Čo sa týka vášho veku, v minulosti ste povedali krásnu vetu, citujem: „Nemusí byť lepšie, ale nechcel by som, aby bolo horšie.“

Áno, s tým stavom, ktorý je, keď viem, že sa to len ťažko dá zlepšiť, sa viem vyrovnať. Tak to skrátka je, nedajbože, aby sa to zhoršovalo. Ale vzhľadom na svoje roky musím s tým skrátka počítať, že to bude čoraz horšie. Bolo by to proti prírode, ak by to tak nebolo. (Smiech.)

Napriek veku stále pracujete, koncertujete, spievate. Ako je to s vaším kalendárom teraz po kovide? Ponuky stále prichádzajú?

Kovid ma, našťastie, minul, vďaka očkovaniu. Teraz sa nie teším, ale očakávam štvrtú dávku. Mne sa ťažko pohybuje, čo je samozrejmé. Pravá noha je dosť zlá, musím používať francúzske barly, doma mám chodúľku, takže nie som úplne samostatný, ale veľa vecí si dokážem zariadiť sám. A na vystúpenia ma vozia. Mnohokrát ma dopravia priamo pred mikrofón, lebo občas sú na pódiu schodíky, s ktorými by som si ťažko poradil sám. Musia mi trošku pomáhať, ale zvládam to. Som rád, že stále môžem pracovať, ale bojím sa, že kovid opäť tvrdo nastupuje a že o chvíľu nebudeme môcť opäť robiť nič. A, bohužiaľ, tento rok to prichádza omnoho skôr ako dva roky predtým. Mnohé krajiny sa opäť začali chrániť, ale my nie, my sme bohorovní, nám sa nemôže nič stať… (Smiech.) Takže zatiaľ vystupujem, som rád, že to ešte ide, ale bojím sa, že potom budeme opäť stonať a čakať, kým sa to zlepší…

Nedávno ste vystupovali v O2 Aréne na spomienkovom koncerte venovanom vášmu kamarátovi Karlovi Gottovi (†80). Aké to bolo spievať pred obrovským vypredaným publikom?

Pre mňa to bol asi najsilnejší zážitok v celom mojom živote. Keď som spieval asi pred 13-tisíc ľuďmi dva dni za sebou a mal som dvakrát standing ovation, bolo to skvelé. Diváci prejavovali radosť, že som tam. Mal som z toho slzy na krajíčku. Bol som dojatý. Povedal som si, že toto je vrchol mojej speváckej kariéry. Samozrejme, predtým som už vystupoval na rôznych štadiónoch, ale to bolo trošku iné. Tu tá reakcia bola taká mohutná, že to pre mňa bol neopísateľne krásny pocit. A mal som obrovskú konkurenciu, pretože tam boli tie najväčšie hviezdy súčasnej populárnej hudby. Kolegovia boli skvelí, dávali mi najavo, že si ma vážia, a to je dnes pozoruhodné, keď si mladí vážia to, čo urobili tí starší pred nimi.

Čo pre vás osobne Karel Gott znamenal?

Ja som Karla poznal skôr, ako ho spoznala verejnosť. My sme obaja milovali swingovú a džezovú muziku. V tom čase sa platne, nahrávky ťažko zháňali, preto sme chodili po burzách a rôzne sme sa k tomu snažili dostať. Vďaka tomu sme sa zoznámili. Pesničky sme si potom požičiavali, prepisovali, navštevovali sa. On jazdil ku mne na Vinohrady, ja k nemu a bolo to veľmi pekné. Pochopiteľne, naše profesijné cesty sa rozišli, lebo ja som bol v divadle a on cestoval po svete s kapelou. Keď mal 80. narodeniny v Divadle Na Jezerce pre svojich najbližších priateľov, tam som mu naposledy zaspieval, naposledy sme sa objali, povedali si pár pekných slov a potom som s ním ešte raz hovoril už len cez telefón. Boli sme veľmi dobrí priatelia.

Je ťažké prijať, keď blízki ľudia okolo vás takto odchádzajú?

Až do dôchodku som účinkoval v Divadle Jana Wericha (†75). Z toho pôvodného obsadenia, za päť rokov, keď som bol po jeho boku v Divadle ABC, sme ostali traja – Alenka Vránová (89), Jiřina Bohdalová (91) a ja. Inak už tu nikto nie je. Keď sa ma ľudia pýtajú na detaily z filmovania rozprávky Princezná so zlatou hviezdou, hovorím si, že o tom môžem rozprávať donekonečna a vymýšľať si, čo len chcem, lebo už tu nie je nikto, kto by ma opravil, kto by mi povedal, že „kecám“… (Smiech.) Je to smutné prvenstvo, ale, bohužiaľ, je to tak.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...