Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Boli ste televízna hviezda v&nbsp;90.&nbsp;rokoch. To bola éra obľúbenej detskej relácie Od Kuka do Kuka. Ako si na to spomínate?

Začínala som ešte na vysokej škole, keďže som veľa recitovala, dostala som možnosť moderovať najprv Pioniersku lastovičku, potom som krátko robila Matelka a&nbsp;napokon Od Kuka do Kuka. Najprv sa relácia volala Poďte s&nbsp;nami. Potom materské dovolenky, a&nbsp;keď som sa v&nbsp;roku 1988 vrátila do televízie, najprv ma šéfredaktor zaradil do TKM. Prišla revolúcia, úžasné časy aj pre nás tvorcov, a&nbsp;v&nbsp;roku 1991 mi nový pán šéfredaktor Janko Chlebík povedal: „Len sa ty vráť k&nbsp;deťom, to máš rada a&nbsp;tam ti to aj pristane.“ Bolo to najkrajšie obdobie. Detská redakcia bola skvelé prostredie. Bolo tam veľmi veľa tvorivých ľudí, dramaturgov, redaktorov, skvelých autorov. Nás mladých zaúčali do tvorivého procesu zrelí a&nbsp;skúsení kolegovia, učili nás, volali sme to „štábna kultúra“. Odovzdávali nám remeslo a&nbsp;pritom nás rešpektovali. Ja si na to spomínam ako na krásne časy. Som za ne veľmi vďačná.

Prečo ste vlastne v&nbsp;tom čase skončili? Predsa len ste boli takpovediac na výslní...

Trikrát som bola vyhodená z&nbsp;televízie, a&nbsp;keď som odišla druhýkrát, to bolo v&nbsp;roku 1997, začala som hrať divadlo a&nbsp;pracovala som pre tretí sektor v&nbsp;charite pre ľudí s&nbsp;mentálnym postihnutím a&nbsp;uvedomila som si, že toto prostredie je omnoho menej stresujúce, je priateľské, korektné. Keď sme v&nbsp;roku 1998 vyhrali súd s&nbsp;televíziou a&nbsp;mohli sme sa vrátiť na svoje dramaturgické miesta, ja som sa tam už cítila ako v&nbsp;prostredí, ktoré nie je žičlivé, v&nbsp;prostredí, ktoré je možno závistlivejšie, veľa ľudí sa pomenilo. Zdalo sa mi, že mi bude lepšie vonku. Na manželovo naliehanie som sa nakoniec vrátila. Ale nálada v&nbsp;televízii už bola iná. Radosť z&nbsp;tvorby sa vytratila, a&nbsp;keď som sa opäť, tretíkrát ocitla na zozname nadbytočných pracovníkov, bolo to v&nbsp;decembri 2000, povedala som si, že to je už bodka. Idem do nového milénia a&nbsp;začnem nanovo. Vtedy som poslednýkrát odišla a&nbsp;už som sa nevrátila.

Tieto náročné zmeny v&nbsp;pracovnej oblasti boli práve v&nbsp;období, keď ste mali ťažkosti aj v&nbsp;súkromí. Narážam na vášho prvého manžela.

Môj manžel, keď bol na konci 90.&nbsp;rokov vo vedení televízie, veľmi túžil, aby sa televízia zmenila, modernizovala s&nbsp;dôrazom na kvalitnú tvorbu, vždy túžil venovať sa tvorbe pre deti. Bol vizionár a&nbsp;roky pracoval skvelo ako dramaturg, scenárista a&nbsp;mal predstavu. Možnože keď bol vo vedení, zistil, že zmeniť to nie je také jednoduché. Aspoň takto mi to hovorieval – že ty nevidíš všetky súvislosti. Mnoho rôznych záujmov a&nbsp;tlakov. A&nbsp;tak nás vlastne to, čo sme mali pracovne veľmi radi a&nbsp;čím sme dlhé roky naplno žili, začalo viac a&nbsp;viac rozdeľovať. Stále sme sa vadili o&nbsp;tom, ako by to malo byť, ako by to nemalo byť. Čo hovoria ľudia, keď ma stretávali na chodbách, čo mu odkazujú –&nbsp;odkáž tomu svojmu... Zrazu sa človek, ktorého mali radi a&nbsp;ktorého uznávali, stal akoby nepriateľom. Určite ho to trápilo a&nbsp;zožieralo. Aj mňa to veľmi trápilo. Ani preto som nechcela v&nbsp;televízii zostať, nechcela som v&nbsp;takom prostredí fungovať.

Nakoniec to vyústilo až k&nbsp;siahnutiu po poháriku...

Možnože ho to celé zhltlo. Nechcel ísť cestou, ktorá by bola proti jeho presvedčeniu alebo pocitu férovosti. Neviem to, len sa tak domnievam, pretože on mnohé veci nehovoril. Úplne sa v&nbsp;tom čase „rozpil“. Ráno sa zobudil a&nbsp;začal piť, mal šoférku, takže si nemusel dávať pozor, aby nenafúkal. Celého ho to zomlelo.

Ako ste sa cítili, keď sa vám pred očami menil milujúci manžel a&nbsp;starostlivý otec na alkoholika...

Bolo to veľmi ťažké, pretože som ho mala veľmi rada. Bol to naozaj výnimočný človek a&nbsp;pomaly sa menil. Často som hovorila, že vedľa seba stoja dvaja ľudia –&nbsp;naša ťažko postihnutá dcéra, ktorá sa ráno zobudí a&nbsp;začne na sebe makať, aby sa posúvala vpred, a&nbsp;môj manžel, ktorý sa ráno zobudí a&nbsp;hneď sa musí napiť alkoholu. „Skončíš v&nbsp;nejakom ústave na vozíčku. Zastav to a&nbsp;ja ťa budem povzbudzovať, ale keď sa nepôjdeš liečiť, skončí sa to zle,“ hovorila som mu. Ale on to podceňoval, myslím, že vtedy už nemal silu s&nbsp;tým bojovať a&nbsp;ešte viac pil. Bolo to ťažké aj smutné, lebo deti ho milovali, rady sa s&nbsp;ním smiali, milovali jeho humor, manžel bol veľmi vtipný človek. Nechcela som im zobrať ocka. Keď som sa nakoniec rozhodla, snažila som sa im vysvetliť, že toto už nie je náš ocko, toto je chorý človek.

<strong>O PSYCHICKOM TÝRANÍ OD EXMANŽELA ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

BOLI SME NA NÁVŠTEVE U JARJABKOVEJ. AKO TO U NEJ VYZERÁ, NÁJDETE V GALÉRII

Kedy ste si začali uvedomovať, že z&nbsp;jeho strany už išlo aj o&nbsp;psychické ubližovanie smerom k&nbsp;vám?

Manžel neveril, že podám žiadosť o&nbsp;rozvod. Stále veril, že toho nie som schopná. To sú také schémy, teraz to už viem. Muži si myslia, že ženy to neurobia, že sa budú báť taký krok urobiť, zastrašujú ich, urážajú a&nbsp;my ženy uveríme, že sme nič, že sme neschopné a&nbsp;môžeme byť rady, že ich máme. Aj mňa to dostalo napriek tomu, že som bola vtedy úspešná, moderovala som, hrala divadlo, napriek tomu som mu uverila, že som nič, že sa neuživím a&nbsp;on ma nebude finančne podporovať. Ostanem ako taká chudera bez všetkého. Ja som tomu verila. My ženy sme také krehké bytosti. Dlho nám trvá, kým sa dostaneme do bodu, keď si povieme –&nbsp;a&nbsp;dosť! Tá cesta k&nbsp;tomu bodu je asi najhoršia, ale následne to rozhodnutie je ako nádych a&nbsp;potom už ideme. A&nbsp;každá má ten bod inde. Štyri roky mi to trvalo, riešila som to s&nbsp;kamarátmi, poznali ho, videli, ako sa mení na niekoho iného. Bolo to hrozné. Už bolo bežné, že sme volali policajtov.

A&nbsp;dôvodom bolo to, že bol násilný?

Nebol násilný v&nbsp;zmysle, že by ma tĺkol alebo bil, naháňal so sekerou v&nbsp;ruke. Niekoľkokrát mi vykrútil ruky, vyfackal ma. Ja som sa skôr bála, že sa do neho pustím, pretože som bránila deti. Robil nám také absurdné veci, psychiatrické. Michala išla spať a&nbsp;on chodil a&nbsp;zapínal nahlas televízor. Ja som ho vypla a&nbsp;on ho zase zapol. Alebo spala u&nbsp;nás kamarátka a&nbsp;on za nami chodil a&nbsp;každých päť minút klopkal a&nbsp;hovoril jej: „Danica, už by si mala ísť domov.“ Bolo to doslova na prášky. Keď sme už boli rozvedení a&nbsp;ja som sa zoznámila so svojím súčasným manželom a&nbsp;on zistil, kde bývame, chodil a&nbsp;lepil mu stierače alebo mu za­trel farbou svetlá. Bolo to tragické, stal sa niekým iným. Už to nebol Ľuboš, ktorého som mala rada a&nbsp;ktorého som obdivovala. To bola troska, ktorá s&nbsp;tým nechcela nič urobiť. Hoci mu všetci pomáhali, on to nechcel.&nbsp;

Pre každú ženu musí byť veľmi zraňujúce a&nbsp;bolestivé, že skončí s&nbsp;deťmi v&nbsp;útulku...

Dlho som s&nbsp;tým bojovala. Nechcela som tam ísť. Hovorila som si, že to je absurdné. A&nbsp;keď som sa dala konečne presvedčiť, aby sme sa tam išli aspoň pozrieť, tam som sa prvýkrát upokojila, sadla som si v&nbsp;takom uzavretom dvore na lavičku, okolo napadané farebné lístie, a&nbsp;ja som prvýkrát prestala plakať. Stále som totiž poplakávala, bola som úplne na franforce. Bola som taká rozpadnutá, pretože chránite deti, neviete, či je to správne. Bojíte sa, z&nbsp;čoho budete žiť. Tam som zistila, že mám konečne bezpečie. V&nbsp;tom sociálnom bývaní býval aj policajt. Och, aká úľava! Zrazu som sa upokojila, vydýchla som si a&nbsp;konečne som uverila tomu celému, že môžem mať svoj priestor, môžem byť sama za seba, nik nevie, kde bývam, a&nbsp;som v&nbsp;bezpečí. A&nbsp;vykročila som vpred. Aj nebo mi potom pomohlo. Po troch mesiacoch mi kamarátka volala, že má pre mňa prenájom. Takže sme sa presťahovali. Dostala som dobrú pracovnú ponuku, miesto asistentky poslanca NR&nbsp;SR pre sociálne veci. Rok predtým by som určite takúto ponuku nebola zobrala. Povedala som si, že idem. A&nbsp;pomaly, krok za krokom som sa už naozaj od manžela oslobodzovala. Ťažko sa mi ešte chodilo na súd, keď som sa mala s&nbsp;Ľubošom stretnúť a&nbsp;počúvať o&nbsp;sebe špinu, klamstvá a&nbsp;urážky, to bolo náročné. Ale medzitým som si už vydýchla. Urobila som si kurz sociálnej práce zameraný na podporu žien, obetí domáceho násilia, kde som pochopila, že veľmi veľa žien prežíva veľmi podobné veci. Sú to akoby rovnaké schémy, ktoré fungujú v&nbsp;týchto situáciách.

Máte s&nbsp;exmanželom mentálne postihnutú dcérku Mišku a&nbsp;zdravého syna Ondreja. Ako to oni vtedy vnímali?

Ondrej mal pätnásť rokov, Michala mala osemnásť, keď sa to prelomilo. Ľuboš dostal „absťák“ a&nbsp;sanitka ho odviezla do nemocnice. Primár stanovil diagnózu alkoholizmus. A&nbsp;to bol ten prelomový bod. Ponúkla som Ľubovi, že ak sa pôjde liečiť, všetko ostane v&nbsp;pohode a&nbsp;ja ho budem podporovať aj pri liečbe, budem stáť pri ňom. Ak nie, je koniec a&nbsp;rozvedieme sa. A&nbsp;on vtedy odmietol liečbu a&nbsp;veril, že len tak straším. Ale ja som už bola rozhodnutá. Najviac som mala obavu, ako to vysvetliť Michale, mala ho veľmi rada, zažila jeho stavy dezorientácie. Ako jej to objasniť, aby to nezranilo jej srdce. (Rozhovor preruší príchodom z&nbsp;poschodia domu Miška.) Ja práve rozprávam o&nbsp;tom, aké bolo, keď sme odišli od ocka Ľuboša. Pamätáš si na to? (Dcéra je pár sekúnd ticho a&nbsp;odpovie: „Smutné…“) A&nbsp;v&nbsp;čom to bolo smutné? (Z&nbsp;Mišky stále cítiť smútok a&nbsp;odpovie mame: „Neviem to pomenovať.“) A&nbsp;kde je ocko? (Dcéra hneď reaguje: „V&nbsp;nebi…“).

Vnímali ho už ako iného otca, než bol kedysi?

To bolo pre mňa kľúčom, že to už nie je ten náš ocko, ale niekto iný. Nechcela som byť tá, ktorá zakáže stretávanie. Michalu Ľuboš uniesol. Keď sme sa vysťahovali, stretol sa s&nbsp;ňou a&nbsp;nechcel ju pustiť. Zavrel ju. Nechcel mi ju dať. Raz bola na divadelnej premiére, on tam bol tiež. A&nbsp;keď nastupovala do taxíka, nechcel ju pustiť. Držal dvere taxíka a&nbsp;bolo to veľmi traumatizujúce, Miška plakala, bola s&nbsp;ňou jej osobná asistentka a&nbsp;aj s&nbsp;taxikárom ho presviedčali, aby konečne odstúpil od dverí a&nbsp;pustil Mišku. Nebola som vtedy v&nbsp;Bratislave, Michala bola z&nbsp;toho hotová. Stále o&nbsp;tom hovorila, ako ju ocko držal, ako ju nechcel pustiť. Plakala. Čo máme robiť, aby sa to neopakovalo? Radila som sa s&nbsp;odborníkmi, s&nbsp;políciou, vysvetlili mi, že to musí Miška oznámiť a&nbsp;na základe oznámenia môžu dať zákaz priblíženia. Dohodli sme sa, akým spôsobom sa jej budú pýtať, aby tomu porozumela a&nbsp;aby sa nebála odpovedať. Keď sa však začali s&nbsp;Miškou rozprávať, nič zlé sa jej nestalo, nikto jej nič zlé neurobil. Vtedy som si uvedomila, že ona nikdy nebude o&nbsp;ockovi nič zlé hovoriť. Uvedomila som si, že to od nej nemôžem chcieť. Takže sme to zrušili a&nbsp;jednoducho sme zaťali zuby. Museli sme počkať, keď ona sama povie –&nbsp;ja už s&nbsp;ockom nechcem ísť. A&nbsp;to trvalo nejaké dva roky.

A&nbsp;čo bol ten moment, keď si to uvedomila?

Stretávali sa a&nbsp;on ju zobral do krčmy alebo do niečoho podobného a&nbsp;to sa jej nepáčilo. A&nbsp;prišiel ten moment, keď to povedala. Lebo čo robili? Sedeli v&nbsp;krčme.

Zároveň však veľmi trpel váš syn….

Bála som sa veľmi o&nbsp;Mišku, pre jej mentálne znevýhodnenie a&nbsp;hovorila som si, že Ondrík už má pätnásť, že je dosť múdry, zrelý, že to zvládne. Ale bolo to preňho asi priveľké bremeno, priťažký kríž na jeho útle ramená. Zrútil sa mu svet, on Ľuboša obdivoval. Nechcel ísť ani do útulku, býval u&nbsp;mojich rodičov a&nbsp;tesne po tom, ako sa k&nbsp;našim nasťahoval, môj otec dostal ťažkú mozgovú príhodu. Ondríkovi sa v&nbsp;krátkom čase zborili dva najdôležitejšie mužské vzory v&nbsp;rodine. Mal to veľmi-veľmi ťažké. Myslím, že mnoho z&nbsp;toho obdobia sme si oveľa neskôr vykomunikovali, bolesti ofúkali. Mám ho veľmi rada, a&nbsp;hoci sme spolu pomerne málo, cinkáme si a&nbsp;tešíme sa, keď sme spolu.

Miška je už dospelá a&nbsp;býva s&nbsp;vami. Bolo však obdobie, keď bola v&nbsp;podporovanom bývaní.

Veľmi sme sa z&nbsp;toho tešili. Hovorili sme si, že toto je to riešenie klasických obáv rodičov postihnutých detí, čo s&nbsp;nimi bude, keď tu my raz nebudeme. Bola tam šesť rokov. Bol to vynikajúci projekt, ktorý vznikal od prvých príprav prestavby administratívnej budovy na podporované bývanie, niekoľko rokov trvalo, kým sa tam klienti nasťahovali, a&nbsp;my rodičia sme spolu s&nbsp;nimi plánovali ich budúci domov. Rozbehlo sa to veľmi fajn. No skoro sa začal odkrývať problém slabého oceňovania tejto veľmi náročnej práce v&nbsp;sociálnych službách, a&nbsp;tak skvelí odborníci odtiaľ odchádzali, často sa menili zamestnanci. Niečo bolo inak. Michala sa tam začala správať oveľa agresívnejšie a&nbsp;zhoršovalo sa to. Ale Miška odtiaľ odísť nechcela. Tak sme zvyšovali lieky a&nbsp;potom prišla zhoda náhod. V&nbsp;budove sa realizovala stavebná úprava a&nbsp;klienti išli na tri mesiace domov. A&nbsp;keď sa mala vrátiť, povedala že tam už nepôjde. Že ostane &nbsp;doma s&nbsp;nami bývať.

Rodičia mentálne postihnutého dieťaťa si asi veľmi často kladú otázku: Čo bude, keď tu my nebudeme? Máte to tak aj vy?

Možno to bude znieť hrozne, ale za mnohých môžem povedať, že my rodičia detí s&nbsp;mentálnym postihnutím si niekde v&nbsp;kútiku duše tajne, ale aj celkom nahlas želáme, aby sme svoje deti prežili. Aby sme boli pri nich a&nbsp;mohli sa o&nbsp;ne postarať aj v&nbsp;tých ťažkých chvíľach odchádzania. Čím sme s&nbsp;Miškou staršie, tým viac mi to vychádza, že by to tak bolo asi lepšie a&nbsp;ja určite vydržím žiť hoci aj do stovky, aby som to zvládla. (Úsmev.) Aj ja by som asi ľahšie odchádzala, mala by som pocit, že som sa o&nbsp;ňu dokázala dobre postarať.

<strong>O NOVEJ PRÁCI AJ O NÁVRATE DO TELEVÍZIE ČÍTAJTE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Už ste vášho druhého manžela spomenuli a&nbsp;pobehuje tu so širokým úsmevom okolo nás. Na vás stále vidieť, že sa veľmi ľúbite. Mám pravdu?

Jožko, povedz pravdu, si do mňa ešte zaľúbený? (Pán Jozef sa na ňu šibalsky pozrie, zároveň sa s&nbsp;láskou usmeje a&nbsp;odpovie: „Jasné.“) Myslím si, že nám to nebo tak obom prinieslo. Obidvaja sme rozvedení, máme za sebou skúsenosť, vďaka ktorej vieme, aké cenné je mať dobré manželstvo. Myslím si, že sa to dá dosiahnuť, ale treba na tom stále pracovať. A&nbsp;my si to tak ceníme. Máme radosť z&nbsp;nášho spoločného žitia. Hoci sme stále spolu, stále sa na seba rovnako tešíme, keď sme chvíľu od seba.

Keby ho nebola prijala a&nbsp;odmietla ho, neboli by sme spolu. Ale myslím si, že ho prijala veľmi dobre. Mali sme viacero skúšok. Asi tou najväčšou bola spoločná dovolenka, kde sme boli aj s&nbsp;Jožkovou dcérou Ninkou. A&nbsp;keď sme sa vracali, Michala mala ťažké obdobie. Zažil ju v&nbsp;agresii, v&nbsp;jej výbuchoch a&nbsp;ja som mu vtedy povedala, že už vie, aké to je, a&nbsp;ja pochopím, ak odíde a&nbsp;už sa nevráti, pretože je to naozaj ťažké. Ale on mi povedal, že neodíde. Práve naopak –&nbsp;bude pri mne, lebo mi s&nbsp;tým ťažkým chce pomôcť.

Váš manžel postavil tento krásny dom. Cítite, že toto je skutočný domov po tom všetkom, čo sa stalo?

Môj otec bol veľmi zručný. Prvý manžel bol skvelý scenárista, ale nebol zručný. Bol jednoducho umelec. Pri Jožkovi mám taký pocit bezpečia, akoby bol pri mne aj môj otec. Že všetko dokáže urobiť sám. Z&nbsp;tohto domu ide taká silná láska. Všetko prešlo jeho rukami. Je to skutočne o&nbsp;bezpečí a&nbsp;pocite istoty.

Minulý rok ste prišli o&nbsp;milovanú maminu. Veľmi vás ovplyvnila táto strata?

Maminka mala veľmi ťažkú pľúcnu fibrózu, starala sa štrnásť rokov o&nbsp;ocka, ktorý bol po ťažkých mozgových príhodách. Veľmi ju to oslabilo, spustilo to ochorenie. Ten koniec bol veľmi ťažký, dýchala už len pomocou veľkého kyslíkového prístroja, ktorý sa na 24&nbsp;hodín denne stal jej súčasťou. Bola som veľa s&nbsp;ňou, vozila som ju, presúvala na vyšetrenia, obhliadky, vybavovala som chodúľku, potom vozík, bývala blízko mojej práce, tak som za ňou chodila, koľko som mohla. A&nbsp;keď už bola v&nbsp;zariadení, mala som to šťastie, že napriek kovidu som sa s&nbsp;ňou mohla ísť rozlúčiť. Držala som ju za ruku, spiacu, ale stískala mi dlaň a&nbsp;vedeli sme o&nbsp;sebe. Chcela ísť do zariadenia, nechcela zomrieť doma, lebo sa bála zadusenia. Ja som musela so sebou popracovať, aby som ju pustila umierať do zariadenia, hoci by sa mohlo stať, že nebudem môcť byť pri nej. Boli to náročné časy, keď mnoho starých rodičov nemalo pri sebe blízkych a&nbsp;odchádzali osamelo. Som veľmi vďačná za možnosť rozlúčiť sa. Mala som pocit, že to mám spracované. Potom prišlo obdobie smútenia, tak som sa odstrihla od roboty. Pracovala som roky ako realitná maklérka. Šéf bol veľmi ústretový a&nbsp;povedal mi, že keď budem vládať, môžem sa vrátiť. Lenže ja som už nenašla silu vrátiť sa. Zrazu mi tá mamina smrť otočila všetky hodnoty, veci podstatné a&nbsp;nepodstatné.

Po televíznej kariére ste boli realitná maklérka. Dnes sa venujete novej a&nbsp;mimoriadne obdivuhodnej práci…

Začala som možno počúvať seba, uvoľnila som to smútenie. Nech to prejde, ako má. A&nbsp;čoraz viac ma lákala táto téma umierania, podpora ľudí, ktorí umierajú. To bolo také obdobie, keď strašne veľa starých ľudí zomieralo. V&nbsp;podstate od jari som sa začala venovať tejto téme. Skutočne to súvisí s&nbsp;tým maminým odchodom a&nbsp;mojím raz budúcim odchodom. Venujem sa téme umierania, sprevádzania umierajúcich. Na toto sa teraz pripravujem, toto sa učím. Robím si kurz duly pre umierajúcich. Dlhodobý kurz validácie pre komunikáciu s&nbsp;veľmi starými dez­orientovanými ľuďmi, základný kurz bazálnej stimulácie a&nbsp;už som ju začala v&nbsp;jednom zariadení robiť dobrovoľnícky. A&nbsp;hoci ide o&nbsp;ťažkú tému umierania alebo poslednej fázy nášho života, zatiaľ mám z&nbsp;toho naozaj dobrý pocit. Taký otvorený, zvedavý a&nbsp;hlavne si myslím, že sa mám ešte niečo naučiť. Počúvala som svoje vnútro, kam ma smeruje, a&nbsp;idem za tým.

Keď ukončíte všetky procesy a&nbsp;kurzy, čo bude vašou profesiou a&nbsp;náplňou práce?

Rada by som pomáhala aj v&nbsp;zariadeniach, kde ľudia odchádzajú z&nbsp;tohto sveta, aj rodinám pri umieraní ich blízkych. Byť oporou v&nbsp;tomto období života, hovoriť o&nbsp;všetkom, čo sa deje, čo ešte príde, téma smrti je u&nbsp;nás stále veľmi tabuizovaná. Ľudia sa boja konca života. Kedysi bol prirodzenou súčasťou ako narodenie, príprava na príchod, radosť z&nbsp;tohoto zázraku, keď sa dieťa narodí. Všetci sa na to tešia, všetci o&nbsp;tom rozprávajú. A&nbsp;kedy to už príde, čo sa vám narodilo... Tak aj umieranie, aj toto obdobie je výnimočné, je na konci nášho života a&nbsp;je čas pripomínať si aj s&nbsp;okolím pekné aj ťažké veci v&nbsp;živote, napraviť, čo sme zanedbali, odpútať sa a&nbsp;prosiť o&nbsp;odpustenie a&nbsp;nakoniec pokojne môcť odísť. Len to potrebuje čas. Je začiatok aj koniec, aby sa náš životný oblúk uzavrel.

Dlhé roky ste boli na televíznej obrazovke, neskôr ste robili dramaturgičku a&nbsp;následne ste skončili ako realitná maklérka.

Povedala som si, že toto je robota, ktorú môžem robiť do konca života. Môžem robiť, koľko chcem. Keď budem staršia pani, budem mať vysoký kredit. A&nbsp;hovorila som si, že k&nbsp;smiešnemu dôchodku si prilepším na lieky, zuby a&nbsp;prípadnú dovolenku. Keď však prišla maminina smrť, uvedomila som si, že neviem sedieť na dvoch stoličkách. A&nbsp;musela som sa rozhodnúť. Sféra, ktorú som si nakoniec vybrala, je skoro dobrovoľnícka práca, to o&nbsp;peniazoch nebude. Na začiatku som kritérium peňazí neriešila. Až neskôr som si to uvedomila. Ale aj tak som počúvala vnútro a&nbsp;toto je smer, ktorým sa chcem vybrať. Pýtala som sa manžela, čo si o&nbsp;tom myslí, ubezpečil ma, že je to správne. Viem, že mám dobrého muža a&nbsp;nemusím sa báť.

V&nbsp;televízii váš už nikdy neuvidíme?

Už asi nie. Jediná vec, ktorú si tak tíško želám, je načítať pre rozhlas rozprávky. Využiť ten hlas, ktorý som dostala od Pána Boha.

Aj vy ste milovali Od Kuka do Kuka? JARJABKOVÁ otvorene o NÁVRATE do televízie!

Roman Wesserle

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Aj vy ste milovali Od Kuka do Kuka? JARJABKOVÁ otvorene o NÁVRATE do televízie!

Roman Wesserle

Súvisiace články

Moderátorka Barmošová čaká bábätko: Kto ju nahradí v kresle večerných správ?

MÁZIKOVÁ prišla o dlhoročného priateľa a kolegu: Keby nebolo jeho, nikdy by nenašla svoju lásku

HAASOVÁ sa po strate bábätiek teší z predčasne narodenej dcérky: Pozrite na rozkošnú MARÍNU!

Autor článku

Roman Wesserle

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás