Jana Homolová

Ako je to s&nbsp;vami a&nbsp;s&nbsp;digitálnymi technológiami?

Neovládam to perfektne, ale tie základné veci áno. Komunikujem mailom, esemeskami a&nbsp;podobne. V&nbsp;tomto smere som samouk a, našťastie, mám synovca, ktorý je expert. Keď som mal napríklad svoj prvý počítač, pomohol mi zorientovať sa v&nbsp;tom. Priznávam, kým som sa to naučil, strávil som pri tejto technike pár hodín, ale ide to. Chvalabohu, ešte viem čítať, takže sa v&nbsp;tom viem s&nbsp;jeho pomocou vyznať.&nbsp;(Smiech.)

Niekde som sa dočítala, že si aj objednávate jedlo a&nbsp;rôzne tovary cez internet.

Áno, áno, všetko toto ovládam. To pre mňa nie je žiadny problém. Internet je pre mňa dôležitý najmä kvôli mailovej pošte a&nbsp;potom ho ešte využívam ako encyklopédiu. Keď čokoľvek potrebujem nájsť, tak či už na Youtube, alebo inej platforme si to skrátka nájdem. To mi veľmi pomáha. A&nbsp;laptop mám aj preto, že sa na ňom dobre píše. V&nbsp;minulosti som si scenáre do rozhlasu musel písať na stroji, čo bolo zúfalé, ale teraz je to skvelé.

Sú seniori, ktorí sa technológiám bránia, je úžasné, že vy kráčate s&nbsp;dobou.

Priznávam sa, že som sa tomu v&nbsp;úplných začiatkoch tiež bránil. Spomínam si, že som dokonca nechcel ani mobilný telefón. Vtedy som si hovoril, že je to hlúposť, ale potom som niekde raz v&nbsp;noci ostal visieť na diaľnici, zúfalý a&nbsp;bez pomoci. Ak by som mal mobil, tak by som niekomu zavolal a&nbsp;problém by sa vyriešil. Preto som hneď na druhý deň okamžite išiel do obchodu a&nbsp;kúpil si mobil. Čo sa týka počítača, raz neskoro v&nbsp;noci som sa vrátil zo zájazdu a&nbsp;on mi ležal na stole v&nbsp;izbe. Manželka sa postarala a&nbsp;kúpila mi ho. Ale bol to predpotopný počítač z&nbsp;roku koňa, zúfalý, pomalý. Keď som chcel z&nbsp;neho vydolovať fotografiu, trvalo to aj pol hodiny.&nbsp;(Smiech.) Na ňom som začínal a&nbsp;postupne som sa zlepšoval. Dnes to je už pre mňa bežný nástroj. Aj teraz počas nášho telefonátu sedím pred laptopom, lebo niekomu píšem e-mail. Je to už pravidelná súčasť môjho života.

Ale upozorňujem, že pred počítačom nevysedávam hodiny ako iní ľudia, ktorí sú tým doslova posadnutí a&nbsp;nepoznajú nič iné len obrazovku. To je strašné! Strácajú sa preto ľudské city, priateľstvá… Je to hrozné, lebo to ničí ľudskú povahu a&nbsp;predovšetkým u&nbsp;detí je to zlé, lebo nič iné ako hry a&nbsp;čety nepoznajú. Zoznamujú sa cez tieto technológie, čo je veľmi klamlivé. Ja osobne, ak by som počítač nepotreboval na prácu, tak ho nevyužívam.

Pri deťoch musia tieto internetové nástrahy do výraznej miery korigovať rodičia.

Áno, určite, ale to funguje len do určitého obdobia. Potom príde škola, spoločnosť kamarátov a&nbsp;deti si už robia viac-menej, čo chcú. Ale ja sa musím priznať, že mám krásne štyri pravnúčatá, som štvornásobný pradedko a&nbsp;ony sú také fantastické, že sa modlím, aby im to takto dlho vydržalo. Dve už chodia do školy, ďalšie dve ešte nie a&nbsp;sú naozaj perfektné. Máme sa navzájom veľmi radi, pomáhame si, je to radosť byť s&nbsp;nimi. Ale je otázne, čo bude o&nbsp;pár rokov, či ich neovplyvní spoločnosť, v&nbsp;ktorej budú tráviť čas. Zatiaľ sú úžasné.

Aj prístupu k&nbsp;technológiám sa dá u&nbsp;detí zamedziť. Ak si ich rodič príde vždy vyzdvihnúť zo školy, tak mobilný telefón vôbec nepotrebujú.

To je pravda, ale, žiaľ, toto už nie je môj prípad. Ja musím mať mobil z&nbsp;bezpečnostných a&nbsp;zo zdravotných dôvodov stále pri sebe.&nbsp;(Smiech.) Ak by sa, nedajbože, niečo stalo, potrebujem rýchlu pomoc, takže si mobil beriem, s&nbsp;prepáčením, aj na toaletu. V&nbsp;tomto veku naozaj neviem, kedy to so mnou „švihne“, ale môže sa stať aj to, že spadnem a&nbsp;bez pomoci sám nevstanem napríklad.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Čo sa týka vášho veku, v&nbsp;minulosti ste povedali krásnu vetu, citujem: „Nemusí byť lepšie, ale nechcel by som, aby bolo horšie.“

Áno, s&nbsp;tým stavom, ktorý je, keď viem, že sa to len ťažko dá zlepšiť, sa viem vyrovnať. Tak to skrátka je, nedajbože, aby sa to zhoršovalo. Ale vzhľadom na svoje roky musím s&nbsp;tým skrátka počítať, že to bude čoraz horšie. Bolo by to proti prírode, ak by to tak nebolo.&nbsp;(Smiech.)

Napriek veku stále pracujete, koncertujete, spievate. Ako je to s&nbsp;vaším kalendárom teraz po kovide? Ponuky stále prichádzajú?

Kovid ma, našťastie, minul, vďaka očkovaniu. Teraz sa nie teším, ale očakávam štvrtú dávku. Mne sa ťažko pohybuje, čo je samozrejmé. Pravá noha je dosť zlá, musím používať francúzske barly, doma mám chodúľku, takže nie som úplne samostatný, ale veľa vecí si dokážem zariadiť sám. A&nbsp;na vystúpenia ma vozia. Mnohokrát ma dopravia priamo pred mikrofón, lebo občas sú na pódiu schodíky, s&nbsp;ktorými by som si ťažko poradil sám. Musia mi trošku pomáhať, ale zvládam to. Som rád, že stále môžem pracovať, ale bojím sa, že kovid opäť tvrdo nastupuje a&nbsp;že o&nbsp;chvíľu nebudeme môcť opäť robiť nič. A,&nbsp;bohužiaľ, tento rok to prichádza omnoho skôr ako dva roky predtým. Mnohé krajiny sa opäť začali chrániť, ale my nie, my sme bohorovní, nám sa nemôže nič stať…&nbsp;(Smiech.) Takže zatiaľ vystupujem, som rád, že to ešte ide, ale bojím sa, že potom budeme opäť stonať a&nbsp;čakať, kým sa to zlepší…

Nedávno ste vystupovali v&nbsp;O2 Aréne na spomienkovom koncerte venovanom vášmu kamarátovi Karlovi Gottovi&nbsp;(†80). Aké to bolo spievať pred obrovským vypredaným publikom?

Pre mňa to bol asi najsilnejší zážitok v&nbsp;celom mojom živote. Keď som spieval asi pred 13-tisíc ľuďmi dva dni za sebou a&nbsp;mal som dvakrát standing ovation, bolo to skvelé. Diváci prejavovali radosť, že som tam. Mal som z&nbsp;toho slzy na krajíčku. Bol som dojatý. Povedal som si, že toto je vrchol mojej speváckej kariéry. Samozrejme, predtým som už vystupoval na rôznych štadiónoch, ale to bolo trošku iné. Tu tá reakcia bola taká mohutná, že to pre mňa bol neopísateľne krásny pocit. A&nbsp;mal som obrovskú konkurenciu, pretože tam boli tie najväčšie hviezdy súčasnej populárnej hudby. Kolegovia boli skvelí, dávali mi najavo, že si ma vážia, a&nbsp;to je dnes pozoruhodné, keď si mladí vážia to, čo urobili tí starší pred nimi.

Ja som Karla poznal skôr, ako ho spoznala verejnosť. My sme obaja milovali swingovú a&nbsp;džezovú muziku. V&nbsp;tom čase sa platne, nahrávky ťažko zháňali, preto sme chodili po burzách a&nbsp;rôzne sme sa k&nbsp;tomu snažili dostať. Vďaka tomu sme sa zoznámili. Pesničky sme si potom požičiavali, prepisovali, navštevovali sa. On jazdil ku mne na Vinohrady, ja k&nbsp;nemu a&nbsp;bolo to veľmi pekné. Pochopiteľne, naše profesijné cesty sa rozišli, lebo ja som bol v&nbsp;divadle a&nbsp;on cestoval po svete s&nbsp;kapelou. Keď mal 80. narodeniny v&nbsp;Divadle Na Jezerce pre svojich najbližších priateľov, tam som mu naposledy zaspieval, naposledy sme sa objali, povedali si pár pekných slov a&nbsp;potom som s&nbsp;ním ešte raz hovoril už len cez telefón. Boli sme veľmi dobrí priatelia.

Je ťažké prijať, keď blízki ľudia okolo vás takto odchádzajú?

Až do dôchodku som účinkoval v Divadle Jana Wericha (†75). Z toho pôvodného obsadenia, za päť rokov, keď som bol po jeho boku v Divadle ABC, sme ostali traja – Alenka Vránová (89), Jiřina Bohdalová (91) a ja. Inak už tu nikto nie je. Keď sa ma ľudia pýtajú na detaily z&nbsp;filmovania rozprávky Princezná so zlatou hviezdou, hovorím si, že o&nbsp;tom môžem rozprávať donekonečna a&nbsp;vymýšľať si, čo len chcem, lebo už tu nie je nikto, kto by ma opravil, kto by mi povedal, že „kecám“…&nbsp;(Smiech.) Je to smutné prvenstvo, ale, bohužiaľ, je to tak.

Určite sa dostaneme aj k&nbsp;legendárnej rozprávke, ale ešte predtým ma zaujíma vaša spolupráca s&nbsp;pánom Jánom Werichom.

My sme sa trošku poznali z&nbsp;televízie. Mal som ho ako hosťa v&nbsp;jednej relácii a&nbsp;on ma prijímal do Divadla ABC. Dohodil ma tam v&nbsp;podstate Mirek Horníček&nbsp;(†84), s&nbsp;ktorým som sa poznal lepšie. Pán Werich potreboval do jedného z&nbsp;predstavení mladého človeka. Muža, skôr chlapca alebo novomanžela, a&nbsp;manželku mi hrala moja spolužiačka zo školy Alena Vránová. Dostal som ponuku na hosťovanie a&nbsp;ešte v&nbsp;ten večer po skončení predstavenia mi ponúkol angažmán.

Ja som mal tri veľké vzory, respektíve troch učiteľov. Prvým bol pán profesor Miloš Nedbal&nbsp;(†76), ktorý ma učil na škole. Bol to znamenitý režisér, herec a&nbsp;výborný pedagóg. Toho som mal ako velikánsky vzor, potom pána Jana Wericha, pri ktorom stačilo iba sa na neho pozerať, počúvať ho a&nbsp;bola to veľká škola, a&nbsp;tretí bol Alfréd Radok&nbsp;(†61), slávny český režisér, ktorý skončil v&nbsp;zahraničí a&nbsp;dal mi nádhernú rolu Valléeho v&nbsp;Rollandovej Hre o&nbsp;láske a&nbsp;smrti.

A&nbsp;pri Werichovi, aj keď sme nehrali, tak sme ho všetci herci s&nbsp;údivom počúvali. To, čo hovoril, bolo v&nbsp;podstate stále skoro to isté, ale vždy to stálo za to. On bol pohotový, vtipný, ale na druhej strane prísny. A&nbsp;mal rád humor aj pri ostatných. Ak niekto prišiel s&nbsp;dobrým nápadom, napríklad spomínaný Mirek Horníček, tak to okamžite privítal. Nechcel od neho, aby bol len nahrávačom, ale jeho plnohodnotným partnerom, čo bolo krásne. Práve nedávno niekto porovnával Wericha s&nbsp;Vlastom Burianom&nbsp;(†70), ktorý bol vynikajúci komik, ale na rozdiel od pána Wericha vyžadoval byť stále absolútnou jedničkou.

Čo sa týka rozprávky Princezná so zlatou hviezdou, ako je možné, že napriek obrovskej popularite vám už potom žiadna úloha princa neprischla?

Je pravda, že princa som si zahral iba raz a&nbsp;neviem povedať, prečo už neprišlo viac takých ponúk. Pravda je, že ja som sa potom venoval divadlu a&nbsp;spevu, ale aj moja zosnulá manželka mi vždy hovorila, že vďaka tejto rozprávke budem princom až do smrti. Je to už viac ako 60 rokov, čo je táto rozprávka na svete a&nbsp;každý rok beží v&nbsp;televízii.

Predpokladám, že túto otázku ste dostali už nespočetne veľakrát, ale čím to je, že aj po toľkých rokoch táto rozprávka divákov stále baví?

Úprimne, neviem. Osobne mám napríklad rád rozprávku Hrátky s&nbsp;čertem, v&nbsp;ktorej excelovala moja pani manželka Eva Klepáčová&nbsp;(†79), alebo rozprávky s&nbsp;pánom Werichom, Pyšnú princeznú a&nbsp;takisto Tri oriešky pre Popolušku. Tieto rozprávky sú akčné, vždy sa tam niečo deje a&nbsp;mne sa to páči. Moja rozprávka je skôr romantická, s&nbsp;jediným dramatickým momentom s&nbsp;pánom Martinom Růžekom&nbsp;(†77).

A&nbsp;je pravda, že to bol jeden z&nbsp;mojich prvých filmov, a&nbsp;keby som mohol byť dnes mladý, zahral by som to omnoho lepšie. Ja sa na tú rozprávku síce nepozerám, ale keď som sa na to zo začiatku pozeral, tak som si postupne uvedomoval, že to mohlo byť lepšie, ale v&nbsp;tom čase som bol neskúsený… Na druhej strane som mal možnosť byť v&nbsp;blízkosti veľkých hviezd, ako bol spomínaný pán Růžek, Neumann&nbsp;(†72), Pištěk&nbsp;(†65), Kohout&nbsp;(†87), Smolík&nbsp;(†81), ktorým som mohol pokojne chodiť po pivo a&nbsp;čistiť im topánky, lebo som si ich nesmierne vážil a&nbsp;v&nbsp;porovnaní s&nbsp;nimi som bol absolútny začiatočník. Ale som rád, že som mal tú časť zahrať si túto úlohu po boku týchto veľkých hercov.

Táto rozprávka je z&nbsp;roku 1959. V&nbsp;tom istom roku ste mali vážnu dopravnú nehodu. Mali ste vôbec možnosť túto rozprávku vtedy vidieť?

Videl som ju, až keď ma prepustili z&nbsp;nemocnice. Nenápadne som stál v&nbsp;predmestskom kine za posledným radom sedadiel tak, aby ma nikto nepoznal.

Okamžite a&nbsp;malo to obrovský úspech.

Aj ste mali problém s&nbsp;obdivovateľkami?

Musím priznať, teší ma, že fanúšikov mám až dodnes. Dokonca mám jednu paniu, ktorá je o&nbsp;pár rokov mladšia ako ja, a&nbsp;ona je taká húževnatá, že všade, kam chodí vlak alebo autobus a&nbsp;ja mám na danom mieste vystúpenie, za mnou jazdí. Nedávno som bol tiež na zájazde a&nbsp;ona za mnou prišla z&nbsp;Poděbrad. To je naozajstná fanúšička nad všetky.

Ale, aby som odpovedal na vašu otázku, v&nbsp;minulosti nebola popularita taká zjavná, ako je dnes. Neboli na to tie prostriedky. Nebol bulvár, naopak, vtedy sa brojilo proti kultu osobnosti. Nesmeli sa predávať fotografie hercov, spevákov… Popularitu socializmus neznášal. Všetci sme museli byť v&nbsp;jednej rovine, aj platy sme mali rovnaké. Dnes sú tých známych osobností plné médiá, až je to hrôza, ale vtedy ma zdravili ľudia na ulici, dievčatá na mňa čakali pred domom, aby ma videli, alebo mi občas v&nbsp;noci domov zatelefonovali. Bolo to príjemné, ale prežil som to. Myslím, že mi to neprerástlo cez hlavu a&nbsp;ostal som rovnaký, viac-menej.&nbsp;(Smiech.)

Pred 10 rokmi vám zomrela vaša manželka, ktorú sme tu už párkrát spomenuli. Vy ste viackrát v&nbsp;rozhovoroch priznali, že vám veľmi chýba. Ako ste si zvykli na samotu?

Nebyť jedného roku, boli by sme sa dožili diamantovej svadby, teda boli sme spolu takmer 60 rokov. Bola to pre mňa obrovská strata, ale ja som bol celý život dosť samostatný človek. My sme sa mali veľmi radi, ale tým, že sme mali rovnaké zamestnanie, veľmi málo sme sa doma videli. Doslova sme si podávali kľučky. Manželka bola rovnako zamestnaná ako ja, takže sme boli zvyknutí byť jeden bez druhého, a&nbsp;ja dokážem byť sám. A&nbsp;to nehovorím preto, že by mi nechýbala alebo by som nebol smutný z&nbsp;toho, že mi odišla. Bol som a&nbsp;stále som. Mám ju vo svojom srdci až do konca života, ale podarilo sa mi to znášať práve vďaka tomu, že som mal vždy čo robiť, že som bol obklopený ľuďmi. Stále som bol v&nbsp;nejakej práci, a&nbsp;tak sa to všetko dalo lepšie prežiť. Mám krásnu rodinu. Som s&nbsp;nimi šťastný a&nbsp;spoločne na moju ženu radi spomíname.

A&nbsp;ešte na záver ma zaujíma, aký vzťah máte k&nbsp;Slovensku, slovenským fanúšikom, k&nbsp;slovenčine?

Nerobím to síce, ale som schopný sa po slovensky dohovoriť, lebo tak často som bol na Slovensku na rôznych zájazdoch, že sa mi to dostalo do uší. Slovenčina sa mi páči, lebo je mäkká, je to veľmi milý jazyk. A&nbsp;musím sa priznať, že na Slovensku som mal ešte lepších fanúšikov ako u&nbsp;nás. Je to možno hlúpe, že to hovorím, lebo som Čech a&nbsp;nemôžem sa sťažovať ani na českých fanúšikov, sú výborní, no slovenské publikum je omnoho výraznejšie, temperamentnejšie. Hovorím to úprimne a&nbsp;rád, aj keď teraz idem proti Čechom, ale je to tak.&nbsp;(Úsmev.)