Boli ste televízna hviezda v 90. rokoch. To bola éra obľúbenej detskej relácie Od Kuka do Kuka. Ako si na to spomínate?

Začínala som ešte na vysokej škole, keďže som veľa recitovala, dostala som možnosť moderovať najprv Pioniersku lastovičku, potom som krátko robila Matelka a napokon Od Kuka do Kuka. Najprv sa relácia volala Poďte s nami. Potom materské dovolenky, a keď som sa v roku 1988 vrátila do televízie, najprv ma šéfredaktor zaradil do TKM. Prišla revolúcia, úžasné časy aj pre nás tvorcov, a v roku 1991 mi nový pán šéfredaktor Janko Chlebík povedal: „Len sa ty vráť k deťom, to máš rada a tam ti to aj pristane.“ Bolo to najkrajšie obdobie. Detská redakcia bola skvelé prostredie. Bolo tam veľmi veľa tvorivých ľudí, dramaturgov, redaktorov, skvelých autorov. Nás mladých zaúčali do tvorivého procesu zrelí a skúsení kolegovia, učili nás, volali sme to „štábna kultúra“. Odovzdávali nám remeslo a pritom nás rešpektovali. Ja si na to spomínam ako na krásne časy. Som za ne veľmi vďačná.

Prečo ste vlastne v tom čase skončili? Predsa len ste boli takpovediac na výslní...

Trikrát som bola vyhodená z televízie, a keď som odišla druhýkrát, to bolo v roku 1997, začala som hrať divadlo a pracovala som pre tretí sektor v charite pre ľudí s mentálnym postihnutím a uvedomila som si, že toto prostredie je omnoho menej stresujúce, je priateľské, korektné. Keď sme v roku 1998 vyhrali súd s televíziou a mohli sme sa vrátiť na svoje dramaturgické miesta, ja som sa tam už cítila ako v prostredí, ktoré nie je žičlivé, v prostredí, ktoré je možno závistlivejšie, veľa ľudí sa pomenilo. Zdalo sa mi, že mi bude lepšie vonku. Na manželovo naliehanie som sa nakoniec vrátila. Ale nálada v televízii už bola iná. Radosť z tvorby sa vytratila, a keď som sa opäť, tretíkrát ocitla na zozname nadbytočných pracovníkov, bolo to v decembri 2000, povedala som si, že to je už bodka. Idem do nového milénia a začnem nanovo. Vtedy som poslednýkrát odišla a už som sa nevrátila.

Tieto náročné zmeny v pracovnej oblasti boli práve v období, keď ste mali ťažkosti aj v súkromí. Narážam na vášho prvého manžela.

Môj manžel, keď bol na konci 90. rokov vo vedení televízie, veľmi túžil, aby sa televízia zmenila, modernizovala s dôrazom na kvalitnú tvorbu, vždy túžil venovať sa tvorbe pre deti. Bol vizionár a roky pracoval skvelo ako dramaturg, scenárista a mal predstavu. Možnože keď bol vo vedení, zistil, že zmeniť to nie je také jednoduché. Aspoň takto mi to hovorieval – že ty nevidíš všetky súvislosti. Mnoho rôznych záujmov a tlakov. A tak nás vlastne to, čo sme mali pracovne veľmi radi a čím sme dlhé roky naplno žili, začalo viac a viac rozdeľovať. Stále sme sa vadili o tom, ako by to malo byť, ako by to nemalo byť. Čo hovoria ľudia, keď ma stretávali na chodbách, čo mu odkazujú – odkáž tomu svojmu... Zrazu sa človek, ktorého mali radi a ktorého uznávali, stal akoby nepriateľom. Určite ho to trápilo a zožieralo. Aj mňa to veľmi trápilo. Ani preto som nechcela v televízii zostať, nechcela som v takom prostredí fungovať.

Nakoniec to vyústilo až k siahnutiu po poháriku...

Možnože ho to celé zhltlo. Nechcel ísť cestou, ktorá by bola proti jeho presvedčeniu alebo pocitu férovosti. Neviem to, len sa tak domnievam, pretože on mnohé veci nehovoril. Úplne sa v tom čase „rozpil“. Ráno sa zobudil a začal piť, mal šoférku, takže si nemusel dávať pozor, aby nenafúkal. Celého ho to zomlelo.

Ako ste sa cítili, keď sa vám pred očami menil milujúci manžel a starostlivý otec na alkoholika...

Bolo to veľmi ťažké, pretože som ho mala veľmi rada. Bol to naozaj výnimočný človek a pomaly sa menil. Často som hovorila, že vedľa seba stoja dvaja ľudia – naša ťažko postihnutá dcéra, ktorá sa ráno zobudí a začne na sebe makať, aby sa posúvala vpred, a môj manžel, ktorý sa ráno zobudí a hneď sa musí napiť alkoholu. „Skončíš v nejakom ústave na vozíčku. Zastav to a ja ťa budem povzbudzovať, ale keď sa nepôjdeš liečiť, skončí sa to zle,“ hovorila som mu. Ale on to podceňoval, myslím, že vtedy už nemal silu s tým bojovať a ešte viac pil. Bolo to ťažké aj smutné, lebo deti ho milovali, rady sa s ním smiali, milovali jeho humor, manžel bol veľmi vtipný človek. Nechcela som im zobrať ocka. Keď som sa nakoniec rozhodla, snažila som sa im vysvetliť, že toto už nie je náš ocko, toto je chorý človek.

O PSYCHICKOM TÝRANÍ OD EXMANŽELA ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE