sa začala šíriť príjemná vôňa, nevdojak som to bral ako krásny symbol, signál Vianoc. Ale po sviatkoch sme dávali zákusky do mrazničky, pretože ako štvorčlenná rodina sme toho logicky nedokázali toľko zjesť. Napríklad pripravoval sa šalát zo štyroch kíl zemiakov. Keďže chladnička bola doslova napchatá jedlom, mama to všetko potom ukladala na balkón a&nbsp;otec sa pravidelne vytrácal ujedať si zo všetkého. Je dobré, že to trvá iba jeden týždeň, naše zdravie to prežije. Lenže, bohužiaľ, veľa ľudí si zakladá na jedle po celý rok. Veď si zoberte len začiatok pandémie: panika, strach, plné supermarkety a&nbsp;nákupné vozíky naplnené kopcom.</p>

<h3>Zaujímavé je, že v&nbsp;prípade správnej životosprávy neexistuje jednotný názor na raňajky. Niekto radí nič nejesť, pretože telo sa doobeda čistí. Iní zase odporúčajú ráno sa najesť ako kráľ.</h3>
<p>Nič zásadné vám na túto tému nepoviem. Predstavte si, že som módny návrhár. Prídete ku mne bez akejkoľvek predstavy, ako budú šaty vyzerať. Ja vám poviem o&nbsp;svojich podmienkach. Budeme šiť len z&nbsp;prírodných materiálov, bez detskej otrockej práce. Humánne a&nbsp;kvalitne. Čo z&nbsp;toho ušijeme, je však druhá vec. Budeme šiť šaty do divadla, do práce, na voľný čas? Jeden univerzálny štýl stravovania pre všetkých neexistuje, tak ako štúdie o&nbsp;stravovaní sú rozporuplné. Máme síce jednu štúdiu, ktorá je dobrá z&nbsp;pohľadu gastroenterológa, ale nevyjadril sa k&nbsp;nej napríklad neurológ. Alebo jeden čas sa veľmi odporúčal stredozemský štýl stravovania. Hlavnou ideou bolo obmedzovanie červeného mäsa. Jedlo sa viac rýb, hydiny. Lenže vznikla štúdia, ktorá tvrdí, že čo sa týka cholesterolu, hydina spôsobuje rovnaké problémy ako červené mäso. Sú ľudia, ktorí vynechajú raňajky a&nbsp;priberajú, pretože celkovo majú zlý vzťah k&nbsp;jedlu. Poznám veľa ľudí, ktorí iba obedujú a&nbsp;večerajú. Majú perfektnú hmotnosť, sú zdraví. Potom poznám ľudí, ktorí si dajú raňajky, obed a&nbsp;potom už nič, a&nbsp;aj tí sú v&nbsp;poriadku. Jedia totiž kvalitné jedlo. To, ako máme jesť, a&nbsp;teda aj raňajkovať, závisí do nášho životného štýlu. Treba si uvedomiť, že sme boli stvorení – naša telesná stránka – na pohyb. Naši predkovia lovili a&nbsp;bojovali, pracovali na poliach, aby prežili. My dnes sedíme väčšiu časť dňa na zadku. Keď človek osem hodín pracuje v&nbsp;bani, je vhodné, aby raňajkoval praženicu so slaninou. Inak sa však má stravovať človek, ktorý celý deň presedí v&nbsp;kancelárii. Aj množstvo je dôležité. Naši dávni predkovia nám to dokázali, napríklad šľachta, pre ktorú bola obezita príznakom bohatstva. Dokonca sa vypchávali vankúšom, aby vyzerali tlstejší, nech si každý myslí, že majú veľa peňazí.</p>
<h3>Čo raňajkujete vy?</h3>
<p>Neraňajkujem nič. Obedujem a&nbsp;večeriam. Dve jedlá mi dajú toľko energie, koľko na daný deň potrebujem. Ale keď som so svojimi troma deťmi, raňajkujem s&nbsp;nimi. Aj večer jeme spolu. Existuje štúdia, že my rodičia zvyšujeme rizikové správanie detí, ak rodina spolu nestoluje.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Keď stretnete človeka, hodnotíte ho automaticky na základe jeho vzhľadu, toho, ako sa stravuje?</h3>
<p>Nesnažím sa robiť si záver na prvý pohľad. Veľa sa vypytujem, sú to aj otázky, ktoré vôbec nesúvisia so stravou. Potrebujem toho človeka „nasať“ – ako žije, aká je jeho životná filozofia. Hmotnosť nie je výsledkom jedla, pretože jedlo je výsledkom niečoho iného. Je veľa aspektov, ktoré majú vplyv na hmotnosť človeka. Myslieť si, že všetko dáme do poriadku len držaním diéty, je naivné. Keby to tak bolo, všetci ľudia by boli štíhli.</p>

<h3>Dostávame sa k&nbsp;tomu, prečo ste ako odborník zaujímavý. Tvrdíte totiž, že chudnutie súvisí s&nbsp;emóciami.</h3>
<p>Je pravda, že treba menej jesť, viac sa hýbať. Ale celý proces chudnutia závisí od toho, ako prežívame emócie. Ten, kto ich nemá pod kontrolou, nemá šancu na kvalitný a&nbsp;zdravý život, ku ktorému patrí aj štíhla línia. Je to podobné, ako musíme mať pod kontrolou pudy. Pud obživy je prastará záležitosť, ktorá nám nahovára: zožer všetko, čo vidíš, aby si prežil. Kto nezvláda svoje emócie, pudy, ten nie je schopný zvládnuť ani svoj život. Problém je potom hýbať sa, klasicky odpočívať, normálne spať. Je to zložitý, prepletený kruh. Zmena stravy je najjednoduchšie riešenie, pretože to najmenej bolí. Pohyb už bolí o&nbsp;čosi viac. Práca s&nbsp;psychikou bolí najviac. Mám klientov, ktorí spia len šesť hodín, pretože inak by nestíhali. Radím im spať aspoň o&nbsp;hodinu dlhšie. Dôležitá je životná filozofia, potom som ochotný sám sebe v&nbsp;mnohých veciach ustúpiť. Typickým príkladom sú matky. Najprv sú deti, potom partner a&nbsp;potom sú niekde zastrčené ony. Pýtam sa ich: Prečo ste sa takto zastrčili do úzadia? Čo si myslíte, akú matku chcú mať vaše deti? Ony sa rozžiaria a&nbsp;povedia: Dobre naladenú, usmievavú, aktívnu, zdravú, štíhlu, krásnu. Tak im položím otázku: Prečo im dávate presne opačný príklad? Vy ste unavená, nahnevaná... Možno by dieťa bolo šťastnejšie, keby ste ubrali z&nbsp;pozornosti oň a&nbsp;viac sa venovali sebe. Boli by ste emotívnejšie stabilnejšia a&nbsp;domov by nebol mínovým poľom. Oveľa väčší problém sú neaktívni otcovia. Nehrajú sa spolu s&nbsp;deťmi, nešportujú s&nbsp;nimi, neprežívajú spoločne emócie. Dieťa si potom nevie vybudovať dôveru. Netreba byť ako stroj, ale stačí rozumieť svojim emóciám, aby som nedevastoval seba a&nbsp;svojich najbližších.</p>
<h3>Tak poďme teda na úplný začiatok. Chcem chudnúť, zdravo žiť...</h3>
<p>Keď sa ma niekto opýta, čím začať, nepoviem jedlom, ale spánkom. Už Svetová zdravotnícka organizácia prácu na zmeny zaradila medzi potenciálne karcinogény. Keď málo spíme, klesá výkonnosť imunitného systému, mení sa nám hormonálna regulácia pocitu nasýtenosti, zvyšuje sa pocit hladu. Máme zlú náladu, sme unavení. Nehýbeme sa preto. Je to uzatvorený kruh. Už Jan Werich povedal, že najsladší na svete je spravodlivý spánok.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>A&nbsp;čo jedlo? Dajú sa potraviny rozdeliť na takzvané jedy a&nbsp;takzvaný balzam pre telo?</h3>
<p>Máme desiatky výživových smerov. Sú rôzne, ale predsa len majú spoločnú jednu myšlienku: vylúčiť zo stravy priemyselne vysokospracované potraviny. To sú všetky tie veci, ktoré potravinový priemysel zmenil, aby dlho vydržali, aby mali peknú farbu... Kým pred pár rokmi sme brali zeleninu a&nbsp;ovocie ako zdravý doplnok, dnes by sme ich mali brať ako základ stravy. Čo sa týka objemu, mali by sme jesť najviac rastlinnej stravy, potom by mali nasledovať kvalitné bielkoviny.</p>
<h3>Ste uznávaný výživový špecialista. Z&nbsp;čoho to vzišlo? Aké detstvo ste mali vy?</h3>
<p>Bol som tlsťoch. Mal som veľké telo, také tie chudulinké ruky, nohy a&nbsp;chabú hruď. Ako dieťa som vyrastal bez komunity ostatných rovesníkov, vylúčili ma, pretože som mal nadváhu a&nbsp;ako tretiak som začal nosiť okuliare. Spomínam si, aký obrovský smiech to vyvolalo v&nbsp;triede, keď som si ich nasadil. Akoby mi narástol chvost a&nbsp;rohy. Všetci, ktorí sme boli iní, sme automaticky museli z&nbsp;kolektívu von. Je to prirodzená reakcia, keď sa zdraví nestarajú o&nbsp;hendikepovaných. V&nbsp;zvieracej ríši slabé jedince vyženú zo stáda, zo svorky. Dnes je to našťastie medzi deťmi iné. Ja som sa za svojich čias utiekal k&nbsp;jedlu, bola to hlavne saláma a&nbsp;čokoláda. Čítal som detektívky, jedol som pri tom. Také boli moje popoludnia. V&nbsp;osemnástich rokoch mi došlo, že takto to ďalej nejde. V&nbsp;tom čase som začal cvičiť, pestoval som kulturistiku. Nemal som však k&nbsp;športu vzťah, preto to na začiatku išlo veľmi ťažko. Každý mi opisoval, aké je to, keď sa po športovaní vyplavia endorfíny, ja som dlho nič také necítil. Časom sa to zmenilo, cvičenie ma začalo baviť a&nbsp;snažil som sa dostať ku každej informácii, ktorá mala čo do činenia so správnou výživou. Nadchlo ma to tak, že som sa do toho úplne ponoril a&nbsp;do dnešného dňa som sa nevynoril. (Smiech.)</p>